Preklady fanfiction Harryho Pottera

Hermiona nebola nikde... a nikto ju nehľadal. Ani Harry, ani Ron, ani Ginny, ani Draco, ani... Snape. Prvú noc boli zmätení, ale v nasledujúce ráno, keď bolo jasné, že sa v čarodejníckom svete neobjavil nový Voldemort a všade bol pokoj, ich tajomné zmiznutie dievčiny prestalo znepokojovať, skôr stavalo fakty na správne miesto. Má všetkého dosť. Hľadá samu seba. Snaží sa dosiahnuť rovnováhu. Snaží sa vyznať sama v sebe. Čo sa ešte zvykne hovoriť v takých prípadoch? Snape takmer získal averziu k týmto beztvárnym vetám. Jednou vecou bolo zobudiť sa s tými myšlienkami do pochmúrneho rána a druhou vypočuť si ich od Harryho Pottera, ktorý sa mu pozeral do očí s takou ľútosťou, že mal chuť vyhodiť ho spolu so slávnou jazvou za dvere. Avšak... ktovie prečo sa mu ruka nepohla a ďalej pil studený čaj, občas prikyvujúc hlavou do taktu jeho slov. Prikývol a pomyslel si, akí falošní sú títo ušľachtilí Chrabromilčania. Počas jednej noci zničili všetky jeho ustálené názory na fakultu veľkého Richarda. Včera sa pretvaroval Harry Potter. Včera sa pretvarovala aj Hermiona Grangerová, ktorá ho volala domov a potom zmizla ako dym nevedno kam.

Od toho rána prešli ešte dva dni: rovnaké, naplnené sivým oparom absolútnej nudy. Severus sa cítil... oklamaný a nemal kam utiecť pred tým detinsky bezmocným pocitom krivdy. Hrdosť už dávno privrela od hrôzy oči, aby nevidela katastrofu – podvedeného Severusa Snapa. Hermiona mu sľúbila dlho očakávaný pokoj – dotykmi, nerozvážnymi slovami, žiarou očí a v konečnom dôsledku nedostal nič, okrem seba samého rozbitého na miliardy kúskov. Podobne sa cítil len raz, pred mnohými rokmi, keď sa Lily zrazu dostala do Chrabromilu a sadla si na lavicu vedľa už vtedy nenávideného Jamesa Pottera. No v tom čase mal jedenásť rokov a bolo preňho bežné cítiť krivdu, bezradnosť a skľučujúci smútok. Avšak oddávať sa súženiu duše v štyridsiatke kvôli tomu, že ho opustili, nebolo v štýle Severusa Snapa, ktorý naučil svoje srdce biť podľa harmonogramu – dvakrát za dvadsaťštyri hodín. V prípade dobrej nálady – trikrát.

Dva dni chodil Severus do práce. Veď len muklovia a študenti nepracujú medzi Vianocami a Novým rokom... Hodiny sedel za stolom s podopretou bradou, takmer bez pohybu a zriedkavo žmurkal. Mlčal. Nedvíhal prútik, aby urobil to, čo sa od neho očakávalo – bojoval s temnými silami. Už na nič nečakal, nedúfal, žil len zo zotrvačnosti a počúval Corelliho La Foliu^[1], ktorá sa mu ako neutíchajúci husľovo-čembalový dážď liala v duši na unavené srdce. Nespal a možno aj spal... dve noci boli úplne rovnaké – tmavé, prázdne, bez emócií, chladné. Chvíľu sen, chvíľu skutočnosť. A môže byť, že sa mu to všetko len prisnilo? Celá Hermiona s jej ľúbim, túžim, nenávidím...? Čo ak to bol len krásny sen, jemne štipkajúci nervy, ktorý po sebe zanechal iba jeden tenký rez cez celé líce? Ako dráha padajúcej hviezdy, zanechávajúcej po sebe stopu, ktorá tiež čoskoro zmizne.

Chcel sa na seba hnevať za vytrvalú bezmocnosť, avšak... nemohol. Bol úplne deprimovaný, hoci rovnako ľahostajne prižmuroval oči a hovoril mierne posmešne. Nezabudol na svoj dlh voči Dracovi a hľadal spôsob, ako dostať Narcissu na slobodu, aj keď bez osobitného entuziazmu – dokonca i prinútiť sa vstať z miesta bolo nesmierne namáhavou úlohou. Chcel len sedieť, sedieť, sedieť... v kresle... stuhnúť... prestať dýchať a raz... sa premeniť na kameň a o tisíc rokov sa rozpadnúť na jemný prach, ktorému horský vánok daruje očakávanú slobodu. Slobodu, ktorú nerozumne, hlúpo a sebavedome dal do stávky a nečakane prehral s dcérou uplynulého ročného obdobia. V zápase Zima – Jeseň bol stav 0:1 v prospech posledne menovanej. Oheň spálil ľad. Vedel, že mu nemožno veriť, napriek tomu Hermiona bola iným druhom ohňa. Nie intenzívnym a prudkým s tisícami iskier, ale miernym a naivným ako v rodinnom kozube. A tak k nemu pristúpil bližšie, než bolo vhodné... Severus, pokyny upozorňujú, že oheň je nebezpečný pre zdravie. Môže spôsobiť ochorenie srdca.

