Preklady fanfiction Harryho Pottera

3. Prvá hodina

Bolo to tu zas. Hermiona Grangerová by kdekoľvek rozoznala šuchot otočenej stránky. Niekto v miestnosti čítal a – ten ďalší škrípavý zvuk znel presne ako brko – tiež si písal poznámky. Nebol to Ron, tým si bola istá. A už vôbec nie Umbridgeová. Madam Pomfreyová? Prečo by bola hore uprostred noci? Ktokoľvek to bol, sedel na dosah ruky. Hermiona otvorila oči a videla jemnú červenkastú žiaru, ktorá vychádzala odniekiaľ spoza jej hlavy. Privrela viečka, predstierajúc spánok a obrátila sa nabok, pričom zamumlala, ako by sa jej niečo snívalo. Využila príležitosť, aby sa rozhliadla po ošetrovni.

Profesor Snape! Nebolo pochýb, že práve jeho charakteristická silueta sedela neďaleko postele. V lone mal roztvorenú knihu a v ruke nachystané brko. Jeho hrot sa vznášal nad nedokončenou poznámkou, ktorú písal priamo na okraj strany. Pri jej pohybe stuhol a cez záves vlasov na ňu vykukli tmavé oči.

Hermiona zadržala dych. Byť prichytená pri špehovaní profesora Snapa bolo na konci rebríčka jej priorít, i keď sedel vedľa jej postele v takú nekresťanskú rannú hodinu. Po chvíli, ktorá sa zdala nekonečne dlhou, sklopil pohľad späť ku knihe. Hermiona začala znovu dýchať. Hľadela naňho cez zúžené viečka a videla, ako dopísal poznámku pred tým, než vložil brko do ohybu chrbta knihy. Prehol ju a držal v jednej ruke takmer zatvorenú, dlhý ukazovák mal vsunutý medzi stránkami. Až potom vzal na vedomie jej prítomnosť.

„Slečna Grangerová,“ povedal pokojne a kývol hlavou smerom k posteli.

Hermiona mimovoľne zadržala dych. „P-pán profesor,“ vyjachtala. Vedel to po celý čas, pomyslela si trochu rozhorčene. Nevyzeral však, že by sa ju chystal prekliať, alebo strhnúť jej fakulte body, a to už niečo znamenalo. Vlastne teraz, keď tu Harry nebol a Ron tvrdo spal, to pre ňu bola dobrá príležitosť na neformálny rozhovor; príležitosť, ktorú zamýšľala využiť.

Než prehovorila, zdvihla sa na lakeť. „Pán profesor,“ začala, „chcem sa vám poďakovať za to, čo ste urobili minulý piatok, zachránili ste mi život...“

„Stačí.“ Zdvihol voľnú ruku, aby ju prerušil. „Nemusíte mi ďakovať, len som si robil svoju prácu.“

„Nie, urobili ste oveľa viac,“ trvala na svojom. „Madam Pomfreyová mi povedala, aké riziko ste podstúpili. Ak by tá hrozná kliatba vybuchla, kým ste sa zdržiavali v mojich spomienkach, obaja by sme zahynuli...“

„Povedal som, dosť.“ Jeho tón nepripúšťal žiadne argumenty a Hermiona zmĺkla, i keď si neodpustila drobné rozmrzené zafunenie. Jeho ďalšia poznámka ju však natoľko prekvapila, že na chvíľu onemela. „Pokiaľ nie ste schopná hovoriť o zaujímavejšej téme, odchádzam.“

Naozaj ju vyzval, aby sa s ním rozprávala? V jeho hlase bol istý surový podtón, no samotné slová zneli takmer priateľsky. „P-pán profesor?“ vyjachtala znovu. Na oplátku sa mierne uškrnul a pohŕdavo sa na ňu zahľadel.

„Že by ste práve vy, slečna Grangerová, nevedeli prísť na to, čo sa spýtať?“

Hermiona vyprovokovaná jeho typickou hrubosťou vyhŕkla otázku, ktorá sa jej drala na jazyk.

„Prečo ste vlastne tu?“

„Aj madam Pomfreyová si občas zaslúži nerušený spánok,“ povedal znudene.

Hermiona si spomenula na nezvyčajne láskavý rozhovor medzi nimi dvoma v deň, kedy bola zranená, a to ju podnietilo k sarkastickej odpovedi: „Predpokladám, že ju teda nepovažujete za zlú.“ Ajaj! pomyslela si. Snape sa však namiesto oborenia na ňu uškrnul.

