Preklady fanfiction Harryho Pottera

Severusovi Snapovi sa zdalo, že ho zabili. To on, a nie Lily, padal na zem za spokojného smiechu lorda Voldemorta. Pre Merlina, kde bol v tú noc? Veď nebolo treba ani nejakých dvadsať minút, aby uspel, aby sa postavil medzi ňu a Temného pána. Nejakých dvadsať minút...

Nikdy presne nevedel, AKO Lily zomrela. Domnieval sa, počul, občas sa pokúšal si to predstaviť, ale... nevedel, ako úpenlivo prosila, ako plakala, ako sa snažila prikryť vlastným telom svojho syna... toho istého, s ktorým ju videl ísť po ulici... toho istého, ktorého potom celý život ochraňoval.

Zelený lúč zasiahol nielen Lilino srdce, zasiahol aj jeho srdce. Umrelo spolu s ňou pred osemnástimi rokmi. A hlúpa chrabromilčanka mu šepkala: život nie je prázdny, keď si tak zúfalo prial oslobodiť sa.

Snape sedel a nevšimol si, že spomienka už v pamäti pohasla, že život ide ďalej: v kozube horí oheň, vedľa neho dýcha vyľakaná Grangerová. Hnal sa do tej noci, tak sa hnal ochrániť ju... ich... prečo nezomrel on, prečo oni, len oni? Jeho život bol od narodenia nezmyselný, neľutoval by ho obetovať... kvôli nej – neľutoval.

Tvár sa mu vôbec nezmenila. Vlasy mu nezošediveli od prežitého, ruky, ktoré ešte stále zvierali zápästia študentky, sa nezachveli. Navonok pôsobil celkom pokojne, len jeho oči... zhoreli. V tej bezhviezdnej noci vždy tancoval istý plamienok a každý si ho vykladal po svojom, no teraz poslednýkrát jasne vzbĺkol a zhasol, akoby ho zmrazili.

Severus nakoniec pozrel na študentku, ktorá ustrnula v očakávaní hnevu. Neodvážila sa ani pohnúť. V jej veľkých, detských očiach sa zmietali hrôza a bolesť. Bolo to zvláštne – on cítil bolesť a ona trpela. Hlúpa, malá chrabromilčanka. Prečo tak tvrdošijne lipla na jeho živote? Prečo sľubovala nesplniteľné? Kvôli tomuto okamihu? Aby mu vmietla priamo do tváre čriepky jeho minulosti? Lepšie by bolo, keby mu s Dracom dovolili zomrieť. Merlin, existuje vari hranica jeho utrpenia?

„Prepáčte... pán profesor... pane... prepáčte mi...“ nesúvisle bľabotala dievčina a opatrne sa pokúsila vymaniť si zápästie z jeho oceľového zovretia. „Som... taká hlúpa... veľmi hlúpa...“ Hermiona bola pripravená zoslať na seba Avadu. Sledovala, ako v stvrdnutých profesorových očiach umiera celý svet, preklínala sa najhoršími slovami. Nemohla byť natoľko krutá. Chcela svoju myseľ ochrániť pred jeho útokom – mala zostať len pri detských spomienkach, ničom inom. Prečo si mu ukázala, ako zahynula Lily? Prečo si prinútila Harryho znovu všetko prežiť – celý deň po tom chodil skleslý? Prečo si sa ty, Hermiona, vlastne narodila, stala čarodejnicou a prišla do tejto učebne? A prečo ľútosť prichádza vždy až potom a nie predtým?

„Ako po nechrabromilsky,“ prehovoril nakoniec Snape. Jeho hlas sa ani nezachvel. Tá istá oceľ navlečená do zamatu. Tie isté očarujúce, nízke tóny.

„Pane...“

„Vypadnite, slečna Grangerová!“ vyštekol a roztvoril prsty. „Von!“

„Profesor Snape...“ úpenlivo prosila Hermiona a najviac zo všetkého sa bála nechať ho osamote. Áno, bezpochyby ho vôbec nepoznala, avšak zdalo sa jej – že ho vníma. Odíde a on sa prepadne do hlbín čiernej beznádeje, ktorú nosí v srdci. „Pán profesor, prepáčte, prepáčte mi...“ pokračovala v bľabotaní a zakvačila sa mu do ruky.

