Preklady fanfiction Harryho Pottera

21. Sila poznania

Odkedy sa Hermionine hodiny s profesorom Snapom obnovili, život sa jej javil oveľa príjemnejší. Aspoň jeden večer v týždni trávili v jeho súkromnom laboratóriu pri príprave rôznych druhov liečivých elixírov. Druhá hodina prebiehala v kabinete, kde ju učil základné liečebné kúzla a niekoľko mimoriadne zložitých obranných. Ako Vectorová naznačila, zdalo sa, že hádka a následné ospravedlnenie jej vzťah s profesorom Snapom utužili. Zostal síce takým strohým a náročným ako vždy, no všimla si, že je k jej nápadom otvorenejší a jeho poznámky na esejach občas hraničili s pochvalou.

Avšak nebol ochotný naučiť ju to spievané kúzlo, ktoré použil pri liečbe jej zranenia po bitke na Oddelení záhad, ani keď ho o to priamo požiadala.

„Pane?“ obrátila sa naňho počas ich tretej hodiny venovanej liečebným kúzlam. „Naučíte ma Fénixovu pieseň?“

Snape nezvyčajne nešikovne manipuloval s ampulkou, ktorú držal, ale podarilo sa mu ju vrtko chytiť, skôr než dopadla na stôl. „O čom to hovoríte, Grangerová?“ spýtal sa podráždene.

„Pieseň, ktorá ma uzdravila po Dolohovovej kliatbe,“ vysvetlila. „Naučíte ma ju?“

„Nie.“ Horná pera sa mu posmešne skrivila. „Okrem toho liečivý účinok majú slzy fénixa, nie pieseň.“

To kategorické odmietnutie Hermionu prekvapilo a zvedavo pozrela na profesora. Tváril sa akosi zvláštne: pery mal trochu viac zovreté než zvyčajne a nozdry sa mu rozšírili.

„Z Harryho rozprávania o fénixovi v Tajomnej komnate,“ riekla neutrálnym hlasom, „by ste si mohli myslieť, že fénixova pieseň uzdravila srdce, zatiaľ čo slzy telo.“

Snape odvrátil hlavu zamestnaný označovaním elixíru, ktorý držal. Vlasy mu skĺzli pred oči. „Ako si spomínam, Grangerová, pozornosť si vyžadovalo vaše telo, nie srdce. To, čo tvrdíte, je absurdné.“

Nebola si celkom istá, kde sa v nej vzala toľká trúfalosť, no naliehala ďalej: „Pravdaže som vtedy blúznila,“ pokrčila plecami, „no aj tak si myslím, že v niečom mám pravdu.“ Profesor Snape sa ani nepohol. Všimla si, že na sánke sa mu napli svaly. „Máte v sebe mnoho z fénixa.“

So zatrpknutým pohľadom vzhliadol nahor. „No samozrejme,“ povedal posmešne a dosť prudko ukázal smerom k svojmu čiernemu učiteľskému habitu. „Vari ma prezradila žiarivá šarlátová a zlaté perá? Alebo schopnosť prežiť smrť? Azda talent zmiznúť s výbuchom ohňa cez protipremiestňovacie ochrany? Či iba moja slabosť pre chrabromilčanov?“ Snapov hnev narastal s každou ďalšou rečníckou otázkou a na konci sa nad ňou týčil takmer prskajúc od zlosti.

„Nie,“ pokojne prerušila jeho tirádu a zdvihla obe obočia. Hoci na ňu kričal, bola si takmer istá, že jeho hnev smeruje inam. „Mala som na mysli vašu vernosť, statočnosť, schopnosť niesť mimoriadne ťažké bremeno a vaše nadanie pre liečiteľstvo.“ Nasledovala dlhá pauza, počas ktorej si uprene hľadeli do očí v snahe prinútiť jeden druhého sklopiť zrak. „Aj keď,“ dodala s náznakom smiechu v hlase, „ak by som vás videla v šarlátovej a zlatej, asi by som sa vedela ľahšie rozhodnúť.“

Z jeho postoja opadlo napätie. Zaklonil hlavu a zahľadel sa na strop, ako by sa dožadoval nebeského zásahu. Potom vykročil k dverám a otvoril ich dokorán.

