Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 18

Hermiona stála v parku na druhej strane ulice oproti Grimmauldovmu námestiu číslo 12 a pripravovala sa na premiestnenie. Predtým, než sa jej myseľ rozpadla, zvykla sa pripraviť na bitku tým, že sústredila svoje myšlienky a zbierala odvahu. Takto si pripomínala za čo bojuje. Už to boli roky, čo pochodovala do boja, ale napadlo ju, že ničomu neublíži, ak sa skoncentruje, hlavne preto, že si pripadala ako totálna emočná troska. Dracove prosby, aby neodišla, sa odrážali v jej srdci ako loptička v pinballe a zdalo sa jej, že sa jej hruď z toho napätia zrúti.

Pritiahla si plášť a zhlboka sa nadýchla. Pocit z neho jej bol taký dôverne známy... Mal na ňu rovnaký účinok ako starý sveter alebo obľúbená deka. Telo sa jej uvoľnilo. Takmer cítila vedľa seba Harryho a Rona, ako sa pod ním krčia, aby ich zakrýval na ich ceste na tú či onú misiu alebo len pri porušovaní pravidiel v škole. Vyvolalo jej to úsmev na perách. U Merlina, tí chalani pre ňu tak veľa znamenali, dokonca aj keď na nich bola naštvaná.

Ako ďalšie si chcela pripomenúť, za čo bojuje. To nebolo ťažké. Za Harryho a Rona. Za Draca a Luciusa. Za Rád. Za slobodu ich sveta.

Za Anthonyho, ktorého jej tak skoro vzali.

Za svojich rodičov.

Za každého mukla či muklorodené dieťa, ktoré by sa nemalo báť, že mu ublížia čistokrvní rasisti.

Cítila, ako sa jej znova zaliali oči a otriasla sa, aby potlačila slzy. Teraz nebol čas plakať. Ľudia potrebovali jej pomoc a ona sa musela držať pokope. Nesmela skĺznuť do strnulosti. Žiadne váhanie. Mala prácu a musela zostať nažive, kým ju bude robiť.

Dobre, Hermiona, priprav sa. Toto je ono. Očakávaj najhoršie.

A potom bola preč, za sebou zanechala len  stopy v rose v prázdnom parku. Zavčas ráno  slnko stúpalo po oblohe nevšímavé k tomu, že nie príliš ďaleko malo dôjsť k osudnej bitke.

Povedala si, aby očakávala najhoršie a toho sa jej dostalo.

Hermiona sa primiestnila na pozemky patriace k manoru, ale tak ďaleko od neho, ako sa len dalo. V minulosti tam bola na misiách a poznala najlepšie miesta, kam sa dalo prísť, ale pritom byť stále v úkryte. Napriek svojej opatrnosti zakopla a spadla, keď sa jej noha zachytila o niečo na zemi.

Zdvihla sa zo špiny, nervózne na seba znova natiahla svoj plášť a obzrela sa, aby zistila kvôli čomu spadla.

Ležal tam Divooký Moody. Alebo prinajmenšom jeho telo. Hrdlo mal rozrezaného tak hlboko, že ju napadlo, že sa útočník nádejal, že mu odreže hlavu. V hrdle sa jej zdvihla žlč, ale potlačila ju. Videla príšernejšie zranenia, ale už to bola nejaká chvíľa. Moodyho zdravé oko bolo zatvorené, kým jeho magické ochabnuto viselo z očnej jamky, zízalo do ničoty.

"Ach, Moody," smutne povedala, potlačila ďalší príval sĺz. "Budeš mi chýbať, dávny priateľu."

Zdržovať sa tu by ničomu neprospelo. Nemohla Moodymu pomôcť - bol preč a asi sa už hádal s ľuďmi na druhej strane závoja. Musela pokračovať.

Vďakabohu, Divooký bol zjavne jedinou osobou na mieste, kam sa primiestnila. Škúlila po pozemkoch. Boli ďaleko, ale dokázala ich rozoznať. Bojujúce postavy. Niektorí v čiernom, niektorí v červenom, niektoré sa pohybovali príliš rýchlo, aby sa dali rozoznať... Niektorí ľudia a niektorí beštie. Bitka za nádherného slnečného dňa. Absolútny chaos na malebnej malfoyovskej zemi. Aký zvláštny protiklad. Dokonca ešte stále to bolo presne také, ako si predstavovala. Vojna bola tiež protikladom - nasadenie odvážnej tváre, keď vaše srdce kričalo. Zlí ľudia maskujúci sa za dobrých a opačne. Nádhera a deštrukcia. Láska a smrť.

