Preklady fanfiction Harryho Pottera

Z jednej tmy prešli do druhej. Hermiona nemala čas ani zalapať po dychu, keď sa s Dracom ocitli vo veľkej miestnosti zariadenej v odtieňoch zelenej. Kým sa, pozabudnúc na hrôzu, obzerala, mladík urobil niekoľko krokov a spadol na posteľ zakrytú čiernym prestieradlom.

„Malfoy Manor,“ precedil cez zuby a pod hlavu si podložil vankúš. „Sídlo...“

„Ale... prečo sem?“ spýtala sa bezradne, pretože nevedela, kam bežať a čo robiť. „Bývaš tu sám... kto ti pomôže? Poď, premiestnime sa k Harrymu na Grimmauldovo námestie. Určite nám pomôže.“

„Zveriť sa Potterovi a potešiť Weasleyho svojím žalostným výzorom? Nikdy!“ zasyčal Draco a zotrel si krv z rozbitých úst. „Radšej zdochnem tu bez akýchkoľvek dramatických scén. Je ti to jasné?“ V jeho hlase bolo také množstvo zlosti a v jeho sivých očiach, ktoré akoby potemneli, tak veľa bolesti. „Pri Merlinovi, aká slizolinská príučka!“ zavrel oči. Povedal to tak nejako spokojne, ako človek, ktorý sa zbavil bremena. „Náš Snape sa neodnaučil trestať... je to ako za čias najväčšej slávy Temného pána... Nevyhovel si – Cruciatus... možno klamem... ale boli to tatkove lekcie... Snape ma vždy chránil... no teraz chráni teba... preto... opäť ten prekliaty Cruciatus... nenávidím ho...“ Draco ležal na boku a nesnažil sa zastaviť krvácanie z rany na bruchu. Veď na čiernom aj tak nevidno všetku červeň jeho modrej krvi.

Hermiona, ktorá nerozumela ani slovu z jeho chaotickej reči, si sadla vedľa neho.

„Pomôžem ti, Draco, pomôžem. Vydrž...“ šepkala a nebola schopná vypudiť spred očí jeden a ten istý hrozný obraz. Doteraz si nevedela vysvetliť, prečo ho tak opatrne hladkala po hlave, keď pred ním padla na kolená, akoby to bol Harry. Asi tak isto, ako jej najlepší priateľ nevedel do dnešného dňa objasniť, prečo zachránil Draca z horiacej Núdzovej miestnosti počas bitky o Rokfort. Jednoducho sa niečo prerušilo, akási posledná niť sa navždy pretrhla. Nebol pre ňu Ronom. Nebol ani Harrym. Bol stále Dracom, avšak o nič menej drahým než jej priatelia.

„Čo mám robiť?“ spýtal sa sám seba. Prudko sa posadil, čo ho prinútilo zmraštiť tvár, ale nepovedal ani slovo. Rozopol si niekoľko vrchných gombíkov a s trhnutím si stiahol košeľu cez hlavu ako dieťa, avšak prekvapivo šikovne. „Ako si na tom s liečiteľstvom?“ spýtal sa zachrípnuto a s odporom si prezeral hlbokú reznú ranu pod rebrom. Ešte dobre, že mu Snape nakoniec nespálil znamenie, ako sa vyhrážal, inak by mu Grangerová nepomohla. Nikto by mu nepomohol. „Dopekla, pomôžeš mi, alebo sa budeš aj naďalej dívať, ako zo mňa vyteká všetka krv?“ nahneval sa. Hermiona začala chvatne hľadať prútik a čudovala sa, že vôbec neprišla do rozpakov pri polonahom Dracovi, aj keď to vyzeralo veľmi neprirodzene. Hodnotiaco mu pozerala na ranu, ako by si nevšimla jeho dokonalé telo. Bola imúnna. Mala Snapa, ktorý zasadil Dracovi strašný úder. Pri Merlinovi, bol ešte vôbec Snape? Bude sa teraz môcť cez všetko tak ľahko preniesť? Šok jej našepkával „nie“ a srdce, hoc aj neochotne, mu sekundovalo.

Potrebné kúzlo sa jej v okamihu zjavilo v mysli a už sa aj chystala zdvihnúť prútik, avšak oči mladíka zrazu ešte viac stmavli a z rozbitej pery začal opäť tiecť tenký pramienok krvi. Dracovi sa zrýchlil dych a bolestivo sa prikrčil.