„Von, Grangerová!“ prikázal. „Dnes príliš pokúšate moju trpezlivosť. Príďte nabudúce.“

To bolo takmer víťazstvo, usúdila Hermiona. Trpezlivo si pozbierala veci a opustila kabinet. Hoci presne nevedela, čo to jej „takmer víťazstvo“ znamenalo, zdalo sa jej nesmierne dôležité.

* * * * *

Hermiona v každej voľnej chvíli horúčkovito pracovala na aritmantických výpočtoch. Pridanie Draca Malfoya malo vplyv na väčšinu rovníc týkajúcich sa blízkej budúcnosti a bola rozhodnutá čo najskôr ustáliť ich úpravy.

Tiež jej to pomohlo vyplniť medzery v rozvrhu, ktoré by inak trávila s Harrym a Ronom. Harry, tá dobrá duša, stále delil svoj čas medzi oboch priateľov, no Hermione sa najviac cnelo po pokojných okamihoch, ktoré trávili spolu v trojici. Bez Rona jej vo vzťahu s Harrym niečo chýbalo – pochabé, svieže kamarátstvo so všetkými tými červenými vlasmi, pehami a nákazlivým smiechom. Chýbal jej ako amputovaná končatina, jeho neprítomnosť bolela a vnímala ju ako nápadnú, zreteľnú dieru.

Ale aj pokiaľ išlo o Rona, cítila sa optimistickejšie. Hoci sa rozhodla nevyužívať svoju výhodu legilimencie, už zo samotnej reči tela bolo zjavné, že medzi ním a Lavender nebolo všetko v poriadku. Každé zamračenie, ktoré sa mihlo na Lavenderinej tvári, bolo pre ňu balzamom a pomáhalo jej držať hlavu hore.

Existovali však isté medze a to ráno, kedy Ron dovŕšil dospelosť, bolo jednou z nich. Hermiona mu kúpila darček dávno pred ich hádkou a schovala ho v nádeji, že sa ich priateľstvo dovtedy obnoví; vzájomné odcudzenie bude iba minulosťou a zdrojom pre vtipné narážky. No keďže bolo všetko inak, vstala z postele skoro, rozhodnutá vyhnúť sa nadšenému rannému trkotaniu Lavender s Parvati a vykradla sa do Vectorovej kabinetu, prv než sa niekto zobudil. Ako dúfala, kabinet profesorky aritmancie bol prázdny a Hermione sa podarilo dobrú hodinu a pol nepretržite pracovať, než ju škŕkanie v bruchu prinútilo zísť do Veľkej siene na raňajky. Pred vstupom dovnútra sa duševne pripravila, no bola prekvapená zistením, že ani Ron, ani Harry neboli prítomní. Lavender s Parvati sedeli s hlavami dokopy a šepkali si nad dôkladne zabaleným darčekom. Prítomnosť balíčka svedčila o tom, že dievčina ešte nemala príležitosť zablahoželať Ronovi k narodeninám. Možno, ak budem jesť rýchlo, dostanem sa von bez toho, aby som to musela sledovať. Hermiona vkĺzla na miesto a pritiahla si k sebe tanier s vajíčkami.

„Kde je?“

Hermiona vzhliadla s vidličkou na polceste k ústam a videla nevľúdnu a slzami zmáčanú tvár Lavender Brownovej. „Prosím?“ spýtala sa ľadovým hlasom.

„Tak kde je? Prečo tu nie je?“ jej hlas znel zúfalo.

Hermiona zdvihla jedno v obočie vo svojej najlepšej imitácii Snapa. „Netuším,“ zatiahla. „Nestarám sa o miesto pobytu Ronalda Weasleyho.“

Napriek pretvárke pocítila záchvev znepokojenia, keď Lavender odmašírovala späť k Parvati. Zadívala sa na profesorský stôl a všimla si neprítomnosť McGonagallovej, Pomfreyovej, Snapa a Slughorna; Vectorová s Trelawneyovou tam tiež neboli, ale to sa dalo čakať. Hádam sa nestalo niečo zlé? Mechanicky žula ďalší kúsok jedla.

Keď sa Snape prehnal cez učiteľský vchod a posadil na svoje miesto za profesorským stolom, vzhliadla hore. Díval sa ponad raňajkujúcich študentov, pohľadom prechádzal z jednej strany miestnosti na druhú. Keď sa im oči stretli, jeho obvyklý úškrn sa prehĺbil, i keď ho nebrala na vedomie. Oveľa dôležitejšie bolo, že cítila tlak jeho mysle naliehajúci na tú jej. Spustila oklumenčné štíty a uvedomila si, že nazerá do jeho spomienky.

