Preklady fanfiction Harryho Pottera

Šťastné a veselé, pán Malfoy

Merry Christmas Mr Malfoy

Autor:   Emerald-Kisses 

Preklad: Baska92

Beta: Jimmi, Doda357

Originál: http://www.fanfiction.net/s/4676920/4/Merry-Christmas-Mr-Malfoy

Rating: 16+ 

Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánovi Medkovi, ktorý túto ságu preložil do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Emerald-Kisses, ktorá napísala tuto fanfiction. Tento preklad je vytváraný len pre duševné obohatenie, nie pre obohatenie finančné. Napriek tomu je kopírovanie a prípadné porušovanie autorských práv ilegálne.  

This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended. 

Poznámka:  nachádza sa tu jedna zmena od vojny. Varovanie, spoilery!

Zmena od vojny: Tonksová je nažive. Nechcela som, aby bol úbohý Teddy Lupin úplne sám, bolo by to príliš depresívne.

Poznámka: Vďaka Hecate's Diamon, ktorá, kým komentovala prvú kapitolu, podotkla moju najnovšiu chybu, keď píšem ´Očarovaný les´  miesto ´Zakázaný les´. To ma prinútilo skontrolovať všetky moje kapitoly. Veľmi pekne ďakujem. Tvojím darčekom stále zostáva moja nehynúca láska alebo kúsok citronového koláča z budúcich kapitol. Ponúkla by som Draca, ale ten patrí Hermione.

3. kapitola

Nápravy

„Ty prekliata hlupaňa.“  

Po tých slovách zastala, dvere sa za ňou sťažka zavreli, keď Dracov hlas zasiahol jej uši.

„Čože?“

Všimla si, že sa prechádza pred ohniskom, z tela mu vyžarovala frustrácia, v očiach mu blýskalo, ako sa snažil potlačiť očividnú zúrivosť. Každý krok bol naplnený hnevom, pripomínal jej predátora na love, zúrivého kvôli tomu, že stratil korisť.

„Ty si ale hlupaňa!“ zakričal a priblížil sa k nej. „Nerozumiem tvojim dôvodom! Hovoríš, že za to nestojí, že by som ho nemal prekliať a celú kopu iných kravín. Ak tvrdíš, že za to nestojí, prečo si mu dovolila, aby ťa rozplakal?“

Pri jeho slovách sa mykla, bolestivo zatínala ruky, kým na ňu kričal. Nechápala, prečo je taký rozzúrený; nemal žiaden dôvod správať sa takto len kvôli tomu, že ju nazvali pobehlicou.

Ale spomenul slzy. Už ju predtým videl plakať? Videl niekedy Rona, ako na ňu kričal, kým si nešla vyplakať srdce niekam do tmavého kúta, sama a ďaleko od sveta?

Ak áno, prečo sa zdalo, že ho to toľko trápi?

Čo sa dialo? Bolo to, ako keby sa za pár dní Draco kompletne zmenil.

Všetci sa zmenili.

„Pozri, Malfoy,“ začala potichu, nechcela sa znovu hádať, „nezáleží na tom, koľkokrát sme sa pohádali, Ron je stále môj priateľ. Len preto, že ma nazval pobehlicou, to ešte neznamená, že je nášmu priateľstvu koniec a že si zaslúži prekliať. Je to blbec, nie vrah.“

„Ako to môžeš povedať? Prinajmenšom ja som ťa nikdy nerozplakal!“ zakričal, prehrabol si vlasy vo frustrácii. „Si tak prekliato nerozumná!“

„Máš pravdu.“

Zastal s rukami vo vlasoch a zadíval sa na ňu. „Čo si to práve povedala?“

Zhlboka sa nadýchla, zavrela oči a potlačila krutú bolesť, ktorá ju naplnila, keď si to uvedomila. „Povedala som, že máš pravdu. Nikdy si ma nerozplakal. Ak si správne pamätám, Ron bol v skutočnosti prvý človek, ktorý ma tu rozplakal.“

Videl, ako sa jej tvár naplnila bolesťou, videl, ako zaťala a uvoľnila päste a videl, ako sa napäla. Vedel, že bola ranená, vedel, že nechce nič viac, ako sa ukryť vo svojej izbe a plakať, a on, neočakávane, tam chcel ísť s ňou a utešiť ju.

Ale vedel viac než to; neboli priatelia a určite neboli milenci. Boli len známi; dvaja ľudia donútení žiť spolu a donútení porozumieť tomu druhému.

Myslel si, že ju chce utešiť, pretože nie je zvyknutý vidieť ju ranenú. Zvykol si vidieť ju silnú a sebaistú, nie trasúcu sa snahou neplakať.

