Preklady fanfiction Harryho Pottera

Nepomáhalo prečítať si to znovu. To kúzlo bolo tu, dokonca výskum, ktorý robil, k nemu smeroval. Bolo tu, aby to uvidel celý svet. Systematické myslenie geniálneho tvorcu kúziel bolo zobrazené v celej svojej nádhere naprieč tými starobylými stránkami zašpinenej malej knihy, ktorú Hermiona našla. Niežeby sa Draco veľmi zaujímal o to, kto vytvoril či nevytvoril vražednú kliatbu. Napokon niekto to byť musel, a keď nie O'Leary, tak by to musel byť niekto iný. Nie, to čo Draca rozrušilo, bol spôsob, akým mladé hnedovlasé dievča, ktoré vyzeralo ako Hermiona, sedelo na konci izby. Ale to nebola jeho Hermiona, ktorá sedela akoby nič nevidela, ktorá sedela ako niekto, kto veľmi dlhý čas bol vystavený dementorom. Hermiona nebola bez duše.

Draco išiel do Azbakanu raz, niekedy v treťom ročníku. Nejako sa dostalo k Luciusovi ako bol Draco vyľakaný z dementorov, ktorí strážili školu. Lucius vždy veril, že najlepší spôsob ako prekonať strach, keď si niekto vôbec dovolí mať strach, je čeliť mu zoči-voči. A tak cez vianočné prázdniny odcestovali Draco s Luciusom do čarodejníckeho väzenia, aby ho zbavili jeho strachu. K väzňom necítil žiadnu ľútosť, a prečo by vôbec mal? Keď boli tak neschopní, že sa dali chytiť, tak si potom zaslúžili čokoľvek, čo im dementori prichystali. V skutočnosti to bolo posledný krát, kedy si Draco pamätal, že cítil hrdosť nad Luciusom. Ten muž sa vyhol uväzneniu a bol teraz uznávaným členom spoločenstva. Draco dokázal oceniť jeho schopnosť vyhnúť sa problémom.

„Hermiona?“ spýtal sa Draco.

Dievčina sa nepohla, nezareagovala na to, že vôbec prehovoril. Draco sa zamračil; nenávidel byť ignorovaný.

„Oh, no tak, Grangerová,“ pomaly zatiahol, „to nie je koniec sveta. Tak ten starý hlupák vytvoril vražednú kliatbu. To je toho! Ale ty vyzeráš, akoby ti niekto povedal, že ti zdochol kocúr.“

Hermiona sebou trhla a Draco to považoval za dobré znamenie a pokračoval.

„To nie je tak, že by náš starý pustovník bol ohromný podliak. Dopekla, v tej knihe som preložil všetko, čo hovoril. Stále dookola mlel o tom istom… ako to ľutuje a o spasení za to. Prečítal som stránky za stránkami plné jeho nenávistných útokov na seba samého. Keby som ja vytvoril tak mocné kúzlo, tak by som sa nehanbil. Bol by som pyšný.“

„To by som sa stavila, že by si bol.“

Bolo to po prvý raz, čo za celú hodinu prehovorila a Draco bojoval s tým, aby sa mu na tvári neobjavil jeho prvotriedny úškrn. Hermiona sa teraz otočila na stoličke a civela na neho.

„Som si istá, že ty by si sa hrdo hlásil ku kliatbe, ktorý zabila nespočetné tisíce ľudí.“ Jej hlas bol ostrý, rezavý. A Dracove potešenie z jeho úspechu slablo.

„To nie je kliatbou samotnou, vieš, to je kúzelníkmi, ktorí ju používajú.“ Odpovedal Draco rovnako prudko.

