Preklady fanfiction Harryho Pottera

Čosi, o čom sa klebetí

Autor: Alexis.Danaan

Preklad: solace

Originál: Something To Talk About

Prístupnosť: od 13 rokov

humor/romantika

Bláznivý druh pochybností, ktorý dokáže vzbudiť klebeta.

A/N: Áno, táto ff je inšpirovaná piesňou. Máte bod, ak ju spoznáte bez použitia Googlu. Ak nie, pravdepodobne máte menej než 18 rokov a vaši rodičia vás nikdy nezoznámili so svojimi obľúbenými rozhlasovými stanicami a zbierkami platní.

Nie, nie je to songfic. Je to len pochabý, sladký fluff. Odvolávam sa na príbeh, ktorý píšem (značne angstovejší a temnejší, než je u mňa obvyklé) ako jeho logické zdôvodnenie. Moja verzia Lavender patrí (a je starostlivo chránená) IzPerplexing. Tento príbeh, obzvlášť Lavenderin veľký výstup, venujem jej! Priatelia, ktorí sú na jednej lodi, držia spolu. Amen.

PP: Pre dnešný deň som vybrala túto vtipnú a romantickú oddychovku. Dúfam, že vám spríjemní okamihy hektického finišu pri posledných prípravách či zaslúženého oddychu po slávnostnej večeri. Všetkým vám prajem krásne Vianoce plné lásky a pohody ♥

„... riadne ju pretiahol!“

Hermiona zachytila záver rozhovoru, keď vošla do zborovne na každomesačnú poradu. Vzhliadla hore a pristihla Pomonu Sproutovú s hlavou naklonenou k riaditeľke.

„Kto koho riadne pretiahol?“

Pomona na ňu pozrela a očervenela, pomerne rýchlo sa odtiahla od Minervy.

„Nikto, dušička. To sú len také nepodstatné klebety.“

„Keď to hovoríte.“ Pri pohľade na Minervin strhaný výraz potlačila úsmev. Vždy existovali klebety kolujúce po Rokforte, najmä medzi zamestnancami, no to ešte neznamenalo, že sa ich vynikajúcej šéfke museli páčiť. Stále sa snažila vyvrátiť nepravdepodobné príbehy skôr, ako sa stihli vymknúť z rúk. Hermiona si myslela, že to bolo preto, že kedysi uverila nepravde o niekom a dotyčného človeka to takmer stálo život.

„Poďte si sadnúť, čakáme už iba na pár oneskorencov,“ zavolala na ňu Minerva a poklepala dlaňou na mieste na pohovke vedľa seba.

* * * * *

Hermiona miešala obsah kotlíka a ticho si pohmkávala. Vzala zo stola malú fľaštičku, v ktorej boli pavúčie nohy. Odsypala z nej štyri a vhodila ich do mažiara. Drvila ich a pritom sa mierne pohojdávala v rytme melódie vo svojej hlave.

Neponáhľaj sa! Stoj čo najdlhšie! Prášok vyškriabala do kotlíka a znova zamiešala. Užívala si ticho Severusovej prázdnej učebne a známe uvoľnenie, ktoré bolo neodmysliteľnou súčasťou varenia.

Napriek tomu, že bola učiteľkou transfigurácie, (to miesto prevzala po tom, čo sa Minerva stala riaditeľkou), stále mala rada elixíry viac než čokoľvek iné. Bolo príjemné vytvárať niečo vlastnými rukami, zašpiniť sa, ak sa to dá tak povedať.

Spomenula si na Nevilla, aký bol po hodinách vždy špinavý a kyslo sa usmiala.

Možno nie až taký špinavý.

Je mi fuk, aké následky to prináša, robila som zo seba blázna kvôli maličkostiam... Znovu si prestala pohmkávať, keď prešla prstom po stránke položenej bokom a opäť si prezerala pokyny.

Zozbierala steblovku, ktorú už nasekala, a chystala sa ju vsypať do kotlíka, keď si kútikom oka všimla tmavú siluetu. Vzhliadla hore a viditeľne podskočila, len čo si uvedomila, že ju spomedzi dverí pozoruje Snape.

„Ach, Severus! Na smrť si ma vydesil!“ Zľahka sa zasmiala. Rýchlo do kotlíka nasypala steblovku a obsah trikrát zamiešala proti smeru hodinových ručičiek, potom sa k nemu otočila. „Ako dlho tam stojíš?“

Uškrnul sa a pokrčil plecami. „Dosť dlho.“

Prudko sa začervenala a prekrížila si ruky na hrudi v obrannom geste. „Nie je zdvorilé odpočúvať, vieš?“

Opäť pokrčil plecami. „Špión.“

„Exšpión!“

„Ako sa to hovorieva u muklov? Starých zlozvykov sa zbavuje ťažko?“

Obrátila oči stĺpkom. „Áno, a existuje tiež zvedavosť sa nevypláca alebo moja obľúbená kto za dverami načúva, o sebe počúva.“

„To risknem,“ zasmial sa pre seba. Kývol hlavou smerom k jej elixíru a povedal: „Nezabudni to nakoniec znovu pomiešať.“

Zodvihla miešaciu tyčinku a prebodla ho pohľadom. „Áno, pán profesor,“ zamrmlala si popod nos.

Mieril už k svojim izbám, no zvolal: „Počul som to!“

* * * * * 

„Dobrý Bože, tu je ale vrava!“ Hermiona vkĺzla na stoličku vedľa Severusa a zdvorilo sa usmiala na učiteľku vyučujúcu život a zvyky muklov, Ameliu Blatchardovú. „Čo ich všetkých tak nahnevalo?“

„Rokville, zajtra.“ Snape nevraživo hľadel na more detí pred sebou.

„Ach, áno. Celkom som zabudla.“

„Ty máš ale šťastie!“

„Máš dozor?“ spýtala sa, keď si nakladala jedlo na tanier.

Na oplátku zavrčal. Hermiona sa usmiala a potľapkala ho po predlaktí. „No tak!“

Temne zamrmlal. Keďže ho poznala, napadlo jej, že by to mohli byť neurčité plány týkajúce sa otrávenia všetkých prítomných počas zajtrajších raňajok.

Podpichovačne sa uškrnula a naklonila k nemu. „Prosím, Severus? Nerozumela som celkom.“

„Povedal som, že ak by si bola pravá chrabromilčanka, za akú ťa Minerva považuje, dobrovoľne by si sa ponúkla, že ma zastúpiš.“

Hermiona pohodila hlavou dozadu a rozosmiala sa. „Nie som až taká obetavá, Severus.“

„Áno? Nuž, uvidíme, či ti ešte niekedy dovolím variť v mojej učebni.“

„Nezmysel, nenechal by si si ujsť...“ Zmĺkla uprostred vety, keď zbadala, že všetci po Severusovej pravici, počínajúc Minervou, Pomonou, Filiusom a Ronaldou, na nich neskrývane zízajú. Zdalo sa ale, že riaditeľka sa mračí na jej ruku, ktorá stále spočívala na Snapovom predlaktí.

