All Characters belong to JKR . Autor anglického originálu Coeur Corrompu : Smashed Sunshine.
Beta-read: Clarissa
Prvá kapitola
That day, That day What a marvellous mess This is all that I can do I’m done to be me Sad, scared, small, alone, beautiful It’s supposed to be like this I accept everything It’s supposed to be like this That day, That day I lay down beside myself In this feeling of pain, sadness Scared, small, climbing, crawling Towards the light And it’s all I see And I’m tired and I’m right And I’m wrong And it’s beautiful Natalie Imbruglia – That Day
| Ten deň, ten deň Aký obdivuhodný zmätok To je všetko, čo môžem urobiť Skončila som s tým byť sama sebou Smutná, vystrašená, malá, sama, nádherná Má to tak byť Súhlasím so všetkým Má to tak byť Ten deň, ten deň Ľahám si vedľa seba V tom pocite bolesti, smútku Vystrašená, malá, štverajúca sa, plaziaca sa A to je to jediné, čo vidím A som unavená a mám pravdu A mýlim sa A je to nádherné Natalie Imbruglia – That Day
|
S hlbokým nadýchnutím sa Virgínia Weasleyová prevalila na posteli. Ospalo otvorila jedno oko a pokúsila sa zaostriť na číslice zobrazené na svojom budíku. Na perách jej zaihral úsmev a uvoľnene sa vrátila na vankúš.
„9:15“ zamrmlala a nechala znova poklesnúť očné viečka. O sekundu neskôr sa posadila rovno ako jedľa, ledabolo uviazané vlasy jej padali do tváre.
„9:15...“, zopakovala a na sekundu si zahryzla do pery.
„Pre Merlina!“ zvrieskla nahnevane.
Vonku veselo štebotal vták a zlaté lúče slnka rozžiarili svet. Ginny to pripadalo také ironické. Rýchlo sa pokúsila vymotať sa z paplóna, postavila sa do stredu izby a rozhliadla sa po tej spúšti. Vzdychla si a nahrbila sa. Stála tam, vlasy jej zakrývali tvár, oči uslzené a opuchnuté, šaty úplne pokrčené. Už by to nemohlo byť horšie než to bolo. Chvatom si vyzliekla pyžamo a prehľadávala dlážku kvôli čistej podprsenke. Potichu zavrčala a vytiahla jednu z hromady špinavého bielizne.
„Niežeby to chcel niekto vidieť...,“ zamrmlala, keď prudko otvorila dvere na šatníku.
Ginny si navliekla podprsenku a prebehla rukou po rade šiat. Naslepo jedny schmatla, stiahla ich prudko z vešiaka a strčila si ich pod bradu, kým si zapínala podprsenku. Tak rýchlo ako to len bolo možné, si natiahla šaty cez hlavy, schmatla sveter a topánky a najvyššou rýchlosťou uháňala von z izby.
Na prízemí sa Honey, jej mačka, kúpala v raňajších lúčoch, vôbec nehľadiac na úzkosť svojej panej. Ginny sa láskavo na mačku usmiala. Honey bola ako poriadok uprostred chaosu. Bola jedinou vecou, o ktorej sa zdalo, že nie je ovplyvňovaná Ginninymi citmi. Bol okamžik, keď bola taká nahnevaná, že zobrala plechovku farby a zamaľovala celú jednu stenu v kuchyni na čierno. Vtedy sa zdalo, že to tam pasuje, ale keď sa prebudila, realita ju dohnala do zúrivosti. Ešteže tam sedela Honey, rovnaká ako vždy a všetko na svete sa zdalo byť v poriadku. Ginny sa sklonila, pohladila ju medzi ušami a potešilo ju, keď začula zamraučanie. „Aspoň niekto ma má rád,“ povedala smutne.
Keď sa zbežne rozhliadla po kuchyni, zachytila pohľadom svoj odraz v zrkadle a povzdychla si. Vykročila dopredu a trhla sebou, keď uvidela, ako hrozne vyzerá. Oči mala začervenané a opuchnuté od plaču a nos sa jej leskol. S frflaním si rýchlo rukami prebehla cez vlasy, aby ich trochu upravila a dala im nejaký tvar. V žiadnom prípade nemala v úmysle ísť von s takým nosom. Po pár namáhavých minútach sa na seba kriticky pozrela.
„To bude stačiť. Čo myslíš ty, Honey? Myslím, že panička vyzerá... slušne.“ Honey súhlasne zamňaučala.
