Priesečník
Autor: DianaR; Preklad a banner: solace
Originál: http://severushermione.clan.su/forum/22-6706
PG-15; Snamione; Romanca
Vojna sa skončila. Hermiona je zaľúbená. Snape sa chystá dať výpoveď a začať nový život.
Snape sa vrátil domov – to slovo znelo tak zvláštne – vo veľmi dobrej nálade. Luskol prstami a prikázal domácemu škriatkovi priniesť mätové víno. Podišiel ku kozubu, ktorý ho privítal veselým praskotom jabloňového dreva. Mierne zdvihol oči a sotva badateľne sa usmial – na rímse kozuba ležala fotografia, ktorú mu Draco poslal predvčerom zo školy. Usmievalo sa z nej naňho niekoľko slizolinčanov. Kto by si pomyslel, že sa stane natoľko sentimentálnym a bude milo prekvapený, že mu jeho bývalí študenti napísali na ňu veľkými písmenami: „chýbate nám“? Zároveň ho ovládol nepríjemný pocit krivdy – ako to, že múdreho Draca nenapadlo odfotiť sa so študentkou inej fakulty? Prečo sa vo svojom prvom a pomerne podrobnom liste o nej nezmienil ani slovom? Jeho chovanec si našiel čas, aby mu detailne opísal, ako sa Weasleymu podarilo roztaviť kotlík už na prvej hodine s Delan-Grim, no o Hermione nenapísal ani riadok. Zamračil sa. Za tým sa skrýval nejaký... zámer. Draco mohol pomýšľať na čokoľvek, v tej inteligentnej hlave sa skrývala ohromná škála rôznych plánov, preto sa ani nesnažil prísť na ne; rozsah Dracovej šikovnosti neobsiahne. Nuž áno, nie je to v podstate jedno? Jednoducho škoda. Trochu. Len trošičku.
„Severus.“
V istej chvíli sa mu zazdalo, že ho volajú. Slabo, sotva počuteľne. Možno to bol len vietor, možno myšlienky... a možno, sa mu hlas chrabromilčanky nezamaril – ten istý hlas, so slnečným svitom na posledných slabikách. A v pokojne a pravidelne bijúcom srdci sa niečo prebudilo. Akési teplo. Nedávne teplo, ktoré ho ovládlo iba na krátky čas. Teplo, ktoré si mal chuť uchovať, lenže nemal dosť síl na jeho udržanie, pretože aj sotva rozoznateľná vyššia teplota mu pálila dlaň, večne studenú ako severná noc, a zanechávala na nej na dlhý čas červené stopy. Teplo, na ktoré si stihol zvyknúť... a už naň aj zabudol, akoby mu slnečný svit nikdy neprenikol do srdca šikmým lúčom, odrazeným z jej očí.
„Vráť sa.“
Snape zavrel oči. Za hranicami svojho vedomia zanechal jesenný vietor, priateľsky klopúci na sklo, opatrné kroky pokorného škriatka nesúceho mätové víno, tajomnú pieseň stromov chvejúcich sa ako pri zimnici, kvapky, ktoré stekali po ich kôre a pripomínali pot na čele chorého. Iba ticho. Iba vysiľujúce čakanie na chvíľu, ktorá sa mu možno celkom jednoducho zamarila v dôsledku zlej nálady pani Jesene.