Rýchlo ju stiahla preč, prudko sa zapýrila a zodvihla vidličku. Keď sa pozrela späť, pristihla Severusa, ako na ňu spýtavo hľadí, výraz na jeho tvári však nedokázala rozlúštiť. Tváril sa temer, akoby sa jej chystal spraviť prednášku. Zúfalo túžila zmeniť tému, a tak nadhodila prvé, čo jej napadlo.

„Takže potrebuješ v dedine niečo zohnať?“

* * * * * 

„Profesorka Grangerová, môžem s vami na chvíľu hovoriť?“

Hermiona sa strhla a zodvihla oči od listu, ktorý čítala. Kráčať po chodbách Rokfortu a pritom čítať, bolo spravidla prostriedkom, ako dospieť k pohrome. No keďže momentálne boli skoro všetci študenti na hodinách, mala pocit, že je bezpečné prečítať si list od Harryho cestou k svojmu kabinetu.

„Samozrejme, pani riaditeľka. Je všetko v poriadku?“ Zadívala sa na staršiu čarodejnicu a usilovala sa čosi vyčítať z jej prísnej tváre. Minerva zvyčajne vyzerala, akoby sa chystala vziať si niekoho na paškál, no v skutočnosti to nič neznamenalo. Pravdaže, Hermiona si všimla, že sa jej od bývalej vedúcej fakulty ušlo nezvyčajné množstvo pozornosti a mierne ju to znervóznilo.

„Áno, všetko je v poriadku. Len s vami chcem hovoriť.“

„Samozrejme.“

Kráčala za staršou čarodejnicou, našťastie, jej kancelária nebola príliš ďaleko, pretože sa odrazu znovu cítila ako zatúlaná prváčka. Pre definitívne potvrdenie toho pocitu jej chýbali už len Harry s Ronom trucujúci kvôli nadchádzajúcemu trestu.

Dorazili ku kamennej oblude a Minerva vyslovila heslo miláčik, potom vystúpili po pohyblivých schodoch. Keď otvorila drevené dvere do kancelárie, ani by ju neprekvapilo, keby tam našla čakať namysleného jedenásťročného Draca.

„Prosím, posaďte sa. Čaj?“

„Nie, ďakujem.“

Minerva kývla hlavou, usadila sa za masívny stôl a ruky si pevne zopla pred sebou. Hermiona bojovala s nutkaním nervózne sa vrtieť, pripomínala si, že už viac nie je dieťaťom a že neurobila nič zlé. Prinajmenšom si tým bola pomerne dosť istá.

„Hermiona, obávam sa že musím byť otvorená. Máte pletky so Severusom?“

Mladšia čarodejnica otvorila oči dokorán a padla jej sánka. „P-prosím?“

„Stretávate sa? Romanticky?“

„N-nie! Minerva, prečo sa ma na to pýtate?“ Zapýrila sa, spomenula si totiž na príležitostné snívanie s otvorenými očami a usilovala sa nevyzerať previnilo.

„Nech už je to akokoľvek,“ riekla a podozrievavo si ju premeriavala, „existujú isté klebety kolujúce o...“

„Čo za klebety?

„O vás dvoch a vašom eventuálnom romániku. Profesorský zbor i študenti si všimli, akí... ste si blízki.“

„Ale my ne...“

„Hermiona, nejestvuje žiaden kódex správania pre zamestnancov, ktorý by vám zakazoval mať vzťah s iným členom zboru.“ Výraz jej tváre jasne hovoril, že bez ohľadu na predpisy čosi také evidentne neschvaľuje. „Vaše záležitosti však musíte zvládať diskrétne. Študenti nesmú vidieť alebo spoznať náznaky svedčiace o milostnom pomere, pokiaľ sa neplánujete vydať.“

„Ale neexistuje žiaden vzťah!“ protestovala. „Ako som mala zvládať svoje záležitosti diskrétne, keď niet čo zvládať? Mám sa prestať baviť so Severusom len preto, že tí malí hajzlíci za tým vidia niečo viacej?“

„Tí malí hajzlíci, ako ste ich výrečne nazvali, nie sú jediní, ktorí si všimli, ako sa k sebe máte.“

Hermiona sa zamračila a začala byť viac než podráždená. „Máte na mysli tie staré klebetné bosorky?“

„Hermiona. Nesmiete tak hovoriť o...“

„Prečo s každou inou klebetou, ktorá sa k vám dostane, okamžite skoncujete, no akurát tejto veríte? Je to spravodlivé?“

„Neverím jej, len vás upozorňujem na...“

„Nie! Je úplne očividné, že tej klebete veríte a zvozili ste ma pre ňu namiesto toho, aby ste mojim slovám verili. Vaša viera v pravdivosť klebiet spôsobuje, že si ostatní myslia, že majú pravdu, a preto nás ohovárajú!“ Spomenula si na Pomonino šuškanie a odrazu jej svitlo. Zaťala päste. „Už ste o tom hovorili so Severusom? Som si istá, že by to podozrenie okamžite vyvrátil.“

„Ešte som s ním nehovorila. Neviem ako...“

„No super!“ Hermiona vstala riadne vytočená. „Nemám vzťah so Severusom, a ak by som aj mala, rozhodne by som ho nedávala najavo, aby o ňom mohli klebetiť decká. Takže, ak je to všetko, musím ešte vybaviť pár listov. Pekný deň.“

* * * * *

Hermiona si prisadla k Severusovi. Jej oči sa stretli s Minervinými, smelo a bez slova ju vyzývali, aby voľačo povedala. Bola jedinou, ktorá kedy sedela na dvojmiestnom gauči s miestnym vydedencom, no až po krátkom rozhovore s Minervou si uvedomila, ako čudne sa na ňu všetci pozreli, keď si tam sadla. Odolala nutkaniu vyplaziť na kolegov jazyk a naklonila sa k Severusovi.

„Hovorila... s tebou v poslednom čase Minerva?“ spýtala sa pošepky.

Severus zdvihol jedno obočie. „Nanešťastie so mnou hovorí denne.“

„Nezatiahla ťa na rozhovor do svojej kancelárie?“

Zamračil sa. „Nie, prečo?“

„Len tak.“ Odtiahla sa a odhodlane vyhla jeho pohľadu.

Našťastie riaditeľka krátko nato začala poradu a Hermiona mala opodstatnenú zámienku nehovoriť so svojím prísediacim. Bohužiaľ, boli to všetko nezáživné doplňujúce informácie, ktorými sa podľa Severusa Dumbledore nikdy nezaťažoval, no Minerva nimi bola posadnutá. Počúvali polročnú správu o výsledkoch študentov, známkach, trestoch a akýchkoľvek problémoch, ktoré by určití študenti mohli mať. Hermiona väčšinu z nich nevnímala, až na tie, pri ktorých bolo spomenuté meno študenta. Pohmýrila sa, prehodila si jednu nohu cez druhú, neskôr naopak. Visiacou nohou začala hompáľať z jednej strany na druhú a taktiež šťukať muklovským perom o dlaň ruky: šťuk-šťuk-šťuk-šťuk. Bola stelesnením nervozity.