„Netreba... prútik... skloň ho,“ hovoril prerušovane rozmarným tónom. Rozmaznaný chlapec zostane aj na vrchole bolesti rozmaznaným chlapcom. „Chcem to... inak... tak, ako... uňho... doma... starovekou... mágiou...“ dodal a pritlačil si dlaň na ranu pri rebre. „Pomôž mi... Grangerová... vylieč ma... po chrabromilsky.“ Pri Merlinovi, ešte sa aj usmieval. Celkom diabolsky. „Smelšie... Grangerová...“

„Malfoy, neblázni!“ snažila sa ho hravo odbiť, ale sklonila prútik, ako by nad jeho slovami vážne premýšľala.

„Draco,“ nespokojne podotkol a prisadol si bližšie. „Mám... meno a ty si... ho dnes už použila. Alebo chceš... aby som bol... Malfoyom?“ rozbité pery sa posmešne skrivili a oči, s tou istou bolesťou, zúžili. Mohol byť Malfoyom. Tým, ktorý nesedí na jednej posteli s humusáčkou. Tým, ktorý mohol zvysoka kašľať na kruté lekcie svojho učiteľa. Tým, ktorého Hermiona nenávidela, no... čert to ber, naučila sa akceptovať. A mala rada toho uličníckeho Draca so smiešnym úsmevom od ucha k uchu, so schopnosťou si dokonca osvojiť súcit a čo bolo oveľa dôležitejšie, naučiť sa ho prijímať; aj keď by sa od neho neodvrátila, ani keby sa stal znovu Malfoyom. Tak prečo sa chce odvrátiť od Snapa, keď sa stal znovu Snapom a nie Severusom? Toto meno sa k nemu viac nehodilo... Zrejme preto, že by sa jej Malfoy nikdy – ani keď ju nenávidel – neodvážil tak kruto pomstiť. Dospelí ľudia mali svoje pravidlá, ktoré nedokázala prijať. „Hermiona?“

„Nemôžem, Draco,“ dievčina pokrútila hlavou.

„Môžeš,“ povedal hlasom uchvacujúcim ako samotná tma. „Neuchránil si... pre teba... svetlo... tak prečo... mu tak oddane... nesieš... svoju žiaru? Príliš veľa... jasu... Grangerová... ktorý neprijme.“ Ako ťažko vychádzali z Draca tie slová! Vzduch hvízdal a syčal ako živý, bránil sa pred akýmikoľvek tónmi. „Musí... pošpiniť... čistotu, potom... bude zhovievavý.“

„Nechcem, aby bol ku mne zhovievavý!“ vykríkla a vzduch zasyčal ešte silnejšie ako zaliata sóda, len sa neobjavil obláčik dymu. „Po tom, čo som videla... nechcem!“

„Tým skôr... Hermiona. Pomôž... mi.“ Prosil ju a naďalej si držal dlaň pri rebre. Hermiona sklopila zrak. Cez biele prsty sa rinula krv, ktorú bolo možné zastaviť iba pomocou protikúzla. Takmer jediného na svete, ktoré nepoznala... Nemohla Dracovi pomôcť zastaviť krvácanie, ale bolo v jej silách zmierniť mu bolesť.

Nemala by cítiť pocit viny, nie! Snape si dovolil mučiť Draca a ona nemá právo pomôcť... priateľovi? Po tom všetkom, čo pre ňu Malfoy – najväčší egoista na svete – urobil, nepožadujúc nič na oplátku? Navyše by to nebolo po prvýkrát. Tam, v Rokville, v dočasnom Snapovom útočisku sa nič nestalo. Draco sa vie ovládať. Draco k nej nič necíti. Dracovi na ničom nezáleží, teraz potrebuje iba mágiu. Priateľov sa netreba báť, je im potrebné pomáhať a nefilozofovať nad daným okamihom a následkami.

Hermiona ho pobozkala tým istým dotykom motýlích krídel. Všetko teplo, ktoré chcela dnes venovať Snapovi, pomocou bozku odovzdávala Dracovi a neprestávala pohládzať strapaté vlasy, ktoré narúšali stereotyp tohto mladého aristokrata. Z vďačnosti mu dávala svoje vlastné slnko, ktoré by dokázalo podpáliť aj noc. Hermiona na to pozabudla a neopatrne zohrievala Malfoyove pery. Hoci si to nepriala, hádzala zápalky do ohňa, ktorý sa rozháral v strieborných očiach. Pretože mala zavreté viečka, nevidela blížiacu sa autodafé – prísľub zhorieť do tla, ak čarodejnica nepresvedčí svojho osobného inkvizítora, ktorý sa ju rozhodol popraviť, pretože nebol schopný ničoho iného.