Snape a McGonagallová stáli v zborovni. Jej vedúca fakulty vyzerala unavene a jej škótsky prízvuk bol zosilnený stresom.

„... po týždni v nemocničnom krídle bude zdravý ako rybička – Potter urobil niečo s bezoárom – no povedzte, kto niekoho otrávi na narodeniny?“

Snape zažmurkal a odvrátil sa, čím ukončil spojenie. Vajíčka v ústach sa jej zmenili na popol. Prehltla s istými ťažkosťami. Pohľad na tanier jej spôsobil miernu nevoľnosť. Odtlačila stoličku a vstala. Ron. Otrávený. Miestnosť naokolo jej pripadala nereálna a neskutočná. Musím sa dostať do nemocničného krídla. Nevnímala ľudí vôkol seba a ani Nevillov pozdrav, keď sa s ním stretla vo dverách. Zamierila priamo na ošetrovňu.

Keď dorazila na miesto, Harry tam už bol a chodil sem a tam po chodbe pred veľkými dvojkrídlovými dverami. Len čo ju zbadal, schytil ju za obe plecia a začal bezmála nesúvisle bľabotať.

„Bola to medovina! Vďaka bohu, že som si spomenul na bezoár! A Slughorna, ale, samozrejme, nebyť toho elixíru lásky...“

Hermiona potlačila nutkanie jednu mu streliť, namiesto toho ho schmatla za habit a poriadne ním zatriasla. „Harry, upokoj sa a začni od začiatku.“

Harry sa zhlboka nadýchol a začal zase od začiatku, tentoraz narodeninovými darčekmi a elixírom lásky počnúc a bezoárom končiac. Práve sa dostal k záveru, keď prišla Ginny, a tak jej musel celý príbeh vyrozprávať ešte raz. Hermiona mlčala a zožierala sa zdrvujúcim pocitom viny. Mysľou jej uháňal nekonečný sled výčitiek. Mala som si s Dumbledorom pohovoriť o Malfoyovi a aritmantických výpočtoch... Kiež by som dokončila viac vzorcov, mohla som to vopred predvídať... Ak by som poprosila o pomoc profesorku Vectorovú, mohla tú časť rovnice vyriešiť... Ak by som Harryho počúvla skôr, mohla som Malfoya dávno pridať. V hlave sa jej rojili hrôzostrašné scenáre, a aj napriek McGonagallovej slovám ozývajúcim sa v spomienke, že Ron bude v poriadku, žalúdok sa jej zovrel od strachu: Čo ak sa mýlila? Čo ak Ron zomrie? Čo ak s ním už nikdy nebudem môcť hovoriť?

Keď nadišiel čas obeda, Ginny poslala Harryho po sendviče, ale Hermiona sa nemohla prinútiť k jedlu. Mladšia dievčina sa ju snažila prehovoriť, aby aspoň niečo zjedla, no keď Hermiona len rozrušene civela do diaľky, Ginny opäť začala s Harrym špekulovať nad tým, kto a prečo Rona otrávil.

Napokon až o ôsmej večer im madam Pomfreyová dovolila vojsť a sadnúť si k Ronovej posteli, len chvíľu pred tým, než sa objavili Fred s Georgeom a pripojili sa k nim. Ron bol bledý a vyzeral naozaj choro. Prikrývku mal pevne ovinutú vôkol neprirodzene nehybného tela, len sotva badateľné stúpanie a klesanie hrudníka dokazovalo, že žil. Vidieť ho takto, bez typickej životnej iskry, nedokázalo v Hermioninom vnútri zmierniť úzkosť. Rozhovor ostatných plynul pomimo nej, až keď sa dotkol témy potenciálnych terčov útoku, prenikol cez zmätok jej nesústredenia. Ginny naznačila, že útočníkovi išlo o Dumbledora.

„Potom ten travič nepozná Slughorna veľmi dobre,“ prehovorila Hermiona huhňavým hlasom. „Každý vie, že je dosť pravdepodobné, že si takú lahôdku nechá pre seba.“*

„Er-mio-ná,“* zamrmlal Ron pri zvuku jej hlasu. V hrdle jej vyschlo, náhly príval úľavy vystriedal bolestivé zovretie srdca. Po niekoľkých nezrozumiteľných zamumlaniach začal chrápať, ten dôverne známy zvuk bol vítaným kontrastom oproti predchádzajúcemu tichu.