V posledný deň roka, ktorý sa už všetkým zunoval, sa vrátil domov v tej istej depresívnej nálade. V myšlienkach zostavoval list pre ministra mágie, v ktorom ho poprosí, alebo presnejšie požiada, o dočasné poručníctvo nad Dracom Malfoyom, ale najmä o právo zaručiť sa za Narcissu Malfoyovú. Rovnako sa chystal pohovoriť si s Dracom, no až zajtra. Nech len chlapec, ktorý dnes na obed vyzeral trochu živšie než zvyčajne, uverí v zázraky skôr, ako príde o ilúzie. Nech oslávi sviatok plný pozlátka so svojou milovanou Astóriou, ktorá sa, zdá sa, vrátila opäť k nemu.

A s kým ho osláviš ty, Severus?

Horšia než vlastná spoločnosť už môže byť len spoločnosť Harryho Pottera, preto bude lepšie zostať doma a pustiť sa do písania listu. Nikdy nemal rád Nový rok a nechápal jeho význam. Vianoce – tie sú skutočne sviatkom, tradíciou... Nový rok je však nevedno kým vyznačený prechod z jedného čísla na druhé a nič viac.

Severus sa chabo porýpal vidličkou vo vychladnutej večeri, odišiel od stola a nalial si ohnivú whisky. Vošiel do obývačky, v ktorej kvôli západnej polohe a veľkým oknám bolo ešte dostatočne vidno. Všetko navôkol bolo zaliate matným, strieborným svetlom. V kozube už horel oheň roznietený oddaným škriatkom. Predsa len je človek zvláštnou hračkou evolúcie. Vie, že sa treba vyhýbať ohňu, iba nedávno sa popálil, no napriek tomu ho to ťahá k zdroju tohto nebezpečného tepla. Možno je celý problém v egoizme, ktorý večne žije pod srdcom. On skrátka pradie blahom, keď vidí, ako je sila nádherného, hrdého ohňa uväznená v kamennej klietke. Hoci aj zavýja, no nemôže popáliť... A človeka takýto pohľad teší, pretože nerád cíti na koži oheň. Napriek tomu môže hodiny sledovať, ako tancuje na dreve. Nekompromisný, majestátny, bezmocný.

Práve si chcel sadnúť do kresla, keď sa v strede obývačky bez akéhokoľvek varovania objavila Hermiona, ktorú... nečakal. Predstúpila pred neho v bledomodrých, pletených šatách ako kúsok letného neba – taká jemná, žiarivá, voňajúca letom. Bosá, čo bolo zvláštne. Mala oblečené len šaty a nič viac – ani šál, ani teplé pančuchy, ani habit... Jednoducho pletené šaty mierne nad kolená s priliehavým golierom a dlhými rukávmi, ktoré jej zakrývali polovicu prstov... V rukách – ťažkú, starožitnú misu s namaľovanými ružami vrchovato naplnenú bonbónmi. Cez plece – pestrofarebnú tašku. Na tvári – mierny úsmev. Vlasy mala zopnuté do vrkoča, ktorý sa jej zjavne nepáčil, alebo naň nebola zvyknutá, pretože sa pravidelne snažila odhrnúť z tváre prekážajúci prameň vlasov, ktorý tam nebol.

„Ahoj, Severus,“ pokojne ho pozdravila a usmiala sa ešte širšie. V dôsledku toho sa jej pery zmenili z ružových na sýto koralové a z nugátových očí sa zrazu stala horúca čokoláda. Tmavá. Hustá. Vábivá. Hra predstavivosti, Severus. Jednoducho dievčina iba ustúpila nabok a tvoje vnímanie skresľuje tieň. „Dávno si sa vrátil z práce?“ ticho sa spýtala a ľahkým krokom sa pobrala ku kozubovej rímse. Položila na ňu misku s bonbónmi a neotáčajúc sa vysvetlila: „Pre Draca. Keď príde na návštevu.“ Znelo to, ako by sa práve vrátila z obchodu a hľadala ospravedlnenie pre úplne nepotrebný nákup.

