Preklady fanfiction Harryho Pottera

Dve slová

Autor: Incarcerous

Preklad: solace

Originál: http://severushermione.clan.su/forum/19-6784-1

Rating: G

Romanca, Vignette

Občas stačia aj dve slová, aby sme nimi povedali všetko.

Pravdepodobne si ani nepostrehol, aký si stručný. A medzitým sa mi po celý čas, čo sa poznáme, dostávalo od teba len dvoch slov. Čas plynul, slová sa menili, ale stále boli iba dve. Keď o tom dnes premýšľam, zdá sa mi to súčasne smutné aj smiešne. Ako si mi len dvoma slovami mohol spôsobiť bolesť... Ako si ma iba dvoma slovami mohol premeniť na úplnú nulu a zrovnať s dlážkou tvojich studených žalárov...

Jedno Stvoriteľovo slovo vytvorilo svet z ničoho. Dve tvoje slová ničili môj malý svet, sejúc doň beznádej a strach.

Prvý ročník. Čarodejnícka škola. Dialo sa so mnou niečo neobyčajné! Bála som sa, že som do toho sveta vpadla omylom. Zimomriavky mi behali po koži závratnou rýchlosťou, keď som netrpezlivo čakala na začiatok školského roka. Prvé hodiny. Vytrženie z faktu, že z môjho prútika vychádza sila. Stihla som prečítať všetky prvácke učebnice. A hľa, tvoja hodina. Položil si otázku. Vzniesol si ju, aby si ponížil Harryho. Poznala som odpoveď, ale nevedela som, že si ju vtedy nepotreboval. Ďalšia otázka. A ešte ďalšia. Bolo to také jednoduché! Bola som pripravená vyskočiť z lavice, aby som mohla odpovedať, aby som získala body pre fakultu, aby som si získala učiteľovu priazeň – tvoju priazeň.

„Zložte ruku!“

Ako?... Veď som poznala odpoveď... Prečo? Sám si si odpovedal na otázky a premáhajúc podráždenosť, hnev a nevraživosť, si na mňa vychrlil tieto dve slová. Potupa a trpkosť. Len-len že som sa nerozplakala priamo na hodine.

Druhý rok v Rokforte. Priateľstvo s Chlapcom-ktorý-prežil pripisovali mojej neskromnej a namyslenej povahe. A to len preto, že som sa snažila preniknúť do tajov čarodejníckeho sveta, len preto, že som bola pripravená odvetiť na akúkoľvek učiteľovu otázku. Úplný nezmysel! Ak by si všetci študenti prečítali učebnicu, čo i len dve kapitoly dopredu, tiež by mohli reagovať rovnako ako ja.

Tá hrozná Tajomná komnata! Trávila som všetok čas v knižnici, aby som zistila, čo sa skrýva za jej stenami, koho počuje Harry, prečo trpia študenti? A prišla som na to! Bol to bazilisk! Strana vytrhnutá z knihy, nech mi madam Pinceová odpustí, a takmer letím k deckám, ale v tom v zrkadle vidím okrúhle, žlté oko. Koniec. Ticho. Tma. Harrymu sa takmer podaril zázrak. V nemocničnom krídle napájali všetkých postihnutých elixírom z mandragor, ktorý si pripravil ty. A keď som sa prebrala, prvé, čo som začula, bol tvoj hlas plný opovrhnutia:

„Chrabromilská šplhúňka.“

Tvoj habit opísal kruh a vyšiel si za dvere. Madam Pomfreyová niečo vyčítavo zamumlala, zotrela slzu, ktorá mi skĺzla po líci a uložila ma do postele.

Tretí rok v Rokforte. Nový profesor obrany proti čiernej mágii, Remus Lupin. Priateľ Harryho rodičov z detských čias. Veľmi milý a ochotný. Avšak namiesto neho prichádzaš na hodinu ty. Strana tristodeväťdesiatštyri. No páni, veď sme sa iba začali učiť a prízraky sme preberali len nedávno! Ale aj tak som poznala odpoveď na tvoju otázku. Aký je rozdiel medzi vlkolakom a animágom? Je to veľmi jednoduché. No nenechal si ma odpovedať. Ignoroval si moju zdvihnutú ruku, predstieral si, že nikto v triede nepozná odpoveď. A vtedy som odpovedala bez povolenia. Premeral si si ma pohľadom a precedil pomedzi zuby:

„Neznesiteľná bifľoška.“

A ešte si mi strhol body. Slizolinčania jasali. A chrabromilčania, dokonca aj najlepší priatelia vtedy súhlasili, že si vystihol samotnú podstatu. Veru, bifľoška a ešte k tomu neznesiteľná. V prvom rade si ma nevedel vystáť ty. Prečo? Kvôli čomu si ma neznášal? Počas každej hodiny si ma sledoval spod napoly privretých mihalníc. Všimla som si to. Cítila som sa hrozne a nevedela pochopiť tvoju zvláštnu pozornosť. Zdalo sa mi, že si neustále hľadal spôsob, ako ma ešte rafinovanejšie ponížiť.