Láska. Ach, bože, toto musí prežiť.

V blízkosti domu nastala explózia a Hermiona sa vrhla do akcie. Musela sa dostať bližšie... Dosť blízko na to, aby pomohla. Nedostala sa takto ďaleko, aby sedela v kríkoch s mŕtvym priateľom. Neopustila Draca, aby zostala na postrannej čiare. S plášťom tuho zovretým okolo seba sa rozbehla.

Netrvalo jej dlho, kým sa dostala na bojisko a tam pobúchala po malej lekárskej taške, ktorá jej visela pri boku. Tráva už bola postriekaná krvou, vytvára kaluže na miestach, kam ľudia padli na zem. Hermione bolo jasné, že asi použije každý kúsok zo zásob, ktoré si priniesla, keď napĺňala malú tašku až do prasknutia, dokonca s použitím zväčšovacieho kúzla.

Neville bol prvým človekom, ktorého našla, krvácal na zemi, kde ho nechal smrťožrút, ktorý predpokladal, že zakrátko zomrie. Predpokladal správne - Neville bol ledva pri vedomí. Hermiona si spomenula na všetky tie časy, kedy ju Anthony trénoval a v duchu mu poďakovala. Už predtým pomohla ľuďom v Nevillovom stave a bola si istá, že to dokáže znova. Stále boli len na kraji bitky a nikto nebol nablízku.

"Neville," zašepkala Hermiona, keď sa natočila, aby na nich v zablokovala výhľad a trochu nadvihla plášť, aby odhalila svoju tvár.

"Hermiona," zachripel, oči sa mu roztvorili, keď ju spoznal.

"Pomôžem ti. Len zostaň pokojný."

Dala sa do práce a takmer okamžite si uvedomila, že jej takéto liečenie chýbalo. Fungovala tak dlho na autopilote, že zabudla, že je v skutočnosti veľmi dobrou liečiteľkou. Vedela, ako improvizovať, ako sa prispôsobiť rozličným situáciám... Keď jej myseľ fungovala, dokázala zvládnuť takúto výzvu. Rozhodovať sa. Pracovať s vášňou. Ruky sa jej rýchlo pohybovali, uzatvárali rany a nalievali a utierali krv až do tej doby, kým Neville nemal trochu farby v lícach.

"Neville, zaplátala som ťa, ale musíš ležať aspoň desať minút, kým elixíry odvedú svoju prácu," zašepkala. "Zvládneš sa ukryť?"

Skusmo zatriasol nohami a rukami a prikývol. "Áno. Na chvíľu sa schovám v tamtých kríkoch. Tak veľmi ti ďakujem, Miona."

Usmiala sa, stisla mu ruku a než odbehla, ponad plece skontrolovala, že sa skutočne ukryje sám. Zbadala, ako mu hlava zmizla v kríku a vydýchla úľavou. Rozbehla sa a konečne sa dostala k bitke samotnej. Bola to mohutná anarchia a dalo jej zabrať nedostať sa niekomu do rany, kým hľadala zranených.

Rovno pred ňou sa profesor Slughorn plazil preč od tela veľkého smrťožrúta. Očividne boj vyhral, ale bol vážne zranený, krvácal z veľkej sečnej rany na bruchu. Hermiona vedela, ako rýchlo dokáže brušné zranenie vykrvácať a ponáhľala sa k nemu. Musela získať jeho pozornosť bez toho, aby ho vydesila - bola koniec-koncov neviditeľná.

"Profesor!" zasyčala a on od strachu nadskočil. "To som ja, Hermiona Grangerová. Nevidíte ma, ale vyliečim vám ranu."

"Ach, Hermiona, vďaka Merlinovi!" zvolal a ona sa rýchlo rozhliadla, aby sa uistila, že ho nikto nepočul. Našťastie zvuky bitky prehlušili ich tlmený rozhovor.

"Ľahnite si za týmto balvanom, potrvá mi to len minútku," povedala, držala sa ho, kým sa plazil za skalu, krv z neho pri tom pohybe vytekala. Ľahol si podľa pokynov, dýchanie mal trasľavé a namáhavé. Zamrmlala niekoľko kúziel a použila na to miesto masť tak rýchlo ako dokázala. S každou sekundou, čo tu zostávali, boli zraniteľnejší - boli takmer v epicentre boja. Ľudia bojovali len pár metrov od nich, zatiaľ príliš zaujatí, aby si všimli, že spoza skaly trčia profesorove nohy. Pomohlo, že dym z výbuchu zahalil inak jasný výhľad na bojovom poli.