„Oh, samozrejme, kliatba sama nie je na vine. Vlastne by sme ju ani nemali volať vražednou kliatbou, že? Nie, a čo keby sme to volali kliatba neškodného chlpatého králika. Použi to na večierkoch, prekvap všetkých svojich priateľov!“ Hermiona vstala a strhla svoju na tašku na plece so zúrivým rozmachom. Zamierila k dverám a potom sa zastavila, aby po ňom cez plece vypálila. „Som si istá, že Harry to bude považovať za veľmi utešujúce, že jeho rodičia vlastne neboli zavraždení tou kliatbou!“

Draco sa zdvihol a prebehol miestnosťou udivujúcou rýchlosťou. Zatreskol dverami skôr než ho Hermiona mohla obísť a obrátil sa k nej, jeho ruky pevne zatláčali do dverí, jeho tvár len kúsok od jej vlastnej.

„Po prvé,“ zasyčal, „kašlem na dokonalého, zázračného, slávneho Pottera!“

Hermiona cúvla a Dracov tón zjemnel, keď pokračoval.

„Keby Voldemort nemal Avada Kedavra, tak by len použil nejaké iné kúzlo. Chápeš to, že? Nie je to tak, že by Tom Riddle vyrástol na priemerného, celkom vzato dobrého chlapíka, keby O'Leary nevytvoril to kúzlo.“

„Viem, že nie,“ zašepkala potichu, „ale to to nerobí o nič ľahšie.“ Potom Hermiona položila svoju bledú ruku na jeho rameno, jemne ho odtlačila a odišla z miestnosti.

---------------------------------------------------

Draco sa bezcieľne potuloval chodbami, jeho myseľ blúdila inde. Hrdelne sa pod fúzy zasmial.

„Kto by si to bol pomyslel?“ Zamrmlal v nehlučnom priechode. Stále sa zabával nad tým, že osoba, nad prácou ktorej strávil väčšinu školského roka vysvetľovaním, prekladaním a prepisovaním, bola autorom tak povestnej kliatby. Draco by nikdy starému Gregoriusovi tak veľmi neveril.

Draco nebol nadšený nad tým, ako Hermionu zničilo, keď to objavila, ale potom bola trochu pokrytecká. Ale Draco nepochyboval, že bude schopná sa cez to dostať.

Zaškeril sa. Teraz keď bol ďaleko od Hermiony a nebol zaujatý kvôli jej zrejmému odporu k čomukoľvek, čo malo do činenia s čiernou mágiou, považoval Draco celú vec za celkom zábavnú. A O'Leary ho začal zrazu oveľa viac zaujímať.

Za sebou začul kroky, ktoré ho doháňali a Draco sa obzrel, mysliac si, že by sa snáď Hermiona mohla už trochu upokojiť. Ale ukázalo sa, že je to Goyle. Draco zastal a počkal na druhého chlapca, rozhodne si pritom hovoril v duchu, že nie je sklamaný, že je to Goyle a nie Hermiona. Ale to klamstvo sa stávalo stále chatrnejším zakaždým, keď ho použil, a v týchto dňoch to bolo strašne veľa krát.

„Draco,“ povedal Goyle potom, že sa mu podarilo lapiť dych, „Draco, prišiel ti list od tvojho otca. Pansy povedala, že by si to mal vedieť.“

Draco nemo prikývol a zamieril späť uličkou, skadiaľ sa objavil Goyle. Ani nečakal na druhého Slizolinčana, ktorý zvieral svoj bok bolesťou, vyčerpaný zo zrejmej námahy, keď musel vybehnúť blízkym schodišťom.

Tak Lucius zareagoval na Dracov list. Niežeby Draco naozaj pochyboval, že to neurobí. Ale to sa iste nepodobalo Luciusovi, aby ho zásoboval novinkami o jeho matke a potom mu odopieral ďalšie informácie.