„Prestaň! Trasie sa z toho celý gauč,“ ozval sa Severus, nahol sa k nej a položil jej ruku na koleno.

Cez vrstvu habitu ucítila teplo jeho dlane a vzhliadla naňho. Povzdychol si a druhou dlaňou jej prikryl ruky, čím prerušil pohyb pera. Mierne zalapala po dychu, nemohla si pomôcť a pohľadom prebehla po ostatných kolegoch. Nikto im nevenoval pozornosť, a tak sa trochu uvoľnila.

Zdalo sa, že Severus si jej obavy nevšimol. Keď sa upokojila, kývol jej, aby sa posunula bližšie a vytiahol voľačo spod esejí na známkovanie. Ešte raz pozrela na Minervu a potichu sa k nemu presunula, až kým sa ich nohy nedotkli.

„Toto azda pomôže.“ Severus položil na vrch papierov muklovský krížovkársky časopis a nalistoval krížovku, ktorú momentálne lúštil.

Hermiona sa naklonila bližšie, plecom sa mu obtrela o rameno a usmiala sa. „Si skvelý, vieš to?“

Severus sa potichu zasmial a upútal tým pozornosť zopár prítomných, no Hermiona už bola príliš zabratá do rozmýšľania nad 5 zvisle – kŕmna plodina, aby to zaregistrovala.

* * * * *

Hrad bol v zime studený a ťahalo v ňom. Študenti sa náhlili sem a tam v nádeji, že sa dostanú do teplých učební, v ktorých boli kozuby, alebo ako Hermiona do Veľkej siene, kde bolo zaručene teplo vďaka množstvu tiel.

Práve dorazila k hlavnému schodisku, ktoré by ju priviedlo do vstupnej haly, keď narazila na Severusa držiaceho študenta za predok habitu. Zhrčil sa tam aj hlúčik divákov rôzneho veku a z rozličných fakúlt, no nezdalo sa, že by mali chuť zasiahnuť. Severusov hnev vyvolaný študentmi bol legendárny. Začala schádzať dolu schodmi a vtom k nej doľahol jeho hlas.

„...maximálna neúcta, pán Appleby! Odoberám Slizolinu sto bodov za také trúfalé reči o učiteľke! A vašim rodičom napíšem list, aby som ich informoval, aký je ich syn skazený darebák. Som si istý, že vaša matka bude nadšená, až sa dozvie, ako hovoríte o ženách, nepochybne ju to zahreje pri srdci.“

Hermiona zišla po schodoch a priblížila sa k dvojici. Videla, ako sa pri pohľade na ňu mladíkove oči rozšírili a zamračil sa. Ozvena jej krokov prinútila Severusa vzhliadnuť a ona temer cúvla dozadu; takého nahnevaného ho nevidela od čias, čo bol Harry študentom.

„Odpykáte si mesačný trest so mnou a pánom Filchom. Stanovím termíny a upovedomím vás, pán Appleby.“ Pustil chlapcov habit a ten od neho prakticky odletel. Slizolinčan na ňu ešte raz pozrel a nestrácajúc čas okamžite zutekal.

„Profesor Snape?“

Obrátil sa k nej, na tvári mal stále nahnevaný výraz, ale už zďaleka nie taký desivý ako predtým. „Prepáčte, profesorka Grangerová. Mám neodkladné povinnosti.“

Bez ďalšieho slova sa otočil a odmašíroval preč, donútiac študentov uskočiť mu z cesty. Obzrela sa a zachytila pohľad najbližšieho študenta, mladučkého bystrohlavčana. Kývnutím prsta ho k sebe privolala.

„Čo sa tu stalo?“

Chlapec odvrátil zrak, čo v nej okamžite vzbudilo podozrenie. „Harvey povedal... povedal niečo nevhodné o... o vás, pani profesorka.“

„O mne?“ zopakovala. „Čo povedal, pán Rivers?“

„N-nechcem to opakovať.“

„Tak mi napovedzte, bez detailov.“

Chlapec vzhliadol nahor a prudko sa začervenal. „Týkalo sa to vás a... a profesora Snapa.“

Hermiona zdvihla obočie. „A predpokladám, že profesor tú poznámku pána Applebyho náhodou začul.“

„Áno, madam.“

Mierne pokrútila hlavou, už toho chlapca neľutovala. „Dobre, pán Rivers, ďakujem. Desať bodov pre Bystrohlav. Najlepšie bude, ak sa ihneď poberiete do Veľkej siene.“

Sledovala, ako chlapec odbieha, a zamračila sa pri pohľade na miesto, kde naposledy videla majstra elixírov. Ešte nikdy nestrhol Slizolinu také množstvo bodov. Mozog sa jej rozbehol na plné obrátky. Čo Harvey Appleby povedal, že tak rozzúril Severusa?

* * * * * 

Hermiona sedela stočená do klbka vo svojom obľúbenom kresle a civela do ohňa, kde sa snažila nájsť odpovede. Jej kniha, žiaľ, už dávno ležala na zemi, otvorená na stránke, kde prestala čítať. Jej sústredenie poľavilo na mieste, kde jej nedokázal vylepšiť náladu ani pán Darcy. Bol pre ňu „náhradným chlapom“, nech to už znelo ako klišé. Vedela, že ak by jej priatelia čo i len tušili, kým pán Darcy bol, zagúľali by očami a zamrmlali „typické“, no nemohla si pomôcť. Vyrastala na románoch ako Pýcha a predsudok, k týmto ľúbostným príbehom sa utiekala, keď jej vlastné vzťahy nevyšli.

Pravdaže, Austenová ju pravidelne klamala, no bola presvedčená, že nesúhlasí s ignorovaním dôsledkov. Poväčšine.

Povzdychla si. Zahľadela na svojho domáceho miláčika a jemne sa usmiala. Nejako sa mu podarilo dostať do kresla a vtesnať svoje chlpaté telo medzi ňu a a podušku v zložitej, skrútenej polohe, ktorá nemohla byť pohodlná. Ale priadol, čo bolo dobrým znamením.

„Labko, čo s tým mám robiť, hmm?“ Prstom ho pohladila po čele a zo zavretých očí mu odsunula hustú ryšavú srsť. „Nikdy sa neozveš, keď si to želám, vieš, ale keď nadíde čas jedla, nebudeš ani minútku ticho.“

Kocúr otvoril jedno oko, akoby chcel povedať: V tom máš pravdu. Potom zľahka vydýchol, uvoľnil sa a vykrútil hlavu v zvláštnom uhle.