Keď sa zbavila svojho ťažkého bremena s očividným pôžitkom sa pretiahla a potom zhodila z pleca tašku. Nedbalo. Na dlážku. Nabok. Niečo ľútostivo zarinčalo, avšak dievčina na to neobrátila pozornosť, rovnako ani na to, že narušila dokonalý poriadok, ktorý Snape tak obľuboval... ani na to, že ju mlčky sledoval a neodpovedal jej, ani nič nekomentoval... Správala sa tak, akoby mala za sebou náročný pracovný deň. Kľakla si pred ohňom na kolená a natiahla k nemu zľahka sčervenené prsty. Zaujímavý fakt... bola oblečená po domácky, napriek tomu jej koža pôsobila, akoby prišla z mrazu.

„Tak, ako bolo v práci, Severus?“ spýtala sa netrpezlivo a mierne pootočila hlavu.

Uvedomil si to? Pochopil, aké je nepríjemné, keď sa niekto správa, ako by sa nič hrozné nestalo?

Nie, Severus, pochopil si iné. Nie si nahnevaný. Ani zamak, hoci by si mohol byť. Si zničený, celkom zničený. Momentálne si pripravený bozkávať jej ruku len za to, že prišla... možno navždy a možno na tri minúty, aby si pri ohni zohriala ruky. Si zlomený svojou láskou, pretože sa tešíš už len z faktu, že je teraz tu. A nebude cirkus... neodvážiš sa jej povedať nič... pretože je tu... a koniec. Aká irónia! Si taký... dojemný vo svojej láske. Ako dieťa.

Posadil sa oproti nej. Myšlienky mu spaľovali srdce. Hrdosť bojovala s láskou. Nechcel zmierene prijímať milosrdenstvo jej príchodu, avšak nemal silu zvýšiť hlas. Láska... Voldemort bojoval proti nej skutočne nadarmo – ísť proti nej bolo nemožné. Dokonca aj silnejší jej padali k nohám.

„Kde. Si. Bola.“ Prerušovane. Krátko. Možno až nahnevane.

„Doma,“ jednoducho odvetila a zamyslene si poškriabala konček nosa. „Doma. Mama ochorela. Chcela som ti dať vedieť, no... ani jediná sova... predstav si... ani jediná čertovská sova,“ zopakovala rázne. Zjavne jej táto skutočnosť doteraz nedala pokoj. „Premiestniť sa jej priamo spod nosa by nebolo... príliš pekné. Možno by sme si mali zaobstarať telefón?“ pousmiala sa. Nezdalo sa mu to. Pery mala skutočne koralové. „Znie to hlúpo, ale...“

„Potrebovala si si všetko premyslieť?“

„To tiež,“ súhlasila a zadumane si začala žmoliť golier šiat. Ten pohyb sa odrazil v Snapových očiach, v ktorých okamžite vzplanuli nebezpečné iskričky. „Severus... aké to bude... spolu? Kedysi som o tom snívala, pretože som vedela, že sa to nestane, no teraz... neviem... ale... chcem zostať tu. S tebou. Vo dvojici.“ Pokrútila hlavou. Znovu sa pokúsila zachytiť neposlušný prameň a opäť ho nenašla. „Z dvoch ja sa zliať do jedného my, navyše takého... protikladného. Som ochotná to risknúť, aj keď sa cítim... zvláštne.“

Odsúdila sa na neprítomnosť romantiky, jeho nepríjemnú povahu, záchvaty zlej nálady, príkre slová, šialenstvo, víkendy v tomto dome... odsúdila sa na lásku. Hrdo podišla k oltáru a  samu seba položila na kamennú platňu ako obeť v ICH mene. Zmeravela a čakala, kedy jej Severus prebodne srdce a ja navždy umrie. V prospech my.

„Šľachetné dievčatko,“ uškrnul sa. Nič jej nesľuboval a ona už s niečím počítala. S akousi budúcnosťou. Ktorá... vôbec netešila a bola jej koralovými ústami vykreslená v neradostných farbách. Prvýkrát túžil po niečom žiarivejšom, než bola tma. „Spolu, znamená spolu, Hermiona. Jednoducho spolu. S nezmyselnými výletmi do muklovského obchodu... kúpou záhadného telefónu... a nakoniec aj rutinou. Spolu, nie jednotlivo, v tom je celý rozdiel, Hermiona. To je všetko.“ Natiahol k nej – ustrnutej – ruku. Silno potiahol za gumičku, ktorá jej držala vlasy a vďačný vodopád medu mu uviazol medzi prstami. Sladkastá vôňa voľného orgovánu mu mierne zahmlila rozum. „Bude to tak lepšie. Spolu, to je navždy, bez akýchkoľvek možno. Vážna žiadosť, však?“

„Pôsobivá,“ súhlasila Hermiona a nebola si istá, či ho celkom pochopila.

