Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 8

Hermiona vykročila z letaxu presne o šiestej s iskričkami v očiach.

Draco na ňu nadvihol obočie. Takto živú ju nevidel od školy.

"Prečo sa tváriš tak nadšene, Grangerová?"

"Osvietilo ma," odvetila, keď sa vedľa neho posadila na gauč. "Ak upravím tvoj elixír a potom ťa ošetrím dvakrát denne namiesto jedného razu, pravdepodobne dokážeme z teba vytiahnuť kliatbu do týždňa. Sedenia budú o niečo dlhšie, ale myslím, že to vyjde."

Pokúsil sa netváriť sklamane pri tých novinkách. Už len jeden týždeň liečby?

"To je skvelé," dostal zo seba. "Nemôžem povedať, že mi ten páliaci pocit bude chýbať." Ale budú mi chýbať tvoje ruky.

"Vynikajúco," usmiala sa. "Začneme hneď?"

Draco prikývol, vyzliekol si košeľu a ľahol si na gauč. Zvláštne, aké to bolo teraz v pohode, keď uvážime, aké intímne sa to zdalo pred pár mesiacmi. Hermiona šla do miestnosti, kde držala svoje elixíry a vrátila sa s plnými rukami. Položila ich na konferenčný stolík a so skúseným pokojom začala miešať prísady. Draco ju sledoval pri práci, obdivoval to, ako jej tvrdohlavá kučera stále padala do očí. Po štvrtý raz, čo jej tá zatúlaná kučera zablokovala výhľad, sa načiahol a zastrčil jej ju za ucho.

Prestala miešať a pozrela sa na neho. Ani jeden z nich sa chvíľu nepohol.

Potom si odkašľala a pokračovala v miešaní, ako keby sa nič nestalo. Draco si nervózne vydýchol - jednal bez premýšľania. Bohovia, bol rád, že sa s tým jednoducho vyrovnala. Bolo prekvapujúco ľahké byť k nej milý, ale takéto dôverné činy zvádzali na šikmú plochu. Už bol dosť ustaraný, aby dodržal slovo, ktoré dal otcovi... Musí to zostať platonické. Nemohol s ňou spájať svoju budúcnosť a ona v skutočnosti nijako nenaznačila, že by vôbec o také dačo mala záujem.

To platilo všeobecne aj pre neho, až na chvíle, kedy sa ho dotýkala. Keď sa dotkla jeho pokožky, začal premýšľať, či v tom nie je o trochu hlbšie, než by mal byť.

Zrazu zacítil, ako sa mu na hrudi rozlial elixír a jej malé ruky ho rozotierali na správne miesta.

"Takže to zaberie chvíľu dlhšie a chcem skúsiť niekoľko nových oblastí, aby som zistila, či dosiahneme lepšie výsledky," povedala.

Prikývol a pokúsil sa dostať z hlavy nevhodné myšlienky.

Pritlačila a začala so zaklínadlom. Po chvíli jej ruky skĺzli nižšie, z hrude na rebrá. Vtiahol do seba vzduch, kým pokračovala v zaklínadle. Uplynuli minúty, počas ktorých sa zúfalo sústredil na všetko možné, len nie na pocit jej rúk.

Jej ruky skĺzli k jeho bruchu a takmer to nezvládol.

Nikdy sa ma znova nedotkne, ak sa mi z tohto postaví. Sústreď sa, Draco... sústreď sa.

Prekĺzla rukami z jeho brucha nazad na hruď, ako keby z neho tú kliatbu vytláčala.

Stratil pojem o čase a uvedomil si, že skončila, až keď z neho stiahla ruky. Začul, ako trasľavo vydýchla. Neovplyvnila aj ju tá liečba... že nie?

"Hotovo," povedala, utrela si ruky a potom jeho trup. "Zajtra ráno znova?"

Len prikývol a potom vypálil do svojej izby skôr, než by sa mohol načiahnuť a zastrčiť jej za ucho ďalšiu kučeru.

Nasledujúce ráno sledoval liečenie Lucius a Draco si precvičil ovládanie svätca, keď jej ruky skĺzli na jeho brucho.

S ľútosťou sledoval kučeru, ktorá jej visela pred očami.

