14. december 2014
Dom iného muža
Autor: dressagegrrrl
Preklad: solace
Beta: arkama
Originál: Another Man's House
Prístupnosť: od 15 rokov
angst/romantika
Láska bola pre Snapa vždy ako nazeranie do okien domu iného muža.
Kráčal domov z Rokvillu a precízne si usporadúval myšlienky, akoby sa vrátil do bezútešných dní, kedy ich musel blokovať pred Temným pánom. Bolo krásne ráno, stromy šelestili vo vánku, tráva žiarila zeleňou, až z nej temer boleli oči, no Snape nič z toho nevidel. Ruky mal zastrčené vo vreckách redingotu a v dlani držal diamantový prsteň.
Pohrával sa s ním, prstom hladil hladký povrch šperku rovnako ako počas posledných dvadsiatich piatich rokov.
Chrbát mal vzpriamený, hrudník vypnutý, šiel vpred s držaním tela oveľa mladšieho muža, hoci to popierala kaskáda oceľovosivých vlasov, ktorá mu padala na plecia a obtierala sa o lopatky. Vytiahol ruky von z vreciek a mašíroval ako vojak, ktorý vie, že vchádza na nepriateľské územie. Tam, k bielemu domčeku s chrabromilsky červenými okenicami a peknou záhradkou vzadu, kde rástli prísady do elixírov.
„Pani Grangerová-Weasleyová,“ zamrmlal a kývol hlavou smerom k elegantnej žene s hustými hnedými vlasmi popretkávanými šedinami kľačiacej uprostred záhona ruží. Na chvíľu sa zastavil.
„Pán profesor,“ odvetila a otočila sa mu chrbtom. Pri pohľade na dom si všimol, že sa v okne mihla ryšavá štica.
Pobral sa ďalej.
* * * * *
Kráčal domov z Rokvillu zababušený v čiernom nepremokavom plášti, aby zostal v suchu. Boli časy, kedy by na zahnanie dažďa použil Impervius, ale to bolo predtým, než ho prvýkrát pobozkala, vtedy bol taký šokovaný, že sa jeho kúzlo zachvelo a rozplynulo. Pocit z kvapiek vody stekajúcich po očiach a lícach a plaziacich sa dolu zátylkom sa miešal s nádherným vzrušením z bozkávania Hermiony: jej mäkké pery, ľahké závany dychu kĺžuce po tvári, prsty zaborené do jeho zmáčaných vlasov.
Keď sa od seba odtrhli, nedokázal zadržať žiadostivý úškrn, ktorý sa mu vkradol do kútikov úst a odhalil krivé zuby.
„Severus Snape,“ povedala a líca sa jej sfarbili dočervena. Natiahla ruku a končekom prsta mu smelo ďobla do ohnutého rezáka. „Budem veľmi naštvaná, ak teraz prestaneš.“ To bol prvý a nie posledný raz, čo sa s ňou miloval.
Nikdy viac nepoužil kúzlo Impervius, aby sa ochránil pred dažďom.
Tam, v bielom domčeku s chrabromilsky červenými okenicami a peknou záhradkou vzadu, kde rástli prísady do elixírov, tam sedí na verande jeho srdce a sleduje ako prší.
„Pani Grangerová-Weasleyová,“ zavolal na ňu, ale ona odvrátila tvár.
Pobral sa ďalej.
* * * * *
Kráčal domov z Rokvillu zababušený do slizolinského šálu a ohrievacieho zaklínadla. Táto zima bola studená a vietor prenikal cez kúzlo, akoby ho ani nebolo. Jeho staré kosti, skrivené a boľavé z Voldemortovho mučenia, prahli po pohodlí kozuba.
Tam, v bielom domčeku s chrabromilsky červenými okenicami, kde bývala jeho láska, tam stál v okne muž, čo ho obral o všetko.
Ruka Rona Weasleyho bola tou, ktorá mu naliala do hrdla liečivé elixíry, keď stekal z krvi na bojovom poli. Hermiona vedľa neho kľačala a vzlykala, no bol to ten prekliaty chlapec, ku ktorému ho viazal životný dlh.
Prial si, aby tam zomrel.
Snapov pohľad sa stretol s očami muža za oknom a ústa Ronalda Weasleyho sa skrivili v úškrne. Zdvihol k obočiu dva prsty a rázne zasalutoval starému majstrovi elixírov. Mráz, ktorý mu prebehol po chrbte, nemal nič spoločné so zimou.
A tak sa bez pohľadu na Hermionu pobral ďalej.