„Prepáčiť vám?“ zopakoval ako ozvena. „Prepáčiť? Poskytnúť vám odpustenie a tým vás zbaviť pocitu viny? Ó, nie, slečna Grangerová, ani neproste... Chceli ste spadnúť do priepasti – neproste, aby vás zastavili pomocou levitácie,“ z každého jeho slova prýštila zloba. Dievčina sa triasla ako pod spŕškou úderov. „Žite so svojim hriechmi a neproste o zmilovanie. Zmývajte ich pred hocikým, len nie predo mnou. A teraz – von!“ zopakoval o niečo pokojnejšie, s únavou v hlase. Odstrčil jej ruky zo svojej dlane. „Zbavte ma svojej prítomnosti. Navždy. Rozumiete?“ Ortieľ bol vyrieknutý.

Pozbieraj si veci, Hermiona, a hrdo nes svoju hlavu na klát. Len dávaj pozor, aby si sa cestou nepotkla. Vedela si urobiť hlúposť – snaž sa dôstojne niesť zodpovednosť za svoje skutky. Od úplného začiatku si vedela – že za to budeš prekliata. Snape urobil presne to, čo si očakávala – niet už prečo plakať. Prijmi to s úsmevom, aj keď to veľmi bolí. A zhor! Pomaly, no pre vec.

****

Babie leto sa pretiahlo, akoby sa vysmievalo trápeniu, ktoré postihlo Hermionu. Dievčina trpela a slnko sa zamotávalo do orieškovej húštiny jej očí, snažiac sa prinútiť ich žiariť ako predtým. Ale... nie, Hermionine oči viac nežiarili. Slnečné prasiatka sa z nich v ten hrozný večer stratili, vyplašené tmavými, neľútostnými očami Severusa Snapa.

Odo dňa, kedy ho vpustila do svojej mysle, prešiel už mesiac. Mesiac, štyri a pol týždňa, tridsať dní, nekonečný počet hodín a už úplne neuveriteľný počet minút. Myslieť na sekundy by bolo strašné – také čísla si ani nechcela predstavovať. Tak dlho bez vzduchu v pľúcach, akoby si už nežil... A hľa, zdá sa, že ona mohla. Zvláštne, dievčina s čudným menom, Hermiona, sa v skupinke detí-muklov neodlišovala ničím, okrem schopnosti naučiť sa naspamäť učebnicu. A zrazu, prosím – stala sa skutočným zázrakom prírody 2 592 000 sekúnd bez vzduchu. Bravo, Hermiona, bravo! Och, už 2 592 001! Dievčina, ste stále bližšie k akémusi ohromnému rekordu. Alebo smrti. Vyberte si, drahá, čo sa vám viac páči.

Celý mesiac bez Severusa Snapa. Stará túžba, ktorá sa vyplnila nie práve vhod. Ako sa hovorí: dávajte si pozor na to, čo si želáte, môže sa to splniť. Tvoja sa splnila: prečo teraz netancuješ od šťastia s roztiahnutými rukami? Prečo po zatvorení dverí na izbe skĺzneš na podlahu, rukami si zakryješ tvár a plačeš, akoby niekto umrel. Prečo si schovávaš uplakané oči pred priateľmi a večery tráviš s Dracom Malfoyom, ktorý už prakticky zjedol celú zásobu tvojich čokoládových bonbónov? Prečo po ránach chytáš z okna pavučinu, akoby si dúfala, že raz natiahneš ruku príliš ďaleko a vypadneš? Prečo ťa prikrývka viac nehreje a ty sa zakrývaš ešte aj kúsočkami vyhasnutých nádejí a želáš si potrestať sa ešte viac, než to urobil Snape, keď ti zakázal ukazovať sa mu na oči? Na tie hrozné oči, z ktorých sa stratil život a to len kvôli tvojmu nepremyslenému činu.

Ako si mohla, Hermiona? Kvôli čomu si bola k svojmu učiteľovi taká hrubá? Chcela si mu dokázať, že si vyrástla. Ó, áno, dokázala si.

