Hádať sa je fajn!
Originál: Vitázni jó!
Author of original story: Midnights Prophet - Preklad a FanArt: solace
Rating: 14+
Kapitola neprešla beta-readom
This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended.
Pondelok
Hermiona Grangerová nebola nikdy trpezlivou čarodejnicou.
To, že musela roky čakať, kým jej konečne ponúkli miesto, o ktoré sa toľko usilovala... bolo dosť skľučujúce. Lenže nemohla za to, že ministerstvo, to prekliate ministerstvo na čele s Kingsleym Shackleboltom, neprišlo na to, aké netušené možnosti sú v nej ukryté. V nej, Hermione Grangerovej, nositeľke Merlinovho radu tretieho stupňa, vojnovej hrdinke, najlepšej priateľke Harryho Pottera. Nie, ministerstvo, to mizerné ministerstvo, zobralo do úvahy len posledný fakt. Nič z jej intelektu, neuveriteľných logických schopností, fenomenálnej pamäte, prispôsobivosti, rýchleho uvažovania alebo vynaliezavosti a prefíkanosti privádzajúcej slizolinčanov k plaču.
Nie, ministerstvo, nech ho spaľuje gubraitský oheň od najnižšieho bodu po prízemie, si to nevšimlo.
Až päť rokov po tom, čo zložila MLOK-y (a je potrebné dodať, že s najlepšími výsledkami v tomto storočí), to ministerstvo konečne zaregistrovalo.
Možno k tomu prispel aj fakt, že s mesačnou pravidelnosťou bombardovala Oddelenie pre presadzovanie čarodejníckeho práva rozličnými nápadmi. Lenže teraz držala v rukách to, na čo tak dlho čakala.
List z ministerstva.
Trasúcimi rukami zvierala žltý pergamen s pečaťou Ministerstva mágie na zadnej strane. Keď ju pred viac ako rokom vyhľadala Minerva a ponúkla jej miesto v Rokforte, prijala ho. Nemala inú možnosť. Čarodejnícky svet, napriek svojej magickosti, neponúkal toľko lukratívnych pracovných miest, aby sa v nich mohla len tak preberať. Rok po skončení školy prijala na prechodnú dobu miesto v Čarodejníckej literatúre pre veľkých aj malých. Počas druhého roka stráveného v kníhkupectve začala tušiť, ako sa z niečoho prechodného ľahko stane niečo trvalé. I keď milovala knihy, ani trochu netúžila stráviť zvyšok života v obchode, ktorý jej nepatril. A vonkoncom nie pri pokladnici. Nie, rokfortský génius posledného storočia je predsa povolaný robiť lepšie veci.
A tak súhlasila, že nastúpi na voľné miesto po profesorovi Flitwickovi. Momentálne už viac ako rok napĺňala vedomosťami hlavy mladých čarodejníc a čarodejníkov.
Hoci si za posledný rok učenie obľúbila, veď čomu by lepšie rozumela, než príprave učebných plánov a vzdelávaniu druhých, nedokázala sa ovládnuť, aby nereptala. Hlavy plné vedomostí? Nanajvýš v najsmelších snoch! Neprekážalo jej, že niektorí študenti neoplývajú takým intelektom, ako povedzme... nuž..., ako napríklad... ona, ale aby ich ani trochu nezaujímalo, čo preberajú na hodinách, ju skutočne prekvapilo. Vedela, že je to jej chyba. Mala si spomenúť na Rona a Harryho. Obaja jej najlepší priatelia prežili šesť rokov v Rokforte len vďaka jej vedomostiam. Okrem rachotiacej sedmy, čarodejníckeho šachu, metlobalu, porušovania pravidiel a dievčat ich absolútne nič nezaujímalo.
No dobre, občas bojovali proti Voldemortovi, ale aj s tým im pomáhala, takže to nemôže brať do úvahy.
Väčšina študentov zvysoka kašľala na učenie a bolo veľmi ťažké prinútiť ich k disciplíne. Najmä takému človeku, ktorého život sa odohrával na stránkach Denného Proroka. Už roky s úžasom sledovala, ako si novinári nevedia nájsť lepšiu zábavu, než každý mesiac nudiť čitateľov zvláštnym vydaním Vojnových Hrdinov. Naozaj bol až taký záujem o ich súkromný a ľúbostný život? Niežeby ten druhý spomínaný Hermiona mala.