"To by malo stačiť," povedala. "Zostaňte v úkryte, až kým sa nebudete cítiť dosť dobre, aby ste sa pohli."

"Ďakujem ti, drahá," odvetil, hľadel napravo od nej. Stále neprišiel na to, kde bola. Nemalo zmysel opravovať ho, ostatní potrebovali pomoc.

Rozbehla sa, uhýbala sa kúzlam a telám, kým hľadala ďalších svojich ľudí.

Vyliečila Luninu zlomenú ruku a vykĺbené rameno po tom, čo omráčila smrťožrúta, ktorý zamýšľal s jej priateľkou skoncovať.

Vyliečila zranenie hlavy členovi Rádu, ktoré nepoznala, ale ktorý zložil troch smrťožrútov, kým ho zranili, takže vedela, za koho bojuje.

Čas plynul, a horúce poludňajšie slnko na nich pieklo, ako boj pokračoval. Hermiona nespomalila. Od napravenia malých zranení k robeniu maxima pri tých veľkých, pracovala šialenou rýchlosťou. Toto nebol čas brať to v pohode. Zásoby sa jej zmenšovali, ale zatiaľ nemalo zmysel robiť si s tým starosti. Bude pokračovať dovtedy, kým sa neminú a ešte aj potom, ak bude môcť.

Keď sledovala niečie bolestivé stony, našla Tonksovú zbičovanú takmer k nepoznaniu. Tá porušila vlastné pravidlo o neplakaní a potichu vzlykala, keď ju za veľkým dubom zašívala. Tonksová v delíriu zamrmlala ďakujem, keď jej Hermiona zašila chrbát, veľké kusy kože sťahovala dokopy, kým pracovala. Než odišla, naliala jej do krku silnú dávku elixíru proti bolesti, pretože vedela, že žiadne množstvo prosieb by nezabránilo Tonksovej vrátiť sa do boja.

"Ako sa máš, Miona?" zašepkala Tonksová cez bolesť, keď sa Hermiona pripravila k odchodu. "Chalani pôjdu do vývrtky, keď zistia, že si tu."

"Vediem si dobre, Tonksová," so smutným úsmevom odvetila Hermiona. "Chalani si budú robiť starosti s niečím iným, keď sa mi dostanú do rúk."

Ako sa preplietala bitkou, zazrela spoza kríka vytŕčať červené vlasy. Žalúdok jej urobil premet a rozbehla sa rýchlejšie. Kdekoľvek by spoznala weasleyovské vlasy. Kriste, nevedela, čo by urobila, keby tá osoba, ku ktorej sa pokúšala dostať, bola mŕtva. Každý člen rodiny bol pre ňu dôležitý. Každého z nich milovala. Zabočila.

Bola to Molly Weasleyová, lapala po dychu, keď sa jej z úst valila čierna tekutina. Hermiona slabo vykríkla a snažila sa dostať k jednému zo svojich vzácnych elixírov.  Toto už raz videla - kúzlo pomaly dusilo obeť tým, že jej zapĺňalo pľúca. Hermiona vedela, ako ho zvrátiť, ale ak si nešvihne, nepomôže absolútne nič.

"Molly, to som ja, Hermiona. Som neviditeľná. Potrebujem, aby ste otvorili ústa tak široko, ako dokážete... Pokúsim sa vám pomôcť."

Molly vydala klokotavý zvuk, ale otvorila ústa širšie, kým jej tekutina stále kvapkala z úst.

Hermiona odzátkovala malú fľaštičku jasne bieleho elixíru a naliala ho do Mollyiných úst. Ďakovala bohom za to, že predvídavo schmatla tú fľaštičku, keď si balila liečiteľské zásoby. Vytiahla prútik, zamrmlala kúzlo, ktoré zrýchlilo cestu elixíru do Mollyiných pľúc. Len sa modlila, aby nebolo príliš neskoro. Stále si pamätala tvár posledného človeka, ktorého v tomto stave s Anthonym liečili - mladého muža, ktorý to nakoniec nezvládol. Nedostali sa k nemu dosť rýchlo. Celé dni sa uplakávala do spánku, keď nemohla zabudnúť, aké to bolo vidieť ho lapať po dychu, až kým sa nezrútil. Tá spomienka bola dôvodom, prečo tú malú fľaštičku vzala. Len pre istotu.