V podstate si sa zmenila. Predtým by si nezačala vyťahovať z priateľovej hlavy najbolestnejší okamih jeho života, aby si ho potom bezcitne hodila druhému. Predtým, keď si sa cítila ukrivdená, demonštrovala si to ľadovým mlčaním. Teraz sa pravidlá zmenili. Si v inej váhovej kategórii. Prešla si vojnou a to, práve to ti bezpochyby dovoľuje spôsobovať ľuďom bolesť. Nie si o nič lepšia ako Bellatrix, ktorá ti vyrezala na ruku slovo humusáčka. Hoci po tvojom mučení nezostane biľag, nespôsobuješ o nič menšiu bolesť...

Dievčina nenachádzala ospravedlnenie pre svoje konanie. Ani sa nesnažila. Jednoducho vedela, že je nesmierne vinná. Bodka. Koniec príbehu. Nevykrútiš sa, nezvrátiš to. Zostáva ti len počas JEHO hodín vystúpiť na Astronomickú vežu, pozerať sa s bezmocným hnevom na nedostupné nebo a ľutovať, že už viac niet obracača času.

*****

Severus Snape vždy nenávidel život. Niekedy trochu viac, inokedy – trochu menej. Často sa trápil kvôli svojej prítomnosti na tejto hlúpej oslave bláznov, z času na čas bol spokojný so svojou komplikovanou rolou, veď sústavné chodenie po ostrí noža mu pripomínalo to hlavné – že ešte žije. Čo v princípe nebolo až také zlé. Hoci ani umieranie nemuselo byť nepríjemné, Jedna Avada, bleskurýchla a spaľujúca – a už si v svojom kotle.

Bolo zaujímavé, že sa s takýmto postojom k sebe dožil štyridsiatky. Je pravdepodobné, že čím menej lipneš na tomto pozlátku, tým pevnejšie ťa drží, aj keď iba ako pomerne zaujímavý exemplár. Na oplátku na teba posiela všetky možné nepríjemnosti, akoby testovalo tvoju odolnosť. Áno, život je v podstate všeobecný a veľmi krutý experiment.

Keď Snape po skončení vojny precitol, náhle pocítil chvíľkový pokoj. Celé telo ho bolelo, hrdlo pálilo, slnečné lúče oslepovali a šuchot číchsi krokov ohlušoval, ale zrazu zistil, že je všetkému koniec. Viac mu osud nemôže spôsobiť bolesť. Pravda je známa, Voldemort mŕtvy, on uznaný nevinným a Lily – jediný, milovaný človek – už dávno mŕtva, takže mu ju nemôžu znovu vziať. Všetko je konečne skončené, niekoľkokrát zamrmlal, opíjajúc sa významom tejto frázy. Už mu viac nemôžu spôsobiť bolesť. Všetky rozčuľujúce činitele odpočívajú v svojich hroboch.

Hrubo sa zmýlil. Detinsky sa prepočítal a stonásobne za to zaplatil. Opäť mu spôsobili bolesť, náhle a bez varovania. Nie bodnutím noža do srdca, ale otrávením krvi, aby čas trvania účinku pocítil v plnej miere a nemohol odstrániť jed. Veď dostať sa pod kožu nie je také ľahké. Mohol ju len rozodierať nechtami, lenže vírus bolesti prenikajúci do krvi bol ľahostajný k nezmyselným pokusom, ktoré sa Severus ani nechystal podniknúť. Viera v lepšie? Tá je pre Pottera. On sa dávno naučil veriť len v jedno, v neodvratnosť.

Snape občas sám seba ospravedlňoval za svoju slabosť; veď vôbec neočakával útok od chrabromilčanky, hoci sa už mohol dovtípiť – dievčiny z tejto fakulty vždy nechávajú v jeho živote za sebou efektnú stopu. Ako kométy – mihnú sa pred očami rýchlo, jedenkrát za život, ale ich chvost ešte dlho núti človeka potkýnať sa.