Keď vybehla z domu, spomenula si Ginny na uplynulý večer. Bol to jeden z tých večerov, o ktorom premýšľate celý týždeň predtým. Premýšľate o perfektných šatách, o perfektných topánkach, ako si urobiť vlasy, aby to vyzeralo, že ste sa vôbec nesnažili. Mala v hlave len to a všetko vyššie spomenuté si pripravila. Vybrala si topánky a šaty; v skutočnosti vyzerala úžasne. Celý ten večer naplánovala láska jej života. Jediný muž, pre ktorého Ginny mala oči. Sám pán Potter. Chodili spolu už dva roky a Harry jej povedal, že dnes večer sa potrebujú porozprávať. Pretože bola hlúpe malé stvorenie, trvala na tom, aby išli do najlepšej reštaurácie v Šikmej uličke. Ale samozrejme, akonáhle tam dorazili, začalo to ísť z kopca. Verte, že vybrala to najviac nóbl miesto, kde bola verejne ponížená a bolo jej ublížené tým najneľudskejším spôsobom.
Zrazu sa zastavila v polovici cesty a zhlboka sa nadýchla.
'Nohavičky,' zamrmlala, keď bežala nazad do domu.
Len jeden pohľad na dvere pred ňou spôsobil, že sa jej obrátil žalúdok. Nakoniec ich bude musieť aj tak otvoriť a čeliť tomu, čo sa nachádzalo za nimi. Teraz by sa ale mala vzchopiť a prísť na to, ako vysvetlí, že toľko mešká. Pozrela sa na svoje šaty a po prvý raz si všimla, aké sú pokrčené. S povzdychom si studenými prstami jemne pošúchala spánky. Už v škole sa naučila, že jediný spôsob ako prekonať strach, je čeliť mu. S touto myšlienkou Ginny vykročila dopredu a zatlačila na obrovské dvere.
Prvá vec, ktorá jej udrela do nosa, bola dôverná pižmová vôňa, ktorú tak milovala. Nebola to najlepšia vôňa na svete, ale bola to vôňa, v ktorej sa cítila príjemne. V hlave sa jej vynorili spomienky na dni, keď sedela za svojím stolom a žiarilo na ňu slnko. To bolo vtedy, keď si priala, aby bola mačka a mohla sa slniť na slnku po celý dlhý deň. Na tvári sa jej v ten deň objavil prvý naozajstný úsmev a prešla k malému stolu v prednej časti miestnosti.
Druhú vec, ktorú si všimla, bol nedostatok ľudí. Normálne by sa všetci tlačili dovnútra a von a aj keby sa to nestalo, naokolo by sa iste prechádzali jej spolupracovníci. Zamračene pokrčila čelo. Niečo nebolo v poriadku.
„Halló?“ zavolala Ginny nervózne.
Keď prehovorila, bočné dvere do hlavnej izby sa roztvorili a ona nadskočila. Ginny bola vo všeobecnosti nervózna, podráždená osoba, ale pracovať ako aurorský vyšetrovateľ bolo dosť na to, aby bol celý nesvoj ktokoľvek. To množstvo kúziel a kliatob, ktoré spoznala, boli nad jej hlavu. Ale nežila stále len v strachu, jej spolupracovníci sa o to postarali. Nedostala sa sa tak často do akcie, keď prišlo k boju, ale bez jej pomoci by nedokázali nájsť svoju korisť.
„Ideš neskoro,“ povedal mäkký ostrý hlas, vďaka ktorému sa Ginny úľavou usmiala .
„Prepáč, Miona,' povedala s úškrnom.
„Zaspala som.“
Hermiona Grangerová sa od doby, kedy opustila školu, priveľmi nezmenila. Nastúpila na aurorský výcvik spolu s Ginniným bratom Ronom. Zdalo sa, že je to jediná vec, ktorú môžu urobiť, takmer ich životné poslanie. Založili spolu malú kanceláriu a spolupracovali s ministerstvom, aby dopadli smrťožrútov. Voldemort bol porazený v poslednom roku, ktorý Hermiona strávila na Rokforte, ale ešte stále sa ľudia pokúšali priviesť ho späť. Tá vojna bola krutá a stratili počas nej mnoho svojich priateľov. Hneď ako Ginny opustila školu, vydala sa na pomoc tým, ktorí potrebovali jej podporu. Vedela, že nikdy nedokáže bojovať tak ako Ron a Hermiona, ale niečo jej hovorilo, že je potrebná.
„No, vzhľadom na to, že je to tvoj prvý priestupok, nechám to byť,“ povedala Hermiona a nepatrne sa usmiala.