O niekoľko mučivých sekúnd neskôr Molly zalapala po dychu. Bol to čisto znejúci nádych a Hermiona takmer šťastím zavzlykala. Nerada to priznávala, ale na chvíľu si myslela, že sa jej mozog zloží. Vidieť Molly zomrieť by bolo takým útokom, ktorý by maximálne našponoval jej limity. Nevadí - síce sa triasla, ale bola pri zmysloch. Stále bola schopná pomáhať. Stále bola silná.

"Molly, musím pomôcť ostatným. Prosím, zostaňte chvíľku v úkryte... Vaše pľúca potrebujú čas, aby znova normálne fungovali."

"Hermiona," zašepkala Molly, slzy jej stekali po lícach. "Ako sa ti budem môcť niekedy poďakovať, dieťa? Myslela som, že už pre mňa niet nádeje."

"Pššt," odvetila Hermiona, keď cez plášť pobozkala ženu na líce. "Poďakujte mi tým, že zostanete v bezpečí, kým nebudete dosť silná, aby ste sa odtiaľto dostali."

Hermiona sa rozbehla, odhodlaná pomôcť tak mnohým ľuďom, ako bude môcť za čas, ktorý mala k dispozícii. Stále netušila, kde sú Harry s Ronom, ale asi boli od tejto bitky ďaleko, hľadali Voldemorta v útrobách manoru. Bitka bude pokračovať, až kým s ním neskoncujú. Nedokázala zniesť pomyslenie na alternatívu - bol by to rozsudok smrti pre všetkých, ktorých milovala.

Nad jej hlavou sa ozval drviaci zvuk a Hermiona v šoku vzhliadla. Akýsi obor si to mašíroval rovno jej do cesty. Obrovskú nohu mal zmáčanú krvou a k svojej hrôze si uvedomila, že to nie je jeho vlastná.

Ako sa mu pokúšala uhnúť z cesty, zakopla na skalnatej zemi a pristála s plesknutím na veľkom plochom kameni. V náhlivej snahe vstať si nevšimla, že sa plášť zachytil na zubatom okraji. Vytiahla sa na nohy, ktoré sa jej od pádu triasli.

A v tom bola odhalená. V tej istej sekunde ako si uvedomila svoju chybu, začula za chrbtom víťazoslávny výkrik, ktoré nasledovali obávané slová: "Sectumsempra!"

Pocit toho, ako sa jej pokožka rozrezáva, sprevádzal pocit asistovaného premiestnenia, keď zmizla z bojiska do neznáma.

Tiesnivé mlčanie domu narušil zvuk slabého PRÁSK. Dracove oči sa roztvorili  v tej istej chvíli ako otcove.

Na konferenčnom stolíku medzi nimi ležali ich prútiky.

Draco vydal mučivý výkrik, ktorý prešiel do vzlykania.

Luciusovi sa triasli ruky, keď zahrešil pod nosom.

Už som zažila horšie.

To bola prvá myšlienka, ktorá ju napadla a v mnohých významoch to bola pravda. Zvrátenou výhodou toho, že utrpela následkom psychologického mučenia nervové zrútenie, bolo to, že sa potom všetko zdalo miernym. K tamtomu sa nedalo nič prirovnať. Dokonca aj keď ju zasiahla kliatba, ktorá roztvorila hlboké rany na jej tele križujúce jej trup a chrbát a zmáčajúce jej oblečenie. Dokázala by zniesť radšej tie rany než mŕtve oči tých detí. Radšej by zniesla Sectumsempra tisíckrát.

Nanešťastie tiež vedela, že jej telo môže stratiť len určité množstvo krvi, kým vypovie svoju službu. To bol problém na tejto situácii. Nuž, to a fakt, že už dlhšie nebola na bojovom poli. Bola v pracovni, bohato vyzdobenej gobelínmi a dekoráciami z tmavého dreva. Voňalo ako céder. Niekoľkokrát zažmurkala a všimla si, že krváca na nádherný perzský koberec. Nikdy tie škvrny z neho nedostanú, pomyslela si omámene, keď sa jej mozog trochu vyčistil.

"Premýšľaš, kde si, humusáčka?"  posmieval sa ženský hlas.

Na zlomok sekundy pocítila Hermiona bodnutie túžby po Dracovi. To hrozné slovo jej ho bude naveky pripomínať, nech to bolo akokoľvek nešťastné spojenie. Chýbal jej. Dúfala, že je v bezpečí.