Hermiona nahlas zafunela a zaborila mu prsty do kožucha. Vedela, že jej maznáčik jej nemohol pomôcť vyznať sa vo vlastných citoch, no to ju neodradilo od toho, aby si to priala.

Problém nebol v tom, ako sa cítila, lež v tom, čo s tým. Úprimne povedané, viac než raz takto sedela a premýšľala o Severusovi a vedela, že ho má celkom rada. Určite si ho vážila a uznávala jeho inteligenciu, mal zmysel pre čierny humor a zistila, že s pribúdajúcimi rokmi sa ho naučila oceňovať. Nebol príťažlivý a vlasy nemal zďaleka dokonalé, ale na tom všetkom už viac nezáležalo; jeho povaha jej napriek všetkým očakávaniam prirástla k srdcu. Bol k nej svojím osobitým spôsobom láskavý, najmä ak nebol nablízku nikto iný, kto by to videl; a keď sa na ňu usmial, vyvolal v jej tele bláznivú reakciu a ona sa celá rozochvela. Dobre, takže ho mala rada viac ako celkom, no to na veci nič nemenilo; stále nevedela, čo si s tým počať.

„Labko!“ Štuchla do kocúra. Ten zavrčal a podráždene zamraučal. „Čo mám robiť?“

* * * * * 

Hermiona si ticho pohmkávala a malým uterákom trela čerstvo umyté vlasy, aby z nich odstránila čo najviac vody. Pokusy a omyly ju rýchlo naučili, že sušiace kúzlo vytvorí z jej už aj tak nepoddajných vlasov úplné monštrum. Raz sa tú záplavu kučier pokúsila rozprestrieť po celej šírke pliec, no vyzerala neobyčajne smiešne. Matka sa ju snažila presvedčiť, aby používala natáčky na vlasy a rozmanité muklovské výrobky, ale ju to skrátka nezaujalo natoľko, aby jej to stálo za námahu. Okrem toho vyzerali ako stredoveké nástroje na mučenie, čínske pasce na prsty či niečo podobné.

Väčšinou bola typom dievčaťa, čo nosí vlasy vo chvoste alebo drdole. Vďaka tomu pôsobila neuveriteľne mlado, takže proti tomu bojovala štipkou slabšieho mejkapu na očiach a perách, snažiac sa upriamiť pozornosť na skutočnosť, že už bola dospelou ženou a nie dieťaťom.

V duchu si odfrkla a spomenula na niekoho, kto tú správu nepochopil.

Jej úvahy prerušilo klopanie na dvere. Odhodila uterák na posteľ a rýchlo z nej schytila župan. Ďalšie klopanie zaznelo, ako si ho obliekala, a tak zvolala: „Už idem!“

Rýchlo si zatiahla opasok a telo ukryla za dvermi, keď ich s vrznutím otvorila.

„Severus! Stalo sa niečo?“

„Nie, všetko je v poriadku. Len som sa ti chcel poďakovať za vianočný darček a dať ti posledné vydanie štrťročenky Elixíry. Práve som ho dočítal. Je v ňom článok o využití transfiguračných kúziel v elixíroch meniacich podobu, ako napríklad všehodžús, a o tom, či ich možno použiť na predĺženie doby pôsobenia spomínaných elixírov. Myslím, že by ťa to mohlo zaujímať.“

Hermiona sa naňho žiarivo usmiala a vystúpila spoza dverí. „To je skvelé, Severus! Veľmi pekne ďakujem. Spomínaš si, kto bol autorom? Nie náhodou Keller?“

„Á-áno. Myslím, že nie.“ Naraz vyzeral zmätene a Hermiona sa naňho zamračila, keď sa mu do tváre vkradol ľahký rumenec. „Nepamätám sa, kto to bol. Tu máš.“ Strčil jej do rúk brožúru. „Musím ísť, mám dozor.“

Stále zamračená Hermiona sledovala, ako sa otočil a takmer utiekol. Keby ho nepoznala, pomyslela by si, že sa len tak-tak ovládol, aby sa nepustil do behu. Zvedavo a zmätene za ním hľadela, až kým nezabočil za roh a nezmizol jej z očí. Pokrčila plecami, vkĺzla späť do izby a zavrela dvere.

Pozrela dolu a zamračenie rýchlo vystriedal úškrn. Úplne zabudla, že je oblečená v župane, ktorý jej siahal iba do pol stehien. Nohy stále zružovené od horúcej sprchy mala celkom vystavené na obdiv pred prísnym majstrom elixírov.

Možno predsa len bol na tých klebetách kúštik pravdy.

* * * * *

Hermiona prešla hop-šup sieťou, zanechávajúc za sebou príval zelenej, a zastavila sa, aby si z tmavomodrého habitu oprášila sadze.

„Lavender?“

„Tu!“ ozvala sa. „Nie! Jonathan, okamžite to polož!“ Hermiona šla za hlasmi smerom ku kuchyni. „Varujem ťa, chlapče, pôjdem po... Hermiona!“

Tá sa oprela o zárubňu a hľadela na výjav. Lavender sa usilovala prehovoriť štvorročného Dereka, aby špagety jedol a nedával si ich na seba, zatiaľ čo sedemročný Jonathan nútil svoju akčnú figúrku tancovať v polievke. Hermiona sa usmiala. „Zdá sa, že máš plné ruky práce.“

Lavender zafunela a odfúkla si z tváre zatúlanú blond kučeru. „Prisahám, že jedného dňa ich predám.“

„Možno by to Severusa zaujalo. Prísady do elixírov a tak.“

„To je nápad!“ Obrátila sa ku staršiemu synovi. „Počul si to? Predám ťa na prísady do elixírov.“

Malá modrooká príšerka sa len zachichotala.

Lavender zazrela na Hermionu, keď sa neúspešne snažila skryť svoj vlastný smiech, a roztržito kývla smerom ku kuchynskému stolu. „Pokús sa nájsť si čisté miesto na sedenie. Za nič neručím.“

Hermiona urobila tak, ako Lavender povedala, nenápadne zoslala na stoličku Odstrániť! a potom sledovala, ako bojuje s chlapcami. Derek ju odmietol počúvnuť, rozhodnutý radšej roztierať jedlo po stole čo najďalej. Jonathana prechodne ignorovala, keďže bol celkom tichý počas toho, ako namáčal Merlinovi hlavu do misky s krémovou paradajkovou polievkou.

„Pripomeň mi, prečo si si myslela, že mať ďalšie dieťa bude dobrý nápad?“ spýtala sa Hermiona nenútene. Jej priateľka bola tehotná iba niekoľko týždňov. Ešte to nebolo vidieť, no bolo potvrdené, že čakajú tretie.