Lucius sa uškrnul.

Pri večernom liečení bol jeho otec v knižnici a Draco si dovolil trochu sa uvoľniť.

Keď sa kučera uvoľnila, zasunul jej ju za ucho, a pozrel sa jej do očí tak statočne, ako dokázal.

Na druhý deň ráno premýšľal, čo by sa stalo, keby skutočne prikryl jej ruky svojimi.

Na jeho obrovské sklamanie sa žiadna kučera neuvoľnila.

Všimol si, ako si v sústredení hryzie spodnú peru. Navlhčil si pery jazykom, zrazu mal pocit, že mu vyschlo v ústach.

Príliš skoro boli pripravení na jeho posledné liečenie.

"Myslím, že toto by to malo zvládnuť," povedala. "Dnes ráno tam už takmer nič nezostalo."

Jednoducho prikývol. Hrdlo mal stiahnuté a drsné. Nechcel, aby tieto sedenia skončili. Zaručovali mu čas, kedy sa venovala len jemu. Zaručovali fyzický kontakt. Oboje mal mimoriadne rád.

"Ako teraz naplníš svoju potrebu klásť na mňa ruky, Grangerová?" doberal si chrapľavým hlasom. U Merlina, teraz sa znížil na neprístojné flirtovanie.

Nadvihla na neho obočie. "Som si istá, že si cestičku nájdem," zažartovala aj ona.

Srdce sa mu trochu stiahlo, ale už začala s liečbou. Mala pravdu... Sotva tam nejaká kliatba zostala, ale aj tak prešla dôkladne všetky pohyby, dávala si načas.

Draca bolela hruď, ale neochotne pripustil, že to nebolo od posledných zvyškov kliatby. Pokúsil sa vychutnať si dotyk jej rúk, keďže vedel, že je to naposledy, kedy zažije, ako sa kĺžu po jeho tele.

Zatlačila ruky nahor k jeho hrudi. Toto bol posledný krok. Za chvíľu bude koniec. Draco sa pripravil.

Všimol si, že zaváhala, že nestiahla ruky okamžite, ako očakával.

Draco s obrovským rizikom zdvihol ruky a položil ich na tie jej. Dokonca on cítil, ako mu pod jej dlaňami šialene bije srdce... Jej to v žiadnom prípade nemohlo ujsť. Premýšľal, čo si o tom myslela. Hľadeli si do očí, pomaly dýchali. Nechcel ju pustiť. Bola tak prekliato jemná.

Dvere zaškrípali a Hermiona zhíkla, stiahla ruky. Všimol si, že sa trochu chveje, keď ich oboch čistila.

"Hotovo," zašepkala, posadila sa na kraj gauča vedľa neho, aby mu utrela zvyšok elixíru z hrude.

Podoprel sa na lakťoch, zdvihol tvár do úrovne jej. Bola rozptyľujúco krásna. Kiežby si to uvedomil skôr.

"Škoda," zašepkal aj on a pobozkal ju na líce. Neplánoval to urobiť, ale dotlačil ho strach, že sa mu možno ďalšej šance nedostane.

Červeň sfarbila jej šiju a sklonila zrak k jeho ústam. Draco ten pohľad postrehol, dych sa mu zasekol v hrdle. Trúfne si? Dovolí mu, aby ju pobozkal na pery? Tak veľa v jeho plánoch nebolo, ale zrazu sa zdalo, že je to presne to, čo chce urobiť. Mal pocit, ako keby všetko viedlo k tomuto okamihu. Bude to môcť analyzovať neskôr, ale uvedomoval si, ako strašne to chcel a to ho desilo. Jeho život sa menil na nerozoznateľnú zmes emócií, ktoré nikdy predtým necítil. Pomaly, veľmi placho, sa Draco priblížil, vôňa jazmínu sa zmocnila jeho zmyslov ako nejaké opojné afrodiziakum. Hermionine oči sa začali zatvárať. Tak blízko...

Dvere sa nahlas zatvorili, naznačili hroziaci príchod jeho otca a ona sa s trhnutím odtiahla, rýchlo pozbierala elixíry a schmatla teraz plný kotlík. Draco v duchu vypustil pestrofarebný prúd nadávok.