Štvrtý rok. Vianočný ples. Dostala som pozvanie od slávneho, bulharského stíhača. Ten odvážny, mladý muž si ma na rozdiel od mojich priateľov, začal všímať ako dievča a nie ako chodiacu encyklopédiu. Bolo to veľmi príjemné. Príjemné až do chvejúcich sa rúk, motýľov v bruchu a slabosti v kolenách. Ešte nikto sa na mňa nepozeral ako on. Nikto ma tak nedržal za ruku. Nikto ma nevyzval do tanca. Nikto sa nedotýkal môjho drieku... Na plese všetci hľadeli len na nás. Bolo to úžasné.

Aj ty si sa pozeral. Tvoje pery sa skrivili do trpkého úsmevu. Tvoje ruky boli prekrížené na hrudi. Tvoje oči sledovali každý náš pohyb. Necítila som sa dobre.

„Krumovo dievča.“

Počula som, ako si precedil pomedzi zuby, keď sme sa s Viktorom postavili vedľa, aby sme si oddýchli od tancovania. Vypľul si tie dve slová a odišiel z Veľkej siene. Akosi mi zostalo smutno. Mala som chuť rozbiť pohár, ktorý som držala v ruke. Určite ho rozbiť o dvere tvojich komnát. Áno. Dievča.

V ten večer som sa dlho a bláznivo bozkávala s Viktorom. Trýznila jeho pery svojimi a predstavovala si na jeho mieste... teba. Objímala som jeho široké plecia, zatvárala oči a videla ťa pred sebou. Dovolila som mu, aby mi hladkal prsia a chrbát len preto, lebo sa mi zdalo, že ma držíš v pevnom objatí. Začínala som prichádzať o rozum. Pri stretnutiach s ním som myslela na teba. Nerozprávali sme sa. Láskali sme jeden druhého a vychutnávali si to. On – mňa a ja – svoje ilúzie.

Znovuzrodenie Voldemorta. Piaty rok v Rokforte. Nikto nám neverí. V škole je hrozný, ružový mor, Umbridgeová. Dumbledorova armáda. Fénixov rád. Vojna. Rodičom nič nehovorím a bez akéhokoľvek zaváhania odchádzam do môjho čarodejníckeho sveta. Si v radoch smrťožrútov. Si medzi členmi rádu. Štáb na Grimmauldovom námestí. Idem sa zblázniť zakaždým, keď vychádzaš za dvere domu Blackovcov do čiernej neistoty. Hlúpy zvyk hrýzť si nechty, ceruzky, perá... So všetkým zúfalstvom podrobne skúmam preplnený dom, hoc len kvôli tomu, aby bola moja myseľ v tom čase zamestnaná niečím iným, okrem obrazov tvojho mučenia z rozmaru monštra s haďou tvárou. Po nociach myslím len na teba a zakaždým sa prebúdzam v slzách.

„Ochrankyňa utláčaných.“

Zmraštil si tvár pri pohľade na to, ako sa úctivo rozprávam s Kreacherom a Dobbym. Ak by bolo v tvojich slovách len o trochu menej žlče, prijala by som ich ako pochvalu. Vtedy som už pre škriatkov neplietla čiapočky a ponožky! Vybral si si ten najpríhodnejší okamih, aby si sa mi vysmial. Po tvojich slovách mi celý deň horeli líca. Pani Weasleyová ma dokonca skontrolovala, či nemám teplotu. Triaslo ma, áno. Prisahala som si, že už nikdy v živote nespomeniem žiadne spoločenské organizácie. Nikdy nezabudnem na tvoj ležérny postoj, postavu v čiernom habite opretú o zárubňu dverí. Na tvojej zvyčajne bledej tvári tiež svietil rumenec.