„Endorfíny,“ odvetila Lavender pohotovo, odtiahla misku z Derekovho dosahu a vytiahla prútik, aby odstránila neporiadok. „Seamusov ty-vieš-čo spôsobil, že mi mozog na okamih vytiekol cez uši a súhlasila som, aby sme sa pokúsili o dievča.“

„Ach, áno, to za tým bude.“ Usmiala sa a zámerne prehliadla Lavenderino špeciálne označenie pominutia zmyslov. Zblížili sa po vojne, kedy patrili k hŕstke študentov, ktorá sa rozhodla vrátiť, aby na Rokforte dokončila ôsmy ročník.

„Občas si namojdušu prajem, aby som z práce nikdy neodišla,“ zamrmlala druhá čarodejnica. Utrela synovi tvár a vylovila Merlina z Jonathanovej polievky. „Zjedz to, inak ťa budúci víkend otec nevezme na návštevu k strýkovi Deanovi.“

„ÁLE, MAMÍÍ...“

„Neodvrávaj! Jedz!“

Jonathan zašomral, no poslúchol.

Zodvihol lyžicu a ponoril ju do polievky. Avšak len čo sa mu mama otočila chrbtom, začal ju rýchlo vylievať na dlážku. Asi po troch lyžičkách si uvedomil, že ho Hermiona pozoruje. Stuhol s lyžicou na polceste a opatrne na ňu pozrel. Zdvihla obočie a skryla úškrn, keď lyžica zrazu našla cestu do jeho úst. Nasledovalo ďalšie nenápadné Odstrániť! a nečistota bola fuč.

„Dobre, teraz mi povedz, čo ťa vytočilo. Úprimne povedané, nevedela som, čo si mám o tvojom liste myslieť,“ riekla Lavender a položila pred Dereka tanier s nakrájaným banánom. Oči mu skoro vyliezli z jamôk, keď natešene zvolal: „anány!“ a začal si pchať plné hrste do úst.

Hermiona odvrátila pohľad od ovocného masakru a vyrozprávala priateľke všetko, čo sa doteraz udialo, nevynímajúc klebety, Severusovu reakciu na reči študenta, krátky rozhovor s Minervou a neskoronočnú návštevu s trošičku viac odhalenými nohami, než mala v pláne.

„Zdá sa, že ho priťahuješ, Hermiona. A on sa ti páči, však?“ Po Hermioninom prikývnutí krátko nadskočila, zdalo sa, že je len krôčik od toho, aby zatlieskala ako šťastné batoľa. Hermiona si predsavzala, že ju bude musieť častejšie vytiahnuť z domu. „Viem presne, čo robiť! Hneď som späť, dozri na nich miesto mňa.“

Zmizla bez zastavenia, nedbajúc na Hermionin okamžitý protest. Tá počula, ako jej rýchle kroky smerujú nahor a opatrne pozrela na obe deti. Jonathan sa na ňu usmial. Hermiona podozrievavo prižmúrila oči.

Našťastie Derek spokojne žul banán a oblizoval si ho z prstov. Nezdalo sa, že by sa Jonathan chystal vyvádzať. Keď sa Lavender vrátila, Hermiona si od úľavy vydýchla – až kým nezbadala, čo jej priateľka drží v náručí.

„Vstaň, potrebujem tvoje miery!“ Zložila na stôl hŕbu časopisov s krajčírskym metrom a vytiahla Hermionu zo stoličky.

„Čože? Prečo?“

„Pretože si zaobstaráš novú garderóbu, takú, čo vyzerá menej nemoderne a viac vieš, že ma chceš, takže na teba vyvalí oči a užasne od prekvapenia.“ Hermiona si odfrkla nad výberom jej slov a Lavender sa zaškľabila.

„Ja neviem, Lav... nehovorí sa, že by si sa kvôli mužovi nemala meniť?“

„Sklapni! Nemohla som si kúpiť nič pekné na seba od čias, čo som otehotnela s Jonathanom, chystám sa žiť sprostredkovane cez teba.“ Vzala meter a začala Hermionu merať. Keď jej meter ovinula okolo pása a bokov, povzdychla si, no keď sa dostala k prsiam, vydala kvílivý zvuk – priamo z duše. „Bože, spomínam si na časy, keď boli aj moje kozy takéto pevné.“ Bez akýchkoľvek ohľadov na súkromie štuchla prstom do Hermioninej hrude a uškrnula sa nad jej zjajknutím.

„Kroť sa, ženská, lebo tvojmu mužovi poviem, že ma obchytkávaš!“ varovala ju Hermiona.

Lavender zagúľala očami. „Prosím nerob to! Tá myšlienka sa mu bude priveľmi páčiť.“

„Cha!“ Hermiona pokrútila hlavou, sadla si a pritiahla k sebe najbližší časopis, pokiaľ Lavender zapisovala jej miery.

„Mama?“

Obe sa pozreli na Dereka, ktorý sa na ne žiarivo usmieval s tvárou ulepenou od banánu.

„Kozy.“

* * * * *

Hermiona sa zastavila pred dverami zborovne, zhlboka sa nadýchla, aby sa upokojila, a ešte raz si uhladila nový habit.

Musela dať Lavender za pravdu, že v ňom vyzerala celkom pekne. Bol zvodný a zároveň i decentný; väčšinou bol prispôsobený konkrétne na jej postavu, tesne ju obopínal a rozširoval na správnych miestach. Tento kúsok mala obzvlášť rada; materiál jej priliehal k telu až po boky, kde sa rozširoval do dlhej sukne až po zem. Rukávy tvarovali ruky po lakte a potom sa roztvárali do tradičného príjemného strihu. Tmavá fialová evokovala ťažké víno a zvýrazňovala drobné strieborné šperky, ktoré Hermiona použila; jednoduchú retiazku s príveskom, jemný náramok a pár strieborných visiacich náušníc takmer ukrytých pod vlasmi.

Myslela si, že vyzerá celkom pekne, čo už o niečom svedčilo, a s tou myšlienkou pevne zakorenenou v hlave vstúpila do zborovne.

Ženy si ju všimli okamžite a očami prebehli po jej novom habite, niektoré súhlasne prikývli, iné iba zdvihli obočie. Minerva sa na počudovanie usmiala a kývla jej hlavou na pozdrav. Hermiona jej gesto opätovala a zamierila rovno do zadnej časti miestnosti, kde bezpochyby bolo možné nájsť Severusa s hŕbou esejí na oznámkovanie. Nevedela sa dočkať, ako zareaguje.

Bohužiaľ, keď sa priblížila, ani nevzhliadol hore, a tak si odhodlane sadla neďaleko neho. Upäto si prehodila jednu nohu cez druhú, otočila sa k nemu a potichu šepla: „Ďakujem za štvrťročenku, Severus. Prečítala som článok, ktorý si spomínal, a bol fascinujúci! Nikdy som neuvažovala o pridaní zložiek transfiguračných kúziel do... Je niečo zle?“

Mračil sa na ňu. Na čele mal hlbokú ryhu a ústa stisnuté do prísnej čiary. Premeral si ju pohľadom zhora nadol a ona ucítila, ako sa jej žalúdok nepríjemne zdvihol.