Tak to je. Len chcel späť normálnu Hermionu, aby sa mohli veci vrátiť do normálu.

Nemohlo mu na nej záležať.

„Pozri, Grangerová, viem, že hovoríš, že za to nestojí, že je len blbec a že nestojí za to nechať sa vylúčiť. Jedného dňa sa mu budeš musieť postaviť. Nesmieš mu dovoliť, aby s tebou takto zametal. Je to... takmer hrubé.“

„Je len smutný, pretože nechcem stráviť Vianoce s ním a s jeho rodinou,“ zamrmlala, snažila sa ignorovať posledné slová, ktoré Draco povedal. Ron bol hocičo, len nie násilný. Hlúpy? Áno. Ale násilný, to určite nie.

„Okrem toho,“ dodala, keď sa vybrala smerom ku schodisku vedúcemu do izieb, „nazývali ma aj horšie. To by si mal vedieť.“

Zmizla hore schodmi predtým, než mohol čokoľvek dodať. Neuveriteľne frustrovaný, neschopný pochopiť, prečo je niekedy taká tvrdohlavá a neuveriteľne zadubená, vzal najbližšiu vec – vankúš – a nahnevane ho hodil do ohňa.

S uspokojením sa zvalil na gauč, sledoval, ako sa ho zmocnil oheň a rozhorel sa. Keby len bol v tom ohni Ron, keby sa spálil na popol tak, aby už nikdy nemohol nikoho trápiť.

Bolo to vtipné; po celé tie roky Draco predstieral, že nenávidí Rona, pretože bol krvizradcom; v skutočnosti ho nenávidel kvôli jeho osobnosti. Na ryšavcovi niečo bolo, niečo odpudzujúce a takmer nechutné, čo odrádzalo Draca a nútilo ho držať sa od Weasleyho tak ďaleko, ako len bolo možné.

Ron mal veľmi mizernú povahu. Bola to pravda; vedel byť lojálny, vedel byť úžasne milujúci a starostlivý, ale ak sa niečo zvrtlo, ak sa s ním niekto nepohodol, stal sa nepríjemný a krutý.

Zneužíval svojich priateľov, robil im napriek a dokonca ani vojna ho nedokázala naučiť, ako sa starať o ostatných a vážiť si ich priateľstvo. Využíval Hermionu pre jej intelekt; Draco vedel, že Lasičiak by neprešiel nebyť Hermiony. Aspoň Potter sa zdal, že si celkom dobre počína bez Hermiony, ale bolo očividné, že Ron ju musel využívať a zneužívať, keď prišlo na domáce úlohy. Teraz dostával dosť často T a H.

Draco Malfoy poznal a rozumel skutočnému Ronovi Weasleymu viac ako ktokoľvek iný; tým, že žil s niekým s takou osobnosťou, rozvinul si schopnosť rozoznať ich v dave. Dokázal rozoznať tyrana na míle ďaleko.

Zhlboka sa nadýchol, chytil si tvár do dlaní, keď sa ním prehnala frustrácia. Nechápal, prečo sa ľudia kamarátili s takými bastardmi. Nikdy nepochopí, ako ich ľudia môžu obraňovať a tvrdiť, že sú nevinní, obzvlášť, keď bolo zneužívanie také očividné.

Časť z neho, malá časť, ktorú len nedávno objavil, a ešte len musel pochopiť, si želala, aby si Hermiona nikdy nevzala muža ako Ronald Weasley.

Hermiona si zaslúžila niečo lepšie.

Profesorka McGonagallová bola na nočnej pochôdzke, prechádzala hradom, užívala si pocit mieru a pokoja vo vzduchu, keď sa študenti ukrývali v knižnici alebo v klubovniach. Vedela, že pocit mieru sa príležitostne preruší, že chytí pár študentov bozkávajúcich sa v kútoch alebo plížiacich sa naokolo, ale, počas tohto určitého času v roku, nič nemohlo skutočne zničiť jej tajný pocit veselia.

Milovala Vianoce a všetko, čo predstavovali. Nedokázala si spomenúť, kedy naposledy mala skutočne pokojné Vianoce. Určite to bude aspoň osem rokov, odkedy toľko oddychovala počas sviatkov, keďže sa musela vysporiadať s baziliskom, vrahmi a vraždami.

Postupom času si zvykla, odháňala vlny depresie, ktoré mali tendenciu zovrieť jej srdce počas tohto času roka. Musela priznať, že jej chýbal profesor Dumbledore a jeho iskriace oči. Chýbal jej Severus Snape a jeho sarkastické, ale duchaplné pripomienky – dokonca jej tajne chýbali jeho mastné vlasy. Chýbala jej Charity Burbageová a jej jemný hlas. Tiež jej chýbali Remus Lupin a Sirius Black, ich veselý smiech a úžasné konverzácie.