Nič to, dôležité je, že má konečne to, na čo čakala. List!
List, v ktorom ju celkom určite požiadajú, aby pracovala pre ministerstvo, ctené spravodlivé ministerstvo. Konečne sa naplní jej osud a bude môcť bojovať za práva utláčaných. Možno sa jej ospravedlnia, že ju tak dlho neprávom opomínali. Áno, určite sa jej ospravedlnia.
Hermiona si so sebavedomým úsmevom sadla na stoličku. List položila presne do stredu písacieho stola, naklonila sa dozadu a spokojne sa naň zahľadela.
Raňajky vo Veľkej sieni mala za sebou. Tam pred ňu spustila sova starostlivo skrútený pergamen, lenže ona ho nechcela čítať všetkým na očiach. Chuderka Minerva, čoskoro sa dozvie, že si opäť bude musieť hľadať nového profesora čarovania.... Hermiona si chcela byť istá, že svojím odchodom nikomu neublíži, a tak začala premýšľať nad potenciálnymi kandidátmi, ktorí by ju mohli nahradiť. Nebolo by čestné, keby odišla z ničoho nič a nechala Minervu v peknej kaši. Možno v škole vydrží do vianočných prázdnin, a ak by riaditeľka nikoho nenašla... nuž... možno by zostala do konca roka. Avšak od januára bude naisto potrebovať nového učiteľa.
Samozrejme, boli tu aj žiaci. Nikto z nich si ju nepamätal ako študentku, skôr ju poznali zo stránok novín. Keď im prvý týždeň zadala toľko domácich úloh, ako zo všetkých ostatných predmetov dohromady, rýchlo zabudli na hrdinku sladkých romantických príbehov zo zvláštneho vydania Denného Proroka. Snažila sa byť prísna a nestranná, ale takmer v každej triede si našla nejakého obľúbenca. A tretí ročník si ju kompletne podmanil. Nemohla za to. Bola si istá, že jej deti budú chýbať. Začala teda plánovať, ako ich ešte pred odchodom pripraví na skúšky. Boli to ďalekosiahle plány, v ktorých podrobne stanovila, kedy majú začať s prípravou. Len nebolo isté, že rokfortskí študenti túžia práve po takomto darčeku na rozlúčku. Na tejto časti plánu bude ešte musieť popracovať.
Bola tu tiež nová profesorka obrany proti čiernej mágii, Carla, ktorá vyrastala v Taliansku a pred pár rokmi sa presťahovala do Rokvillu. Dievčina opustila prekrásne Toskánsko, aby sa v škótskej vysočine vydala za svoju lásku. Potom, čo na ministerstve zložila s výbornými výsledkami rozdielovú skúšku, stala sa v septembri novou členkou učiteľského zboru. Carla bola mladšia ako Hermiona. Nepatrila síce k najsebavedomejším učiteľom, ale jej prednosťami boli zodpovednosť a dobrosrdečnosť.
Hermiona často rozmýšľala nad tým, do ktorej fakulty by ju pridelil Triediaci klobúk.
Keďže boli takmer rovnako staré, trávila s ňou najviac času. Aj keď počas víkendov a pracovných dní, kedy nemala dozor na chodbách, mohla Hermiona odísť kamkoľvek, napriek tomu sa cítila odrezaná od vonkajšieho sveta. Kvôli tomu, že v internátnej škole nebývali len študenti, ale aj učitelia, mala veľmi málo príležitostí zabaviť sa, prípadne sa dostať do spoločnosti. Carla mala šťastie, že bývala blízko, lenže počas podávania stravy musela byť prítomná a vedľa nej sediacej Hermione sa tak tieto okamihy javili znesiteľnejšie. Nehovoriac o tom, že mladá čarodejnica musela opustiť nielen rozprávkovo nádherný vidiek Toskánska s chutnými vínami a jemným olivovým olejom, ale aj svojich priateľov. Teraz bola Hermiona jej jedinou spoločnosťou široko-ďaleko.