„Myslíte, že váš...“ zdalo sa, že hľadá vhodné slovo, keď si všímal jej výzor, „odev je dostatočne... vhodný pre učiteľku?“

Hermiona sa mimovoľne pozrela na seba. Na tom, ako bola oblečená, nebolo nič nemorálne, či áno? Šaty boli trošku priliehavejšie než zvyčajne, ale neboli vypasované. Vôbec neodhaľovali kožu; pokiaľ išlo o to, bola temer prudérne zahalená.

Jej mlčanie vzal ako súhlas a pokračoval: „Je to váš zvyk, profesorka Grangerová? Odpovedať vo dverách takmer bez šiat? Mohol som byť študentom, pokiaľ viete, a teraz sa potĺkate po škole v tomto?“ Oprel sa dozadu, mierne sa od nej odsunul a zadíval dopredu. „Počul som o takých typoch učiteliek, no nikdy mi nenapadlo, že budete jednou z nich.“

Hermiona naňho civela, srdce jej v hrudi bolestivo bilo a oči nebezpečne bodali. Nebral na vedomie jej hrozivý výzor, iba hľadel pred seba, akoby čakal, až sa niečo stane.

„Nemôžem uveriť, že si mi čosi také povedal.“ Neunúvala sa stlmiť hlas ako on. Zovrela ruky do pästí a usilovala sa zamedziť, aby sa nechveli. „Viem, že dokážeš byť odporný, no z nejakého, zjavne hlúpeho dôvodu, som si myslela, že si mojím priateľom.“

Vstala a vyrazila preč, keď si na niečo spomenula a otočila sa k nemu. Nepozeral sa na ňu. „A urobila som všetko pre to, aby som zostala skrytá za dverami, až kým som sa nepresvedčila, že za mnou nejde nejaký študent, takže sa neopovažuj so mnou zaobchádzať ako s nejakou pobehlicou.“ Zaťal zuby, no inak nijako nezareagoval. „To, že máš nulový sexepíl, ešte neznamená, že my ostatní sa musíme schovávať!“ vyštekla.

Otočila sa na päte a rýchlo odkráčala zo zborovne, vyhýbajúc sa pohľadom ostatných a snažiac sa nevyzerať, akoby utekala. Len čo sa za ňou zabuchli dvere, pustila sa do behu a beznádejne dúfala, že sa nerozplače, kým nebude za zavretými dverami svojich izieb.

* * * * *

Skôr než by sa Hermiona podvolila jeho nepríjemným poznámkam a vrátila k nevkusnému odievaniu, radšej vyhodila každučký kúsok muklovského a čarodejníckeho oblečenia a nahradila ich najnovšími módnymi trendmi od Spoločenských úborov pre čarodejníkov a Madam Malkinovej.

Pravdaže, stálo ju to pekné peniažky – či knuty – no neľutovala to. Kráčala po chodbe a podpätky jej ticho klopkali. Cítila sa pekná a sebaistá prvýkrát za... ani si nemohla spomenúť.

Nad svojím vzhľadom sa nikdy veľa nezamýšľala, no nemohla poprieť, že ju vedomie, že vyzerá dobre, napĺňalo pocitom spokojnosti.

Ginnine reči o „nákupnej terapii“ vnímala v celkom novom svetle a uškrnula sa, keď si predstavila výraz jej tváre po tom, čo ju zbadala.

Prešiel dobrý mesiac od Severusovej nepríjemnej poznámky v zborovni. Vonku sa pomaly otepľovalo a februárový vzduch začínal voňať jarou. No v Hermione vrela zlosť. Prekvapivo však nemala chuť na odplatu za to, že ju verejne pranieroval. Úplne sa mu vyhýbala a on sa správal, akoby neexistovala. Hoci by to nahlas nepriznala, cnelo sa jej za časom stráveným v jeho laboratóriu, rozhovormi pri večeri a nedávnym delením sa o krížovku počas nudnej porady. Chýbal jej, no to v nej len podnecovalo zlosť, pretože hnevať sa bolo ľahšie, než sa trápiť. Možno naozaj nemala právo sa trápiť. Nikdy ju nenazval priateľkou, nieto ešte niekým iným.

Krátko po tom fiasku v zborovni hovorila s Minervou. Tá mala pochopiteľne obavy a Hermiona sa jej zverila s tým, čo jej Severus povedal. Staršia čarodejnica ju uistila, že na jej spôsobe obliekania nevidí nič zlé a že Severus je iba starý frfľoš s nesmiernou túžbou dráždiť ostatných.

Hermiona o tom nebola presvedčená, no keďže nemala inú možnosť, musela pripustiť, že riaditeľka mohla mať pravdu.

* * * * *

Klopanie na dvere kabinetu ju takmer vyľakalo. List od Harryho vsunula pod učebnicu a zvolala: „Vstúpte!“

Znovu ju prekvapil. Čakala, že sa vo dverách objaví študent, no namiesto toho vošiel dovnútra Severus. Na tvári mal dôkladne nič nehovoriaci výraz. Na rozdiel od jeho poslednej nečakanej návštevy, táto u nej nevyvolala úsmev.

Vstala a začala zbierať práce študentov a list od Harryho. „Obávam sa, že ste ma zastihli v zlej chvíli, pán profesor. Mám neodkladné povinnosti.“

„Prof...“ Uškrnul sa a posunul o krok dopredu. „Hermiona. Zdržím ťa len na minútku.“

„Bohužiaľ, nemám ani tú,“ odvetila, obišla stôl a pobrala sa rovno k dverám. „Idem zvádzať študentov, vieš? Zamkni, keď skončíš.“

Prehnala sa okolo neho a bez obzretia vybehla z miestnosti. Nepočula, že za ňou vyšiel, dokiaľ sa na chodbe neozval jeho hlas.

„Vidím, že si sa toho naučila dosť o tom, ako byť odporná.“

Zastavila sa uprostred prázdnej chodby a temer sa otočila. Temer.

„Učila som sa od najlepších.“

* * * * *

„Domácnosť Finneganovcov!“ zvolala Hermiona. Do plameňov vhodila za hrsť hop-šup prášku a vopchala do nich hlavu. „Lavender? Lav, si tu niekde?“

Jej výhľad na obývačku Finneganovcov sa obmedzoval iba na koberec a gauč, až kým sa nezjavil pár nôh v ponožkách. Seamus si čupol pred kozub a usmial sa na ňu. „Hermiona! Lavender už ide, práve vyliezla z vane.“

„Ach, môžem sa ozvať neskôr, ak to bude lepšie?“

„Nie, povedala mi, aby som zišiel dolu a zdržal ťa. Zrejme máš nejaké zaujímavé novinky.“ Zaškľabil sa na ňu.