Bozk života rýchlo zmenil svoje poslanie a Hermiona príliš neskoro zachytila v zlatých lúčoch slnka príchuť túžby. Draco ju drzo dráždil, a aj keď sa už chystala vytrhnúť... objala ho okolo krku a poddala sa mu. Pri Merlinovi, prečo len uverila, že telo neklame... hoci nie, neklamalo, čestne odpovedalo na Dracove bozky, objatia, dokonca aj na jeho podráždené dýchanie, ktoré jej pálilo nozdry. Naplno si od neho žiadalo akýkoľvek dotyk, pretože sa každučký milimeter jej kože stal znenazdajky neznesiteľne citlivým.

Draco sa od Snapa učil odvahe, ľahostajnosti, sile, vytrvalosti, ostrosti, uštipačnosti a sarkazmu... Učil sa od neho, čo je život. A to, čo v súčasnosti symbolizovalo život pre učiteľa, horelo práve v rukách tohto svetlovlasého aristokrata. Poddala sa mu ľahko, pretože šikovne skopíroval Snapovu panovačnosť. A zároveň bol k nej nežný tak, ako k nej chladný profesor, ktorý považoval nežnosť za slabosť, nikdy nebol. Šepol jej niečo milé do ucha a tieto nesúvislé slová znepokojili jej myseľ. Bol jemnejší než Snape. Dlaňou jej kĺzal pod košeľou. A to ju podplácalo bez kovových mincí vhodených do duše...

Hermiona zacítila pod chrbtom mäkkosť prestieradla, zavreté oči nevideli temný strop. Zľahka zaklonila hlavu a dovolila Dracovi, aby sa prekliatymi perami dotýkal a značkoval jej kožu na krku. Podobalo sa to na hru s ohňom – nebezpečnú, s adrenalínom bublajúcim v žilách. Všetko šumelo.

Nie, Hermiona, čo to robíš?

To vôbec nebolo ono. Dokázala si utlmiť jeho bolesť a spolu s tým si sa snažila utíšiť aj tú svoju. Ale Snape sa nemení na Malfoya. Snape ti nebude šepkať do uška láskavé slová, nebude sa ťa dotýkať s takou nehou. Bude vždy silnejší, panovačnejší, agresívnejší, krutejší a... ty to nikdy nevymeníš za pomútenie rozumu spôsobené Dracom Malfoyom. Vôňa mäty piepornej nie je ničím v porovnaní s palinou rozotrenou v dlaniach. Dokonca ani keď ti z jej vône prebehne po tele záchvev strachu a nechceš sa jej ani dotýkať, ani ju vdychovať.

Hermiona zacítila krv, ktorá vytekala z Dracovej rany. Znamenalo to, že sa k nej pritisol telom a látka jej košele ňou už presiakla. Tento fakt spôsobil, že vytriezvela, hoci už rezignovala a zvykla si na slanú chuť na perách. Náhle ich stisla, čo u Draca vyvolalo len akési protestujúce zaryčanie.

„Do čerta s tým! Je to zbytočné!“ Ajhľa, osvietenie! Keď ťa bozkáva jeden a pred očami ti tancuje temný obraz druhého, nedovoľujúc ti odletieť do pekla. „Dosť!“ Mladík nereagoval, len zodvihol hlavu. Zachytil jej ruku, ktorá sa rútila k jeho lícu s fackou. Chcela ho udrieť. To už bolo slizolinské. Získať blaho a spôsobovať zaň bolesť... Draco spokojne zavrčal a ľahko sa prevrátil na chrbát. Zdalo sa, akoby na chvíľu pozabudol na svoju ranu. Vo vnútri triumfoval. Grangerová – svätá Grangerová, priam kandidujúca na ikonu – dokázala za pôžitok spôsobiť niekomu bolesť. Je možné, že túžil po tomto poznaní oveľa viac než po samotnej dievčine, dotykom ku ktorej sa mohol Snapovi ľahko pomstiť za tri Cruciaty.