Ďalej tu bol milý, dobrý Hagrid, ktorý ju ešte stále pozýval každý týždeň na čaj a koláčiky. Asi bude musieť nájsť niekoľko nudiacich sa študentov, ktorí budú ochotní robiť hájnikovi spoločnosť, aby ju zastúpili, keď o niekoľko mesiacov opustí školu. Možno by mohla presvedčiť tretiakov...
Potom tu bola dámska časť zboru: profesorky Sproutová, Sinistrová, Hoochová a Vectorová. Keď vlani prišla do Rokfortu, tieto štyri učiteľky sa k nej správali veľmi milo. Boli prvé, ktoré ju prijali s otvorenou náručou a Hermiona im za to bola vďačná. A ešte aj za piatkové stretnutia v Troch metlách...
Hoci tieto príležitosti v poslednom čase poredli, zakaždým prebiehali vo veľmi príjemnom duchu a poskytovali jej jedinú možnosť uvoľnenia počas namáhavých týždňov.
A ešte tu bol Snape. Snape...
Hermiona nechcela myslieť na Snapa.
Tento muž sa od skončenia vojny ani za mak nezmenil. Aj keď bolo pravdou, že už nerobil žiadne výnimky: teraz už nenávidel všetkých rovnako. Ešte aj najnamyslenejší slizolinčania prechádzali okolo jeho učebne v žalároch so stiahnutým krkom, nehovoriac o samotných hodinách. Počas tohto týždňa stretla už troch plačúcich študentov, pravdaže všetkých z Bifľomoru. A to bol ešte len pondelok, krátko po raňajkách!
Hermiona nechápala, ako môže mať tento muž stále také intenzívne vyžarovanie.
Snape v to ráno, smerujúc k profesorskému stolu, prechádzal pohľadom po Veľkej sieni. Zrazu sa jeho oči pristavili na troch chichotajúcich sa dievčinách. Keď Hermiona začula z úst jedného zo smejúcich sa dievčat slová: Lily Potterová a Severus Snape, vedela, že sa niečo stane. Muž však neurobil nič viac, len zastal vedľa tria, ruky si prekrížil na hrudi a zadíval sa na ne. Trom bifľomorčankám stuhli ruky s lyžicami a pokorne žmurkali na profesora. Pritom sa zdalo, že sa im z tvárí pomaly vytráca krv a zanecháva za sebou kriedovobiele masky. Blízko sediaci študenti sa snažili od troch dievčat čo najviac odtiahnuť a tváriť sa, akoby neexistovali. Tieto pocity sa o chvíľu preniesli aj na študentov pri okolitých stoloch a celá Veľká sieň sa pomaly ponorila do úplného ticha. Nikto sa neopovážil ani pohnúť.
Hermiona ohromene pozerala na predstavenie, keď vtom na svojej ruke pocítila niečí dotyk.
„Čo to robí?“ spýtala sa šeptom Carla, pokynúc hlavou smerom k mužovi. Nervózne sledovala pred ňou prebiehajúcu tichú vojnu, potom sa začala nespokojne vrtieť na stoličke, ako niekto, kto sa chystá každú chvíľu utiecť.
Bifľomor, nič iné!
„Karhá ich,“ odvetila takisto šeptom.
Prešlo len pár sekúnd a jedno z dievčat sa rozplakalo.
Hermiona už mala všetkého dosť. Dve z trojice dievčat boli muklovského pôvodu a s veľkou pravdepodobnosťou nikdy nepočuli o žiadnej bitke, Voldemortovi, ani Severusovi Snapovi, vojnovom hrdinovi, rokfortskom veteránovi zo žalárov a jeho srdcervúcom príbehu. Aj keď si prváčka, Elizabeth Smithová, mohla nájsť na rozpovedanie príbehu aj lepšie miesto, ako Veľkú sieň, stále to boli ešte deti, a toto si nezaslúžili.
Snape to mal u Hermiony už aj tak dosť nahnuté vojnovým ťažením trvajúcim od začiatku školského roka, ktorým sa ju snažil vyštvať zo školy. Keď sa aj ďalšie dve dievčatá poddali a začali slziť, chystala sa zasiahnuť.
Minerva sediaca za vrchom stola si však odkašľala a pritiahla tým všeobecnú pozornosť.