„Potrebujem ťa... Tak ťa potrebujem...“
Nie, nezdalo sa mu to. Toto už nebolo možné pripísať šepotu. Bola to ona – Hermiona. Dievčina s nepoddajnými vlasmi a očami farby orieškového zákuska. Bola napoly šialená, na hranici medzi realitou a hlbinou zúfalstva, a tak jej šepot doliehal až k jeho ušiam. Také veci sa stávajú. Veľmi zriedka, ale... stávajú... Keď človek chce, aby ho počuli, zariadi to tak... A ak je jeho túžba silná, skutočne ho začujú. Zdalo sa, že Hermiona naozaj chcela, aby jej slová prenikli k jeho sluchu. Zasiahli jeho egoizmus. Dali mu zaucho za tú rozvážnosť, ktorá mu poradila, aby od nej odišiel. Sluch nespokojne zareval, egoizmus vyceril zuby a rozvážnosť ticho zakňučala a zaliezla do tmavého vrecka jeho hlbokej duše. Pretože tých vreciek bolo dosť. A Snape otvoril oči a nevidomým pohľadom hľadel do plameňov. Prešiel ponad ne rukami, akoby chcel skrotiť divé zviera. Zrazu sa mu až bolestne zachcelo vidieť chrabromilčanku, ktorá ho odvážne privolávala. Bol si úplne istý, že ho rovnako volala, keď v bezvedomí balansoval medzi životom a pokojom. Vybrala preňho život, takže teraz žil kvôli jej tvrdohlavému rozhodnutiu a bojoval s túžbou vidieť ju. Žiariacu v svojej nadpozemskej ladnosti. Detsky dojemnú so spletenými kučerami. Ale...
Vieš, prečo to nie je možné. Nevieš sa úprimne snažiť, dokážeš len dychtivo požadovať, a preto sa ti teraz, v tejto chvíli, ťažko podarí bezbolestne vtrhnúť do jej sveta, aby si videl, ako sa má, prostredníctvom myšlienok... počul... cítil... A zatiaľ ho ešte neexistujúca vôňa jabĺk v karameli pošteklila v nose.
Pokrútil hlavou a zobral si od škriatka pohár s mätovým vínom. Pomaly ho položil na stôl a potom podišiel k oknu. Zahľadel sa na svoju tvár, na ktorej sa po odchode zo školy takmer nič nezmenilo, len na nej pribudlo trocha červene. Zatvoril oči. Vrátil sa k stolu, odpil si z vína a celá sladká sviežosť mäty mu rozkvitla na jazyku. Merlin, aké ťažké je odolať, keď tak veľmi chceš, aby ti medzi prstami prekĺzli kadere jesenných vlasov a ucítil si ich vôňu. Uviaznuť v ich spleti a dlho, do samotného úsvitu ich po vlásku rozmotávať a súčasne vpíjať do seba život, ktorý z nej vychádza vo výdatných vlnách.
Ako veľmi teraz túžil šetrne, bezbolestne preniknúť do jej sveta, zahľadieť sa do tých nugátových očí a s úsmevom bez obáv zaspať. Ako tú v poslednú noc, kedy sa stala... nie, nielen útechou. Dúškom sviežeho vzduchu. Nádejou na lepšie. Krokom k svetlu, ktoré sa kdesi rozsvietilo, zablikalo. Neutešovala ho, nie, Hermiona mu venovala kúsok nového života.
„Nie, Severus, neurobíš to. Nie. Nie. Nie,“ zasyčal, sadajúc si do kresla. Keď dopil víno, už vedel, ako sám seba hanebne oklamal. Položil pohár na dlážku, ukazovákom sa dotkol svojej pulzujúcej sluchy a jeho srdce vyrazilo tam, odkiaľ naň volali...
*****
Hermiona sa spamätala a vstala. Tentoraz sa jej nepodarilo, ako obvykle, udržať svoje emócie pod kontrolou, preto sa so zvesenou hlavou rozhodla lepšie zoznámiť so Snapovým obydlím. Dom bol nasýtený osamelosťou rovnako ako jeho majiteľ. Hermiona veľmi rýchlo rozlúštila jednoduchú hádanku: v rovnakých izbách nebol žiaden náznak osobitosti. Chýbali tu akékoľvek dekorácie, na nábytku ležala neistá vrstva prachu, jemná ako prvý sneh... Pôsobilo to na ňu ťaživo, znervózňujúco a jasne to dokazovalo, že jej Snape neklamal. Naozaj sa tu zdržiaval zriedkakedy.