Spoločenská bola ako zvyčajne tmavá. Napriek tomu, že oheň horlivo plápolal, svetlo neoživilo rohy, kde sedela väčšina ľudí a potichu sa medzi sebou rozprávala. To nebolo kvôli tomu, že si všetci Slizolinčania mali za lubom temné skutky. Ale boli vybratí pre túto fakultu kvôli ich ctižiadostivosti a ich schopnosti mať úspech za skoro každých okolností. Ostatným fakultám Slizolinčania čelili jednotne, ale v ich vlastnej spoločenskej miestnosti väčšina vzájomne bojovala. Draco si to vždy užíval. Kradmé pohľady a šepkané tajomstvá. Dobrý sluch na počúvanie a schopnosť udržať vlastný jazyk za zubami, až kým nenastala správna príležitosť, boli skvelé zručnosti, ktoré mal. A Draco bol na to dobre vyškolený.

List ležal neotvorený na stole vedľa jeho postele. Vedel, že sa s ním nemanipulovalo. Draco sa ani nepotreboval pozrieť bližšie, aby to vedel. Nikto by sa nikdy nepokúsil sliediť v liste od Luciusa. Listy od niekoho iného, starého priateľa, iného príbuzného, či dokonca jeho matky by neboli úplne bezpečné pred nedôveryhodnou zvedavosťou jeho spolužiakov; ale nikdy, nikdy Luciusove listy.

Draco,

Som rád, že si konečne prišiel ku zmyslom. Tvoja matka ti dokonca nechcela povedať o jej úbohom zdraví, pretože vedela, že by si pravdepodobne opustil školu len, aby si ju videl. Bola vždy tak rozhodnutá, že budeš navštevovať Bradavice, že sme to aj urobili. Ale nebol som schopný povedať je o tom, ako si nás potupil. Nemyslím si, že by zvládla také bolestivé správy o tom, že jej syn a jedináčik opustil rodinu, aby nasledoval hlúpe ideály také bezvýznamného riaditeľa.

Ale zmyslom tohto listu nie je vyčítať ti tvoje nedostatky hocijako to lákavé môže byť. Len nedávno som hovoril s lekármi u Svätého Munga. Myslia si, že tvoja matka má vzácny druh tiberiánskej chrípku, ktorú musela získať, keď bola toto leto v zahraničí. Nie je známa žiadna kúzelná liečba, pretože vo väčšine prípadov je táto choroba len ľahkým onemocnením a predmetný čarodejník je schopný ju zvládnuť vlastnými silami. Tvoja matka, však, chytila nejaký veľmi jedovatý druh a jej krehká konštitúcia nie je dobrým znamením pre jej zotavenie.

Nechcem, aby si ju prišiel pozrieť. V jej stave by tvoja návšteva mohla odčerpať zvyšok jej posledných síl a ja to nedovolím. Keď budem mať pocit, že nás skoro opustí, pošlem po teba.

Otec.
Draco si znovu prečítal list, jeho čelo sa zmraštilo výrazom, ktorý sa zdal byť niečím medzi hnevom a úzkosťou. Lucius sa musí s ním zahrávať, že? Draco si nemyslel, že by Lucius klamal o jeho matke, ale na druhej strane si tým Draco nebol celkom istý. Draco vložil list do vrecka a opustil izbu. Rozhodol sa zakrádať sa školou v nádeji, že mu v jeho hlave niečo docvakne, niečo čo vyskočí z listu von, keď si ho znovu a znovu prečíta v temných chodbách, niečo, čo mu napovie raz a navždy, či Lucius klame alebo nie. Ale tak ako u posledného listu, nič tam nebolo.

Práve prechádzal okolo veľkej siene pri svojej pochôdzke školou, keď nejaký hlas zavolal jeho meno. Otočil sa a uvidel Hermionu ako k nemu rýchlo kráča, prekĺzavala medzi skupinou prvákov a druhákov, ktorí sa rozhliadali medzi Hermionou s opravdivým záujmom.

Draco bleskurýchlo znova schoval list a s pocitom, že ho prichytila ako robí niečo odporné, zaujal obranné postavenie.