„Profesor Snape, ak vám to neprekáža, chcela by som s vami prebrať niekoľko vecí. Teraz!“ zdôraznila posledné slovo.
Snape naposledy blysol pohľadom po bifľomorčankách a potom sa so spokojným, ironickým úsmevom na tvári pobral k profesorskému stolu.
Hermiona by bola dala neviem čo za to, aby mu ten výraz spokojnosti zotrela z tváre.
„Už máte krajšie ráno, profesor Snape?“ spýtala sa, keď sa ku nej dostal bližšie.
Muž k nej vyslal mrazivý pohľad a nakrčil čelo.
„Pozrimeže, Grangerová, ako dnes ráno dobre vyzeráte. Vari nie ste chorá?“ spýtal sa sladkým hlasom.
„Aj vy pôsobíte dobre. Azda ste nevracali?“ odsekla Hermiona.
„Vidím, že sa cítite presne tak, ako vyzeráte. Všakže vám ani dnes neprišiel list?“ spýtal sa.
Hermiona vôbec netušila, odkiaľ Snape vedel o jej veľkolepých plánoch, ale ani pri jednej príležitosti jej nezabudol strčiť pod nos, že ministerstvo o ňu nemá záujem.
„Dnes ešte neprišla pošta,“ skrivila ústa. „Lenže ja mám aspoň šancu, že mi sova niečo prinesie,“ dodala povznesene.
„Myslíte Denného Proroka?“
Skôr, ako Hermiona stihla na jeho cynickú poznámku čokoľvek odseknúť, pohľad jej zablúdil k tvári riaditeľky. Varujúci výraz profesorky McGonagallovej ju umlčal. Vrhla na Snapa ešte jeden vyčítavý pohľad a potom sa s grimasou otočila späť k svojej kaši.
„Neviem, ako to robíš,“ pokrútila hlavou Carla, „že dokážeš využiť každú príležitosť, aby si sa s ním hádala, mňa však pri tom chlapovi striasa zima.“
Carla mala pravdu.
Hermiona sa počas jedla zabávala tým, že sa škriepila so Snapom. Dokonca sa aj obyčajne nudné učiteľské porady javili oveľa osviežujúcejšie, keď sa s ním mohla počas nich hašteriť. Počiatočný súcit a náznak ľútosti zmizol v momente, keď sa s týmto mužom stretla po prvý raz od skončenia vojny.
Hermiona dorazila minulý rok v septembri do Rokfortu o deň skôr ako študenti. Premiestnila sa k bráne školy a pristála presne uprostred kaluže.
Nuž, takýto príchod si nepredstavovala.
Keď sa vydriapala z menšieho močiara a pokúsila sa vytiahnuť aj ťažkú debnu, pocítila, že ju niekto sleduje. Pomaly sa otáčala dozadu a chystala sa siahnuť po prútiku, keď vtom zbadala Snapa a ruka jej zastala na polceste.
Muž vyzeral presne tak, ako si ho pamätala zo svojich školských čias, až na dvojicu podráždených krvavočervených stôp na krku, ktoré nedokázal zakryť ani vysoký golier habitu. Najmä pri jeho terajšom postoji.
Snape ako tmavý tieň s nechuťou postával v bráne školy, ľahko sa opierajúc o kovovú ohradu. Pohľadom sa spokojne popásal na zablatenom habite dievčiny, nesúhlasne pritom krútiac hlavou .
Nie, Hermiona si rozhodne nenaplánovala takýto príchod.
„Slečna Grangerová,“ pozdravil ju chladne.
Hermiona sa úplne pozabudla a ešte stále civela na Snapov krk. Len zriedkavo mala možnosť vidieť jazvy, ktoré by sa nedali odstrániť s pomocou nejakého zbehlého a spôsobilého liečiteľa. Doteraz nevidela nič podobné, samozrejme okrem Harryho jazvy, lenže tú spôsobila veľmi silná, smrteľná kliatba, zatiaľ čo Snapove uhryznutie hada. Nech už boli zuby Nagini akokoľvek nebezpečné a jedovaté, ťažko si dokázala predstaviť, že by liečitelia v svätom Mungovi, alebo trebárs Madam Pomfreyová, neboli schopní stopy po nich odstrániť. Oveľa pravdepodobnejšie sa javilo, že to tak chcel Snape, avšak vzhľadom na vysoký golier habitu, jazvy zrejme netúžil ukazovať pred celým svetom. „Ako dlho sa bude ešte trestať?“ pomyslela si a pohľad sa jej opäť vrátil k mužovej tvári. Profesorove oči sa na chvíľu zlostne zablysli a grimasu, ktorá nasledovala vzápätí, už Hermiona privítala ako starú známu. To stačilo na to, aby sa konečne prebrala z rojčenia.