Hermiona Grangerová. Ach, ako krásne rozohrala partiu pomsty. Odvážil sa jej vliezť do hlavy a na oplátku mu ešte raz dovolila urobiť to isté, avšak tentoraz vyberajúc vlastné spomienky. Pre Merlina, aké brilantné! Severus mal chuť malej chrabromilčanke zatlieskať, avšak musí jej stačiť aj to, že ju v tú noc nezabil. A tak chcel! Prútik ležal nablízku... obľúbená Avada vždy pripravená... áno, len... voňala všetkými tými jablkami v karameli a niečo mu zastavilo ruku.

Dievčina sa ukázala byť rozumnou. Držala sa... jeho rady. Neukazovala sa mu na oči. Možno pochopila, čím sa všetko môže skončiť, ak jej koža nebude voňať najsladšou chvíľou jeho neradostného detstva, alebo sa skrátka vyľakala. To nebolo dôležité. Dôležitý bol fakt, že v konečnom dôsledku zmizla z jeho života... Predsa len ozajstná kométa.

Hermiona prestala chodiť na jeho hodiny – či elixíry alebo obranu proti čiernej mágii, čo ho nesmierne tešilo. Avšak naďalej svedomito odovzdávala písomné práce prostredníctvom svojich priateľov, ktoré prijímal, aby nenarušil školský poriadok, ale nečítal. Tvrdou rukou poprečiarkoval všetko napísané a pod text dopísal – neuspokojivé. Nie kvôli pomste, len sa mu skrátka nechcelo čítať. Tie vyrovnané písmenká mu bili do očí: Mám sa skvele, život ide ďalej, na končekoch mojich prstov tancujú motýle a slivkový sirup odstraňuje horkosť. Práve o tom hovorili profesorovi Snapovi precízne vypracované domáce úlohy premúdrenej študentky a on to nechcel akceptovať. Pravdepodobne kvôli tvrdohlavosti, alebo hnevu na samého seba. Akým zraniteľným sa ukázal... Pre Merlina, nakoľko zraniteľným! Ktorákoľvek dievčina by ho teraz mohla postaviť do pozoru, beztrestne a bezstarostne. Nesmie sa zabudnúť pánovi Potterovi ešte raz poďakovať.

Študentka sa neobjavovala vo Veľkej sieni, no profesor videl, ako ryšavá Weasleyová odnáša so sebou jedlo. Nestretávala sa s ním na chodbách – pravdepodobne hliadkovala v iných častiach hradu, alebo pozorne sledovala jeho presuny pomocou prekliatej Záškodníckej mapy. Nezvykla byť ani v knižnici, čo raz s prekvapením zistil, keď potreboval knihu zo Zakázaného oddelenia. Celkove mal dojem, že sa podobne ako kvapka dažďa na slnku vyparila s úsvitom, a ak by nebolo písomných prác, uveril by takému želanému klamstvu.

Skončilo sa to v prvej dekáde októbra. Snape neočakávane skončil hodinu u siedmeho ročníka o pätnásť minút skôr. Teda neočakávane pre študentov, ktorí ešte dve minúty po jeho odchode sedeli v laviciach. Jednoducho mal iné plány. Očakával list z Portugalska, v ktorom sa jeho kolega mal s ním podeliť o tajomstvo vylepšenia veritasera. Niežeby ho Snape v súčasnosti príliš potreboval, len to vytváralo akúsi ilúziu záujmu o život. Stratíš ho – život sa urazí a udrie ešte bolestnejšie než pred mesiacom.

Vždy prijímal poštu na Astronomickej veži, čo najďalej od cudzích očí, hoci teraz už nebolo čo skrývať. No zvyk, ako je známe, je železná košeľa. Okrem toho bolo príjemné sa občas – raz za dva mesiace, nie častejšie – pozrieť na svet zvrchu a nie naopak.

Avšak dnes boli jeho plány nečakane narušené. Nestihol ani vstúpiť na strechu veže, keď zmeravel, akoby narazil do sklenených dverí. Počul, že muklovia ich s obľubou používajú v svojich malých, útulných domčekoch, kde vždy kvitnú úsmevy, ale nikdy neznie mágia.

Chrbtom k nemu, zatiaľ netušiac o prítomnosti niekoho cudzieho, stála slečna Grangerová. Jeho osobný Cruciatus, ktorému sa už mesiac úspešne vyhýbal. Tú kopu vlasov farby opadaného lístia, splývajúcu v objemných vlnách na chrbát, by spoznal aj na tri míle. Pri štyroch by možno ešte bola šanca prejsť pomimo, ale pri troch...

