Preklady fanfiction Harryho Pottera

Draco civel na jej usmievavú tvár. Očividne si nerobila starosti s jeho pôvodom. Ale nedokázal sa už na to nahnevať. Dúšok už začal prejavovať svoju vôľu a Draco znova bojoval proti túžbe svojho tela po spánku. S porazeneckým zašomraním sa uložil do postele a ošetrovateľka sa ponáhľala preč. Predtým než zaspal, venoval Hermione posledný pohľad.

------------------------------

Draco nahnevane postrkoval jedlo po svojom tanieri a jeho vidlička škrabala po dne porcelánu. Zdalo sa, že je predmetom záujmu väčšiny svojich spolužiakov. Nepomáhalo, že nikto poriadne nevedel, čo sa stalo. Nikto zo študentov, ani riaditeľ, ani Potter, či Weasley. Draco sám si dokonca nebol istý udalosťami predposlednej noci.

Zdvihol oči od z polovice dojedeného jedla, keď Crabbe a Goyle sa usadili na ich zvyčajné miesta po jeho oboch stranách. Vyzerali, že chceli niečo povedať, ale obaja sa zastavili. Čo mohli vlastne povedať? Jeho otec bol mŕtvy, toľko museli vedieť, ale väčšina študentov v Rokforte stále pochybovala o správach, že pomáhal Potterovi a Weasleymu.

Draco sa pozrel pozdĺž stola na ostatných Slizolinčanov. Na rozdiel od zvyšku rušných študentov, veľa Slizolinčanov bolo vážnych a tichých. Pozrel sa na miesto oproti sebe, a ku podivu ani Pansy tam nebola.

Chrabromilský stôl bol hučiaci ako normálne, dokonca aj keď Potter a Weasley chýbali. Draco ich od včerajšieho rána v nemocničnom krídle nevidel. Či sa priblížili v neviditeľnom plášti ako predpokladal, nevedel. Elixír Bezsenný spánok ho uviedol do úplného bezvedomia po celý zvyšok večera.

A presne tak ako boli včera vyhnaní z nemocničného krídla zázrační chlapci, dnes ráno to isté postretlo Draca, keď sa zobudil. Zatiaľ Hermiona stále spala v bezvedomí.

Draco sa prudko postavil a prekvapil tak Crabba a Goyla, ktorí sa stále snažili vymyslieť niečo, čím by začali vyzvedací rozhovor, a kráčal od slizolinského stola. Jeho kroky boli isté a jeho výraz pokojne cynický, keď kráčal von z jedálne. Keď sa dvere za ním zavreli, náhle sa zastavil.

Na úpätí jedného schodiska boli Potter, Weasley a Wesleyova sestra. Zdalo sa, že sa hádajú. Hlavne dvaja Weasleyovci. Ako ich sledoval, videl, že Potter sa veľmi nezapája do šarvátky. Weasley popadol sestru za rameno, keď sa vzrušená výmena vystupňovala. Dievča náhle uvidelo Draca ponad plece svojho brata. Draco sa rozhodol, že naozaj nemá náladu na nejaký výstup a tak sa obrátil, aby si to namieril do žalárov. Zastavil sa ale, keď uvidel ako dievčina zasiahla bratove plece a prinútila ho stiahnuť svoju ruku, ktorú mal položenú na jej.

„Malfoy,“ zavolala a rozbehla sa smerom k nemu. Keď ho dosiahla, prezrela si ho do hlavy k päte, premeriavajúc ho.

„Chcela si niečo?“ Spýtal sa takmer milo, v skutočnosti nemal nič proti tomu dievčaťu, len fakt, že bola ďalším chrabromilským Weasleym.

Dievča si zakuslo do pery a obzrelo sa dozadu na jej brata a Pottera, ktorí sa obaja tvárili veľmi obozretne.

„Prebrala sa," povedala nakoniec v zmätku slov. „Ja ... ja som si myslela, že by si to mal vedieť.“

Draco jej prikývnutím mlčky poďakoval, zdržal sa chvíľu, aby sa pozrel na Pottera a Weasleyho a z hlavy vyhodil akúkoľvek myšlienku, že by mohli byť trochu správni, predtým než sa otočil a namieril do nemocničného krídla.