„Profesor Snape, teším sa, že vás vidím!“ odvetila a pokúsila sa o silený úsmev. Pristátie v kaluži a to, ako neskrývane na ňu zízal, spravilo jej príchod ešte ponižujúcejším, než si vedela predstaviť.
Otočila sa, snažiac sa skryť rozpaky, aby konečne vylovila z blata debnu. Nebolo to však vôbec ľahké. Cenné sekundy stratila tým, že pozorovala Snapa, teraz ju bola nútená ťahať z oveľa hlbšieho miesta kaluže.
„Klamal by som, keby som tvrdil, že sú naše pocity vzájomné.“ Počula spoza svojho chrbta Snapovu odpoveď. Z tónu jeho hlasu jasne vycítila, že sa dobre zabáva na tom, ako nová profesorka zápasí s debnou. „Je skutočne prekvapivé, slečna Grangerová, že ste prežili vojnu, keď nedokážete zoslať obyčajné kúzlo na debnu. Nehovoriac o tom, ako sa z vás mohla stať profesorka čarovania, keď nie ste schopná spraviť ani toľko?“
Hermiona sa snažila nebrať na vedomie, že sa ju Snape, nie príliš zaobalene, pokúša obviniť z toho, že by za svoje miesto mohla vďačiť niečomu inému, okrem vlastného talentu.
„V debne sú také veci, ktoré by mohlo poškodiť zmenšujúce kúzlo. A ako vyplýva z Filibusovho 819-teho záznamu: nikdy nezmenšuj nič, čo kedysi žilo, prípadne javilo známky života, rovnako žiadnu časť tela kedysi existujúcej bytosti, ak nechceš aby sa časom obrátila na prach“, vysvetľovala, pričom centimeter po centimetri postupovala dozadu, ťahajúc ťažkú debnu. „Ale môžem vás uistiť, že ostatné tašky mám vo vrecku habitu,“ pokračovala, teraz už so zubami stisnutými od námahy. Ešte raz potiahla za rúčku debny, čo bola výnimočne hlúpa vec z jej strany, a stratiac rovnováhu nie príliš elegantne pristála na zemi pred Snapom.
Muž sa odtisol od ohrady, prekrížil si ruky na hrudi a ústa mu skrivil posmešný úsmev.
„Vaša schopnosť memorovania je skutočne fascinujúca!“ povedal, pričom bolo nanajvýš jasné, že tým nie je ani trochu fascinovaný. „Prezraďte mi, slečna Grangerová, všakže sa v tej debne neskrýva tá chlpatá, ryšavá nočná mora, ktorá sa za vašich študentských čias vydávala za mačku?“
Hermiona pozerala rozšírenými očami na muža, ktorý sa očividne čoraz lepšie bavil, pričom sa snažila počítať do desať, aby uchránila Snapea od veľmi silnej, zlej kliatby a seba od ďalšieho poníženia; pretože nič iné by už nedokázalo zastaviť jej slzy, keď sa v tejto bezradnej a nepríjemnej situácii Snape ešte vysmieval jej mačke, ktorá uhynula pred pár mesiacmi.
Aj tak sa len veľmi ťažko dokázala vyrovnať s náhlou stratou Krivolaba, ktorý mal žiť ešte najmenej tridsať rokov, a nie uhynúť ako mladý kocúr plný sily. Hermiona musela prísť až za Hagridom, aby sa jej mačke ušla zodpovedajúca starostlivosť, pretože pojem zverolekár bol v čarodejníckom svete neznámy a Krivolab, ako polovičný knézl, nemohol dostať muklovskú liečbu. Kým sa však dostala do Rokfortu, Hagrid, bojujúci so slzami, jej už mohol len oznámiť, že ak súhlasí, môžu jej kocúra pochovať niekde na tunajších pozemkoch, keďže tu vykonal toľko hrdinských skutkov.