Zaujímalo ju, úprimne, ako zvládne Nymfadora tieto Vianoce... sama s malým Teddym.

Mala by im poslať nejakú peknú vianočnú pohľadnicu a milý darček pre dieťa. Robí tak každý rok, rozmaznáva toho chlapčeka, ako len môže a ako sa len odváži. Dokonca ju začal volať teta Minnie.

Je to skutočne milé, avšak nechávala si to pre seba. Sotva by dokázala vystáť myšlienku, že by na to prišli študenti. Bolo dosť zlé, že ju denne trápili Filius a Pomona, keď jej celkom škodoradostne posielali správy adresované tete Minnie, dokonca zašli tak ďaleko, že ju tak niekedy volali aj na chodbách.

Minevra si upravila odev a zastavila sa pri okne, hľadela dole na pozemky. Musela si zachovať reputáciu; považovali ju za prísnu, puritánsku a veľmi vážnu. Nemohli ju vidieť povzdychávať si alebo sa cez Vianoce smiať, nedajbože, aby dovolila ľuďom volať ju Minnie na verejnosti.

Neznelo to vážne ani prísne.

Ale aj tak sa jej to páčilo.

Hladiac dole na pozemky, sledovala, ako tma zaplavuje pozemky. Táto temnota avšak bola iná ako tá, ktorá sa šírila svetom posledných 8 rokov. Táto bola ukľudňujúca, uvoľňujúca a svet mieru prikryl pokoj noci. Hviezdy jasne žiarili, blikotali a tancovali po oblohe, ako mesiac ubúdal a žiaril.

Spod zamatovej prikrývky, ktorou bola obloha, jemne padal sneh, vznikala nová prikrývka nedotknutá divokými stopami detinských študentov. Zakázaný les bol ako more temnoty, prerušovaný prikrývkami a kopcami slonoviny.

Žili v prekrásnom svete.

Odtrhla pohľad od okna, usmiala sa pre seba, keď pokračovala v pochôdzke, premýšľala, aká je rada, že boli schopní zachrániť tento svet pred zničením. Krása bola zachránená a posilnená, láskavosť rástla a radosť stúpala, odkedy zomrel Lord Voldemort.

Opäť nastal mier.

„Riaditeľka! Riaditeľka!

Za zvukom piskľavého hlásku sa Minerva otočila k obrazu piatich myší, ktoré hrali poker – vtip narážajúci na muklovský obraz, kde hrajú karty psy – a úsmev jej zmizol.

„Áno, Aster?“ sústredila svoju pozornosť na myš úplne vpravo, tú, ktorá prehovorila.

„Zdá sa, že pred Afroditou je veľká scéna. Vyzerá to, že sa nejaký študent snaží dostať do Veže hlavných prefektov a začína byť celkom násilnícky.“

Zamračila sa a Minerva cítila, ako sa jej čelo zvraštilo podráždením. Toto sa stane vždy; kedykoľvek konečne dosiahne skutočný pocitu mieru a pokoja, vždy tu bude niekto, kto zničí každý jeho kúsok.

„Upozornili ste nejakého iného profesora?“ spýtala sa.

„Nie,“ vypískla malá Aster, na chvíľku sa odmlčala, aby zložila karty. „Pochopili sme, že je chrabromilčan, tak sme si mysleli, že by ste mali byť oboznámená skôr ako ostatní profesori.“

V hĺbke duše vedela, že by to mohol byť jedine jeden konkrétny chrabromilčan.

„Veľmi dobre, už idem. Povedzte Afrodite, aby počkala, kým prídem.“ Otočila sa a začala stúpať do Severného krídla na siedme poschodie, nešťastná z toho vedomia.

Už dvakrát žiadal pán Weasley heslo do Veže hlavných prefektov, nepresvedčivo tvrdil, že mu ho Hermiona povedala a on ho zabudol. Minerva však vedela svoje. Slečna Grangerová nie je natoľko hlúpa, aby dala hocikomu heslo a riskovala tak život svojho spolubývajúceho.

Minerva vedela, že slečna Grangerová a pán Malfoy sa celkom dobre spoznali. Menej sa hádali na chodbách a smiali sa spolu oveľa častejšie. Dokonca počula, že dobrovoľne spolupracovali na elixíre na hodine Elixírov pre pokročilých. Tomu by kedysi Minerva ani neverila, keby ten pokrok nevidela na vlastné oči.