Hagridov náhly príchod znovu podnietil rozhovor a jeho smiešny dohad, že sa niekto pokúšal odrovnať chrabromilský metlobalový tím, prinútil Hermionu, aby sa opäť zapojila do debaty.

„Aj podľa mňa existuje spojitosť medzi tými útokmi,“ povedala zamračene, „no nemyslím si, že je to metlobal.“*

„Ako si na to prišla?“* spýtal sa Fred.

„Po prvé, obidva útoky mali byť smrteľné, no neboli, aj keď len vďaka šťastiu.“ Vyratúvala na prstoch. „A po druhé, ani jed, ani náhrdelník sa zrejme nedostali k tomu, komu boli určené. Preto je, pravdaže, osoba, ktorá za tým stojí, ešte nebezpečnejšia, keďže sa zdá, že jej je jedno, koľko ľudí zlikviduje, kým sa dostane k vyhliadnutej obeti.“*

Traja Weasleyovci, Harry a Hagrid na ňu zízali, akoby bola orákulom skazy. Trápne ticho prerušil až príchod pána a pani Weasleyovcov. Hermiona, Harry a Hagrid to vzali ako signál na odchod a čo najrýchlejšie vykĺzli von, aby poskytli rodine trochu súkromia a vyhli sa hnevu madam Pomfreyovej, keď Harry nedokázal uniknúť uslzenému objatiu Molly.

Hermiona sa cítila vyčerpaná. Celý deň nič nejedla a v hlave je pulzovala ostrá bolesť. Navyše sa Hagrid preriekol a porozprával im o Snapovej a Dumbledorovej hádke v Zakázanom lese. Iste, bola to zaujímavá informácia, no večer strávený s Harrym a jeho tirádami o zlom Snapovi bol veľmi vzdialený od toho, čo bola ochotná zniesť, takže sa po ich návrate do veže čo najskôr vytratila do spálne. Zaspala takmer okamžite, i keď noc bola dlhá a trápili ju počas nej strašné nočné mory, v ktorých Ron zomrel a jeho duch sa vrátil, aby jej povedal, že to celé bola jej vina.

* * * * *

Ronova hrozná nehoda priniesla aj jedno pozitívum: on a Hermiona sa opäť spolu rozprávali. Vyzeral taký šťastný, že ju vidí, keď bol najbližšie pri vedomí, že jej srdce poskočilo od radosti. Obaja sa bez slova preniesli cez predošlé odcudzenie. Boli nesmierne spokojní, že sa ich priateľstvo obnovilo, než aby znovu vyťahovali dôvod ich pôvodného sporu. Hermiona tak trávila niekoľko hodín voľna medzi vyučovaním a večerou pri jeho lôžku. Keď mu priniesla domácu úlohu pre daný deň, len vľúdne zastonal a domotal úplne náhodné časti svojej práce, zatiaľ čo ona pracovala na aritmantickej matici. Keďže Ron s Harrym neboli schopní pochopiť ani ten najjednoduchší súbor artimantických veličín, mohla bezpečne pracovať na rovniciach týkajúcich sa Malfoya priamo pod ich nosom.

Ronova nehoda zdvojnásobila Hermionino úsilie venované výpočtom. Už tú udalosť zakódovala a vložila do rovníc súvisiacich s Katie Bellovou a Dracom Malfoyom; bola odhodlaná vyriešiť ich čo najskôr a výsledky ukázať Dumbledorovi.

V stredu neskoro v noci urobila zásadný pokrok. Odobrala sa do postele dosť zavčasu, no nemohla zaspať, a tak zatiahla závesy vôkol matraca trochu tesnejšie a z tašky vylovila poznámky. Vyzbrojená ceruzkou (brká boli v kombinácii s posteľnou bielizňou zlým snom) sa pustila do práce. Keď si uvedomila, na čo sa pozerá, dych sa jej zasekol v hrdle. Potom znovu prepočítala dôležité časti výpočtov. Výsledky vôbec nezmiernili rastúcu nervozitu v žalúdku. Zašmátrala po hodinkách a pozrela na ne. Bolo dávno po večierke, no rozhodla sa, že v takomto prípade má neodkladná záležitosť prednosť. Musí si tie výpočty overiť u profesorky Vectorovej.