„Nie,“ odvetila nakoniec a sama bola prekvapená, ako rozhodne a rázne znel jej hlas, napriek hrči zvierajúcej jej hrdlo. „V debne je niekoľko prísad do elixírov, zopár rastlín a ešte pomôcky potrebné na moje hodiny čarovania.“ Hermiona sa pokúsila pozrieť na Snapa tak, aby ho ani nenapadlo ešte raz spomenúť meno jej bývalého miláčika. Možno by mal jej pohľad silnejší účinok, keby ho nevysielala sediac na zemi. Zdalo sa však, že Snapovi sa už zunovala nečinnosť.
„Bez ohľadu na to, ako veľmi by ma, po predchádzajúcej improvizovanej teórii, potešila aj nejaká praktická ukážka, bohužiaľ, nemám na to celý deň.“ Z jeho hlasu bolo opäť cítiť, ako mu to v skutočnosti nie je ľúto.“Pani riaditeľka ma poverila, aby som vás odprevadil do riaditeľne. Takže, ak sa milosťpani zdá, že nadišiel vhodný čas, môžeme ísť.“ Nečakajúc na odpoveď sa Snape otočil na päte a pobral sa ku škole.
Hermiona zamračene pozerala za profesorovou vzďaľujúcou sa postavou a to bol práve ten moment, kedy si predsavzala, že pokiaľ bude učiť v Rokforte, nedovolí, aby ju ešte raz ponížil. Nemala už jedenásť rokov, aby sa ho zľakla. Okrem toho jej bol Snape dlžný aspoň toľko, aby sa na jej nešťastie nepozeral so založenými rukami a neurážal ju, ani jej bývalého štvornohého miláčika. Ak už nič iné, mohol byť aspoň zdvorilý, veď budú kolegovia!
Hermiona si ešte stále predriekala nemú žiadosť, keď sa Snape po pár krokoch otočil, dajúc jej jasne najavo, že očakáva, že ho bude nasledovať.
„Predpokladáte, že odtiaľ vstanete ešte dnes?“ zdvihol spýtavo jedno obočie.
„Predpokladáte, že sa ešte tohto roku naučíte správať?“ dokonale napodobnila jeho pohyb Hermiona.
Snape len prižmúril oči a potom sa bez slova opäť otočil na päte, znovu nechajúc Hermionu za sebou.
„Fakt skvelý sprievodca, keď na druhého ani nepočká!“ mrmlala si dievčina popod nos.
Akoby to bol počul, Snape odfrkol ponad plece: „Dúfam, že trafíte aj sama.“
Hermiona nasrdene vstala zo zeme, čistiacim kúzlom si odstránila blato z batožiny a šiat a potom ťahajúc debnu, sa so zdvihnutou hlavou pobrala ku bývalej škole.
„Rutina a roky,“ odvetila nakoniec Hermiona a zahryzla do sendviča.
Z hlasným plieskaním krídel prileteli sovy, spustiac do siene stovky listov a dievčina očarene sledovala ich ladné pristávanie. Jedna jej skutočne priniesla najnovší výtlačok Denného Proroka a druhá list.
Hermiona vrhla na Snapa víťazoslávny pohľad.
On však iba mykol obočím.
Stálo ju veľa úsilia ovládnuť sa a neopustiť čo najrýchlejšie sieň, aby bola čím skôr osamote s dlho očakávaným pergamenom.
Hermiona rada učila, lenže mala pocit, že je predurčená na pomoc ukrivdeným. Spokojnosť, ktorú cítila počas doručenia listu bola taká veľká, akoby jej natierali balzamom každučký kúsok srdca. Návrhy, ktoré mesačne predkladala ministerstvu, slúžili na to, aby zlepšili vzťahy medzi zázračnými tvormi, čarodejmi a čarodejnicami; aby sa nespravodlivé zaobchádzanie so škriatkami, raráškami, či čarodejníkmi muklovského pôvodu nešírilo ďalej v tejto, Malfoyovcami ovplyvňovanej, i tak už dosť skazenej spoločnosti. To, že v budúcnosti bude môcť zasvätiť tejto veci všetku svoju energiu a konečne sa bude môcť ponoriť do práce na ministerstve, vyčarilo na jej tvári ešte širší úsmev.