„Áno, v tvojich očiach vidím otázku,“ pousmial sa. „Spolu – teda oficiálne, Hermiona, úplne oficiálne. Nemusíš gúľať očami, spoločné my by malo mať aj spoločné priezvisko.“ Nebol by to on, keby to nesformuloval ešte zložitejšie. Nebol by Snapom, keby sa najskôr obyčajne spýtal „súhlasila by si?“ a nepostavil ju hneď pred hotovú vec. Rozhodol sa, že by mali mať spoločné priezvisko a ona nech sa s tým jednoducho zmieri. Bol to jeho útok na jej ja. Prijmi a zbohom, Grangerová, zbohom.

Hermiona sa usmiala. Bolo zložité všetko jednoducho vyriešiť, ak za ňu rozhodovala láska. Láska, ktorá najskôr všetko zamotá a potom bleskovo premení na prázdnu drámu a ponechá iba pokoj.

Sedela a ticho sa naňho usmievala, vôbec neprotestovala. Pravdepodobne si skúšala buď novú rolu alebo nové priezvisko a zdalo sa, že ešte nikdy nebola taká krásna. S tým záhadným šťastím v očiach, s tajomstvom lásky na perách... so šatami, ktoré takmer úplne skrývali jej telo a odkrývali, ako na posmech, iba nohy.

Ešte ani raz tak veľmi netúžil dotknúť sa jej a zvyčajne mal dosť odvahy. Siahnuť na ňu práve teraz, na prahu spoločného my, kedy už bola oficiálne jeho... však bolo hrozné. Pamätáš sa na jej slová v Malfoy Manore? Občas sa jej zdá, že ťa zaujíma len jej telo, preto... sa jednoducho usmievaj na oplátku a teš sa, že je s tebou po tom všetkom, čo sa stalo.

„Najprv dokončím školu,“ dodala náhle. „A my,“ toto slovo zdôraznila so zjavnou radosťou, „potom niečo vymyslíme...“ S nepostrehnuteľným pohybom sa ocitla vedľa neho. Keďže Severus sedel na zemi s vystretými nohami a opieral sa o kreslo, nebolo pre ňu ťažké bez zbytočnej skromnosti naňho vyliezť. „Bude to tak lepšie,“ šepla a s úľavou si povzdychla. Znovu bol s ňou. Cítila sa tak... dobre. Pokojne. Príjemne. Bol opäť s ňou.

Severus sa prstom jemne dotkol jej sluchy, zľahka prešiel po krivke líca až po bradu. Zamyslene. Usmievajúc sa akýmsi svojim myšlienkam. Dotýkal sa jej tak opatrne, ako by ju videl po prvý raz. Akoby sa bál, že naruší krištáľovú krehkosť jej tela. Ako keby sa strachoval, že sa o ňu poreže. Vlasy jej odhrnul na chrbát a na okamih si dovolil zaboriť do nich tvár tak, ako po tom dávno túžil. Jeho... jeho... áno, len jeho... už viac ničia... nikdy... za žiadnych okolností... a nebola v tom slabosť, ako sa domnieval predtým... Bola v tom sila.

„Dobre,“ súhlasil a zaklonil hlavu na operadlo kresla, „štúdium je prvoradé, však, slečna Grangerová?“

„Niečo v tom zmysle.“ Zamračila sa, keď po prvýkrát uvidela stopu po svojej kliatbe. Naklonila sa. Dotkla sa jej perami. Raz, druhý, tretí. Akoby sa ospravedlňovala za hlúpy impulz, akoby sľubovala, že to viac neurobí. Snape jej odvetil nečakaným bozkom. Hermiona sa skoro zadusila od záplavy emócii. Ona ho bozkávala na líce, ale on... zdalo sa, že bozkával samotné srdce. Liečil dušu. A to bolo silnejšie ako akýkoľvek sľub. Bolo to skutočné pokánie.

Dievčina mu rozopla horný gombík na košeli. Nie, dnes mu trik s „len nie na dlážke“ neprejde. Dva dni. Celé dva dni a viac než stovky kilometrov. Nie je jedno, kde? Dôležité je s kým...

„Severus...“ šepla mu do ucha, keď si spokojne odfrkol a začal sa zaoberať šatami. Dlane mu už skĺzli cez jej boky a zľahka krčili látku. No tak, buď rozumné dievčatko, nerečni, zdvihni na chvíľku ruky a pomôž mu zbaviť ťa tohto kúska neba. „Severus, povedz, koľkých ľudí si zabil?“ prakticky mu zapriadla do ucha.

Pozn. prekl.: [1] Arcangelo Corelli Sonata Op 5 No 12 D minor „La Folia“