* * * * *
Kráčal domov z Rokvillu tentoraz odhodlaný nepozrieť sa na ten prekliaty dom. Prešlo už takmer tridsať rokov a on bol veľmi unavený. Túžil po tom, aby už viac necítil bolesť, ustavičnú samotu a smútok. A najviac zo všetkého chcel, aby ho viacej netrápila spomienka na Hermionine oči, keď ju zradil.
Snape zavrčal. Ako ho ten chlapec prinútil urobiť niečo také svojmu krásnemu dievčatku? Snažil sa to Hermione povedať, varovať ju, že sa ich Weasley chystá rozdeliť, no zakaždým mu jazyk napuchol a vyschol a nemohol preriecť ani slova. Životný dlh by mu neumožnil čestný rozchod. Nie, Snapovi bolo prikázané, že ju má vohnať do náručia ryšavca, donútiť ju k nemu utiecť.
Tak aj urobil. Pobozkal Hermionu na ústa, položil ju na posteľ, zabalil do prikrývok, aby necítila chlad žalárov. Jazykom jej láskal prsia a bedrá, až kým v pästiach nezovrela plachtu a úpenlivo ho neprosila. Hlava jej spočívala na jeho predlaktí a on sa pohojdával v rytme jej stonov, Lily, ó, bože, Lily, a neprestal, ani keď nariekala a nechtami mu škriabala chrbát.
Tam, v bielom domčeku s chrabromilsky červenými okenicami, tam býva jeho ukrivdená láska.
Cítil, ako ho prebodáva pohľadom, no neobzrel sa.
Len sa pobral ďalej.
* * * * *
Kráčal domov z Rokvillu sám ako obyčajne.
Nevenoval pozornosť kalužiam plným blata na rozmoknutom chodníku, ktorým prechádzal; len počítal kroky, ktoré ho privedú bližšie k prázdnemu bielemu domčeku s krvavočervenými okenicami. Minerva mu povedala, že Ronald Weasley je u Svätého Munga a on vedel, že Hermiona bude pri svojom mužovi. Diagnostikovali mu rakovinu prostaty v pokročilom štádiu a také rýchle šírenie nádorových buniek nedokázali vyliečiť žiadne elixíry či posilňujúce lieky čarodejníckeho sveta.
No pre Snapa neexistovala nijaká nádej. V prípade, že Weasley zomrie, životný dlh mu neuvoľní jazyk. Hermiona bude slobodná, no stále ním bude opovrhovať. Keby jej aj mohol povedať, čo sa stalo, prečo by verila jemu, a nie svojmu horko oplakanému manželovi, s ktorým prežila posledných tridsaťpäť rokov? A ako by jej mohol priať toľkú bolesť?
Dokonca i teraz, keď krvácal z jej straty. Mal chuť kričať, trhať si vlasy a ležať v špine vonku pred bránkou vedúcej do záhrady a len čakať, kedy príde a vezme ho k sebe.
Namiesto toho sa iba dotkol špičky každej latky v plote prázdneho bieleho domčeka s krvavočervenými okenicami, keď sa pobral ďalej.
* * * * *
Kráčal k bielemu domčeku s krvavočervenými okenicami, ktorý mierne mokol v daždi. Voda stekala po hladkých bridlicových šindľoch a na prázdnych čiernych oknách vytvárala pramienky. Snape zvieral v ruke poriadnu hrsť bielych kamélií pre vdovu.
Minerva sa ho snažila presvedčiť, že by si mal obliecť smútočné šaty, no odmietol sa pretvarovať. Ale kvety boli pre Hermionu, lebo ju nerád videl plakať.
Od smrti Ronalda Weasleyho prešiel týždeň a on ju v tom čase nevidel ani raz. Denne chodil okolo jej domu a dúfal, že ju zahliadne, aby sa presvedčil, ako sa má.
Dnes stála vonku na daždi a hľadela na záhon ruží. Vlasy mala zlepené, celé zmáčané vodou a bola bez plášťa. Habit mala prilepený k telu, črtali sa pod ním ostré boky a vyčnievajúce rebrá, ktoré vyhĺbili stres a smútok.
„Pani Grangerová-Weasleyová,“ zamumlal a podal jej kvety ponad plot, „je mi úprimne ľúto vášho zármutku.“
„Okamžite odíďte!“ šepla a ani sa naňho nepozrela. „Odíďte a už ma nikdy viacej neoslovte!“
Pobral sa ďalej, kamélie nechal na zemi za sebou.