*****

Pri hľadaní horcruxov sme nemohli nechať Harryho samého. Nevrátili sme sa do školy. Bolo to ťažké, veľmi ťažké obdobie. No niekto musel trpieť. Nie. Nie niekto. Dumbledore to nariadil priamo nám. Áno. Skrátka nám prikázal nájsť tie hrozné kúsky duše Toma Riddla, dal nám utrpenie a skúšky. Ešte aj po smrti naďalej pevne držal v rukách nite ľudských osudov. Osud Harryho a Rona, osudy rokfortských profesorov, tvoj osud i môj. Stal si sa riaditeľom rozpolteným medzi Voldemortom a školou, oboma Carrowovcami a študentmi. Poznajúc tvoj výrazný pocit zodpovednosti za všetkých, ktorí sú slabší a potrebujú ochranu, som si mohla len predstavovať mieru tvojich zážitkov, ktoré si navyše musel skrývať za silným štítom vedomia. Portrét Phineasa Nigellusa mi raz doslovne odovzdal tvoju vetu, ktorú si vyslovil, keď si sa dozvedel, že sme sa jednoducho nevyparili, ale sa len skrývame.

„Mizerné dievčisko.“

Skvelé. Tvoje slova sa netýkali Harryho. Patrili mne. Mizerné? Ako si želáš. Dievčisko? Nie. Dávno som prestala byť dieťaťom. Ešte vo štvrtom ročníku, keď sa začala vojna. Z detstva nás hrubo vytrhol šialený vír udalostí a strát. Keď som o tom premýšľala, do očí sa mi tisli slzy. Nie. Neľutovala som sa. Bolo mi ľúto za svetom, ktorý bol zničený. Bolo mi ľúto budúcnosti, ktorá nebude. Mrzelo ma, že sa nebude konať absolventský večierok, na ktorom môžu vyzvať do tanca študenti profesorov a profesori študentov, aby som mohla tancovať s tebou. Aby som ťa mohla požiadať hoc len o jeden tanec a povedať ti, že ma moja dievčenská zaľúbenosť nielen neprešla, ale zapustila korene a získala charakter pokojného a hlbokého citu.

A čo bolo v tvojich slovách? Rozčarovanie? Hnev? Bezmocná zúrivosť? Mohla som len hádať, hliadkujúc pred stanom s príšerným medailónom na retiazke páliacej hruď.

A potom prišla bitka...

Doteraz sa mi snívajú nočné mory. Kričím zo sna. Čelo mám pokryté kropajami. Sníva sa mi o tebe. O prekliatej Škriekajúcej búde, červených Voldemortových očiach, strašnom hadovi a tebe, krvácajúcom a snažiacom sa z posledných síl odovzdať Harrymu svoje spomienky. Sníva sa mi, ako ma Harry s Ronom berú za ruky a snažia sa odviesť od teba, ďalej od tvojho chladnúceho tela a ja kričím, škriabem, vytrhávam sa a odháňam ich preč. Spomínam si, ako som ti jednou rukou stlačila ranu na krku a trasúcimi sa prstami druhej vyťahovala prútik. Pamätám si, ako som šepkala zaklínadlá, zamotávajúc sa a začínajúc odznova. Ako som prosila nebesá, aby si ťa nebrali. Ako som držala na kolenách tvoju hlavu a trpezlivo ti rozopínala kabátec, aby som mohla nahmatať ledva počuteľný tlkot srdca. Žil si. Bože!... Myslela som len na to, ako sa nezblázniť už iba z vedomia, že si predsa len nažive! Spomínam si, ako modré pery začali získavať normálnu farbu, ako sa viečka zachveli v čiernych zreniciach sa zjavil môj obraz. A tvoje slová, vyrážajúce so zachrípnutým stonom:

„Odíďte, Grangerová.“

Áno, samozrejme. Už som preč. Je to len halucinácia, profesor. Aký si len bol hlúpy a hrdý, majster elixírov. Aký tvrdohlavý a neoblomný, polovičný princ... Nechystala som sa odísť nikam. Teraz by si mal spať. A ja sa za ten čas pokúsiť odlevitovať ťa do nemocničného krídla, ktoré sa zachovalo akoby zázrakom. Nehľadiac na to, že si sa ešte stále snažil vzoprieť, som ti iba tuhšie zaviazala ranu, dohliadnuc na to, aby si voľne dýchal a prstami prešla po pohybujúcich sa perách. Tichšie...

Víťazstvo prišlo za cenu životov rodiny a priateľov. Nikdy nikomu neprajem, aby to zažil na vlastnej koži. Ale ty si žil. A ja som viac nemohla myslieť na nič iné. Samozrejme, bola som pri tebe do okamihu, kým nakoniec nebolo jasné, že tvoj život už nie je v ohrození. Nahrádzala som pri tvojej posteli už aj tak utrápenú madam Pomfreyovú.