Prečo práve dnes? spýtal sám seba s trpkou iróniou a zdvihol oči k nebu. Merlin, prečo ju sem privialo práve o takomto čase?

„Prekrásny výhľad na Rokville, však, slečna Grangerová?“ spýtal sa ľahostajne a prekrížil si ruky na hrudi. Otázka nepatrila do kategórie desať najlepších tipov na začatie rozhovoru, napriek tomu sa hodila na to, aby jej dal vedieť o svojej prítomnosti. Aj keď bol na chrabromilčanku nahnevaný, stáť a prevŕtavať jej chrbát tvrdým pohľadom bolo trochu... zvláštne. „Zdá sa, že ho máte zakázané navštevovať.“

Dievčina sa prudko otočila. Tak prudko, že takmer stratila rovnováhu, keby sa nezachytila jedného z výčnelkov, už by si teraz ako malé dievčatko ublížene fúkala na rozbité koleno. Vodopád vlasov jej zasypal líca a ona si ho iba netrpezlivo odhrnula späť na chrbát.

„Ja... áno, pán profesor, do konca roka,“ odvetila Hermiona. Oči jej preskakovali z jednej strany na druhú. Očividne hľadala spôsob, ako sa čo najrýchlejšie stratiť. No keďže sa Snape týčil pred ňou ako skala a za chrbtom sa vo vzdialenosti desiatich poschodí prívetivo rozprestieral trávnik, stŕpla a s naklonenou hlavou čakala na profesorov očakávaný hnev.

Ako neslýchane hlúpo mu prišla do cesty. Dočerta, neporadila si ešte ani s takou jednoduchou úlohou, aby sa ich cesty nepretínali. Kto povedal, že je najlepšou študentkou v Rokforte? Okamžite sem s tým hlupákom.

„Zvláštne.“ Bolo nepochopiteľné, čo zvláštne našiel na jej slovách a ešte použil taký nemastný-neslaný tón.

Snape si sústredene prezeral študentku a zistil, že v tomto mesiaci motýle predsa len netancovali na končekoch jej prstov. Najskôr akési Hagridove tvory usporiadali na jej dlaniach tancovačku, pretože ich mala pokryté škrabancami.

„Čo máte s rukami.“

„Nič,“ zaklamala dievčina a v momente si skryla dlane za chrbát.

„Opakujem otázku, čo máte s rukami?“ naliehal Snape. V skutočnosti ho ani trochu nezaujímala zodratá koža chrabromilčanky. No napriek tomu, ako si dovolila neodpovedať na jeho otázky?

„Tresty, pane. U Filcha. Viete, ako to chodí – žiadna mágia,“ rýchlo odvetila dievčina a pohodila vlasmi farby jesene, úplne sa hodiacimi k dnešnému dňu. Ak by chcela, mohla by splynúť s korunami stromov, ako posledný záblesk umierajúceho tepla mihajúci sa medzi suchými vetvičkami. Ale z nejakého dôvodu naďalej stála vedľa neho a hrýzla si bledé pery.

„Viem,“ súhlasil profesor.

„Ja... ja už pôjdem, pane. Prepáčte, nechcela som vám prísť na oči... Jednoducho som nevedela a... už tu nie som, pane, už...“ riekla takým hlasom, akoby bola duch. Zastretým. Záhrobným. Pod priesvitnou kožou v modrých riekach pretekal hustý život a on počul, ako jej krv tiekla od strachu rýchlejšie. Zadíval sa na ňu ešte pozornejšie. Za mesiac urobila dievčina krok späť: schudla, bola priesvitnejšia, stala sa krehkejšou a v očiach... Merlin, koľko toho bolo v jej očiach... akoby sa pozeral do zrkadla, do ktorého niekto v záchvate hnevu udrel, lebo jeho povrch bol úplne pokrytý prasklinami. Odtlačok. Aj na nej bol teraz umiestnený, ako na všetkých ostatných. Vojna ju nedokázala zmeniť, ale on si s touto úlohou úspešne poradil. Bola zlomená a vyľakaná. Zdalo sa, že pocit viny je nad jej sily. Áno, on láme aj silnejších. Hľa, aký jed bol potrebný pre Grangerovú – nie strach, nie bolesť, ale vina. Stojí za to si to zapamätať.