Do kelu s prekliatym otcovým načasovaním.

"Všetko je pripravené na kontrolu vašej nohy," povedala Luciusovi, keď kráčal po chodbe, hlas mala neobvykle vysoký. Ponáhľala sa do miestnosti, kde držala svoje elixíry. "Len mi dajte chvíľku."

Lucius zachytil Dracov pohľad.

"Vyzerala trochu rozrušená," prižmúril na syna oči.

Draco pokrčil plecami, snažil sa nevyzerať príliš nahnevaný na otcovo vyrušenie a svoje zlyhanie. Zasrane zúril.

Pery mal zmeravené. Srdce mu šlo zdivočieť v hrudi. Kurňa, bol tak blízko.

Lucius hľadel na synove roztržité správanie sa a dospel k vlastným záverom. Nahnevane zaťal čeľusť.

Hermiona za sebou zatvorila dvere hosťovskej izby, zúfalo upratovala elixíry. Srdce jej uháňalo a zaplavovalo ju nepríjemné teplo.

Harryho a Rona bozkávam na líce stále. Aj oni ma bozkávajú na líce. Vôbec nič to neznamená.

Odhodila elixírom zmáčanú látku do koša a položila kotlík na vrch kredenca, v jeho vnútri čvachtala kliatba.

Vôbec nič to neznamená. Bol len priateľský.

Ach, ale jej sa to gesto páčilo, uvedomila si so zastonaním. Neočakávane sa jej to páčilo. Harryho a Ronove bozky boli sladké a starostlivé. Bratské. Tento bol taký výbušný. Nebol ako jednoduchý bozk na líce medzi priateľmi. Bol ako predchodca k niečomu väčšiemu.

K niečomu, z čoho jej poskočilo srdce.

K niečomu peknému.

K niečomu, čo sa takmer stalo.

K poriadnemu bozku. K bozku, v ktorom by sa asi dokázala utopiť.

Nebola si istá, či sa jej uľavilo alebo či ju rozzúrilo Luciusove otrasné načasovanie.

Bola to pravda. Páčili sa jej Dracove jemné spôsoby v týchto dňoch. Keď jej zasunul kučeru za ucho. Keď sa dotkol jej rúk. Všetko z toho sa jej páčilo, dokonca aj keď ju to desilo. Znova vďaka tomu cítila, využívala časti svojho srdca a mozgu, o ktorých si myslela, že už dávno zomreli. Časti, ktoré zomreli s Anthonym, alebo s jej rodičmi, alebo s tými deťmi. Chýbal jej ten pocit viac, než si uvedomovala.

Zrazu o sebe pochybovala. Nepredstavovala si to, že nie? Pritiahol sa, však? Bol by ju vážne pobozkal na ústa? Bohovia, už ani nevedela, či jej tá predstava viacej vadila.

Mätúce. Toto je mätúce. Do pekla s tebou, Malfoy.

Hermiona mohla počuť dozvuky toho, ako sa Draco a Lucius v obývačke rozprávajú a vedela, že sa musí vrátiť. Musela skontrolovať Luciusovu nohu, musela urobiť večeru... Musela prestať myslieť na ten bozk. A na ten takmer bozk.

Skrátka PRESTAŇ. Len preto, že je v poslednej dobe milý, neznamená to, že chce niečo viac. Prestaň sa trápiť. Pravdepodobne to nič nie je.

Ale počkať... Srdce mu búšilo pod jej rukami. Cítila to. Do pekla, on to asi tiež cítil.

Hermiona nikdy nebola veľký fanúšik popierania, ale pravda ju desila. Srdce sa jej rozbúchalo a potom ju pobozkal na líce. Asi by urobil viac, keby ich Lucius nevyrušil.

To niečo znamenalo, však.

Hermiona potichu zakliala. Áno, niečo to znamenalo. Niečo, o čom si šokovane uvedomila, že by nakoniec možno nebola proti.

Zhlboka sa nadýchla a postavila sa, na tvár nasadila pokojný výraz. Bude o tom premýšľať neskôr. Teraz sa vyhovorí na neznalosť a prežije zvyšok večera.