„Čo chceš Grangerová?“

Jeho pomalá reč Hermionu zmiatla, ale stále pokračovala smerom k nemu. „Si nejaký mrzutý,“ povedala zľahka ako keby zabudla v akej nálade bola pred pár hodinami sama.

Draco to ignoroval a obrátil sa k malej skupinke Bifľomorčanov, ktorí stále očividne čakali na nejakú zaujímavú klebetu, aby ju rozšírili. „Môžem vám s niečím pomôcť?“ Spýtal sa nízkym, nebezpečným hlasom.

Hermiona prevrátila oči a nesúhlasne prekrížila ruky na hrudi, ale zdalo sa, že mladší študenti pochopili Dracovu nevyslovenú hrozbu, pretože sa okamžite rôznymi smermi rozptýlili a nechali tak na chodbe Hermionu a Draca samých.

„Tak ako som sa ťa pýtal predtým,“ povedal Draco ľadovo Hermione znovu, „čo chceš?“

„Oh, Draco, prestaň byť hlupák.“ upäto odpovedala Hermiona. „Všade som ťa hľadala, keď mám pravdu povedať.“

„Ach?“ Draco sa spýtal elegantne, „môjmu šarmu je naozaj ťažko odolať? Čestne, neviem o čom hovoríš.“

Keď ostatní študenti odišli, Draco pokračoval v chôdzi a Hermiona sa snažila udržať s ním krok. Bola očividne rozhodnutá dosiahnuť svoje.

„Ty si v knižnici niečo povedal, niečo, čo ma prinútilo rozmýšľať.“

„Ty? Rozmýšľať? Vážne?“ Draco sa zaškeril, keď naňho Hermiona zazrela.

„Bolo to, čo si povedal o knihe, na ktorej teraz pracuješ vo svojej izbe.“ Hermiona sa tvrdohlavo držala Draca napriek Dracovej očividne zlej nálade. „Povedal si niečo o spasení, že áno?“

„Áno.“ Draco zrýchlil svoj krok, keď sa niekoľko študentov objavilo za rohom jednej chodby.

“Nuž, čo keby to myslel vážne?“

„Myslel vážne čo?“ Draco sa začínal na Hermionu hnevať, vytrvalo sa za ním vliekla a už ich sledovali ľudia.

Hermiona ho podráždene schmatla za rukáv a zatiahla ho nazad. Draco zakopol a potom sa otočil, aby sa na ňu pozrel.

„Cítil sa vinný kvôli tomu, že vytvoril to kúzlo.“ rýchlo hovorila Hermiona, teraz keď mala jeho plnú, aj keď nahnevanú pozornosť. „Čo ak niečo urobil?“

“K čomu smeruješ?“

„Nie som si istá, možno protikúzlo?“ Hermionin hlas zvláštne zoslabol a Draco ho mohol sotva počuť.

„Neexistuje protikúzlo. To vedia všetci.“ Draco prekrížil ruky spôsobom, ktorým napodobňoval jej obľúbený nesúhlasný postoj.

„Ale čo ak tam je?“ so zatajeným dychom zašepkala Hermiona, „čo ak bol tak zničený vinou nad tým, čo urobil, že vytvoril nejaký spôsob obrany, niečo aby to zastavil ...“

„Neexistuje protikúzlo, Grangerová. Je to nemožné, kliatba je sama o sebe príliš silná. A O'Leary bol príliš oslabený starec, aby to urobil, dokonca aj keby to bolo možné.“ prerušil ju Draco.

„Pred pár hodinami sa nezdalo, že si myslíš, že je tak oslabený, keď si ho prakticky chválil za to, že vytvoril Avada Kedavra!“ Jej hlas prudko zosilnel.

Niekoľko študentov, ktorí prechádzali okolo, zalapalo po dychu a prihrbilo sa, keď povedala smutne známu kliatbu. Draco ju zúrivo popadol za ruku a ťahal ju popri ňom dole po schodoch, cez opustenú chodbu, predtým než ju hrubo postrčil do vnútra tmavého výklenku.