------------------------------

„Ale ja nie som hladná, madam Pomfreyová.“

„Nezmysel! Nenechám nikoho trpieť hladom, pokiaľ ho mám na starosti v nemocničnom krídle!“

Draco stál zvonku otvorených dverí, neuveriteľne rád, že počul Hermionin hlas, ktorý bol práve neuveriteľne mrzutý.

„Ja netrpím hladom! Ron mi predtým priniesol opekaný chlieb.“ Jej hlas sa snažil dosiahnuť svoj normálny pánovitý tón, ale očividne stále bola slabá, aby do neho vniesla dosť sily.

„Chlieb? To nie je dostatočne výživné! Tu, dajte si ovsenú kašu, drahá.“

Draco sa zaškeril, keď si spomenul, že tú istú gebuzinu ho madam Pomfreyová prinútila zjesť dnes ráno predtým, než ho vyhnala z nemocničného krídla. S pocitom očakávania Draco vstúpil do izby.

„Vážne Grangerová, nie je to také zlé. Keď si odmyslíš farbu a chuť, je to celkom dobré.“

Madam Pomfreyová vydala nahnevaný zvuk a odkráčala do svojej kancelárie. Hermiona len na neho pozerala s úžasom z miesta, kde ležala na posteli; s pohľadom v očiach, ktorému Draco naozaj nerozumel.

„Draco,“ povedala potichu.

Stál vo dverách a cítil sa zrazu veľmi nepríjemne.

„Prebrala si sa,“ povedal hlúpo.

Hermiona sklopila oči.

„Áno,“ odpovedala zbytočne.

„To je dobré, všetci si robili starosti.“ Draco sa druhý krát cítil ako idiot.

Hermiona sa trochu usmiala a pozrela na stôl vedľa svojej postele, ktorý ako si Draco práve všimol, bol preplnený rozmanitými darčekmi a stohmi kníh.

„Áno, všimla som si.“

„Chrabromilská veža znova útočí,“ zamrmlal Draco, keď sa priblížil k stolu, ale jeho slová neboli uštipačné. „Čo, vyfúkli polovicu oddelenia Veštenia?“ Zdvihol opovržlivo nejakú knihu a čítal, „Je to v kartách? Čarodejnícky sprievodca romantickými zápletkami,“ a ešte s väčším odporom, „Láska a veštenie z ruky. Nečítaš takéto veci, však?“ Jeho hlas bol neveriacky.

„Nie, pravdaže nie, Lavender a Parvati ich museli poslať s Ronom a Harrym, keď zistili, že som sa prebrala.“ Slabo sa usmiala a oprela sa o svoj vankúš.

Draco sa na ňu pozrel, skutočne sa na ňu pozrel a zacítil sa vinne. Napokon bola to jeho vina, že tu bola. Bola to jeho vina, že tmavé modriny špatili jej peknú tvár. Bola to jeho chyba, že jej pokožka bola ako alabaster zabalený v bavlne. Nikdy ju ešte nevidel tak bledú. V jeho hlave bola Hermiona vždy vrelá a hnedá, nie bezfarebná ako prízrak.

„Čo je?“ spýtala sa úzkostlivo.

Takmer ustúpil, odkedy je také ľahké čítať v ňom?

„Len som bol zvedavý, prečo madam Pomfreyová neodstránila tie modriny.“

„Oh,“ začervenala sa a Draco sa potešil, že uvidel aspoň nejakú farbu v jej lícach. „Myslela som, že len... nuž... bolo by hlúpe, aby na toto použila mágiu. Nezmenilo by to veci, prinajmenšom takto mám niečo na ukazovanie. Znie to čudne, však?“

„Myslím, že nie,“ odpovedal vážne, diviac sa znovu nad dievčaťom v posteli.

Študoval ju naďalej a ona sa od neho ostýchavo odvrátila preč. Niečo ju napadlo, pretože si začala hrýzť spodnú peru a to bol jasný dôkaz toho, že jej niečo leží na mysli.

„Tvoj otec,“ začala, ale nervózne sa zastavila. „Je mŕtvy, že áno?“

Draco prikývol, nenávidel svojho otca ešte viac než kedykoľvek predtým. Uvažoval, že to, čo sa stalo v Rokville, ju bude prenasledovať navždy. Bude sa ho vždy báť? Bude jej vždy pohľad na neho pripomínať Luciusa? Ale jej ďalšie slová ho úplne šokovali.