„Neprekážate mi. Ustúpte o päť krokov vľavo a ďalej sa kochajte výhľadom.“ Pravdaže, ak ste si v mojej spoločnosti ešte schopná všímať krásu sveta a netriasť sa od strachu.

Dievčinu akoby odvial vietor, čo pri jej krehkosti nebolo zvláštne. V jednej chvíli stála pred ním a o sekundu už v prikázanej vzdialenosti. Obdivuhodná pokora! Fenomenálna? Možno by jej mohol dovoliť chodiť ďalej na hodiny. Musel priznať, že bez Grangerovej v triede to bola nuda. Na hodinách obrany prejavoval aspoň Potter nejaké poznatky, no na elixíroch – to išlo od desiatich k piatim. Ako tieto deti bojovali proti smrťožrútom, keď nepoznali ani základy?

„Profesor Snape, môžem sa vás niečo spýtať?“ dievčina si trúfla prerušiť ticho. Videla, že na čosi čaká. Zjavne nie na jej otázku, lebo uprene hľadel na líniu horizontu, lenže... kedy sa jej ešte podarí pohovoriť si s ním?“

„Ak poviem nie. Budete tu mlčky stáť?“

„Áno, pane,“ odvetila tichým hlasom.

„Tak sa pýtajte,“ nečakane sa rozhodol Snape. A to sa hovorí, že ženská logika je najnevyspytateľnejšia. Freud a jemu podobní skrátka ešte nenarazili na Severusa Snapa. Celá tlupa psychológov by sa zbláznila bez šance na obnovenie duševnej rovnováhy.

„V učebnici oklumencie som čítala, že ak myšlienky vidí alebo... odovzdáva neskúsený legilimentor, môže si neúmyselne vziať so sebou kúsok duše toho, s kým bol v mentálnom kontakte,“ znelo to trochu zvláštne. Toto bľabotanie sa tak nepodobalo na jej zvyčajné, presné odpovede. „Zdá sa mi, že v ten večer... sa udialo niečo podobné.“

„Slečna Grangerová, čo je to za nezmysel?“ začudoval sa Snape a zdvihol jedno obočie. Ani k nej neotočil hlavu. „Ako vidíte, moja duša je na mieste, nič ste neúmyselne nezobrali... a ohľadom kúskov – nie som Voldemort a nemám horcruxy...“

„Nie, pán profesor, nevyjadrila som sa správne. Pri chybnom kontakte môže kúsok spomienok uviaznuť v cudzej hlave. Vypočujte si ma, pane, len si ma vypočujte,“ naliehala Hermiona, keď videla, že jej príliš neverí. „V MOJEJ HLAVE ZOSTAL KÚSOK VAŠEJ SPOMIENKY! Neviem ju preskúmať, ale... cítim sa hrozne, pane, akoby som neúmyselne vzala so sebou niečo veľmi temné... chápete? Nespím po nociach a cez deň je to stále so mnou. Ten zvláštny pocit. Tá ťažoba. Pane... pomôžte mi... prosím...“

Severus mlčal. Sova už dávno priletela a on zamyslene prešiel rukou po jej mäkkom perí. Grangerová mala pravdu – neskúsený legilimentor môže pri prvom kontakte vziať so sebou nejakú časť spomienok. Tých najtemnejších. Nemôže vidieť, čo si so sebou vzal, ale veľmi dobre cíti emóciu umiestnenú v spomienke. Jemná mágia. Temná.

Študentka bola veľmi neskúseným legilimentorom, a tak ho neprekvapilo, že sa jej podarilo urobiť podobnú hlúposť. Vo chvíli odovzdávania svojich spomienok sa nedostatočne kontrolovala, preto... preto teraz prosí o pomoc.