Dnes mala na sebe pod tmavočerveným hábitom mukelské džíny a jej vlasy boli zopnuté jedinou striebornou sponou. Ginny si vždy myslela, že jej pôvab je v jednoduchosti a dokázala si predstaviť, prečo ju Ron miloval. Hermiona samozrejme nehľadela na jeho prejavy náklonnosti, čomu sa Ginny smiala. Bolo to také zrejmé!
„Tak kde sú všetci? Čakala som, že ľudia budú stáť za dverami v rade,“ poznamenala, prešla k svojmu stolu a posadila so do veľkého kresla.
„Volali z ministerstva a povedali, že od nás chcú, aby sme sa sústredili iba na jeden prípad. Podľa všetkého potrebujú tú osobu nájsť, ale nepovedali nám prečo. Mám podozrenie, že to má niečo spoločné s nedávnymi zmiznutiami podozrivých kúzelníkov,“ povedala pokojne Hermiona a sadla si do kresla oproti Ginny.
„Čoskoro prídu spisy. Bohužiaľ si myslím, že na tomto budeš musieť naozaj usilovne pracovať.“
„To je v poriadku,“ povedala Ginny vážne, otvorila zásuvku a potom ju znova zatvorila.
„Niečo sa deje, Ginny?“ spýtala sa Hermiona, hlas presiaknutý obavami.
„Áno,“ povedala prosto.
„Harry sa so mnou rozišiel.“
Ticho, ktoré sa rozprestrelo po izbe, znelo ako tlmený bzukot. Ginny mohla povedať, že to nebolo to, čo Hermiona čakala. Harry bol zázračný chlapec, v jej očiach nemohol urobiť nič zlé. Ale toto ju neprekvapilo. Harry bol takmer neskutočne dokonalý. Po páde Voldemorta chcel uniknúť pred svetom, ktorý sa okolo neho nazhromaždil. Chcel sa oslobodiť od strachu. S týmto pocitom Harry prerušil spoluprácu s Hermionou a Ronom a začal hrať metlobal s tými najlepšími. Teraz bol jeden z najlepších chytačov čarodejníckeho svete a bol Ginninym priateľom. Ale to už vlastne nebola pravda.
„Och...,“ povedala nakoniec Hermiona a jej čelo sa zamračením zvraštilo.
„Je mi to ľúto, Ginny. Nemala som tušenie, že to má v pláne urobiť.“
„Áno,“ vyhlásila Ginny, kým sa zamestnávala nejakými papiermi.
„Pre mňa to bol tiež trošku šok.“
Hermiona sledovala svoju priateľku s obavami Nakoniec Ginny zdvihla zrak a venovala Hermione ten najlepší úsmev, ktorý dokázala vytvoriť bez toho, aby sa rozplakala.
“Budem v poriadku, Miona. Bolí to ako čert, ale dostanem sa cez to.“
'Časom', dodala v hlave.
„Viem, že nemôžem povedať nič, aby som ti pomohla, ale...“ záblesk modrého svetla ju prerušil a na stole pristál ťažký zväzok papierov.
Ginny nepatrne naskočila a zakašľala, keď ju zasiahla vlna prachu.
„Pre Merlina! Ten chlapík je buď naozaj starý alebo naozaj zlý...,“ zamrmlala Ginny, zatiaľ čo mávala rukami, aby vyčistila vzduch.
Pred ňou ležala obrovská hromada papierov, všetko jeden zväzok informácii o jedinej osobe. Z pier jej unikol vzdych.
„Vyzerá to na ďalšiu noc strávenú v kancelárii.“
Hermiona potichu zakašľala.
„Nechám ťa tu. Vravela som ti, že budem mať s Ronom niekoľkohodinový výcvik.“
Pomaly sa vyštverala z kresla a natiahla sa. Kým bola na odchode, jemne ju upozornila, „ak to bude na teba príliš veľa, Gin, som tu pre teba.“
„Ja viem,“ zašepkala Ginny, keď otvorila zložku, aby odhalila tvár, ktorá sa na ňu pozerala hlbokými striebornými očami, ktoré sa zdali byť snáď všade naraz.
„Hermiona?“
„Áno?“ odpovedala, zatiaľ čo otvárala dvere..
„Kto je to? Vyzerá tak... povedome...“ povedala Ginny a jej oči blúdili po rysoch tváre ležiacej pred ňou. Takmer ju akoby očarovávali.
„Nuž, to by mal,“ povedala s jemným smiechom Hermiona.
„Vedela som, že raz budem mať šancu dostať Draca Malfoya.“
S tými slovami odišla a zatreskla za sebou dvere.