Taktiež vedela, že pán Weasley odmietol akceptovať zmienený vzťah a za každú cenu sa snažil zmeniť názor slečny Grangerovej a donútiť ju, aby nenávidela pána Malfoya. Nemohla pochopiť prečo; všetko, čo vedela, bolo, že pán Weasley k tomu druhému mužovi stále prechovával detinskú nenávisť.

Devätnásťroční chlapci boli takí nestáli.

„Riaditeľka! Prosím, len chvíľku.“

Otočila sa na podpätku, zastala pred obrazom Eilfwyn, známej írskej čarodejnice. „Ak je to o tom, že sa pán Weasley snaží vlámať do Veže hlavných prefektov, už ma informovala Aster.“

„To viem, Minerva, ale kázali mi, aby som ti povedala, že pán Weasley, bol, no, zneškodnený.“

Sťažka si vzdychla, zakryla si tvár rukami, ako ju začala premáhať frustrácia.

„Kým?“

„Zdá sa, z toho, čo som mohla počuť, že pán Weasley nazval Hlavnú prefektku škaredým slovom a Hlavný prefekt vyšiel von a preklial ho.“ Eilfwyn sa zachichotala a jej modré oči skutočne žiarili. „Celkom zábavné, z toho, čo som pochopila, ale vieš, že Gennie hovorí veľa dlhých príbehov, takže si nie som istá, či je to pravda.“

Bola to pravda, Guinevere, portrét v Južnej veži, mala tendenciu zveličovať, alebo si vymýšľať, aby sa život zdal zaujímavejší. Minerva však vedela, že na tomto príbehu bude zrnko pravdy.

„Povedz ostatným portrétom, že sa s tým vysporiadam, keď sa tam dostanem, a aby ma nerušili, jedine, ak by sa dialo niečo veľmi dôležité.“

„Definujte, čo je dôležité, pani riaditeľka, pretože niektorí z nás majú veľmi odlišnú mienku čo slovo „dôležité“ znamená.“

Nahlas si podráždením povzdychla, Minerva prehltla kliatbu a snažila sa nehodiť svoj klobúk do obrazu. „Len ak niekto zomrie alebo sa Temný Pán nejako vráti. Rozumieš?“

Ako to povedala, ponáhľala sa cez chodby, obávala sa, že pán Malfoy by mohol byť stále pred izbou a umučiť pána Weasleyho k smrti. Pán Weasley možno nie je najbystrejší chlapík v Británii – alebo na svete – ale ani on si nezaslúži byť mučený za to, že nevie, kedy má držať zatvorené ústa.

Obehla roh a bežala hore po schodoch, mohla počuť šialený smiech, veľmi hlasný skoro až krik, a brala schody po troch. Zahla doľava a naskytol sa jej vcelku podivný pohľad.

Pán Weasley ležal na zemi, oči mu zúrivo žiarili, znehybnený a umlčaný, neschopný pohybu alebo kriku, kým socha Afrodity bola práve na kolenách a hlasno sa smiala.

„Drahý Merlin!“ zakričala Minerva, ponáhľala sa vpred, odstránila kúzla z tela a čakala, kým vstane.

„Pani riaditeľka,“ zakričal, tvár celú červenú od zahanbenia a potláčanej zúrivosti. „Malfoy! Vyvalil sa von a napadol ma! Len som chcel hovoriť s Hermionou! Len som ho požiadal, aby šiel dnu, zavolal ju a on sa vrátil von a napadol ma!“

„Och, ty idiot, neklam!“ skočila mu do reči Afrodita z miesta, kde stála. Jej krásna slonovinová tvár bola skrivená odporom. „Bol si tu vonku a kričal ako idiot, robil všetky tie hlúpe požiadavky.“

„Pretože ma Malfoy nevpustil dnu! Zdvorilo som ho požiadal a to všetko, či ma nemôže vpustiť dnu len preto, aby som mohol hovoriť s Hermionou. Ale on ma nevpustil!“

„Nazval si ju pobehlicou!“ zajačala Afrodita. „Nazval si ju pobehlicou! Nehovor tie kraviny, že ťa nepustil dnu!“

„Afrodita! Pán Weasley! Prosím, upokojte sa!“ Minerva vykríkla, hrozivo gestikulovala rukami. „Ak sa neupokojíte, tak nebudem schopná prísť na to, čo sa stalo.“

Socha pomaly prikývla a skrížila si ruky pod prsiami, trpezlivo čakala na Minervin ďalší krok. Ron, tiež potichu, nechal svoje ruky visieť pri bokoch, kývol hlavou, kým jeho oči zazerali na sochu.