S odhodlaním, ktoré ju prekvapilo, vyhnala obraz jeho pier zo svojej mysle.

Keď Hermiona vyšla s hosťovskej izby, našla Lucius a Draca na seba zazerať.

"Všetko v poriadku?" obozretne sa spýtala.

Lucius sa prebral z napätého výrazu a venoval jej silený úsmev. "Áno. Áno, samozrejme."

Draco zazeral ďalej.

"Dobre. Pozrieme sa na vašu nohu?"

Lucius prikývol a Draco sa postavil.

"Môžete použiť gauč," povedal, jej pohľadu sa vyhol. "Budem vo svojej izbe." Odišiel bez toho, aby sa obzrel.

Hermiona sa zamračila, keď začala kontrolovať Luciusovu nohu. Toto bolo čudné. "Nepohádali ste sa vy dvaja, že nie?" spýtala sa.

Lucius jej venoval strážený pohľad. "Nie, nie tak celkom."

Dala preč gázu a pridala dezinfekciu na začervenanú ranu. Lucius sa strhol - ešte to zrejme stále bolelo. "Je to v poriadku, nemusíme o tom hovoriť, ak nechcete."

Kútikom oka mohla vidieť, že si ju Lucius premeriava, ale stále sa sústredila na prácu. Ak sa chcel skutočne porozprávať, urobí to sám. Mala dosť na premýšľanie aj bez toho, aby si robila starosti kvôli roztržke medzi otcom a synom, a okrem toho Lucius dokázal byť trochu desivý, keď bol nahnevaný. Vedela, že nevidel nič medzi ňou a Dracom, pretože sa stiahla skôr, ako sa Lucius dostal do výhľadu.

Okrem toho, nebolo tam nič k videniu... Správne?

"Slečna Grangerová..."

"Hermiona, prosím."

"Tak teda dobre, Hermiona. Budem úprimný. Všimol som si, že ste v poslednej dobe zjavne s Dracom prekonali niektoré z vašich rozdielov. Je to dosť zmena oproti tomu, aké to bolo, keď ste sa prvý raz rozhodli vziať nás k vám."

Takže kvôli tomuto sa hádali.

Hermiona krátko váhala medzi úprimnosťou a opatrnosťou. Nech k nej akokoľvek Lucius za posledné mesiace obmäkčil, bolo jej jasné, že sa stále drží niektorých zo svojich starých predsudkov a Dracovi už vykĺzlo, že nemá "dovolené" sa s ňou priateliť. Hádala, že jeho otec by nebol nadšený, keby vedel o Dracovom láskavom, hoci mätúcom, správaní sa.

Pokrčila plecami, hrala na bezpečnosť. "Zjavne je zbytočné viesť vnútornú vojnu, keď sa deje tak veľa veľkých vecí. Je ľahšie byť priateľský než nepriateľský."

Prosím, nechajte to tak.

Lucius si ju znova premeriaval. Zamestnala ruky tým, že rozbaľovala novú gázu, snažila sa pod jeho pohľadom nevyzerať nervózne. Ten muž určite dokázal byť zastrašujúci, keď sa snažil.

"Ako priateľský?" spýtal sa.

"Prepáčte?" jej oči vystrelili k jeho. Toto skutočne myslel vážne. To neveštilo nič dobrého.

"Ako priateľskí ste vy a Draco?" Jeho pohľad ju nemo vyzýval. Vravel, vieš, čo tým myslím. Tiež to nebol ten najpríjemnejší pohľad, ktorý jej kedy venoval.

Hermionina nálada sa zmenila. Jej plachá nervozita a šťastné vzrušenie sa zmenilo na zmes hnevu a smútku. Podľa všetkého si nemusela robiť starosti, či si k nej Draco vyvinul alebo nevyvinul nejaké city alebo naopak... Lucius bol odhodlaný zastaviť čokoľvek skôr, než by to začalo. Možno nemala byť prekvapená, ale bola.

Stiahla obväz okolo jeho nohy jedným zručným potiahnutím. Znova sa strhol.

"Bojíte sa, že Draco začne byť milý k humusáčke, Lucius?" Uvedomovala si, že asi znie tak rozčúlená ako bola. Už poznala odpoveď a ak mala byť úprimná, bolelo to.