„Vy nechápete, o čo ma žiadate,“ povedal Snape a pomaly odväzoval list. Poznal spôsob, ktorý by jej mohol pomôcť, no... ani Hermiona Grangerová si nezaslúžila také utrpenie. „Pokúste sa zmieriť a žiť s čímsi mojím... v svojej hlave.“ V skutočnosti sa mu ani nechcelo pomyslieť na to, čo presne si mohla so sebou vziať a ako teraz trpí, pretože temných vecí v jeho živote bolo príliš veľa. Viac, ako si majiteľka týchto dvoch očí, naplnených prosbou ako dva poháre vodou, vedela predstaviť.

„Ja už ďalej nevládzem... Všakže poznáte spôsob...“

„Poznám.“ Vzal si list a schoval ho v záhyboch habitu. „Dobre. S jednou podmienkou. Budete ma bezvýhradne poslúchať. Žiadne nebudem, nechcem, netreba, potrebujem čas a iných detinských stonov. Rozumiete?“

„Áno, pane,“ rozžiarila sa.

„A, slečna Grangerová, poriadne sa pripravte, pretože vás nečaká nič dobré.“ Profesor po tých slovách odišiel z Astronomickej veže a výrazne pobledlá Hermiona tam ešte dlho stála a zvierala v ruke svoj prútik. Pre Merlina, do čoho sa to zaplietla? Možno ho mala radšej poslúchnuť; zmieriť sa a žiť s čímsi jeho v svojej hlave.

*****

Hermiona vošla do jeho kabinetu a ani netušila, že prah mohla prekročiť len preto, že jej ON dovolil prejsť. Kúzla ju vpustili dnu a ocitla sa v pustej samote temného kabinetu Severusa Snapa, naháňajúceho strach. Profesor tam ešte nebol. Dievčina sa ani nestihla rozhodnúť, či si sadnúť, alebo naďalej stáť, keď so závanom ľadového vetra rýchlo vošiel dnu.

„Slečna Grangerová,“ kývol krátko hlavou.

„Dobrý večer, pán profesor,“ Hermiona bola ochotná podskočiť od radosti za to, že sa jej podarilo dostať zo seba nenútený úsmev. Snape nijako nezareagoval na jej privítanie. Škoda, že sa mu v tejto chvíli nechcelo premýšľať, prečo sa chrabromilčanka zrazu vľúdne usmieva na najzlostnejšieho učiteľa na škole. V jej ruke si všimol prútik a pokrútil hlavou, akoby chcel povedať: z toho nič nebude.

„Prútik na môj stôl! Živšie, slečna Grangerová!“ posúril ju, keď zbadal, že zaváhala. Hermiona počula, ako cvakol zámok a náhle pocítila, že jej na zátylku vstávajú vlasy dupkom. Mala by odtiaľto bežať ako splašená. Snape je bývalý smrťožrút, strašný človek, ktorý určite nie raz zabíjal. Zostávať s ním v zamknutom kabinete je vrchol hlúposti.

Okamžite prestaň! oborila sa na seba. Veď si ho sama prosila o pomoc! Natiahla ruku a položila prútik na jeho stôl.

Snape sa usmial – akýmsi horkým úsmevom s príchuťou blenu. Ľahko prečítal jej myšlienky a tentoraz dokonca bez použitia legilimencie. Čo vlastne chcel? Aké myšlienky očakával uzrieť v tváričke bledej od rozrušenia?

Opäť sa raz podivil, prečo s takou reputáciou ešte nie je v Azkabane a potom jediným mávnutím prútika zoslal na steny tlmiace kúzlo. Nech by sa dnes večer dialo za dverami čokoľvek – nedozvie sa o tom ani živá duša.

„Vyzlečte si habit, slečna Grangerová,“ prikázal jej rovnako sucho a kľúč od dverí hodil na stôl. Skvelé zátišie: Grangerovej prútik a starý kľúč. „Čo ste zdreveneli? Zdalo sa, že sme sa dohodli – ja prikazujem, vy poslúchate. Alebo sa vám tak páči žiť s kúskami mojich myšlienok? Nie? Potom si vyzlečte habit. Pre Merlina, slečna Grangerová,“ skrivil tvár, keď videl, ako nerozhodne žmolí šnúrku. „Nie košeľu, nie sukňu, ale ha-bit. Čo také strašné ste postrehli v mojej prosbe?“

Nič. Len si tak pomyslíš: zamknuté dvere, začarované steny a prikazuje ti vyzliecť habit. Čoho sa báť? Nie tých čiernych očí. A tiež nie jeho minulosti, napadlo Hermionu. Prikývla, vyzliekla si habit a potom ho nedbalo prevesila cez operadlo jednej zo stoličiek.