„Takže,“ Minerva vydýchla, „zhrňme si to. Afrodita, môžeš ma prosím pustiť dnu? Potrebujem hovoriť s oboma, pánom Malfoyom aj slečnou Grangerovou.“

„Áno, pani riaditeľka,“ povedala potichu socha, odsunula sa a odkryla dvere do veže hlavných prefektov. Zastavila pri dverách, naznačila Ronovi, aby ju nasledoval, pripomenula mu, aby držal ústa a ruky pre seba. Jasne mu vysvetlila, že mu môže spraviť z Vianočných prázdnin skutočné peklo.

Draca našli sedieť v obývačke, krb v plameňoch, keď spaľoval vankúš. Podráždene si prechádzal rukami po tvári, mal rozcuchané vlasy, jeho taška, sveter a kravata odhodené.

Keď obišla chlpatú, zlatú papuču, Minerva si odkašlala, aby upozornila Draca na svoju prítomnosť. Blondiak vzhliadol, pozrel sa cez prsty, než vyskočil na nohy. Nebola to jej prítomnosť, ktorá ho zalarmovala; bolo to tým, ako naňho Ron hľadel, napätie bolo takmer viditeľné v tom, ako sa vzduch triasol a silnel.

„Profesorka! Prečo ste ho vpustili?“

Mohla vidieť úzkosť a uväznený hnev v blondiakových očiach a postrehla, že jeho telo čelilo adrenalínu a obavám.

„Nuž, pán Malfoy, myslím, že potrebujem zistiť, prečo som našla tohto chlapca ležať paralyzovaného a umlčaného pred Vežou hlavných prefektov.“ Jej oči žiarili vážnosťou, varovali oboch chlapcov, že ak by sa začali biť, obaja budú hrozne potrestaní. „Kde je slečna Grangerová?“

„Vo svojej izbe,“ odvetil Draco, značne znížil hlas. „Idem po ňu.“

„Ani za svet!“ náhle zakričal Ron, päste silno zovreté. „Nepôjdeš nikam blízko jej izby!“

„Bývam s ňou, ty debil, môžem ísť do jej izby kedykoľvek sa mi zachce. Mimochodom,“ dodal, „ja nie som ten, kto ju nazval pobehlicou.“

„Ty... ty...“ Ron sa pohol dopredu, zastavila ho ruka na ramene.

„Taktiež nechcem, aby si vedel, ktoré je jej okno, v prípade, že by ti napadlo prísť na návštevu uprostred noci,“ dodal Draco potichu, oči mu nebezpečne stmavli. „V každom prípade, myslím, že by teraz videla radšej mňa ako teba.“

Minerva zosilnela svoje zovretie na Ronovom pleci, keď sa Draco otočil a začal stúpať po schodoch ku izbám a kúpeľni.

Pred jej dverami si Draco potichu povzdychol, zvedavý, či je naňho rovnako nahnevaná ako bola na Weasleyho dole. Musel priznať, že McGonagallová bude chcieť nejaké odpovede, ale vpustiť Weasleyho do veže bolo skrátka príliš.

Dúfal, že nepovedala pri ňom heslo nahlas.

„Grangerová?“ zaklopal jemne na dvere. „Si tam?“

„Kde inde by som bola, Malfoy?“ jej hlas bol tlmený a vzdialený; pravdepodobne sa skrývala v posteli, nechávala odznieť všetku bolesť a frustráciu.

„Neviem,“ pokrčil ramenami, „kadíš na záchode?“

„To je nechutné.“ Počul slabý smiech v jej hlase, vedel, že jeho hrubé slová majú tendenciu rozosmiať ju aspoň trochu, dokonca v ťažkých chvíľach. Zistil to v prvý týždeň, čo boli spolu, keď Lasičiak a Potty na ňu opäť neuveriteľne a znechutene kričali.

„V každom prípade, Grangerová, máme návštevu. Myslím, že by si si mala obliecť nejaké fajnové oblečenie a zísť do spoločenskej miestnosti.“

„Kto je tam?“ jej hlas bol teraz blízko, menej tlmený, preto predpokladal, že sa pomaly blíži ku dverám, dávala si na čas, aby sa rozhodla, či otvorí dvere alebo nie.

„McGonagallová a Weasley. Možno,“ zachichotal sa, „by si mala zísť dole v nohavičkách a nasrať Weasleyho ešte viac.“

„To je sprosté,“ zamrmlala, otvorila dvere, aby sa načiahla a vlepila mu facku.

Trhol sa dozadu v reakcii, jeho oči stmavli v podráždení, dotkol sa červenajúceho líca, ako zadržal potrebu nazvať ju každým hnusným slovom, ktoré poznal.

„Za čo to do pekla bolo?“ zakričal, nestaral sa, že dole boli McGonagallová a Weasley.

„Mala by som ťa biť trochu viac, zakaždým, keď znieš ako pokrytec,“ odvrkla, ruku dvíhala v odpoveď.