Dievčina zatlačila na posledné dvere. Skôr v beznádeji, než kvôli utíchajúcemu záujmu. Chystala sa vrátiť, aby si mohla vypiť ríbezľový čaj, ktorý jej pripravil Malfoy, no aj tak prekročila prah, aby... sa bez akéhokoľvek varovania ocitla v Snapovej spálni. Prechod od úplnej anonymity k nesmiernej osobitosti do poslednej maličkosti bol kontrastnejší, než prechod zo zimy do tepla. Hermiona stuhla nečakane uchvátená; boli tu tmavšie steny ako v iných častiach domu, na stene lenivo zízajúca salamandra so sústredeným, uznanlivým pohľadom. V nasledujúcej chvíli si zhlboka povzdychla. Tak, ako sa nenadýchla od momentu, kedy jej Snape hodil do tváre ironickú poznámku o nepedagogickom konaní. Ľahko. Zhlboka. Veď práve toto miesto, tieto steny oddane chránili jeho vôňu a teplo, o ktorom si myslel, že ho nemá.
Voňalo to tu klinčekmi, mandľami, horkou čokoládou a sušeným citrónom. Vskutku to tu voňalo typicky snapovsky. Až sa jej zatmelo pred očami, keď prišla do kontaktu s jeho skutočnými emóciami.
Trasúcou sa rukou prešla po stole, na ktorom už viac neboli žiadne pergameny, len osirelé pávie pero s ostrou špičkou túžiace po lepšom. Určite tam úplne dole, kde sa končia farebné pierka a začína kostrnka, sa uchováva spomienka na jeho odtlačky... tak, ako sa uchováva na jej koži... Aké sú si len podobné – ona a toto pero. Nedbanlivo odhodené, napriek tomu oddane čakajúce.
Odišla od stola a sadla si na posteľ. Unavenú hlavu si zložila na tmavomodrý vankúš. Sama si nevedela vysvetliť, prečo sa rozhodla ľahnúť si. Pravdepodobne v nádeji, že mu bude bližšie... pretože intenzívnosť straty ju zrazu zasiahla ešte silnejšie... Pokrčila kolená a zavrela oči. Ako sa jej len po ňom cnelo! Nielen po tom Snapovi, ktorý ju bozkával, jednoducho po ňom celom. Veď na človeku nemožno milovať len jednu vec. Ona na ňom milovala úplne všetko. Chýbalo jej jeho ľahostajné konštatovanie faktov, vlajúci habit, unudený výraz tváre pri raňajkách, jeho obľuba čiernej kávy s príchuťou kandizovaného pomaranča, posmešky... a dokonca aj jeho láska k Lily, ktorá skoncovala s jej snahou priblížiť sa mu. Ako sa jej len cnelo! A kvôli tomu ju všetko bolelo... každá bunka, každá kostička, každý orgán... možno tak bolela duša; nekompromisne a nepretržite. Hermiona si nikdy predtým nepomyslela, že bude po rozchode pociťovať fyzickú bolesť. Avšak život jej naďalej dával lekcie; nepoukazoval jemne na chyby, lež jej strkal nos do každého omylu.
Spod zavretého viečka jej unikla osamelá, a o to viac vzácna slza a zľahka skĺzla po sluche. Svojou soľou jej nepríjemne popálila kožu a zmizla v pevne spletených vlasoch. Hermiona len silnejšie prstami zovrela vankúš a nezačala pátrať po stratenej kvapke.
„Grangerová...“ ozvalo sa rázne a ... takmer zúfalo. Silné prsty neohľaduplne zatriasli jej plecom. „Rozhodla si sa uložiť do postele v absolútne nevhodnom čase, pretože som priviedol hosťa. Neočakávaného, no nič už s tým nenarobím. Otvor oči a prestaň v dome vytvárať potopu, dosť jej je vonku. Priviedol som Delan-Griho, takže mu budeš musieť robiť spoločnosť.“
Hermiona sa prudko posadila a objala si plecia. Začalo ju triasť: náhle a silno. Ešte aj zuby jej drkotali, akoby sa navzájom zdravili.