* * * * *
Kráčal domov z Rokvillu, vietor mu v prudkom záchvate šialenstva rozfukoval vôkol tváre oceľovosivé vlasy. Listy na stromoch vybledli a skrúcali sa, akoby zacítili dych jesene.
Snape sa vliekol ako človek, čo nesie na pleciach všetku ťarchu sveta a potkýnal sa po hrboľatej cestičke, ktorá viedla povedľa jej bieleho domčeka s krvavočervenými okenicami, ktorý už viac nebol ich.
Hermiona bola tam. Na okraji zorného poľa cítil, ako ho pálila jej prítomnosť, jej blízkosť, takmer teplo tisnúce sa na jeho bok. Nepozeraj sa, nepozeraj! šepkal si v duchu. Stojí tam v bráničke. Nepozeraj sa! Keď sa mu podarilo prejsť okolo nej, zavolala za ním. Hlas mala slabý a vyľakaný: „Pán profesor!“
Zastavil sa, skoro upustil balík, čo mal v rukách. Svalmi vedľa úst mu prudko zašklbalo, keď sa k nej otočil, no neprehovoril.
„Pán profesor,“ zašepkala. „Dnes som prostredníctvom advokáta dostala list od Rona. V ňom...“ Pritisla si ruku na ústa a potlačila vzlyk. Snape sledoval, ako sa jej oči topia v slzách.
„Priznal sa, čo vám urobil. Chcem sa ospravedlniť. V jeho mene.“
Krv sa mu nahrnula do hlavy a pocítil chvíľkovú slabosť. Vie o tom, vie o tom, vie o tom! jasalo jeho srdce. Veľmi odvážne natiahol ruku, ako by jej chcel odhrnúť z pleca prameň vlasov.
Odstúpila od neho.
„Nie, nie! Nedotýkajte sa ma! Nič nehovorte! Ron mi klamal, no tridsaťpäť rokov som ho ľúbila.“ Vyzerala zdrvene. „Neviem, ako si dať dokopy, že muž, ktorého som poznala, mohol čosi také urobiť inej ľudskej bytosti. Musím si to všetko ujasniť. Odchádzam odtiaľto, len som sa potrebovala ospravedlniť skôr, než tak urobím. Nič nehovorte, prosím.“
Snape mlčky prikývol, srdce sa mu zosušilo a scvrklo ako schránka cikády.
Otočil sa a pobral ďalej.
* * * * *
Kráčal domov z Rokvillu a oči upieral na cestičku pred sebou. Prešiel už viac ako rok odvtedy, čo ju naposledy videl a hovoril s ňou a zakaždým, keď prechádzal okolo jej domčeka, bol prázdny. Kde je? Ako sa má? Hoci už na ňu nemal žiadne právo, chcel vedieť, ako sa jej darilo po roku od smrti jej muža. Myklo mu nosom, keď zrazu zacítil silnú vôňu farby. Tam, v pôvodne bielom domčeku s chrabromilsky červenými okenicami, tam jeho láska v kombinéze držala maliarsky štetec. Vyzerala veľmi dobre. Vlasy mala stiahnuté do chaotického mäkkého uzla a znovu sa zaoblila.
Kráčal mlčky s úmyslom rešpektovať jej želanie.
„Severus!“ Počul ako naňho volá tlmeným hlasom. Zmeravel. „Severus, môžeme sa porozprávať?“
Otočil sa a pohol späť k nej, z nohy na nohu. Mal pocit, ako keby kráčal vo sne.
„Pani Grangerová-Weasleyová,“ zamumlal a pohľadom sa vpil do jej orieškových očí a jemných vrások v ich kútikoch.
„Severus,“ povedala a oči sa jej naplnili slzami. „Veľmi si mi chýbal.“
Ach, bože, aká nádherná bolesť! Náhle pocítil takmer nezdolateľné nutkanie zlízať jej tú soľ z líc. Potreboval sa trochu ovládnuť, a tak vzhliadol hore. Uvidel veselý blankytne modrý domček s dopoly natretými fialovými okenicami. Zašklbalo mu kútikmi úst a Hermiona sa znenazdajky rozosmiala.
„Viem, viem, je to výrazné, všakže? Povieš si, čo to, dopekla, je? Úplné odpútanie sa od minulosti. Je to otrasné, však?“
„Páči sa mi,“ povedal a myslel tým ľúbim ťa.
„Zájdeme dnu? Na čaj?“ rýchlo dodala. Palcom prešiel po diamantovom prsteni, ktorý mu stále spočíval vo vrecku.
„S radosťou,“ odvetil a myslel tým ľúbim ťa.
A zostal.