Ale potom sa dostavilo poznanie a ona si uvedomila, kto je v pracovni s ňou.

Ten hlas patril Bellatrix.

"Áno, v skutočnosti," odpovedala, hlas mala tlmený a chrapľavý. Vedela, čo to znamenalo. Ja tu zomriem.

Klamala Dracovi. Svojej láske. Povedala mu, že sa vráti. Už len z tohto pomyslenia sa jej chcelo kričať. Sľúbila mu to.

"Si na manore, v bývalej Luciusovej pracovni," riekla Bellatrix, keď vošla do jej výhľadu. Vyzerala rovnako. Nezdravo. Bledo. Úplne šibnuto. "Ale o tom sa práve teraz nebudeme rozprávať."

Bellatrix začala chodiť v kruhu okolo nej, pomaly obchádzala Hermionino krvacajúce telo, kým ona ležala na koberci.

"Mám pre teba niekoľko otázok, maličká. Musíme trošku vyrovnať skóre. Dostala si ma do problémov. Mesiace a mesiace som makala na tom, aby som našla vhodný cieľ pre Imperius a ty si všetko zničila."

Hermiona zvraštila čelo. Nič nedávalo zmysel.

"Môj drahý Wolf, ktorý mal prístup ku všetkému, čo som chcela, bol dokonalý cieľ," pokračovala Bellatrix falošne pokojným hlasom. Hermiona pod ním počula šialenosť. Presvitala skrz ako signálny oheň v temnote. "Všetko som mala naplánované. Bol to blízky priateľ Rádu. Dokonca bol vo vnútri Hlavného stanu. A čo je najdôležitejšie, mal každodenný prístup k ich poškodenej malej princeznej: k tebe. Harry Potter by kvôli tebe urobil čokoľvek, však?"

Stále okolo nej krúžila a Hermiona cítila záchvevy vedomia. Už dlho nepotrvá, kým stratí vedomie. Možno to tak bude lepšie... Lepšie zomrieť, keď v podstate spíte. V tejto chvíli jej Draco tak veľmi chýbal. Aj Lucius jej chýbal. Zvláštne akou neoddeliteľnou súčasťou jej života sa stali.  

"Moje inštrukcie boli jednoduché," povedala Bellatrix. Už to neznelo, ako keby sa dlhšie rozprávala s Hermionou. Skôr to bolo, ako keby sa rozprávala sama so sebou. "Zajať ťa, zlomiť ťa, priviesť ťa ku mne. Jednoduché, nemyslíš? Ja som si to určite myslela."

Pokračovala, neočakávala odpoveď.

"Aby si vedela, som veľmi dobrá v Imperiuse," pyšne sa zachichotala. Mám veľa tréningu. Ach, to, čo som prinútila ľudí urobiť. Ale Wolf?"

Bellatrix obkrúžila Hermionu, hľadela na ňu zvrchu. Už sa viacej neusmievala.

"Niečo si mu urobila, však?" vyšplechla. "Ten imbecil neposlúchol moje príkazy. Trvalo mu celé veky, kým ťa konečne uniesol, čo malo byť smrteľne ľahké, mimochodom. Nadrogoval ťa, takže si necítila bolesť... Najoslnivejší rozpor o akom som kedy počula.   Potom nechal niekoho iného, aby za neho urobil špinavú prácu - napriek mojim jasným príkazom - a potom? Vráti ťa. Ach, áno, poskytol mi zopár zaujímavých informácií, ako napríklad fakt, že ukrývaš vo svojom špinavom muklovskom dome Luciusa a Draca. Ako keby mi záležalo na tom, čo sa stane tými neužitočnými idiotmi. Rád bol hlúpy, keď ich zachránil. Budú verní Temnému pánovi, aj keď ich sám Temný pán vyhodil. Nikdy sa nedokázali dovtípiť. Aké to bolo starať sa o dvoch mužov, ktorí tebou pohŕdajú, malá humusáčka?"

Nemáš potuchy, pomyslela si Hermiona.

Priložila tvár tesne pred Hermioninu, odhalila hnijúce zuby a prepadnuté oči v celej svojej kráse. Hermione začala vidieť rozmazane.