Zarazil sa a pohol sa dozadu, preč z jej dosahu, vedel, ako silno vie plesnúť a udrieť. Toto nebolo prvýkrát, čo bol na príjme jednej z jej rán.

Slabo si povzdychol, vedel, že nikam nepôjdu, kým nepovie niečo, čo hovorí málokedy. Vedel, že jeho slová predtým boli unáhlené a že má každé právo byť naňho nahnevaná. Taktiež vedel, že jeho slová boli pravdivé a že je pre ňu náročné, aby ich akceptovala. Takže, ak sa rozhodne vyvŕšiť si to na ňom, bude musieť prijať následky.

„Pozri, Grangerová, ja... Mrzí ma, že som povedal tie veci predtým. Bol som... žiadne dievča si nezaslúži byť nazvané pobehlicou, obzvlášť nie svojimi najlepšími priateľmi.“

Zastala uprostred kroku, s ústami široko otvorenými, všetka zlosť jej zmizla z tváre, nahradil ju šok. Srdce jej bilo v hrudi a oči sa jej rozšírili.

Nepovedal práve...?

Povedal,že? Draco Malfoy sa práve ospravedlnil Hermione Grangerovej. Bolo to neuveriteľné. Bolo to niečo, čo doteraz urobil celkovo len trikrát, a vždy to malo za následok, že zostala paralyzovaná šokom.

Pre Draca to bolo aj vtipné, aj otrepané. Štuchol jej jemne do ramena, hľadel zhora na ňu. „Prestaň vyzerať ako prekliaty imbecil a ponáhľaj sa dole. McGonagallová a Lasičiak nebudú chcieť čakať dlhšie. Nezabudni si obliecť nohavičky,“ dodal, než sa vydal do spoločenskej miestnosti.

Zastal na polceste dolu, jeho odpočítavanie končilo, jej rýchle kroky mu dokázali, že sa za ním ponáhľa.

„Prečo si po mňa prišiel ty? Prečo nie Ron?“ spýtala sa, schmatla ho za rameno, ako začal schádzať dolu schodmi.

Nepatrne pokrčil ramenami, pohyb spôsobil, že sa jej ruka zošmykla. „Lasičiak sa správal ako idiot a nechcelo sa mi odpratávať bordel po tom, čo by si ho prekliala na franforce. Taktiež som nechcel ostať sám s Lasičiakom, pretože potom by som ho preklial na franforce ja a donútil by som ťa upratať ten bordel.“

Pomaly prikývla, než ho obišla a zamierila dolu schodmi.

„Grangerová?“ zavolal.

„Čo?“ otočila sa a hľadela jeho smerom.

„Možno by si chcela vyzerať trochu viac reprezentatívne.

Silno sčervenala, napravila si sukňu, ktorá sa jej vyhrnula takmer do pol stehien a upravila si blúzku. Vystretá ako najviac mohla, pomerne láskavo naňho spravila gesto, než začala schádzať dolu schodmi a on ju nasledoval a snažil sa zadržať smiech.

Nemal ju to naučiť.

Ako náhle sa jej nohy dotkli koberca v spoločenskej miestnosti, napätie sa objavilo vo vzduchu, až sa jej ťažko dýchalo a pohybovalo. Cítila na sebe Ronov pohľad, hľadel na ňu zúrivo, ako prechádzala k pohovke. Vedela, že jeho oči sledujú taktiež Dracove pohyby, pozeral, aké bolo ich oblečenie neupravené, prichádzal k mylným záverom, ktoré mohla vidieť v jeho očiach.

„Dobrý večer, pani profesorka,“ povedala potichu, presunula svoj pohľad do Minervinej tváre. „Predpokladám, že ste tu, aby ste sa vysporiadali s Ronaldom.“

Ryšavec zamrkal; nazývala ho Ronaldom iba vtedy, keď bola vážne naštvaná. Povedal nejaké bolestivé veci, ale nechcelo sa mu veriť, že by bola až tak naštvaná.

„Áno, slečna Grangerová, rada by som vedela všetko, čo sa stalo. Prečo som našla pána Weasleyho uprostred chodby, omráčeného, paralyzovaného a umlčaného?“

Draco vedľa Hermiony prehltol uchechtnutie, uvedomoval si, že by nebol dobrý nápad vypuknúť v smiech práve teraz. On, však, ostal poslušne mlčať, aby Hermiona prerozprávala všetko, čo sa stalo, aby udržala detaily na najnutnejšom minime. Nezmienila svoju hádku s Dracom predtým, ani neposkytla žiadne presnejšie detaily, prečo sa pochytila s Ronom. Držala to na minime a keď skončila, Minerva vyzerala absolútne rozzúrene.