„Aj ma to prestalo bolieť,“ pokojne poznamenal Draco. Keď začul nervózny smiech chrabromilčanky, tiež skrivil pery v posmešku. Dočkal sa. Na pokraji s Hermionou Grangerovou. „Aká si... napriek tomu... verná.“

„Nechcem hovoriť o Snapovi,“ vycerila zuby. „Po tom, čo urobil, už nikdy... Au, Draco! To bolí!“ zvolala, keď sa zrazu nad ňu naklonil a prstami jej silno zovrel bradu.

„Tiež ma to... bolí!“ zasyčal jej do tváre s neočakávaným hnevom. „No cieľ svätí prostriedky, Hermiona. Nie preto som ťa kŕmil lyžičkou, aby si od neho ušla. Ochutnala si tmu a už pred nami nikam neujdeš. Chcem len, aby bol šťastný... a ty ho urobíš šťastným... či sa ti to páči alebo nie,“ zaznelo ako hrozba, ktorú nemožno odvrátiť, ani keby ste si to želali. „Neviem ako, ale urobíš to... a kvôli tomu som ochotný pretrpieť hoc aj tucet ďalších Cruciatov. Nevkročím do nového života, ak by som mal byť niekomu niečo dlžný. Vrátane Snapa, môjho učiteľa. Odplatím sa mu tvojou láskou, Grangerová, a nakoniec získam slobodu. Koľko tmy je ešte potrebné vliať do tvojich očí, aby si prestala vidieť iba dve farby? Neexistujú temní ľudia a niet ani úplne svetlých. Dokonca aj Harry Potter dokáže intrigovať... Len sivá je dôležitá. Koľko správnych činov hriešnikov je potrebné hodiť k tvojim nohám, aby si to pochopila? Svätí občas zabíjajú... a my... temní... si niekedy dovolíme zaľúbiť sa. Verím len v sivú, Grangerová, a v hrdosť, ktorá je všetkým. Hrdosť, ktorá prinútila Snapa, aby na mňa vrhol kliatbu. Hrdosť, ktorá ma núti bozkávať ťa z pomsty. Hrdosť vládne svetom, a ak ľúbiš, si povinná naučiť sa odpúšťať. Tak ako odpúšťam ja. Tak ako odpúšťa on. To nie je necnosť. Je to náš démon, ktorý nás nikdy nepustí.“

Pustil dievčinu a prudko si sadol. Z pier mu ako padajúce lístie zletela neslušná nadávka na adresu jeho rany, ktorá horela v ohni. Ťažko dýchal.

Hermiona si tiež sadla a hľadela naňho sústredenejšie než zvyčajne. Pri Merlinovej brade, rozumela každému slovu, ale... bolo to nemierne málo na to, aby navždy zabudla na Snapov čin. Mohla ospravedlniť jeho minulosť, mohla pochopiť, prečo na ňu kedysi v žalároch namieril prútik, ale nemala ani potuchy, prečo mučil chlapca, ktorého ľúbil ako vlastného syna. A všetky tie reči o rozdieloch vo výchove na ňu vôbec nepôsobili. Videla len jedno – jeho skutok. Ostatné bledlo. Dokonca aj to, že Malfoy odpúšťa Snapovi a pokorne prijíma jeho lekciu.

Draco zodvihol ruku. Do takej výšky, aby Hermiona mohla dobre vidieť značku Temného pána.

„Čo vidíš, Hermiona?“ spýtal sa pokojnejšie s nesmiernou únavou. Hermiona pokrčila plecami. Bola znepokojená tým, ako jeho tvár rýchlo strácala farbu.

„Znamenie.“

„Znamenie,“ zopakoval Draco. „Takže toto znamenie nás navždy mení, Hermiona. TOTO nám nikdy nedovolí žiť podľa nejakých vašich ušľachtilých pravidiel. TOTO je náš štýl života a to,“ kývol hlavou smerom k nápisu humusáčka, „váš. Vy prijímate bolesť od nepriateľov, my dovoľujeme, aby nám ju spôsobovali iba naši najbližší. Neexistujú bývalí smrťožrúti. Existujú len naivné chrabromilčanky.“ Malfoy sa oprel o stenu. „Lieč ma už, Grangerová. Zastav, konečne, tú krv.“

Dievčina sa zadívala na prútik, ktorý pustila na podlahu.

„Nepoznám protikúzlo,“ oznámila mu skleslým hlasom. Draco prevrátil očami.

„Skvelé. Ani ja.“

„Ale ja áno,“ za ich chrbtami zaznel známy, posmešný hlas, ktorý ich prinútil zachvieť sa.