„Snažíš sa dostať do problémov?“ Jeho nahnevaný sykot bol tlmený.

„Neublíži ti, keď sa pozrieš, že nie? Vieme, že mal na to schopnosti, aby to urobil.“

„Nebudeme ani vedieť, kde začať.“ Zamrmlal, keď sa pokúšal odhovoriť Hermionu.

„Niečo nás napadne pokiaľ ide o tom, kde sa pozrieť.“ Povedala rýchlo a Draco oľutoval, že jej k tomu vhodný okamžik.

Vyklonil sa z výklenku a skúmal prázdnu chodbu. „A kde budeme hľadať?“

„Všetko udržoval organizované a označené dátumami. A denník s tým kúzlom je jeden z posledných, po ňom je ich už len pár. Tak vieme, že ak vytvoril protikúzlo, tak bude v jednej z tých zostávajúcich kníh.“ Hermiona sa začala prechádzať z výklenku k opačnému múru a nazad. „Myslím, že najlepšie bude začať so zväzkom, čo už máš ty. „

„To je smiešne.“ Nejasne zareptal Draco.

Hermiona sa zvrtla a pozrela sa na neho. Nechcel nič viac než sa otočiť a odísť preč, zanechať ju a jej šialené nádeje tam v tej chodbe. Nechcel stráviť viac času uväznený s ňou v tej miestnosti a uvažovať nad myšlienkami, na ktoré vždy myslel, keď bola blízko neho. Ale Draco sa stretol s jej očami, tá jemná škorica ho znova dostala a Draco vedel, že by urobil čokoľvek o čo by ho požiadala.

„Prosím.“ Hermiona urobila krok k nemu a zľahka sa dotkla jeho ramena, „prosím, pomôž mi, Draco.“

Draco si vzdychol, neschopný pozrieť sa preč z jej zúfalo prosiacich očí. „Pôjdem po tú knihu.“

„Je to zbytočné, uvedomuješ si to, správne?“ Draco zlostne zabuchol knihu a obrátil sa, aby sa zlostne zamračil na Hermionu.

„Nie je to zbytočné, ak my nájdeme niečo užitočné,“ odpovedala upäto.

„Správne, takmer po piatich stovkách rokov dvojica súperiacich rokfordských študentov narazí na kľúč, ktorý zachráni svet pred veľkou diabolskou hrozbou. Nikdy som neveril na rozprávky.“ Draco sa apaticky natiahol a zaškeril sa, keď ho zrazu napadla myšlienka, ako by v tejto chvíli rád trávil čas s Hermionou.

--------------------------------------------------

„Vždy si taký optimistický alebo je to len počasím?“ zazrela na neho Hermiona.

Draco znova otvoril knihu a našiel miesto, kde skončil. Hermiona pokračovala v civení na neho o chvíľu dlhšie ako keby sa chcela uistiť, či jej naozaj pomôže predtým než sa vrátila k svojmu vlastnému textu.

Už čítal hodnú chvíľu, slnko dávno zapadlo a knižnica sa bude čoskoro zatvárať. Hermiona stále sedela oproti nemu; hromada kníh, ktorá ju obklopovala, narástla. Sledoval ju ako číta. Bolo pre neho zábavné ako si vždy zahryzla do pery, keď objavila niečo zaujímavé. Alebo si roztržito potiahla prameň tmavohnedých vlasov, ktorý jej lemoval tvár. Bradu mala opretú o dlaň jednej ruky a potom, keď ju sledoval, si vzdychla a oprela si ju o druhú ruku. Draco spozoroval, ako mierne trhla, keď sa jej brada dotkla dlane jej druhej ruky. Začala ohýbať prsty na teraz už nepoužívanej ruke. Zacítil, ako ním prebehla zvláštna nežnosť, keď si spomenul na nehodu deň predtým.