Hermiona zoslala umlčiavacie kúzlo a vykĺzla z postele, potme si navliekla rovnošatu na pyžamo a pozbierala výpočty. Nechcela, aby si Lavender či Parvati všimli, že odchádza. S topánkami v ruke sa vykradla na schodisko a len v ponožkách prešla cez klubovňu. Tučná pani jej dlhú chvíľu odmietala otvoriť.

„Je to dôležité,“ šepkala naliehavo a potom vyrukovala s klamstvom. „Musím ísť okamžite na ošetrovňu.“

„Dávaj na seba pozor, mladá dáma,“ zašomral portrét, keď sa konečne otočil. „Nečakaj, že sa ťa čo i len slovkom zastanem.“

„Ďakujem,“ vydýchla čo najzdvorilejšie, tma blahosklonne skryla grimasu, ktorú v tom okamihu vystrúhala.

Len čo sa dostala na chodbu, obula si topánky. Bolo príliš chladno na to, aby išla bez nich, radšej sa zmieri s rizikom, že ju prezradí ich klopkanie. Neblázni! vynadala si. Je to výlučne psychologický rozdiel! No aj tak na ne zoslala ďalšie umlčiavacie kúzlo. Vypudila z hlavy všetky závistlivé myšlienky na Harryho plášť a mapu a premýšľala nad tým, aké zvláštne je zakrádať sa hradom bez svojich dvoch najlepších priateľov. Akousi zvláštnou hrou osudu sa jej podarilo dostať k Vectorovej kabinetu bez toho, aby niekoho stretla, až na neznámeho hradného ducha, ktorý nečujne preletel okolo – Hermiona nikdy nebola vďačnejšia, že Vectorovej kabinet i vstup do chrabromilskej klubovne boli na siedmom poschodí.

Zľahka zaklopala na dvere a vydýchla si od úľavy, keď zvnútra začula Vectorovej hlas. Len čo vstúpila dnu, staršia žena sa usmiala.

„Hermiona, aké potešenie!“ Vectorová vôbec neriešila, že je na návštevu prineskoro.

„Dobrý večer, pani profesorka.“ Nestrácala čas rečičkami a už aj vyťahovala z tašky výpočty. „Pridala som pár informácii k časti matice týkajúcej sa súčasnosti a som si takmer istá, že som narazila na koeficient nepravdepodobnosti.“

„Ukážte.“ Vectorová bola okamžite vecná.

Stačil jej jeden pohľad na Hermionine postupy výpočtu, aby si uvedomila možné následky, pritom si polohlasne mrmlala popod nos nadávky v jazyku, ktorému dievčina nerozumela. „Musíme ich vziať k Albusovi,“ rozhodla sa. Rýchlo vstala a pobrala sa ku kozubu. Hodila doň trocha hop-šup prášku, kľakla si k ohnisku a hlavu vopchala do plameňov. Hermiona nemohla počuť rozhovor, ktorý nasledoval, no Vectorová sa v priebehu krátkej chvíle zdvihla a kývla jej, aby pristúpila bližšie.

„Dumbledorova kancelária,“ vyslovila zreteľne a rázne ju vtisla do plameňov. Po niekoľko sekúnd trvajúcom nepríjemnom pocite z cestovania hop-šup sieťou sa Hermiona vytackala z ohniska v riaditeľni.

„Dobrý večer, slečna Grangerová,“ zdvorilo ju pozdravil Dumbledore, ako by nebolo dávno po polnoci a ona nevpadla náhle do jeho pracovne - rovno uprostred porady.

Pri jej príchode sa McGonagallová a Snape otočili na stoličkách.

Profesorka McGonagallová vyzerala trochu prekvapená, ale Snape bol ako vždy pokojný, jedno obočie mal mierne zdvihnuté.

„Dobrý večer, profesor Dumbledore, profesor Snape, profesorka McGonagallová.“ Vo chvíli, kedy ten dlhý jazykolam dopovedala, prešla cez kozub za ňou aj profesorka Vectorová.