"Aby si vedela, Temný pán mnou nebol nadšený," zašepkala. "Mala som mu ťa doručiť. Mala si byť návnada, mala si vylákať tvojho milované Pottríka, aby ťa zachránil. Temný pán mi veril, že to zvládnem a ja som sklamala. Pripúšťam to. Ale nebola to moja chyba. Bola to tvoja chyba. Ty si niečo spravila Wolfovi. Potom, čo ťa vrátil, celé týždne som ho držala pod zámkom. Takmer som z neho vymlátila dušu. Dala som mu nové príkazy: nájsť ťa, ponížiť ťa a zabiť ťa. Bol to jeho trest za to, že sa príliš naviazal na tvoj škaredý ksichtík. Ale aj to si zničila, však? Odvtedy som s ním nedokázala poriadne komunikovať. Večne mi stojíš v ceste."

Ach, úbohý Wolf, pomyslela si Hermiona. Netušila, ako silno bojoval voči tej kliatbe. Cítila sa hrozne previnilo kvôli osudu svojho priateľa.

Bellatrix sa vystrela, zdvihla hlavu dohora, zazerala na Hermionu. Vyzerala takmer kráľovsky. Potom ten dojem zničila tým, že pľuvla na Hermionine krvácajúce telo.

"Skazila si moje plány, humusáčka. Spôsobila si, že sa Temný pán na mňa nahneval. Ale to, že si teraz tu, všetko zmení. Vezmem ťa k nemu a ty to vysvetlíš."

Hermiona pocítila útechu vo vedomí, že nebude schopná žiť dosť dlho na to, aby si pokecala s Voldemortom.

Jej systém sa spomaľoval. Prakticky sa topila vo vlastnej krvi. Dokonca cítila, ako sa strnulosť vznáša v kútikoch jej mysle, ako čaká na vhodný čas, kedy zaútočiť. Bolo lákavé nechať ju zvíťaziť. Nič by necítila, keby vkĺzla do večnosti. Možno by dokonca dokázala zablokovať Dracov hlas, ktorý ju stále prosil, aby neodchádzala. Pod bolesťou zo svojich zranení cítila, ako sa jej láme srdce.

"A kým to budeš vysvetľovať, možno mu tiež môžeš povedať, čo tvoj drahocenný Rád urobil s Narcissiným telom. Ach, bystrý trik, to vám uznám, ale môj pán mal pre ňu iné plány. V poslednom čase je veľmi nahnevaný. Skutočne veľmi nahnevaný. Nenecháme ho čakať, však?"

Zmienka o Dracovej matke upútala Hermioninu pozornosť a odtlačila strnulosť nabok. Čo tým Bellatrix myslela? Rád Narcissino telo nevzal. V žiadnom prípade by jej taká informácia neušla. Fakt, že našli Draca a Luciusa bola úplná náhoda.

Teraz, keď bola trochu v strehu a bojovala s rozrastajúcou sa temnotou, Hermiona mohla zo svojej pozície na zemi vidieť niečo čudné. Len malý záchvev pohybu pod lavicou vo vzdialenom rohu. A potom ďalší záchvev pod stolom. Kto ešte s nimi v tejto izbe bol?

Začula ako si Bellatrix šťastne pohmkáva, keď si v starom zrkadle na stene napravovala vlasy.

Hermiona sa obzrela na miesto, kde zazrela pohyb a dokázala rozoznať zavalité malé prsty vykúkajúce spod lavičky.

Domoví škriatkovia? Čo to má preboha byť?

Pohľadom skĺzla znova k Bellatrix, ktorá končila s úpravami. Žena sa otočila nazad k Hermione, vyzerala prešťastne a šialene súčasne. Oči mala otvorené trochu priveľmi, keď prepukla do úškľabku.

"Ja som tá, koho chce, aby si vedela. Vždy som to bola ja. Len na to ešte neprišiel. Porozprávaš sa s ním, prinútiš ho pochopiť, že Wolfova stupidita nebola moja chyba a potom moju lásku  opätuje."

Hermiona sa chcela zasmiať nad absurditou toho vyhlásenia, ale práve vtedy sa závan pohybu stal chvatom tiel a Bellatrixin šokovaný výkrik sa odrazil miestnosťou. Trojica domových škriatkov vybehla z tieňov, dvaja omráčili Bellatrix, kým sa tretí načiahol po Hermione.

"Dostaneme vás do bezpečia, slečna," povedal piskľavý hlások, keď nakoniec Hermiona podľahla bezvedomiu.

"Vezmeme vás do Neviditeľnej chalúpky. Dobre sa o vás postaráme. Slečna si už viacej nemusí robiť starosti."