„Weasley!“ vykríkla, otočila sa na Rona. „Prišli ste sem, robili ste všetky tieto požiadavky, povedali to... to sprosté slovo, a chováte sa, ako keby ste boli obeťou? Budete mať trest s profesorkou Trelawneyovou nasledujúce dva mesiace a strhávam Chrabromilu dvadsať bodov.“

„Ale... ale... čo Vianoce?“ zakoktal, očividne zúrivý a vydesený zároveň.

„Stále budete mať prázdniny; nemáme právo vás nasilu držať v škole. Okrem toho, myslím, že to, že budete obaja od seba, bude teraz lepšie. Teraz, pán Malfoy, kým budete môcť obhájiť svoje konanie, obávam sa, že vás budem musieť tiež potrestať.“

Draco to očakával, netrpezlivo čakal, že ho vylúči. Napadol študenta; vyhrážal sa mu zabitím a použil naňho mágiu bez známky ľútosti alebo viny. Nebol Svätý Potter; zaslúžil si vylúčenie.

Napínavo čakal na reakciu, sotva si všimol, ako sa Hermiona pohla, len kúsok k nemu. Mohol cítiť jej teplo, spôsob, akým sa k nemu kúsok naklonila v podpore. Sotva si to všimol; strach z vylúčenia bol príliš silný.

„Verím, že mesiac trestu s Profesorkou Sproutovou vám prospeje. Vianočné voľno sa nezaráta, samozrejme, a strhávam dvadsať bodov Slizolinu.“ Otočila sa, dala ruku na Ronovo rameno. „Teraz, pán Weasley, dovoľte mi, aby som vás odprevadila naspäť do chrabromilskej veže a musím trvať na tom, že už viac nebudete podnikať žiadne nočné vychádzky. Ste prefekt, mali by ste sa tak aj správať.“

Ronova tvár sčervenela a ostal bez slov, ústa sa mu otvárali ako rybe. „Ja...ja...“ zakoktal sa v očividnom nedostatku slov.

Draco sa uškrnul, keď sa Minerva otočila, v tvári sa mu objavilo toľko emócii, koľko mohol prejaviť, aby ukázal svoju nenávisť voči ryšavcovi. Ronova tvár sčervenala ako jeho vlasy a hľadal nejaký spôsob, ako uvoľniť svoju zúrivosť.

„Hermiona,“ povedal náhle, donútil Minervu, aby sa otočila a pozrela jeho smerom. „Nikdy si mi nepovedala prečo.. prečo ostávaš na Vianoce.“

Hermiona mierne zbledla, ledva viditeľne ostatným v izbe, a cítila, ako jej telo stuhlo v strachu. Ak povie pravdu, Ron prestane premýšľať a stane sa násilným, kým Draco sa pravdepodobne odmietne čo i len na ňu pozrieť do konca života.

Bolo tu príliš mnoho v stávke.

„Ja... ja som sa skrátka rozhodla ostať,“ povedala potichu. „Som hlavná prefektka a mám tu povinnosť ochraňovať študentov. Beriem tú pozíciu veľmi vážne, Ronald, a je to spôsob, akým pomáham v týchto časoch. Okrem toho,“ jej hlas stíchol ešte viac, „je tu mnoho študentov, ktorí tu ostávajú.“

Ron ju chcel udrieť do tváre, nakričať na ňu, že klame a že chce ostať len preto, aby bola s Dracom. Chcel sa k nej rozbehnúť a udrieť ju do nosa, povedať jej, že nie je nič iné ako kurva a pobehlica, jeho odmieta, ale ochotne ide s Dracom.

Bolo to zlé, všetko bolo tak prekliato zlé.

Ale nič s tým teraz nezmohol; Minerva sa pozerala.

Nechal ju vyviesť ho z veže. Musí prísť na skutočný dôvod. Musí.

Posledných pár dní sa mu vyhýbala. Kedykoľvek vošiel do veže, mohol ju počuť stúpať po schodoch a ozvenu jej dverí, ako nimi buchla. Vedel prečo; bola z neho nešťastná.

Sedel za oknom, pozeral von na pozemky, tak ako ona necelý týždeň predtým pozerala, ako sneh padá a pokrýva svet v lesklej prikrývke slonoviny.

Musí sa jej ospravedlniť za to, čo povedal, čo bolo niečo, čo robil málokedy, a skutočne sa cítil zle za to, že ju rozosmutnil. Boli známi, no nie? Mal plné právo povedať jej, keď si myslel, že sa správa hlúpo.

Nemal?