„Minerva, Severus, Albus,“ ozvala sa, „prepáčte, že vás vyrušujeme, no máme tu dosť naliehavý aritmantický prípad.“

Dumbledore mávol prútikom a vyčaroval dve kreslá. „Posaďte sa obe.“ Otočil sa k Hermione a sarkasticky dodal: „V tejto vybranej spoločnosti by ste sa mali cítiť dosť slobodne, aby ste sa vyjadrovali bez rozpakov.“

Keď si Hermiona s Vectorovou sadli, ozvala sa McGonagallová: „Čo to má znamenať, Albus?“

Ten ju obdaril úsmevom prívetivého starčeka. „Nemám ani tušenia. Ale možno by nám to naši hostia radi vysvetlili?“

Hermiona s očakávaním pozrela na profesorku Vectorovú, no tá sa iba usmiala a pokynula jej, aby prehovorila. „Nuž,“ začala a rozložila zopár pergamenov, ktoré dovtedy držala v ruke, „práve som pracovala na aktuálnej časti matice a som presvedčená, že som narazila na koeficient nepravdepodobnosti.“ Zneistela a pozrela na tváre štyroch profesorov, ktorých si najviac vážila. „Všetci rozumiete aritmantickým rovniciam, všakže?“

„Ja osobne som sa od roku 1944 aritmancii nevenovala,“ odvetila McGonagallová ostro, „takže by som bola vďačná za prípadné objasnenie.“

„Dobre, takže...“ Hermiona sa zhlboka nadýchla a pre istotu pozrela na Vectorovú. Tá sa na ňu povzbudivo usmiala. „Nazdávam sa, že všetci viete, na čom profesorka Vectorová pracuje?“ Okolosediaci prikývli. „Hlavným cieľom je prísť na to, ako maximalizovať pravdepodobnosť, že Harry porazí Voldemorta.“ Znovu prikývli. „No konečný výsledok závisí výhradne od miery presnosti predošlých výpočtov a od určitej miery presnosti neskorších výpočtov za predpokladu, že všetky predchádzajúce udalosti sa odohrali podľa plánu. To znamená,“ vysvetľovala, snažiac sa upresniť pomerne abstraktné objasnenie, „že výpočty týkajúce sa záverečnej konfrontácie vychádzajú z predpokladu, že všetko v tomto roku prebehne v súlade s plánom.“

„Takže to máme chápať tak, že ste narazili na problém týkajúci sa tohto roka?“ spýtal sa Dumbledore, v spôsobe, akým formuloval otázku, bol evidentný záblesk jeho chorobou nepoznačenej osobnosti.

„Áno a nie,“ odvetila Hermiona zamračene. „Problém nie je v samotnom pláne, ale v možnej reakcii naň. Pozrite,“ poklepala prútikom na papier pred sebou, vytiahla maticu do trojrozmerného grafického priestoru a vyvodila časť, o ktorej sa hovorilo. Nešlo jej to tak elegantne a rýchlo ako Vectorovej, no bola lepšia než ktorýkoľvek z jej spolužiakov. „Toto je matica ako taká, plány pre tento rok sme brali ako kompaktný celok. Pravdepodobnosť, že všetko pôjde dobre sa pohybuje okolo sedemdesiatdva percent...“

„A to nie je dobré?“ spýtala sa McGonagallová.

„Na prvý pohľad áno,“ odvetila Hermiona, „no ak pridáme reakcie na plány,“ poklopala na papier v zložitej schéme a obrazec sa dramaticky preskupil, „môžeme vidieť, že vyhliadky na úspešnosť plánov sú síce rovnaké, no pravdepodobnosť toho, ako budú po uskutočnení prijaté, je katastrofálna – približne dvanásť percent.“ Na chvíľu sa odmlčala a potom dodala. „Tá nepravdepodobná udalosť sa vyvíja na pozadí hlavnej, odtiaľ ten názov.“

Dumbledore prerušil ticho. „Takže, čo to presne znamená, slečna Grangerová?“ Jeho hlas znel zvláštne, čo upútalo jej pozornosť, aj keď nevedela povedať prečo.