„Och...“
Na západe sa slnko začínalo lúčiť s dňom a uvoľňovalo miesto večeru. Ginny celý deň sedela za stolom a čítala zväzok Draca Malfoya. Bol ako epos, ktorý išiel z jedného zvratu do ďalšieho. Pre vyšetrovateľa ako ona to bol dokonalý spis. Obsahoval všetky dobrodružstvá, ktorých sa zúčastnil, s kým spolupracoval, jeho sociálne postavenie a celú hromadu nezrovnalostí. Rozporuplné príbehy, ktoré nepasovali k jeho činom. Občas jej oči zablúdili späť k obrázku na stole a premýšľala o zmenách v jeho tvári.
Keď chodil na Rokfort, Dracova tvár vyzerala oveľa jemnejšia, vlastne skoro bezchybná. Ale na tom obrázku Ginny mohla jasne rozoznať daň, ktorú si na ňom vybral ťažký život. Hoci jeho tvár bola mierne ošľahaná, pokožka zostávala stále snehovobiela a jeho vlasy boli svetlejšie než blonďavé. Trochu sa usmiala. Ten chlapec predstavoval všetko, čo na škole nenávidela a teraz sa zdalo, že dostával konečne to, čo si zasluhuje. Jediný problém mala s tými jeho očami. Stačilo do nich nazrieť a ulovili vás. Prvou položkou v spise bol osobný profil, ktorý vypracovali rôzni ľudia. Niektorí ho chválili, iní ním pohŕdali, ale jedna žena vyzdvihla niečo veľmi prosté.
„Jeho oči sú okná do jeho duše. Akonáhle ste sa raz do nich pozreli, už nikdy nebudete znova rovnakí.“
To Ginny rozosmialo. Zjavne nejaká žena, ktorú Draco okúzlil svojimi hriešnymi spôsobmi. V hlave sa jej vynorila predstava Pansy, ako so zasnenými očami niekde na ministerstve opisuje svojho muža. Ale pre prípad, že by to bolo dôležité, si Ginny poznamenala na svoj zoznam kladných položiek 'oči'.
Práve v tomto okamihu sa v miestnosti začalo stmievať a tiene noci pohlcovali malú kanceláriu. Ginny sedela samotná, opretá hlboko vo svojom kresle, s nohami schovanými pod sebou a so spisom roztvoreným na kolene. Keď sa prelistovala až na poslednú stránku, zatajila dych na tým, čomu čelila. Úmrtný list. Toto bolo odlišné od prípadov, ktoré zvyčajne mávala. Predsa ak ministerstvo chcelo nájsť Draca, mohli ho nájsť v jeho hrobe. Potom ju to napadlo; predstieraná smrť. Nebolo neobvyklé, že prenasledovaní ľudia predstierali svoju vlastnú smrť ako spôsob úniku. Tak vďaka tomuto to bude oveľa ťažšie.
„Prečo ja?“ zašepkala do temnoty.
Po pár minútach premýšľania sa Ginny postavila a vytiahla z kabelky svoj prútik. Pritiskla si spis k hrudi, zašepkala pár slov a za chvíľu už stála vo svojej obývačke. Spokojne sa usmiala. Naposledy, keď sa pokúsila premiestniť z kancelárie, stratila svoje obľúbené topánky. Položila spis na svoj konferenčný stolík, zapálila niekoľko sviečok a vošla do kuchyne. Vyzrela von, všimla si sovu a otvorila okno. Obrovská hnedožltá sova vletela dovnútra a pristála na kuchynskej linke. Popudlivo na ňu zakvákala. Ginny rýchlo z jej pazúrov zobrala odkaz a rozbalila ho.
Najdrahšia Ginny,
Nemôžem ťa opustiť za týchto okolností. Nechcel som ti ublížiť. Prosím rozprávaj sa so mnou.
Harry
„Správne,“ vyhŕkla a vrútila sa nazad do obývacej izby.“
Ja ti ukážem zlé okolnosti.“
S týmito slovami priložila pergamen nad jednu zo sviečok a nechala ho podpáliť. Pridržala si ho pri tvári a sledovala ako ho pomaly spaľujú plamene. Z pier jej unikol povzdych a všetok ten hnev pomaly opadával z jej tela. Na toto bola príliš unavená. Hodila pergamen do koša, zamrmlala zaklínadlo a zahasila oheň.
„Späť k práci, že Honey?“
Zvrtla sa, aby zobrala spis, keď sa náhle zastavila. V tej chvíli jej prestalo byť srdce a mala pocit akoby mala začať plakať a už nikdy neprestať. Namiesto spisu ležala na mieste, kde ho nechala, jediná ľalia a odkaz, ktorý znel:
Nechaj to odpočívať v pokoji.
Ginny zatvorila oči a vykríkla.