Mal tú slušnosť zatváriť sa trochu zahanbene.

"To som nemyslel..."

"Áno, mysleli ste," vyprskla a prerušila ho. "Viem, že mysleli. Neklamte mi." Jej pokoj jej unikal a cítila, ako jej vbehli slzy do očí, ale rozhodla sa pokračovať skôr, než stratí guráž. "Dovoľte mi, aby som vašu myseľ upokojila. S Dracom ešte len začíname byť priateľmi, z veľkej miery preto, že bol vychovaný, aby veril, že som v každom ohľade pod ním. Môžete mi veriť, že pre mňa bude dosť ťažké udržať si aspoň jeho priateľstvo. A pokiaľ ide o čokoľvek za hranicou priateľstva, som si istá, že jeho výchova a neustále spoločenské a rodinné tlaky ho udržia poriadne ďaleko odo mňa a mojej špinavej krvi. Podľa všetkého som dosť dobrá, aby som vás nakŕmila, liečila vás a poskytovala vám rozhovory, ale všetko ostatné neprichádza do úvahy. Pochopila som vás správne?"

Hodila zdravotnícke vybavenie do tašky a prudko sa postavila. Musela sa odtiaľto dostať skôr, než začne plakať alebo niečo podobne ponižujúce. Vedela, aká veľká bolesť a hnev vyžarovala cez jej slová, ale aspoň boli výstižné. A čo, keď Lucius vedel, že je rozrušená? Humusáčka nebola dosť dobrá pre jeho syna. Správa doručená, hlasne a jasne.

"Hermiona, nesnažím sa to sťažiť ani jednému z vás..." povedal Lucius.

Venovala mu neveriacky pohľad. "Prosím, prestaňte s tým divadlom, Lucius. Som nevyrovnaná, nie hlúpa."

Súcitne sa na ňu pozrel a pokračoval. "Viem, že nie ste hlúpa, čo je dôvod, prečo musíte chápať môj názor. Draco je čistokrvný a nebolo by pre neho vhodné, aby sa u neho rozvinuli city k vám. Nemôžeme dovoliť, aby sa do našej rodiny vpustila slabá krv. Určite tomu rozumiete..."

"Slabá krv?" zašepkala, trochu v úžase nad postojom muža, ktorého si za posledný čas dosť obľúbila. "Slabá krv. Skutočne Lucius? To pre vás stále som? Len akási čarodejnica so slabou krvou?"

Otvoril ústa, aby prehovoril, ale žiaden zvuk z nich nevyšiel. Zjavne si nebol istý ako odpovedať. Nepohodlne sa pohol.

"Úžasné," vyšplechla. "Vy ste fakt poriadne číslo."

Otočila sa na päte a odkráčala.

"Slečna Grangerová!" začula, ako za ňou volá. "Hermiona!" Ignorovala ho, keď niekoľko zradných sĺz nakoniec uniklo z jej očí. Bolo milé cítiť, že na vás niekomu záleží, dokonca na krátky okamih, kedy sa Draco dotkol jej rúk a pobozkal ju na líce. Poskytlo jej to kúsok nádeje, že by stále mohla pre niekoho niečo znamenať, dokonca aj keby to nakoniec nikam neviedlo. Nádej bola tá pekná časť. Bolo to tak dávno, čo mala pocit, že pre ňu existuje aká-taká šanca a zrazu dostala odklad od skľučujúcej samoty, ktorá ju celú pohltila.

Ale bolo to hlúpe. Človek, ktorý jej túto nádej poskytol, bol čistokrvný, ona nie, a bude pre nich dosť ťažké byť priateľmi. Niečo viac? Nuž, bolo to podľa všetkého nemožné. Patrí je to za to, že vôbec v prvom rade dúfala. Draco sa pravdepodobne vôbec nepriklonil. Len si z oslepujúcej samoty tú predstavu vyčarovala, nepochybne. Aké od nej patetické.

Hermiona zamkla dvere a použila na izbu Silencio. Jej dvaja hostia si môžu zadovážiť večeru sami. Už im viacej nebude robiť slúžku.