„Nuž, to závisí od okolností. A iba vy, pán riaditeľ, ste jedinou osobou s dostatočným množstvom informácií, aby ste to naisto vedeli.“ McGonagallová na ňu zarazene pozrela a Hermiona sa to ponáhľala náležite vysvetliť. „Existuje niekoľko možností, ale ani ja, ani profesorka Vectorová nepoznáme dostatok detailov plánov rádu, aby sme vedeli, ktorý je najpravdepodobnejší. Spoliehame sa na runové koeficienty a ich vzájomné prepojenie, aby sme takéto správanie predvídali pomocou m-priestoru. V podstate to bude jedna z dvoch vecí: buď má rád pripravený plán, ktorý sa po zavŕšení bude zdať taký hrozný, že veľa ľudí stratí dôveru a spanikári, alebo,“ Hermiona sa zhlboka nadýchla, v prítomnosti profesora Snapa a jeho možnej reakcie mala zmysly v maximálnej bdelosti, pretože čakala, čo na to povie, „jedna z osôb zakódovaných v matici je zradcom a úspešné zavŕšenie jej plánu bude znamenať skazu pre tie naše.“

Počas Hermioninho vysvetľovania sa oči McGonagallovej rozšírili, a keď skončila, vydesene zalapala po dychu a ruku si pritisla na srdce. Snape sa na dievčinu díval nepreniknuteľným pohľadom, zatiaľ čo Dumbledore stisol pery a sústredene nakrčil obočie. Keď Hermiona prechádzala očami z jednej tváre na druhú počas toho, ako obchádzala stôl, niečo jej napadlo: Dumbledore a Snape vedeli, o čom hovorí, no McGonagallová nie. Zaujímavé.

„Ako to môžeme napraviť?“ spýtal sa Dumbledore s rovnakým zafarbením hlasu, aké predtým pritiahlo jej pozornosť.

Hermiona si prešla rukami po vlasoch. Prišlo jej zaťažko priznať, že nevie. „Potrebujem viac informácií,“ povzdychla si.

Snape si prezrel jej výpočty, končekom prsta sledoval časť vzorca, ktorý použila, aby názorne ukázala zmeny v matici. „Myslíte tým,“ ozval sa prvýkrát odvtedy, ako prišla, „že potrebujete viac informácií, aby ste vyrátali odpoveď na tú otázku, alebo je to samotná odpoveď?“

„Kiež by to bolo...“

„Počkaj!“ Vectorová sa naklonila ponad Snapovo plece a skontrolovala rovnicu, ktorú držal v ruke. „Asi si na niečo prišiel, Severus. Hermiona, čo sa stane, ak nanovo rozdelíme koeficient poznania?“ Vectorová vyčarovala niekoľko kusov papiera a zopár bŕk a potisla ich k Hermione. „Vy použite Kerslerov a Helpmannov spôsob a ja zostanem pri Pinkertonovom a Franderburgovom.“

Počas nasledujúcej chvíle nikto neprehovoril, zatiaľ čo Hermiona a Vectorová horúčkovito škriabali brkami na pergameny pred sebou. Hermiona sa snažila pôsobiť sebavedome pod pohľadmi profesorov, no neveľmi sa jej to darilo. Nie je ľahké tu byť ako dospelá, a nie ako študentka, napadlo jej. Približne v polovici Helpmanovho rozdelenia si uvedomila, že na niečo prišla.

„Pani profesorka?“ Hermiona natiahla ruku a položila ju na Vectorovej rameno. Tá ihneď vzhliadla hore. „Myslím, že by to mohlo byť ono...“ Vectorová sa naklonila a pohľadom prebehla po jej práci.

„Výborne, Hermiona!“ Keď preverovala výpočty, naškriabala pár údajov na okraj. „V poriadku, takže...“ stisla pery pri prekladaní vzorca späť do pomerov reálneho sveta. „Vy, Albus,“ ukázala naňho hrotom brka, „musíte poskytnúť niekoľko dodatočných informácií Severusovi.“ Brko sa širokým oblúkom prehuplo ponad stôl. „A ty, Severus, musíš dať zopár ďalších informácií Hermione.“ Brko opäť opísalo oblúk a Vectorová pri premýšľaní naklonila hlavu nabok. „Nie, nemyslím, že pôjde o tie isté informácie. A v neposlednom rade je tu ešte určitá časť informácií, ktoré sa nesmú za žiadnych okolností dostať k Harrymu, až do úplne poslednej chvíle. Hmm. Dáva to nejaký zmysel?“

Hermiona pozorne sledovala reakcie prítomných. Z tváre profesora Snapa sa nedalo vyčítať nič, Dumledore sa tváril ostražito a McGonagallová prechádzala pohľadom z jedného na druhého v snahe spracovať nové fakty. McGonagallová, pomyslela si Hermiona, je z nich troch jediná, ktorá netuší, o čo tu ide. Tiež je vŕtalo v hlave, aké informácie jej má poskytnúť Snape.