Hermiona sa pozrela hore a trochu sa usmiala. Ale to ako sa na neho tak dôverčivo pozrela, mu pripomenulo ako blízko si dovolil dostať sa k nej. Spomenul si na Elixíry, ako bol tak rýchly, aby ju bránil. Ako sa pridal, zo všetkých ľudí, k tým mizerným Chrabromilčanom, aby sa pokúsil dostať ju z problémov. Ako keby už fámy chodiace dookola neboli dosť zlé. Nie, on musel ísť a priliať benzín do ohňa. A kvôli čomu? Kvôli nejakému hnedovlasému dievčaťu, pri ktorom strácal dych? Draco neveril, že dovolil žiadostivosti, aby ho natoľko riadila. Ba dokonca, keď o tom premýšľal, nezdalo sa, že by žiadostivosť bola na príčine.

„Niečo sa deje?“ spýtala sa a prerušila jeho myšlienkové pochody.

Draco vrátil svoju pozornosť k Hermione a bol takmer prekvapený, keď si uvedomil, že sa na ňu mračil.

„Len som z toho sedenia tu na smrť chorý,“ vyprskol.

„Nuž, keď sa takto cítiš, prečo si už neodišiel?“ Tak rýchlo sa dokázala prispôsobiť jeho nálade.

Draco jej nepovedal ani slovo. Zbalil svoje veci a opustil knižnicu, nie v útočnej zúrivosti, ktorá bola jeho obľúbeným odchodom ale s pokojnou chôdzou. Akoby nemal nič lepšie na práci, než sa uistiť, že každý, koho míňal, si našiel čas, aby sa na neho s obľubou pozrel.

Pomaly kráčal nazad do slizolinských kobiek. Nevedel, prečo bol tak na ňu nepríjemný. Dokonca ani nechcel bojovať. Draco sa domnieval, že to boli len nervy. Bola tam jeho matka a Lucius, škola a jej klebety, jeho malfoyovský imidž a samozrejme bola tam ona. Hermiona, ktorá stále sedela v knižnice a pokúšala sa nájsť kúzlo, ktoré tam nebolo, pokúšala sa nájsť nejaký starodávny zázrak, ktorý si nikto stáročia nevšimol.

Spálne boli prázdne. Draco sa hodil do hlbokého kresla, ktoré stálo vedľa ohňa. Požičal si ho jeden večer zo spoločenskej miestnosti.

Bola taká naivná, že to Draco niekedy nemohol vydržať. Hermiona na všetko pozerala s tým najlepším úmyslom. Nebola v styku s realitou. Úbohé dievča si skutočne myslelo, že dobro porazí zlo, že Potter vždy vyhrá a že Voldemort dostane, čo si zaslúži. Ale Draco vedel svoje. Draco vedel, že svet sa netočí okolo nádejí nejakej nevinnej mladej dievčiny. Voldemort bol príliš silný, aby sa dal zastaviť a dobro málokedy zvíťazilo.

Draco si vytiahol knihu z tašky a nedbalo ju otvoril. Sedela by tam až dlho do noci, až by ju boleli oči, len preto, že nejaký idealistický blázon vytvoril jedno z najmocnejších kúziel, ktoré boli známe. Začal rýchlo listovať cez vŕzgajúce stránky, keď sa zamyslel. A čo ona vlastne čakala? Že len otvoria starú knihu a nájdu to? Dokonca aj keby tam to kúzlo bolo, o čom Draco pochyboval, šanca, že by naň narazili, bola veľmi nízka.

A potom sa Draco pozrel nadol. Pozeral sa na knihu v jeho rukách, na stránku, na ktorej sa zastavil. A potom sa naozaj na to pozrel. Jeho pery sa otvorili a on len pohyboval ústami bez slov na chvíľu či dve.

„Oh, dopekla,“ zamrmlal nakoniec, „čo za zhodu okolností je toto?“