„Je mi to ľúto,“ povedala Hermiona neisto, keď jej unikla slza dole po jej líci.

„Ľúto?“ Draco sa rýchlo pohol k jej boku a pozrel na ňu prosebne, „Čo, prosím ťa, ľutuješ?“

Hermiona smrkla.

„To, že tvoj otec je mŕtvy.“

Draco sa takmer zasmial. Ale jeho tlmené odfrknutie poslúžilo na to, aby ju vytrhlo z jej sĺz.

„Hermiona, on sa ťa pokúsil zabiť. Dostal, čo si zaslúžil.“ Podržal jej tvár a prinútil ju, aby sa na neho pozrela. „Rozumieš? Nie je mi ľúto, že je mŕtvy.“ A s týmito slovami sa naklonil k nej bližšie a dotkol sa perami jej čela. Zavzlykala pod ním a on sa rýchlo odtiahol späť. „Ublížil som ti?“

„Nie.“

Draco si po prvý raz všimol, že jej oči sa nezmenili. Jej oči boli tie isté svetlohnedé, na ktoré bol tak zvyknutý. Chcel ju nadvihnúť, chcel ju zovrieť v náručí a zatočiť s ňou, aby sa uistil, že je to vo vnútri stále to isté dievča napriek jej vzhľadu. Ale jeho malfoyovská časť ho uisťovala, že to nebude správny spôsob jednania, ale taktiež to, že bola stále príliš ubolená, aby to ocenila. Tak nechcejúc mať na zodpovednosti hnev madam Pomfreyovej, keby ho našla skoro na posteli Hermiony; sa Draco zvrtol a pritiahol si stoličku k boku jej postele a usadil sa v nej. Niekoľko minút neprehovoril, len sedel a díval sa na ňu.

„Draco,“ spýtala sa náhle, „zabil si ho?“

„Nemyslím, že áno,“ odpovedal pravdivo.

„Tak to bolo O'Learyho kúzlo?“ spýtala sa so záujmom.

„To je to, o čom sa porozprávame.“ Povedal hlas od vchodových dverí.

Draco a Hermiona obaja zdvihli oči na novo príchodzieho. Riaditeľ sa na nich usmieval o pár krokov ďalej. Draco nenávidel, keď sa k nim takto prikradol. Ten starý hlupák musel mať mlčiace kúzlo na každej jednotlivej časti svojho tela.

„Ako sa cítite, slečna Grangerová? Lepšie, dúfam?“ Spýtal sa láskavo, keď prišiel, aby sa postavil vedľa nich.

Hermiona prikývla bez toho, že by prehovorila. Študovala riaditeľa s hlbokým záujmom.

„Verím, že je vhodná príležitosť, aby ste vy dvaja začali s rozprávaním o vašom neobvyklom objave.“ Pobádal riaditeľ prívetivo, keď si privolal pre seba stoličku.

Draco sa pozrel na Hermionu, ktorá mu prikývla, predtým než začal opisovať príbeh o ich práci. Hoci samého ho pobavilo odhaľovanie takých informácii zjavne ohromenému riaditeľovi, časť z neho to nenávidela. Akoby prezradzoval samého seba a ju tiež. To, čo robili vo ich miestnosti, patrili im, bolo ich a Draco nenávidel podeliť sa o to s niekým iným.

Keď Draco nakoniec skončil, riaditeľ prikývol s drobným, víťazoslávnym zábleskom vo svojich očiach.

„Áno, áno, tušil som niečo také.“ Profesor Dumbledore sa postavil a prechádzal dokola bezcieľne v hlbokom zamyslení. Zastavil sa a pozrel na nich. „Veľmi dlho som sa zaujímal o Rytierov Spravodlivosti, ktorí ma zaujali. Boli to vznešení muži, ktorí bojovali s temným nepriateľom. A napokon zvíťazili, ale prostriedky, ktoré použili, aby dosiahli svoje ciele, boli rovnako príšerné ako prostriedky ich protivníkov. A so vzostupom Voldemorta, ich boj nadobúdal viac súvislosti.“

„História sa opakuje,“ prosto povedala Hermiona.

„Úprimne dúfam, že sa nikdy nebudeme musieť znížiť k niečomu takému." Povedal potichu riaditeľ.

Draco si všimol, že riaditeľ nepovedal, že to neurobia.