„Hmm,“ ukazovákom si prešiel po hornej pere. „Zo všetkých mojich kolegov by som Poppy Pomfreyovú rozhodne nezaraďoval medzi zlých. Avšak Bellatrix Lestrangeová...“ Nedokončil vetu.

Hermione unikol z pier tichý, prekvapený smiech. To je neskutočné. Nenápadne sa uštipla do vnútronej strany ľavej ruky. Bolelo to. Takže nesnívam. Hoci bola šokovaná situáciou, v ktorej sa ocitla, takúto príležitosť si nemienila nechať prekĺznuť pomedzi prsty. „Pán profesor, naozaj sa môžem pýtať?“

„Slečna Grangerová, ak sa niekedy ocitnete v situácii, kedy vám dôjdu otázky, informujte ma, prosím.“

„Znamená to, že mi odpoviete?“

„To závisí od otázky.“

To je fér. Hermiona sa zhlboka nadýchla. „Ako to, že nás smrťožrúti na ministerstve jednoducho nezabili?“

„Dobrá otázka, na ktorú existuje niekoľko pravdepodobných odpovedí.“ Snape nakrátko zdvihol k spodnej pere chrbát knihy, ktorú držal. „Po prvé, smrtiaca kliatba, podobne ako všetky neodpustiteľné, spotrebúva veľké množstvo magickej energie. Tento proces sa stáva ľahším s praxou, avšak počas boja môže dostať čarodejníka do nevýhody; vysaje mu energiu, spomalí reflexy a silu nasledujúcich kúziel. Po druhé, smrťožrúti sa zvyknú so svojím jedlom hrať.“ Jeho ústa sa skrivili odporom. „Čelili šiestim maloletým súperom, obyčajným tínedžerom. Takmer určite sa cítili pánmi situácie bez toho, aby museli používať takú mocnú mágiu. Po tretie, Temný pán – ako ste si mohli, ale nemuseli všimnúť – je tak trochu chorobne posadnutý Harrym Potterom. To vedie k občasným výpadkom logiky. Je zameraný na chlapcovu smrť, no ten čin je rozhodnutý vykonať sám. V opačnom prípade by to nebolo nič iné, než priznanie vlastnej omylnosti. Ak by niektorý zo smrťožrútov zabil Pottera, i keď len náhodou, podpísal by si rozsudok smrti. V dôsledku toho vám Potterova prítomnosť zaručovala najvyššiu možnú mieru ochrany; v ohrození smrteľnej kliatby ste boli, až keď nehrozilo riziko náhodného zasiahnutia Pottera.“

„Takže,“ Hermiona takmer šepkala, „keď som bola pod stolom a Harry ma zachránil pred...,“ nemohla sa prinútiť vysloviť názov kliatby, „bolo to preto, že smrťožrút mal voľnú cestu a vedel, že ho nezasiahne?“

„Presne tak.“

Hermiona sťažka preglgla. Premohla ju hrôza z blízkeho stretnutia so smrťou a v ústach jej zanechala čudnú kovovú pachuť. Pocit úľavy vystriedala zbabelosť a potom, keď si spomenula na Síriusa a Cedrica, vina.

„Povedali ste,“ začala a v ústach jej vyschlo. „Povedali ste, že mi s detailnou presnosťou porozprávate, akí sme boli hlúpi. Myslím, že teraz je na to vhodná príležitosť.“

„Zdá sa mi, že vo vašom súčasnom rozpoložení to dosť dobre zvládnete aj sama.“

To je fakt. Na niekoľko dlhých minút sa medzi nimi rozhostilo ticho. Hermiona sa dívala na okraj prikrývky a prstami pravej ruky ju neprítomne skladala do záhybov. Pri pohľade späť bol pobyt na ministerstve od začiatku do konca totálnym fiaskom.

Nakoniec prehovorila: „Kiežby sme mali viac stretnutí Klubu duelantov.“

Snape znechutene vyblafol: „Vari si nemyslíte, že pár lekcií navyše by naklonilo jazýček váh na vašu stranu?“

„Možno by mi to pomohlo.“ Hermiona sa strhla pri jeho pohŕdavom tóne. V jej odpovedi bolo viac zúfalstva než vzdoru.

„Šesť študentov, všetci maloletí, a každý z nich doplatil na sled neschopných učiteľov obrany proti čiernej mágii. Smrťožrúti by boli pre väčšinu z vás nerovnými súpermi bez ohľadu na to, koľkých súbojníckych lekcií by ste sa zúčastnili! Vari vás Blackova smrť naučila iba toľko?“

Hermiona sa vtisla trochu hlbšie do vankúšov. Snapova zlosť bola hmatateľná. Napriek tomu opäť zamumlala, tentoraz skôr pre seba než profesora: „Možno by mi to pomohlo.“

Zahľadel sa na ňu, oči sa mu skúmavo zúžili. „Možno áno. Vaše reflexy sú mizerné a obranným kúzlam chýba sila.“

Hermiona vedela, že si tú kritiku zaslúžila, no jeho slová ju zraňovali. V očiach ju štípali slzy a rýchlo zažmurkala, aby ich Snape nevidel.

