Preklady fanfiction Harryho Pottera

Odpočítavanie: deň šiesty 

 „Odchýlit se od norem znamená, že na to musíte mít. Než začnete být tvořiví, musíte být odvážní. Tvořivost je osud, ale odvaha je cestou.“

- Joye Reiman -

Želám ti, nech ti tvoje kreatívne myslenie vydrží čo najdlhšie.

Prvá hádka – deň osemdesiaty prvý

Hermiona doslova kypela hnevom s každým slovom, ktorým konfrontovala Draca. Ich vášnivá výmena názorov sa konala v jeho vlastnom byte po tom, ako ho nachytala s nejakou ženou v kancelárii. V skutočnosti tú hádku nevyvolala len taká - nejaká bezvýznamná príčina; na vlastné oči videla Draca s tou dokonalou kráskou flirtovať a usmievať sa na ňu. Takže bolo pochopiteľné, že skrytá fúria v nej sa prebrala k životu!

Nikdy sa nerátala medzi násilnícke povahy. Vždy držala svoje city na uzde a potláčala všetky silné emócie, až kým nepominuli. No toto bolo niečo iné. Zrazu nad ňou prebrali kontrolu, aj napriek absurdite a nezmyselnosti celého problému.

Deň za dňom sa cítila na svojho neodolateľného plavovlasého akože-priateľa viac a viac naviazaná. Ich dohoda bola skoro na konci, no jej city sa čím ďalej, tým dôraznejšie hlásili ku slovu. Presne ako dnes. Nerozumne a smiešne si stála za svojím a vôbec nepočúvala, čo sa jej snažil vysvetliť.

Keď skončila so svojou tirádou a Draco vyzeral v tvári od hnevu tak červene ako ona, zatvorila oči a zhlboka sa nadýchla. Z kútikov jej unikli slzy, ktoré si okamžite ostrým pohybom utrela ešte predtým, ako by jej stihli stiecť po lícach. Videla, že muž oproti nej zrazu zamrzol na mieste.

„P-prepáč,“ prehovorila a zlomil sa jej hlas. Takto to nechcela. „Poznám všetky body našej dohody. Žiadne záväzky, žiadne sľuby – skrátka žiadne... city. Bez nevhodných žiarlivostných scén. Veľmi ma to mrzí.“

Hermiona tíško zavzlykala a ukryla si tvár do rúk.

„Nemôžem si p-pomôcť. Zvykla som si na to, že som ťa mala celého pre seba, všetok ten čas... a teraz mi prišlo ťažko vidieť ťa s inou ženou. Nezvládla som to.“

Zdráhavo sa k nej pohol, a keď si bol s určitosťou istý, že sa ho nepokúsi udrieť, položil jej na rameno svoju ruku. Striasla ju a pozrela sa všade inde, len na neho nie. Nechcela vyzerať pateticky.

Kľakol si pred ňu, uvoľnil jej ruky z tváre a zobral ich do svojej. Druhú jej položil na krk a váhavo sa k nej nahol. Neuhla ani len o milimeter, takže ju vášnivo pobozkal. Nežne, láskavo, no najmä kajúcne.

„Ja sa ti ospravedlňujem, Hermiona. Sľúbil som, že s tebou zostanem celých sto dní, a to aj mienim dodržať. Čestné slovo.“

Silno ho oblapila rukami. Chcela, aby cítil všetky tie nevypovedané pocity, ktoré k nemu chovala, a odpovedal na ne s rovnakým oduševnením. Namiesto toho ju len objal. No vôbec nie silno, skôr to vyznelo, akoby sa kontroloval.

To by však malo nateraz stačiť, myslela si pre seba. Stále mali dostatok času.