Piaty deň ráno si sa prebral. Sedela som priamo na posteli, pri tvojich nohách a čítala akúsi monografiu o vyššej transfigurácii, keď si otvoril oči a so zúfalstvom v hlase prehovoril:

„Zase vy?...“

Ďalšie dve slová. Ja, profesor, kto iný? Nemusel si sa na mňa tak pozerať, tváriac sa zmučene. Bolo to jednoduché. Rozhodla som sa, že tu pre teba budem navždy, bez ohľadu na to, ako sa ku mne budeš správať, čo mi budeš hovoriť... Bola som pripravená byť tu pre teba navždy. A to všetko som ti povedala jediným pohľadom. Bez akýchkoľvek slov. Nepotrebovala som ani tie dve. A ty si to pochopil. Videla som, že si ma pochopil len podľa nepatrne naklonenej hlavy a vrások usadených okolo kútikov pier. To stačilo.

Keď si bol v bezvedomí, nocovala som pri tvojej posteli, pretože sme sa báli komplikácií, horúčky alebo rozídených štichov. Áno, s madam Pomfreyovou sme ťa po muklovsky zašili, pretože kúzla nedokázali udržať okraje rán rozorvané hadími zubami.

Keď si precitol, nevedela som, čo mám robiť. Teraz som už nemohla len tak zostať na noc pri tvojej posteli. Tú myšlienku som odsúvala až do večera, a keď sa v hrade zažali lampy, predsa len som sa chystala na odchod.

„Už odchádzate?“

Otázka. Otázka pozostávajúca z dvoch slov. A v nej čosi, rozčarovanie? To nie je možné? Zase hra predstavivosti. Alebo je profesor mimo. Alebo?... Nie. To by bola hlúposť. Áno. Musím už ísť. Pomaly som kývla hlavou. Taška na pleci. V rukách knihy pritlačené k hrudi. Zovreté hrdlo. Len nevzdychnúť. Hľadím na teba sústredene a pozorne. Veď ma aj tak nepožiadaš, aby som zostala. Pre teba je to neuveriteľné poníženie...

„Prosím vás...“

Cítim, že sa vo mne zasekol dych. Cítim, že hneď upustím knihy. Nezdalo sa mi to? Požiadal si, aby som zostala? V tých dvoch slovách spočívala prosba? A smerovala ku mne?

Starostlivo kladiem knihy na stolík. Taška padá z pleca s tlmeným buchnutím. Prichádzam bližšie, nepúšťam pohľad z tvojich očí. Zradný rumenec mi zaplavuje líca. Som si istá, že ho vidíš aj v prítmí. A ešte sa mi zdá, že je v prázdnom nemocničnom krídle príliš dobre počuť, ako mi v hrudi bije srdce. Madam Pomfreyová nazrela dnu a chcela niečo povedať, no keď zbadala, ako sa mlčky na seba dívame, rýchlo a potichu privrela dvere.

Cítim hustnúci vzduch a mierne pulzovanie v sluchách. Čítaš mi myšlienky. Čítaj. Všetko, na čo som si len spomenula, ti zopakujem. A za príliš dôverné správanie sa k tebe vo svojich myšlienkach sa ani trochu nehanbím. A nesklopím oči.

„Ďakujem vám.“

Sklopíš pohľad. Ďakujem? Za čo? Netreba ma velebiť a želať mi nebeskú spásu. To je moja bolesť, moje šialenstvo, môj život.

Chytíš ma za ruku. Prstami prechádzaš po koži. Zachvejem sa, ale neodtiahnem ruku. Tvoje prsty na mojom zápästí. Stále ešte stojím vedľa postele a neodvážim sa pohnúť. Jemne ma ťaháš k sebe. Sadám si na jej kraj. Dvíhaš k perám moju ruku a bozkávaš ju. Nakláňam sa dopredu a voľnou rukou sa dotýkam tvojej hrude. V tichu pri praskaní sviec zaznejú dve slová vyslovené šeptom:

„Dievčatko moje.“

Plačem. Neviem ovládnuť svoje city. Zbozkávaš mi slzy z líc, pier a mihalníc a mlčky ma objímaš.

Dve slová. Začiatok – koniec – a opäť začiatok... Ešte si toho musíme toľko povedať. Možno nám budú na všetko stačiť len dve slová.

Pozn.prekl.: Autorka túto poviedku napísala pri príležitosti narodenín svojej priateľky, ktorá používa na ruskom fóre TTP nick Dva_Slova (Dve slová).