Možno bola len unavená a nebola pripravená hovoriť o pondelňajších udalostiach. Tento posledný týždeň bol stresujúci, plný písomiek a esejí, dávali im domáce úlohy na prázdniny a ešte viac učenia na nečakané testy. Dokázal pochopiť, ak chcela byť v súčasnosti osamote.

Ak sa Draco v predchádzajúcich štyroch mesiacoch niečo naučil, tak to bolo to, že Hemriona Grangerová sa radšej vyhýba konfrontáciám. Možno to bolo pre to, že si na nej vojna vybrala svoju daň, jedna obrovská konfrontácia, ktorá ukončila životy stovky ľudí. Dávalo zmysel, ak sa po tom všetkom chcela vyhnúť konfrontácii.

Ako si prechádzal po tvári rukou, zacítil strnisko na lícach. Nemal čas sa dnes ráno oholiť; vstal neskoro a musel to stihnúť na skúšku z čarovania. Strnisko na jeho brade bolo drsné, nepríjemné na dotyk a niečo, čo málokedy ukazoval.

Malfoyovci majú byť uhladení; brada bola neuhladená. Bola neupravená, neusporiadaná a veľmi nemalfoyovská.

Draco ju nemal rád, lebo svrbela. Hladká a jednoduchá; brada svrbela a bola nepríjemná, a ak by nebola, tak by si pravdepodobne nechal nejakú narásť, len aby naštval ostávajúcich živých členov rodiny.

Strhol si kravatu, prehodil ju cez operadlo najbližšieho kresla, natiahol sa na svojom mieste, ako sa snažil nájsť nejaký pocit uvoľnenia v týchto napätých dňoch. Avšak vedel, že to napätie nebolo ničím v porovnaní so strachom a znepokojením, ktoré pociťoval svet za existencie Lorda Voldemorta.

Zatvoril oči, nechal vyjsť tichý povzdych zo svojich pier, ako sa snažil potlačiť nutkanie vybaviť si Voldemortovu tirádu. Svet bol pohltený temnotou, ľudia sa báli každého tieňa, srdcia hlasno bili v strachu predtým, než ich tlkot zoslabol, než ich prevalcovala smrť. Videl a robil veci, aké by nemal byť žiaden sedemnásťročný chlapec donútený vidieť alebo robiť. Počul ich krik a dokonca aj teraz ich počúval v spánku.

Nebola tu žiadna útecha.

Vytrhol svoje myšlienky zo zúfalstva a melanchólie, chcel nájsť nejaký spôsob, ako napraviť vzťah, ktorý si s Hermionou vybudovali.

Vyhýbala sa mu z nejakého dôvodu a on mohol len predpokladať, že to bolo kvôli tomu, čo povedal v pondelok. Všimol si, že sa tiež vyhýba Lasičiakovi, ako aj Pottymu a Weslíčke, i keď nie tak veľmi, ako tomu prvému. Zriedka ju videl vo Veľkej sieni a sotva ju dokonca videl tu; vždy sa skrývala vo svojej izbe.

Vo vzduchu bolo cítiť napätie a nepohodlie, bolo preňho ťažké uvoľniť sa dokonca vtedy, keď nebola v tej istej miestnosti ako on. Bolo to niečo, čo sa mu začalo čím ďalej tým viac nepáčiť. Bolo to niečo, čo v ňom zväčšovalo nechuť viac a viac.

Avšak toto iba posilňovalo jeho odhodlanie nájsť spôsob, ako všetko napraviť.

Otvoril oči, vyzrel opäť von z okna, sledoval zopár čiernych postáv pohybujúcich sa okolo, hrali sa radostne v snehu.

Hermiona mala rada sneh, no nie?

On ho nemohol vystáť, ale ona ho mala rada.

Sťažka si vydýchol, dostal nápad, čo by mohol spraviť, aby uľahčil napätie, vstal a vydal sa k jej izbe.

Tretia kapitola za nami.

Prosím nahláste mi v komentároch, ak zbadáte v texte nejaké chyby (chyby v gramatike či pravopise) a prosím špecifikujte, kde a aké sú to chyby. Určite ich opravím, keď budem aktualizovať štvrtú kapitolu a tiež vám v nej poďakujem.

Plamene = perfektné pre útulné kozuby.

Láska a zbožňovanie =  EGO POSILUJE K MAXIMU!

Konštruktívna kritika je vítaná.

Tiež, prosím, prosím, komentujte. Rada vidím, keď si ľudia pridávajú môj príbeh k obľúbeným, ale všetko by bolo oveľa lepšie, kebyže viem PREČO. Takže, dokonca aj keby to bolo také malé, ´milujem tvoj príbeh´ alebo niečo podobné, prosím, pošlite mi komentár. Každý komentár mi päťdesiatnásobne zlepšuje deň.

Vďaka