„Ak dúfate, že sa vyrovnáte Potterovým známkam z obrany proti čiernej mágii,“ pokračoval, „navrhujem vám cez prázdniny popracovať na technike.“

„Keby som vedela ako?“ Nadávala si za to, že jej hlas znel nevrlo, ale aspoň neplakala.

„Premýšľajte, slečna Grangerová,“ zvolil svoj najsarkastickejší tón. „V čom vás Potter prevyšuje okrem obrany proti čiernej mágii?“

„V ničom!“ To znelo celkom isto nevrlo. Keď nie priam trucovito. „V ničom, teda okrem metlobalu.“

„Správne.“

„To nemyslíte vážne?“ Prekvapenie mihom vytlačilo sebaľútosť. „Harry je dobrý v obrane, pretože je dobrý v metlobale? Nie, to nemôže byť pravda – inak by bol aj Ron lepší než ja!“

„Nie je to také jednoduché, slečna Grangerová. Mentálne ste celkom spôsobilá, ale vaša fyzická zdatnosť je podpriemerná. Je to kombinácia mentálnej a fyzickej sily, čo dáva každému kúzlu pri zoslaní silu a presnosť. Potter je fyzicky silnejší než vy, a priznajme si, že aj Ronald Weasley. No zatiaľ, čo sa Potter v podstate javí rovnako rozumovo zaostalý ako pán Weasley, pokiaľ ide o prácu s útočnými a obrannými kúzlami disponuje podivuhodne tvrdohlavou húževnatosťou.“

Hermiona bola taká ohromená, že urážky na adresu najlepších priateľov sotva registrovala. V mozgu jej vírila nová informácia. Vytiahla sa do sedu a oprela o záhlavie postele. „Takže,“ začala teoretizovať, „v tom prípade sa Harrymu v obrane nikdy nevyrovnám – je vyšší a oveľa silnejší ako ja. Vlastne nikdy nebudem stačiť žiadnemu z chlapcov.“

„Nezmysel,“ posmešne si odfrkol. „Vari ste celkom stratili schopnosť logicky myslieť? Len pred chvíľou ste tvrdili, že ste lepšia ako Ronald Weasley.“

„Ach, tak potom...“ Hermiona zmĺka. Čo potom?

„Možno je Ginevra Weasleyová lepší vzor pre porovnávanie s vami.“

„No pravdaže! Hrá metlobal, je v úžasnej forme a jej kúzla sú pozoruhodne silné!“

Vzrušenie z pochopenia klokotalo v Hermioninom tele. Rukami si objala kolená v snahe ovládnuť nutkanie skákať od radosti okolo.

„Príčina a následok,“ podotkol Snape. „Pomerná sila nie je taká dôležitá ako relatívna sila. Stačí byť v maximálnej fyzickej kondícii.“

„Ale prečo mi to doteraz nikto nepovedal?“

Na Snapovej tvári sa mihol úškľabok. „Je to fakt, ktorý väčšina ľudí považuje za samozrejmosť.“

Hermiona sa upokojila, vzrušenie z nej celkom vyprchalo. „Chcete tým povedať, že to považujú za samozrejmé čistokrvní,“ vyhlásila bezvýrazne.

„Áno.“

Hermiona sa zhlboka nadýchla a pomaly vydýchla nosom. „Nuž, myslím, že už chápem. Podľa vás by som sa mala v priebehu prázdnin naučiť hrať metlobal?“

Snape zdvihol jedno obočie. „Nemusí to byť metlobal. Naučiť sa dobre lietať pri dome vašich rodičov by bolo problematické bez toho, aby ste neporušili Nariadenie obmedzujúce čary mladistvých a Medzinárodný zákon o utajení. Okrem toho metlobal nie je možné učiť sa bez cudzej pomoci. Odporúčam vám beh, možno doplnený jógou. Vo vašom prípade má beh jasnú výhodu v tom, že sa ho, na rozdiel od iných športov, možno celkom dostatočne naučiť aj z knihy.“

Au! Kruté, ale presné. Prečo by mala predstierať, že by sa beh učila nejakým iným spôsobom než zvyčajne, z knihy? Aspoň sa ocko poteší. Jej otec sa ju vždy snažil presvedčiť, aby behala, aj on sám kedysi behal polmaratóny. Ha! Takže možno by sa nakoniec nemusela učiť všetko z knihy, avšak to bola informácia, ktorú Snape nemusel vedieť. Profesor Snape. Hermiona naňho pozrela spod mihalníc a znovu si v duchu prešla ich zvláštny – a na počudovanie užitočný – rozhovor. Snape nebol práve príjemný, ale ani sa nesprával ako zvyčajne. V minulosti jej nezvykol odpovedať na otázky. Zvláštne. Premýšľala, či sa odváži ešte raz spýtať.