Hermiona si chcela vychutnať každučký moment tohto výnimočného okamihu.
A tiež aj toho, že mala prvú hodinu voľnú.
Zhlboka sa nadýchla, vytrhla sa zo snenia a konečne otvorila obálku.
Pokým čítala, jej oči kĺzali po riadkoch stále nižšie a nižšie a úsmev na tvári postupne ochaboval. Keď o pár minút dočítala záver, šťastie na jej tvári vystriedal hnev.
Hermiona najskôr neveriacky zízala na pergamen, ktorý sa medzi jej zbelenými prstami čoraz viac krčil. Ani si neuvedomila, kedy začala od hnevu bubnovať po doske stola, ani to, kedy vstala a holými rukami začala svoj kabinet meniť na ruiny. Okrem kníh sa žiadnej z jej vecí nepodarilo uniknúť, aby si na nej nevyliala zlosť; perá poletovali krížom-krážom po miestnosti, okno sa zatriaslo, keď hodila o stenu nezvyčajne ťažkú halloweenskú tekvicu, ktorú mali v deň použiť druháci na precvičovanie zväčšovacieho kúzla. Lepšie neobišli ani práce študentov ležiace na jej stole, ani kalamáre; aj ony skončili v troskách. Jedno krídlo dverí skrine sa so škripotom otvorilo, keď doň s hlasným rinčaním vrazila letiaca váza. Stolička sa pravdepodobne prevrhla vtedy, keď Hermiona vyskočila spoza stola, a teraz sa ju snažila znovu postaviť niekoľkými presne mierenými kopancami do nôh.
Keď už nebolo čo hodiť o stenu, rozkopať, ani rozbiť, dievčina zostala stáť a zhodnocovala škody. Pri pohľade na tú spúšť, jej však predošlý hnev ešte viac zatemnil mozog. Za to, že jej izba vyzerala, ako keby sa cez ňu prehnala menšia veterná smršť, mohla ďakovať len sebe. Bolo skutočne nezvyčajné, aby vo výbuchoch hnevu takýmto spôsobom ničila vlastné veci. To bolo typické pre Harryho, nie pre ňu. Ona vždy hľadala útechu v plači.
Ale nie dnes.
Prekročiac trosky pristúpila k stolu, kde na počudovanie ešte stále ležal jej list, v celku a neporušený. Kým hlasno dychčiac opäť prebehla pohľadom po riadkoch, pocítila, že ju zákerným spôsobom začína opantávať silnejúca bolesť hlavy.
„Ten... ten prekliaty... špinavec!“ sykla a trúc si sluchy náhlivo vyšla cez dvere, ktoré sa s hrozivým treskom za ňou zabuchli.
~~SS-HG~~
Severus Snape nebol práve trpezlivým čarodejníkom.
Dnešné ráno sa preňho nezačalo najlepšie, a to len prispelo k tomu, že sa nachádzal vo vražednej nálade. A od istej udalosti, ktorá sa odohrala v Astronomickej veži, všetci dobre vedeli, že Snapove nálady treba brať vážne.
Smrteľne vážne!
Zdalo sa, že tejto skutočnosti nepripisovali žiadny význam len na jedinom mieste: ministerstve. Nech Merlinova ničivá sila metá blesky na to prekliate miesto!
Nie, zdalo sa, že na ministerstve ešte nepochopili, s kým majú tú česť.
Snape ešte pred štyrmi mesiacmi žiadal, aby voči Hermione Grangerovej vzniesli obvinenie. Keďže na Minervu nepôsobili ani vyhrážky, ani prosby, nevidel iné východisko, než sa na profesorku sťažovať. Nemal v úmysle deliť sa ďalší rok o zborovňu s touto znervózňujúcou dievčinou. Vlaňajšok mu úplne stačil. Na to, že by školu mohol opustiť on, nechcel ani pomyslieť a situácia už bola nezvládnuteľná. Rokfortský hrad bol jednoducho pre nich dvoch pritesný. A keďže na Grangerovú neplatilo pekné slovo, musel sa uchýliť k slizolinským praktikám.