„Teraz – vestu,“ profesor pokračoval tým istým tónom a ani sa nepohol. Dýchal vyrovnane a pokojne a to v dievčine vzbudzovalo akúsi nádej. Pokrčila plecami a rýchlo sa zbavila vlnenej vesty. A vtom sa zachvela. Bolo tu dosť chladno na to, aby mala na sebe len košeľu.

„Topánky si mám vyzuť tiež, pane?“ spýtala sa sarkasticky, aj keď vedela, že by teraz mala radšej mlčať. Žiaľ, cítila sa úplne hrozne a preto jej z úst vychádzali všemožné hlúposti.

„Môžete si ich nechať,“ milostivo súhlasil a podišiel bližšie. Hermiona pocítila, ako jej po koži prebehli zimomriavky, keď sa zastavil na pol kroka od nej. A zostrené zmysly jej našepkávali, že tie zimomriavky sa vôbec neobjavili od strachu.

Medzitým Snape, bez zmeny výrazu tváre, natiahol ruku k jej košeli a rozopol horný gombík. Bez akéhokoľvek zaváhania, ale zároveň tak... dôkladne. Nešklbol látkou, gombík trpezlivo vytiahol z dierky. Hermiona od úžasu nevedela dostať zo seba ani slovo. Zatajila dych a snažila sa pochopiť, čo sa to tu, dočerta, deje. Keď urobil to isté s druhým gombíkom, uškrnul sa.

„To sa dalo čakať,“ zamumlal. Jeho studené prsty sa dotkli jej krku. Na zátylku pocítila slabé škrabnutie, potom profesor zľahka luskol prstami a k nohám jej spadla strieborná retiazka s medailónom. „Darček od Pottera?“ spýtal sa a pozrel dole. „Ochranný medailón. Zaujímavé... Nosíte ho stále, alebo ste si ho vzali špeciálne kvôli tejto návšteve?“ oči sa mu ironicky zaleskli. Hermiona si zahryzla do pery.

„Stále,“ zamumlala a pošúchala si krk. Aké má len studené prsty. Dokonca ani teplo jej dlaní nevedelo zohriať kúsky kože, ktorých sa dotýkali jeho ruky.

„No, no,“ ani v najmenšom jej neuveril a urobil dobre, pretože, keď sa Harry dozvedel, že sa chystá k nemu, prinútil ju dať si na krk medailón. Teraz už profesorovi dôveroval, ale napriek tomu... napriek tomu ochrana nie je nikdy na škodu, všakže? Len taká čačka, blokovanie, ktoré má pomôcť oklumentorovi. „Zaobídeme sa bez ochrannej mágie, tá vám môže len ublížiť. Pripravte sa, slečna Grangerová, pretože sa chystáte do pekla,“ upozornil ju profesor a odstúpil o tri kroky dozadu. Vytiahol prútik.

„Profesor Snape...“ Zaklínadlo už bolo pripravené vyletieť z jeho úst. Ale ona tam stála... taká nechránená... v aureole svojho strachu... kopa vlasov jemne objímala chudučkú tvár... bála sa. Jednoducho sa bála. Vystrašil ju svojím odmeraným správaním – možno by ju mal trochu pripraviť...

Stop! Nebolo ju treba začať ľutovať. Ak sa poddá súcitu, nikdy jej nedokáže pomôcť. „Profesor Snape, spôsobíte mi veľkú bolesť?“ ticho sa spýtala a nezdvihla oči.

„Veľkú,“ priznal neochotne. Pre Merlina, Grangerová, teraz niet času rozoberať veci. Vzchopte sa, inak to nezvládnem. Bol jej vďačný, že aspoň sklopila zrak.

„Dajte mi ešte chvíľku,“ poprosila ho, ale ani to nestihla dopovedať.

„Crucio,“ vyriekol tvrdo, keď na ňu namieril prútik.