„Pán profesor?“

Snape vzhliadol hore, tmavé vlasy mu skĺzli po líci, odkryli oči a spýtavo zdvihnuté obočie.

„Pane, prečo ste mi o tom všetkom porozprávali?“

Snape jemne vydýchol nosom. Zavrel knihu, ktorú opäť začal čítať a položil ju na malý stolík vedľa postele. Vstal a podišiel tak blízko k posteli, že sa jej takmer dotýkal, pevne si prekrížil ruky.

„Slečna Grangerová, informácia, ktorú vám prezradím, sa nesmie dostať ďalej.“ Zahľadel sa na ňu zvrchu. „Vrátane tých dvoch idiotov, ktorých nazývate priateľmi.“

„Harry a Ron nie sú idioti!“

„Prosím?“ Snape sa miene naklonil dopredu, týčiac sa nad posteľou. Svetlo, ktoré si vyčaroval na čítanie, presvitalo spoza neho a vrhalo na posteľ zlovestný tieň.

„Ehm... prepáčte, pane.“ Ajaj! Práve sa mi chystal povedať niečo dôležité.

Snape sa narovnal a zdvihol jedno obočie. „Hneď je to lepšie,“ pripustil.

Hermiona si vydýchla od úľavy. Možno to nakoniec nezbabrala.

„Slečna Grangerová, sľúbte mi, že nikomu neprezradíte obsah nášho rozhovoru.“

Och! No, nebolo by to po prvýkrát. Počas celého tretieho ročníka držala v tajnosti, že má obracač času, dokonca aj pred Harrym a Ronom.“

„Sľubujem, pane.“

„Tak dobre.“ Snape sa odvrátil a odišiel od postele na niekoľko metrov, potom sa náhle otočil a habit mu zavíril okolo štíhlej postavy. Zostal tam stáť a ruky si tesne prekrížil na hrudi. „Pán riaditeľ sa rozhodol, že v priebehu budúceho roka ku mne budete chodiť na súkromné hodiny.“

„Oklumencie?“ Otázka jej vyletela z úst skôr, ako si uvedomila, že by mala byť ticho. Zahryzla si do pery zdesená, že mu skočila do reči.

Snape ľahostajne pokrčil plecami. „Okrem iného.“

Vedela, že ju pozorne sleduje, aj že sa na ňu posmešne uškŕňa, no jednako nedokázala potlačiť drobný záchvev radosti a ani to sotva počuteľné nadšené zvolanie: „Páni!“

„Na začiatok vám dám niekoľko kníh na čítanie počas prázdnin. Niekedy v najbližších dňoch vám ich nechám na nočnom stolíku. Neukazujte ich nikomu. Sú v nich mentálne cvičenia, ako aj teoretické a praktické využitie oklumencie. Chcem, aby ste každý deň trénovali relaxáciu a techniky vyčistenia mysle. Vyjadril som sa jasne?“

„Áno, pane.“

„Len čo dostanete šiestacký rozvrh hodín, budeme musieť nájsť vhodný čas, počas ktorého zostane vaša neprítomnosť nepovšimnutá.“

Hermiona už dobre poznala časy v priebehu školského roka, ktoré jej zaručovali samotu. „Pane, pokiaľ je Umbridgeovej doživotný zákaz hrať metlobal zrušený, mohli by sme sa stretávať počas tréningov chrabromilského tímu. Harry s Ronom budú zaneprázdnení.“

„Isteže, to je dosť pravdepodobné.“ Snape prikročil k posteli a zdvihol knihu zo stolíka. Pozrel sa na ňu. „Ľahnite si,“ prikázal. Hermiona sa cítila ako poslušný psík, ale všuchla sa späť pod prikrývky. „Teraz si potrebujete oddýchnuť“.

Sadol si späť do kresla, rozhovor bol evidentne ukončený. Hermiona pevne zavrela oči, ale napínala uši za šuchotom otáčaných stránok. Aj keď bola presvedčená, že ju víriace myšlienky udržia hore, veľmi rýchlo tvrdo zaspala.