„D-Delan-Gri?“ začudovala sa hľadiac na Malfoya, ktorý sedel vedľa nej. Bolo zvláštne, ako sa s jeho príchodom snapovská atmosféra okamžite rozplynula, sťa halucinácia, ktorá sa dá očakávať v stave zmätenosti. Možno skrátka iba samu seba balamutila, že sa jej jeho vidina zjavovala tam, kde sa zdržiaval raz do roka. „Myslela som si, že ho nemôžeš vystáť,“ pripustila a zababušila sa do svetra, akoby bol pre ňu poslednou nádejou.
„No a čo?“ udivil sa Malfoy a prezeral si strieborný manžetový gombík so zmijou na drahej košeli. Prečo si ani počas víkendov neobliekal džínsy? Určite bolo preňho komplikované žiť v stave neustálej zošnurovanosti.
„Premiestnil som sa na hlavnú ulicu. Pršalo tam a cestou som stretol Delan-Griho,“ meno vedúceho fakulty vypľul takmer nenávistne. „Musel som ho pozvať na šálku čaju. Veď som predsa dobrý chlapec,“ usmial sa falošne.
„Nemôžeš ma vystáť rovnako ako Delan-Griho...“ zatiahla Hermiona, „no z nejakého dôvodu ma po celý čas obskakuješ... Kde je v tom logika, Malfoy? Tráviš so mnou toľko času z vďačnosti za záchranu Snapovho života?“
„Si zábavná,“ odvetil jej jednoducho a z platinových vlasov si striasol kvapky dažďa. Náhle k nej prudko otočil hlavu, akoby si len teraz všimol chorobný lesk v jej vyhasnutých očiach a neprirodzený rumenec od horúčky. V jeho hlave sa zdvihlo podozrenie ako piesočná búrka. Hermiona nebola chorá. Žiaden náznak choroby. Ešte pred dvadsiatimi minútami vyzerala úplne zdravá. Bez pochyby bola deprimovaná, ale nie chorá.
„Povedz, Grangerová, myslela si dnes na Snapa?“ spýtal sa takmer vľúdne, ale zaznel v tom nedobrý úmysel. „Nie ako zvyčajne. Silnejšie. V podstate strácajúc kontakt s realitou... usínajúc...“
„Áno, no...“
„Nie no, Grangerová! Zablokuj myseľ! Okamžite!“ prikázal jej. V očiach jej zachytil úprimné nepochopenie a rýchlo začal objasňovať: „Čo vás v tom Chrabromile učia? Existuje istý zvláštny druh spojenia – ak na niekoho myslíš a túžobne si želáš odovzdať mu svoje myšlienky, stane sa to. V živote nie je nič nemožné, Grangerová, kedy si to zapamätáš? Odovzdala si mu nejaké myšlienky... a on... a on si očividne rovnako vrúcne neželal ocitnúť sa v tvojom malom vesmíre, preto použil oklumenciu... tak, ako sa Temný pán hral s Potterom... sa Snape snaží dostať do tvojej hlavy... Nie, Grangerová, nedovoľ mu to. Pomôžem ti. Tvoje citové rozpoloženie treba prebiť inou emóciou,“ Malfoy sa na chvíľu zadíval na strop a potom sa k nej nahol, a akoby neveril sám sebe, ju pobozkal na líce. V tej istej chvíli jej prstami skĺzol po chrbte.
Hermione prebehli po koži zimomriavky a v momente jej zostala zima. Bolo to skutočne hrozné. V tom bozku nebola ani štipka tepla, len skvelé majstrovstvo.