„Keď som narazil na niekoľko prác napísaných O'Learym, pomyslel som si, že možno budú užitočné a tak som pre školu získal celú zbierku.“

„Vedeli ste to.“ Povedala Hermiona pomaly, keď ju plne zasiahlo poznanie. „Vedeli ste, že tam je, to kúzlo.“

„Áno, vedel som o povestiach, ktoré rozprávali o kúzle, ktoré by dokázalo odraziť vražednú kliatbu alebo,“ Dumbledore sa odmlčal, „ju vrátilo späť.“

„Myslíte si, že to poslalo jeho vlastnú kliatbu nazad na neho?“ spýtal sa Draco.

„Tak to vyzerá. Vyšetrovanie z ministerstva sa už začalo. Vyslali niekoľko aurorov do domu, ktorý tvoj otec používal ako svoj úkryt v Rokville. Dokázali nájsť zvyšky len jednej smrtiacej kliatby, nie dvoch.“ Dumbledore sa zastavil, aby ponúkol Hermione cukrík.

Draco pomaly trávil túto informáciu. Nezabil Luciusa. Nie skutočne. Ale ministerstvo začalo vyšetrovanie a Draco vedel dosť o čarodejníckom právnom systéme, aby plne chápal, čo to znamená pre neho.

„Aké veľké problémy mám očakávať?“ spýtal sa Draco prosto.

Hermiona prekvapene nadvihla zrak.

„Problémy, prečo by si mal mať nejaké problémy?“ Pozrela sa na Dumbledora, ktorý študoval Draca veľmi starostlivo. „Riaditeľ, nemôže mať žiadne problémy. To bol Lucius, kto vyslal tú kliatbu na neho. Draco ma len chránil. Neurobil, neurobil nič zlé. Prosím, profesor Dumbledore,“ Hermionin hlas sa začal stávať panickým, keď sa postarší čarodejník prosto díval na Draca.

Dumbledore nakoniec obrátil svoj pohľad na ňu a usmial sa.

„Nerobte si starosti, slečna Grangerová, nemám najmenšiu chuť dovoliť ministerstvu byť nablízku kohokoľvek z vás.“

Obrátil svoj úsmev na Draca a po prvý krát Draco pocítil, že možno chápe, odkiaľ sa berie všetok Hermionin obdiv k riaditeľovi.

„Teraz vás oboch musím požiadať, aby ste udržali v tajnosti všetko, čo viete.“ Dumbledore sa obrátil k Hermione, keď otvorila svoje ústa, aby protestovala a povedal: „Nepochybujem, že tieto poznatky sa stanú známe pánom Potterovi a Weasleymu, ak sa tak už nestalo,“ tu venoval Dracovi prenikavý pohľad. „A som si istý, že sa to dostane k rôznym príbuzným, ako napríklad vrtošivému kmotrovi, ale žiadam vás, aby ste to povedali len tomu, komu musíte. Toto je veľmi cenná informácia, ktorú vy dvaja vlastníte. Rozumiete?“

Draco a Hermiona obaja mlčky prikývli, pod hlbokým upreným pohľadom ich riaditeľa bolo zbytočne niečo povedať. V tejto chvíli bolo prekvapenie najlepšom obranou proti Voldemortovi. A to, že sa jeho neprekonateľné kúzlo zrazu stalo zbytočné, bolo určite výhodou pre stranu Pottera a jeho priateľov.

Riaditeľ si vložil malý cukrík do úst a potom sa usmial na Hermionu.

„Moja drahá slečna Grangerová, takmer som zabudol, vaši rodičia by mali prísť o niekoľko hodín.“

„Čože?“ prekvapene zalapala po dychu, „ale oni sú pravdepodobne v Írsku, na nejakej konferencii.“

„Len čo boli informovaní o tom incidente, rozhodli sa okamžite zrušiť svoj výlet.“ Riaditeľ sa na chvíľu zastavil akoby vedel, že sa chystá povedať niečo, čo mladú ženu rozčúli. „A mám dojem, že majú v úmysle zobrať vás so sebou domov.“

Dracove oči sa rozšírili, škola bola takmer na konci, to bola pravda, ale on predpokladal, že strávi posledný približne týždeň s Hermionou. Nemyslel si, že jej rodičia môžu na toto všetko zareagovať. A očividne ani Hermionu to nenapadlo.