Hermiona nakrčila nos. „Žiaľ, pochybujem, že chceš o nich počuť.“

Seamus sa posadil pred kozub a prekrížil si nohy odeté v džínsoch. „Takže si sa ešte nevyspala so Snapom?“

„Ona ti to povedala?!“

Uškrnul sa. „Som auror, Hermiona. Musím byť dobrý vo vyťahovaní informácií z ľudí, nie?“

„Použitie vtáka sa nepočíta za dobrú detektívnu prácu, Seamus Finnegan!“

Obaja sa pozreli smerom, odkiaľ prichádzal hlas Lavender, no Hermiona videla len bosé nohy v červených hodvábnych pyžamových nohaviciach.

„To nie je jediná finta, ktorú mám v rukáve.“ Lascívne sa na ňu usmial a Hermiona si potichu odfrkla.

„Padaj odtiaľto, inak ti poskytnem farbistý opis menzesu!“ Štuchla ho bosou nohou do stehna.

Seamus žartovne zvraštil tvár a vstal. „Nechutné.“

Lavender sa zachichotala, sadla si na jeho miesto a zaškerila sa na Hermionu. Na okamih vyzerala, akoby mala znovu šestnásť rokov, vlhké vlasy a roztopašný úsmev po celonočnom klebetení s Parvati. „Nechápem ako to, že to ešte stále funguje; veď bol prítomný pri narodení oboch detí.“

Hermiona pokrčila plecami. „Majú to zakódované v DNA alebo tak nejak.“

Lavender urobila grimasu. „Iste, ako povieš.“

„Dobre, prepáč.“ Hermiona sa zahanbene usmiala.

Jej priateľka ľahostajne mávla rukou. „To nič. Tak teda, zmenilo sa niečo?“

„Nie... no, myslím, že sa mi včera asi pokúšal ospravedlniť.“

„Myslíš?“

„Odbila som ho.“

„Čo tým chceš povedať?“

„Povedala som mu, že mám lepšie veci na práci, ako napríklad zvádzať študentov, a odišla.“

Lavender sa naklonila dopredu a päsťou si podoprela bradu. „Body za postoj, no prečo si ho nenechala hovoriť?“

Hermiona zavrčala: „Nechcela som znovu počúvať tie jeho odpornosti. Mala som dojem, že sme s tým už skončili, vieš?“

„Hermiona, viem, že mi neveríš, no myslím, že to povedal, lebo bol... ja neviem, žiarlivý, majetnícky alebo niečo také.“

„No a? To neznamená, že je to v poriadku!“

„Nie, neznamená,“ Lavender pomaly pokrútila hlavou. „Maj ma za blázna, že obraňujem Snapovu prudkú povahu, ale.. ak sa to stalo tak, ako si opísala, predpokladám, že si ho vyviedla z rovnováhy a zareagoval preňho typickým spôsobom.“

„Tak, že ma ponížil pred kolegami?“

„Veď si vravela, že to nik iný nepočul,“ upozornila Lavender a vyzerala zamyslene. „A nehovorím, že je to správne, alebo že by si to mala ignorovať – rozhodne to treba riešiť – no ak sa ti páči... Myslím, že sa musíš zmieriť s tým, že občas niečo vytreskne bez rozmyslu.“

„To ale neznamená, že ma môže ponižovať zakaždým, keď sa cíti premožený pocitmi,“ trvala na svojom Hermiona.

„Nebuď ako malá, Hermiona.“

„Nie som...“

„Ale si. Mám dve deti, pamätáš? Tváriš sa oduto. Potrebuješ iba trošičku uvoľniť spodnú peru.“ Lavender natiahla ruku do zelených plameňov a chytila Hermionu za peru. Vytiahla jej ju von a potom stlačila nadol. „Tak vidíš, teraz to perfektné.“

„Pche!“ trochu sa odtiahla. „Nie som odutá.“

Lavender si odfrkla. „Uhm.“

„Dobre, dobre, možno,“ Hermiona obrátila oči stĺpkom. „Som iba... ja neviem.“

„Vieš, čo? Porozprávaj sa s ním. Alebo ho nabudúce nechaj hovoriť.“

Hermiona deprimovane zafunela: „Ak nejaké nabudúce bude.“

* * * * *

Do Škótska vtrhol veterný, daždivý a studený marec.

A Hermiona dosiaľ nenašla guráž povedať niečo zamračenému profesorovi, ktorý sa jej vyhýbal. Najskôr bola rozhodnutá počkať, či ju znovu neosloví. Vedela, že je to malicherné, no mala pocit, že by sa mal ospravedlniť prvý. Áno, bola k nemu hrubá – a pri spomienke na to sa stále červenala – no spôsobil si to sám, nie? Ona mu to len odplatila rovnakou mincou.

Ale Severus za ňou znovu neprišiel. Skrátka sa vrátil k predstieraniu, že neexistuje.

Takže si Hermiona nahovorila, že sa k nemu musí priblížiť a... a čo? Požiada ho, aby sa jej ospravedlnil? Ospravedlní sa prvá? Nie, na to bola príliš hrdá.

Problémom bolo, že netušila, čo mu povie, len čo zozbiera odvahu a priblíži sa k nemu. Niekoľkokrát sa o to pokúšala, prinútila sa zísť do žalárov a žalostne stála pred dverami, pokým nezačula niečie kroky a neutiekla z miesta činu ako previnilý zločinec. Stretnúť sa s ním tvárou v tvár to už bolo, pravdaže, niečo celkom iné.

Hermiona sa utrápene rýpala v ovsenej kaši, siahla po mede a naliala si na ňu štedrú dávku v márnej snahe zlepšiť jej chuť. Bola dospelá a mohla si vybrať, čo chce jesť, no bolo ťažké premôcť hlboko zakorenené zvyky z detstva. Jej matka jej dávala jesť ovsenú kašu počas chladných mesiacov ako prekliaty rituál. Frázy ako „zahreje ťa zvnútra“ a „spevní ti kosti“ sa jej mihali v hlave, keď dvíhala lyžicu k ústam.

„Prečo to ješ, keď to neznášaš?“

Vzhliadla hore, vyľakaná, že k nej niekto hovorí. Odvtedy, čo sa presťahovala zo svojho miesta vedľa Severusa, sa veľmi nerozprávala s učiteľmi naokolo. Pokrčila plecami smerom k madam Hoochovej. „Je to zvyk.“

Tá nad jej miskou ohrnula nosom a rovnako pokrčila plecami, keď práve dorazila ranná pošta. V miestnosti sa rozliehal piskot sov, no Hermiona im sotva venovala pozornosť, dokiaľ jedna z nich nezletela dole a elegantne nepristála v jej raňajkách.

Všimla si rokfortský erb visiaci na jej krku a odviazala malý zvitok zo sovej nôžky.

„Vďaka,“ povedala, len čo sova vzlietla. Cítila sa omnoho menej previnilo, keď s potešením zoslala na kašu odpudzujúce kúzlo a z taniera pred sebou si zobrala horúci toast. S plnými ústami rozlomila pečať na pergamene a rozvinula ho.