„Pri Merlinovej brade, prestaň rozmýšľať. Poddaj sa,“ rozčúlene jej zasyčal do ucha a v duchu sa preklínal za svoju najnovšiu obeť. Zahryzol jej do ušného lalôčika, objal ju okolo pása a voľnou rukou prešiel po krku, sotva sa jej dotýkajúc. Dievčina sa zachvela a uvoľnila myšlienky. Dovolila ľahkému oparu zahaliť okolitú realitu závojom. Len čo jej ústa opustil povzdych, sa Malfoy odtiahol. Tvár mu zmeravela. Vôbec nemohol uveriť tomu, čo sa dialo. Dotkol sa muklorodenej! Pri Merlinovi, na koľko rokov galejí je odsúdený?
„Nebuď hlúpa, Grangerová! Nedovoľ mu liezť do hlavy. Hneď ako pocítiš chvenie, len čo ťa začne lomcovať a triasť, preruš emócie. Hocijako. Najbližšie ťa udriem,“ prisľúbil a vstal, „lebo príliš dlho premýšľaš. Na bolesť ľudia reagujú rýchlejšie. Nebuď hlúpa,“ zopakoval a pobral sa ku dverám. „Odišiel a viac o teba nestojí... nechce ťa vidieť vo svojom živote, tak pre akého Merlina sa s ním o seba delíš? O svoje teplo? Ak bude chcieť vedieť, ako sa máš, čo ťa zaujíma a koľkokrát denne sa usmievaš, nech sám za tebou príde. Nedovoľ mu zasahovať do svojho života. Ovládaj sa a prestaň mu ustupovať. Konečne hraj podľa pravidiel, Grangerová. Každý sám za seba. Život nie je chrabromilská klubovňa, v ňom je všetko zložitejšie...“
*****
A o stovky míľ ďalej Severus Snape, ktorý spadol z neba, hľadel zamračene cez okno na oblohu pokrytú mrakmi. Iba pred chvíľkou začínal rozoznávať jej nejasnú siluetu ležiacu na posteli... a len čo docielil, že obraz získal zreteľnosť... bol z jej mysle prudko vyhodený. Hermiona sa intenzívne vzoprela, keď zachytila cudziu prítomnosť a ani nezisťovala, kto sa snaží votrieť do jej reality.
Hlava mu nemilosrdne pulzovala, na to však, ako obvykle, neobracal pozornosť. Bol nahnevaný. Nie preto, že ho vyhodili z mysle... ale preto, že nedokázal odolať túžbe sedieť vedľa spiacej chrabromilčanky a počúvať jej pokojné dýchanie. Túžil sa opäť dostať do neba, no sila zemskej príťažlivosti bola silnejšia.
DianaR: ( Solace ) | 30.10. 2012 | 35. kapitola (Záver) | |
DianaR: ( Solace ) | 25.10. 2012 | 34. kapitola | |
DianaR: ( solace ) | 20.10. 2012 | 33. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 15.10. 2012 | 32. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 10.10. 2012 | 31. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 05.10. 2012 | 30. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 30.09. 2012 | 29. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 25.09. 2012 | 28. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 20.09. 2012 | 27.kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 15.09. 2012 | 26. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 10.09. 2012 | 25. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 05.09. 2012 | 24. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 31.08. 2012 | 23. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 25.08. 2012 | 22. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 21.08. 2012 | 21. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 15.08. 2012 | 20. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 10.08. 2012 | 19. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 05.08. 2012 | 18. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 30.07. 2012 | 17. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 25.07. 2012 | 16. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 20.07. 2012 | 15. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 16.07. 2012 | 14. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 10.07. 2012 | 13. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 05.07. 2012 | 12. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 30.06. 2012 | 11. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 26.06. 2012 | 10. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 21.06. 2012 | 9. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 15.06. 2012 | 8. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 09.06. 2012 | 7. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 05.06. 2012 | 6. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 02.06. 2012 | 5. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 29.05. 2012 | 4. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 24.05. 2012 | 3. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 21.05. 2012 | 2. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 21.05. 2012 | 1. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 16.05. 2012 | Úvod - Priesečník | |