„Ale ... ale riaditeľ, a čo skúšky?“ jej hlas nebezpečne trilkoval, “a čo VČÚ?“

Dumbledore sa zachichotal.

„Nemyslím si, že majú v úmysle zobrať vás zo školy, dieťa. Verím, že sa chcú uistiť, že máte dostatočnú opateru. Viem, že žiadna ošetrovateľka sa nepostará o rany lepšie ako matka. A pokiaľ ide o vaše skúšky, hovoril som so všetkými vašimi profesormi; všetci súhlasili, že môžeme vykonať iné opatrenia. Čo sa týka VČÚ, skúšky je možné urobiť na začiatku júna.“

Hermiona stále vyzerala, že prepukne v plač, ale niekoľkokrát sa ukľudňujúco nadýchla a upokojila sa.

„Vďaka, profesor,“ povedala potichu.

„Nie, slečna Grangerová, vďaka patrí vám, vám obom.“ Potom starší čarodejník vstal a zamieril ku dverám.

Otázka, ktorá celý deň zamestnávala Draca, mu náhle prišla na myseľ.

„Riaditeľ?“ Spýtal sa Draco, keď sa tiež postavil. „Ako ste vedeli, že sme v Rokville?“

Hermiona so záujmom sledovala ako sa profesor Dumbledore obrátil smerom k nim.

„To je veľmi dobrá otázka, pán Malfoy.“ Jeho modré oči zažiarili. „Keď som sa predčasne vrátil z mojej konferencie, čakala na mňa slečna Parkinsonová. Keď som ju našiel, bola dosť rozrušená, očividne sa dala zmiasť vaším otcom.“

Draco sa posmešne zasmial.

„Tá malá krava? Vedela, čo robí.“

„Nemyslím si to, pán Malfoy.“ Riaditeľove oči boli pevné. „Nebola by prvá, ktorá padla za obeť machináciám Luciusa Malfoya. Myslím, že je celkom nevinná v súvislosti so zranením spôsobeným slečne Grangerovej a ja som sa vždy považoval za celkom dobrého znalca charakteru.“ Potom sa otočil, vyšiel dverami a nechal ich dvoch samých.

„Dobrého znalca charakteru?“ Draco sa sarkasticky zasmial, keď sa za riaditeľom zatvorili dvere. „Dobré od muža, čo najal Lockharta.“

Hermiona sa zasmiala a Draco sa obrátil, aby sa na ňu pozrel.

„Tak ty odchádzaš,“ povedal prosto.

„Myslím, že áno,“ odpovedala rovnomerne, keď študovala prikrývku, ktorá ju zakrývala.

„Bude to príjemné dostať sa domov skôr,“ povedal nepresvedčivo, keď sa zhrbil nazad na svojej stoličke.

„Áno, predpokladám,“ odpovedala rovnako neisto. „Draco,“ zastavila sa a zakusla si do pery.

„Čo?“

„A čo my?“ spýtala sa bez toho, aby zdvihla zrak, jej tvár sa začínala červenať.

„Čo my?“ Draco prudko vyprskol. Nenávidel otázky ako sú tieto. Nie preto, že si nebol celkom istý, na čo sa ho pýtala, ale tiež preto, že nevedel, či pozná nejaké odpovede.

Zdvihla oči čudujúc sa jeho tónu.

„Všetko sa skončilo? Keď sa na jeseň vrátim, bude to medzi nami také, ako to bolo predtým?“

Draco sa uškrnul úľavou. Poznal odpoveď na túto otázku.

„Zjavne vieš veľmi málo o Malfoyovcoch, Grangerová.“ Povedal Draco a zobral jej ruku do svojej. „Nikdy sa nevzdávame niečoho, čo patrí k nám.“

Hermiona si chvíľu uvedomovala, čo povedal.

„Vieš Malfoy, neviem sa rozhodnúť, či ťa mám považovať za roztomilého alebo či ťa mám za to vyfackovať.“

„Viem.“

Draco sa naklonil cez posteľ a jemne ju pobozkal. Jeho pery sa sotva dotkli jej a predsa zacítil všetku tú vášeň pod nimi. Oprel sa späť a prvotriedne sa na ňu uškrnul.

„Čo?“

„Myslíš si, že som okúzľujúci.“

„Oh, sklapni,“ ale Hermiona sa usmievala.

„Veď som ti povedal, že som ten najokúzľujúcejší chalan na škole."