Mrzí ma to.

Zažmurkala, pomaly si zotrela omrvinky z úst a vrhla letmý pohľad smerom k Severusovi. Zachytila, ako sa jeho habit mihol vzduchom, keď zasunul stoličku a opustil Veľkú sieň cez vchod pre zamestnancov na druhej strane stola. Pozrela naspäť na tie tri prosté slová, rýchlo sa rozhodla a položila toast na tanier.

Napriek tomu, že z Veľkej siene odišla len pár minút po ňom, keď vyšla na chodbu, nikde ho nebolo. Pozrela na veľké hodiny nad štyrmi nádobkami s drahokamami a zistila, že má dosť času zbehnúť do jeho kabinetu a vrátiť sa späť pred začiatkom prvej hodiny. Pustila sa do behu.

Keď dorazila ku dverám, takmer stratila odvahu. Skôr, než si to stihla rozmyslieť, rázne zaklopala na dvere a ustúpila o krok dozadu. Nemusela dlho čakať.

Severus prudko otvoril dvere so zvláštnym výrazom na tvári. Vyzeral... nervózne? Nevedela to celkom rozlíšiť, nebola expertom na jeho veľmi minimalistické výrazy. Chcela sa ich naučiť dešifrovať ešte pred tým, než ju v podstate nazval cundrou.

Otvorila ústa, no vzápätí si uvedomila, že netuší, čo mu chce povedať. Pomaly ich zavrela a zahryzla si do pery.

„Azda by sme to mali predebatovať vo vnútri?“ Odstúpil dozadu a pokynul jej, aby vošla do kabinetu. Prikývla a prešla okolo neho, nasávajúc atmosféru známej ponurej miestnosti.

Dvere sa s klapnutím zatvorili. Otočila sa k nemu a zodvihla pergamen. „Čo to má, dopekla, znamenať? Na čo sa to hráš?“

„Domnieval som sa, že je to dosť zrejmé,“ odvetil a prekrížil si ruky na hrudi. V jeho hlase chýbala zvyčajná nevraživosť a ona sa zamračila.

„Nemôžeš sa správať ako totálny bastard a potom čakať, že to niečo takéto,“ zdvihla lístok, „jednoducho napraví. To... to... čo si mi povedal... sa ma dotklo.“ Zložila si ruky na hrudi a odvrátila pohľad.

„N-neviem, čo iné k tomu dodať.“ Hlas mal tichý, temer sa strácal v tichu žalárov.

„Netuším, čo odo mňa očakávaš, Severus.“ Odhodlane civela na stenu oproti, bála sa naňho pozrieť, aby sa nerozplakala. „Nemôžeš čakať, že priateľstvo obnoví nejaký lístok.“

„Sme priatelia, Hermiona?“

Prudko zodvihla hlavu a vzplanul v nej hnev. „Nazdávala som sa, že sme nimi boli, no zrejme som sa zmýlila!“

Pristúpil k nej bližšie a narušil jej osobný priestor. Trochu ustúpila, no on sa pohol za ňou. „Priatelia si nehovoria také veci, Hermiona.“

„Tak dobre, klamala som!“ vykríkla.

„O čom?“

Takmer s vrčaním spustila ruky dolu a prikročila k nemu bližšie. „O tvojom poondiatom sexepíle, ty gauner.“

„Mám sexepíl?“

„Áno!“

Uškrnul sa. „Dobre.“

Prv, než stihla sformulovať odpoveď na tú neznesiteľnú poznámku, pritiahol si ju do náručia a pobozkal. Hermiona stuhla, telom jej prebehol šok. Severus ten čas využil a vzal jej tvár do teplej dlane. Pobozkal ju len krátko, potom sa odtiahol a opäť uškrnul – nepochybne nad jej omámeným výrazom.

„Tiež som klamal. Si nádherná.“

Hermiona zafunela a kútik úst sa jej zdvihol proti jej vôli. „Bozkávať ma ešte neznamená, že je to v poriadku, vieš?

„Viem,“ prikývol a palcom ju hladkal po líci. „Nemôžem sľúbiť, že sa to znovu nestane, no môžem prisľúbiť, že sa budem snažiť... rozmyslieť si, kým niečo poviem.“

Hermiona sa usmiala, keď si spomenula na slová Lavender. „Môžem s tým fungovať.“

„Môžeš?“ spýtal sa s vážnym pohľadom.

„Nedozviem sa to, pokým to neskúsim, všakže?“

„To je pravda,“ usmial sa zľahka, no úprimne. „Musím sa však k niečomu priznať.“

„Vážne?“

Nahol sa k nej, perami sa temer dotýkal jej úst. „Nechcem byť tvojím priateľom.“

„Nuž, tak prečo si mi to nepovedal?“ S úsmevom naklonila tvár nahor a ukradla si ďalší bozk.

* * * * *

Hermiona so širokým úsmevom otvorila dvere do zborovne. Tentoraz sa na mesačnú poradu učiteľského zboru tešila. Vo vnútri sa zastavila a rýchlo preletela pohľadom miestnosť, aby našla svoj cieľ. Keď sa tak stalo, pustila sa po cestičke medzi kreslami a stolíkmi.

Profesorka, o ktorú išlo, bola zabraná do rozhovoru, no Hermiona sa nezastavila, aby zvážila jemné finesy slušného správania. Zohla sa a šepla kolegyni do ucha: „Mali ste pravdu, poriadne ma pretiahol.“ Vzpriamila sa a nemravne žmurkla na šokovanú profesorku Sproutovú. Potom zamierila do zadnej časti zborovne, kde Severus sedel na gauči, ktorý začala považovať za „ich“.

„Čo si jej povedala?“ spýtal sa, len čo si sadla vedľa neho.

„Ále, iba to, že si ma poriadne pretiahol.“ Otočila sa a žiarivo sa naňho usmiala. Zlomok sekundy na ňu šokovane hľadel, no vzápätí sa začal potichu smiať, čím ich smerom pritiahol zvedavé pohľady. Vôbec sa nesnažiac skrývať, položil dlaň na jej stehno a palcom pohladil jemný vzor na mäkkej látke habitu.

Hermiona sa samoľúbo usmiala, oprela dozadu a pripravila na ďalšiu nudnú poradu. Ak bude mať šťastie, Severus nezabudol priniesť nový časopis s krížovkami. A ak nie, vždy mohla tráviť čas tým, že provokatívnymi pohľadmi a azda i významným dvíhaním obočia prinúti Pomonu, aby sa cítila nepríjemne.

A možno to urobí aj tak.

A/N: Pre tých, ktorí pieseň nespoznali, je to „Something To Talk About“ od Bonnie Raitt. Žiadne úmyselné porušovanie autorských práv atď.

https://www.youtube.com/watch?v=mJ58TVYNFro