„A,“ vyzvedal Dumledore, „ako sa tým zmení celková prognóza pravdepodobnosti?“

„61,80339887 %, zaokrúhlených na osem desatinných miest,“ odvetila samoľúbo Vectorová.

„No,“ namietla McGonagallová, „to je o celých desať percent horšie než predtým!“

„Nie...“ ozvala sa Hermiona v tej istej chvíli ako Vectorová.

„Totiž...“ A potom sa obe odmlčali, aby pokračovala druhá.

„To je zlatý rez,“ podotkol Snape sucho.

„Presne tak,“ pritakala Hermiona. „Zlatý rez má takú významnú magickú moc,“ vysvetľovala, „že pri prognóze pravdepodobnosti stanovenej na osem desatinných miest je omnoho pravdepodobnejšie, že sa vyplní, ako pri menej magickom čísle.“

Dumbledorovi odľahlo, aj keď sa k Hermione a Snapovi otočil so zvláštnym zamysleným výrazom. „Nuž, slečna Grangerová, zdá sa, že sme vašimi veľkými dlžníkmi. Vaše aritmantické zručnosti sú skutočne ukážkové.“

Hermiona sa zľahka zapýrila, letmo pozrela na Snapa a potom na Vectorovú, aby posúdila ich reakcie. Snape cynicky skrivil obočie, Vectorová sa usmiala.

„Všetci najlepší aritmantici sú muklorodení,“ poznamenala.

Dumbledore sa zachechtal: „Ak to hovoríte vy, Ana... A inak musím súhlasiť, že dôkazy jasne svedčia vo váš prospech.“

Ana? Hermiona prekvapene pozrela na Vectorovú. Fíha! To musí byť jej skutočné meno. Pocítila nával vyčerpania a nepatrne pootočila zápästie, aby sa pozrela na hodinky. Boli takmer dve hodiny. Keď všetci prítomní obrátili pohľady na ňu, zistila, že to gesto nebolo také nenápadné, ako dúfala.

„Prepánajána!“ zvolala Minerva. „Toto úbohé dieťa musí byť o niekoľko hodín na vyučovaní! Slečna Grangerová...“

„Už nie je dieťa, Minerva,“ prerušil ju pokojne Snape. Hermiona naňho vďačne pozrela.

„Presne tak, Severus,“ zhodol sa s ním Dumbledore. „Ale aj Minerva má pravdu. Je načase, aby sme sa všetci odobrali do postele. Slečna Grangerová, bude vás potrebné odprevadiť k Chrabromilskej veži; takto neskoro v noci by ste sa nemali sama túlať po chodbách.“

Hermiona sa automaticky pozrela na Snapa, tajne dúfala, že ju odvedie k portrétu Tučnej panej, no kamenný výraz, ktorý vyslal jej smerom, bol dostatočne výrečný, aby jej došlo, že sa dopustila hlúpej chyby. Ajáj! Vedúcou mojej fakulty je profesorka McGonagallová. Je to jej povinnosť. Obrátila sa k McGonagallovej a odľahlo jej, že staršia žena prešla poza jej chrbát ku kozubu, a tak nemohla vidieť, čo sa práve udialo. Zato Vectorová áno, tým si bola istá, no nezáležalo na tom – ona so svojimi rovnicami aj tak videla všetko.

„Tak poďte, slečna Grangerová.“ Hlas McGonagallovej znel trošku podráždene a Hermiona si zrazu uvedomila, že už drží v ruke štipku hop-šup prášku.

„Ešte okamih, pani profesorka.“ Rýchlo si napchala papiere do tašky a brko ponúkla Vectorovej, ktorá jej kývla, aby si ho nechala. „Dobrú noc, profesor Dumbledore, profesorka Vectorová, profesor Snape.“ Otočila sa ku kozubu a pristúpila bližšie. „Dobrú noc, profesorka McGonagallová.“

Tá sa na ňu unavene usmiala a vhodila hop-šup prášok do plameňov. „Chrabromilská klubovňa!“ zvolala a nahnala Hermionu do ohniska. Tá zadržala dych, keď sa svet vôkol nej roztočil v odtieňoch zelenej, a potom vďačne vstúpila do známeho priestoru Chrabromilskej veže. Posteľ jej iba málokedy pripadala lákavejšia.