Jemu, hlave Slizolinu, to skutočne nemohli mať za zlé!
Stále nemohol pochopiť, prečo sa Minerva stráni vyhodiť Grangerovú, o ktorej všetci vedeli, že sa snaží získať miesto na ministerstve. Snape sa spokojne usmial nad iróniou celej situácie: dievčina počas predošlého roka každé ráno vstávala od raňajok zamračená, pretože jej neprišiel list z ministerstva, pričom on čakal na to isté, aj keď v úplne iných súvislostiach.
Nekompetentná čarodejnica na Oddelení pre presadzovanie čarodejníckeho práva mu povedala, že ak zistia opodstatnenosť jeho obvinenia, možno si Grangerovú predvolajú na pohovor, avšak na základe jej terajšieho postavenia (vojnová hrdinka, nositeľka Merlinovho radu, neznesiteľná mudrlantka a neskutočná drzaňa) voči nej nebude možné, len tak ľahko, vzniesť obvinenie.
Snape si ťažko vzdychol a snažil sa zaujať k celej veci optimistický postoj. Čoskoro budú vianočné prázdniny. Už len necelé dva mesiace čakania a konečne si vydýchne. Celý jeden týždeň strávi v pokoji, bez prítomnosti Grangerovej.
Počas ďalšieho ťažkého povzdychu sa snažil sústrediť všetky svoje schopnosti oklumentora, ktorými disponoval, aby jeho optimistické myšlienky vzápätí neprebil pesimizmus.
Naozaj myslel na všetko. Ešte počas leta vyhľadal Blaisa Zabiniho, ktorý bol jeho dlžníkom z čias štúdií v Rokforte, a presvedčil ho, aby zanechal svoj malý výnosný obchod; prenajal ho, najal si niekoho, čokoľvek, len aby prišiel do Rokfortu učiť čarovanie. Aspoň dovtedy, pokiaľ si nenájdu náhradu. Merlin vie, čo všetko ten chlapec predával v jednom z najprosperujúcejších obchodov v Zašitej uličke, ale pomaly sa stával vážnym konkurentom Borgina a Burkesa. Keďže väčšina jeho obľúbených slizolinčanov do dnešných dní spomínala s hlbokou úctou na hlavu svojej fakulty, Snape sa to snažil využiť. Vzhľadom na súčasné okolnosti, nemal na výber. Chlapec bol jedným z Flitwickových najlepších študentov. Drobný profesor ho často spomínal ako prirodzený talent (samozrejme až po Grangerovej), a ani Minerva nemohla mať voči nemu výhrady. Blaise nemal nič spoločné so smrťožrútmi, aj keď sa ho snažili presvedčiť, aby sa ku nim pridal. Na rozdiel od Draca mal toľko rozumu, aby sa nenechal ociachovať.
Samozrejme, Snape by nikdy od nikoho nepožadoval láskavosť, keby nemusel podniknúť zúfalé kroky, aby sa konečne zbavil Grangerovej. Grangerová...
Nuž, dievčina bude musieť urýchlene opustiť priestory Rokfortu.
Odkedy pred rokom vstúpila na jeho územie, správala sa, akoby bol jej vlastníctvom. Po chodbách sa niesla, akoby okrem nej nikto iný na svete neexistoval, na portréty pozerala, sťaby boli namaľované výhradne pre ňu, a pôsobila jednoducho tak, ako keby tento hrad postavili kvôli nej.
Bola voči nemu neustále bezočivá a bolo veľmi prekvapujúce, že jeho dobre cielené urážky mali zo dňa na deň čoraz menší účinok. Dievčina bola jednoducho nadmieru vytrvalá. Namiesto toho, aby sa naučila prehrávať so cťou a aspoň občas sa rozplakala, každý deň sa odznovu púšťala do zabŕdania. Zo všetkého najviac však Snapa pohoršovali veselé ohníčky v jej hnedých očiach, keď sa po vzájomnej výmene názorov na neho usmiala, zobrala sa a odišla. A on potom celý deň rozmýšľal nad čím sa, dočerta, zase uškŕňala.
Nehovoriac o tom, že pri každej príležitosti, keď vstúpila do zborovne, priniesla so sebou nezameniteľnú vôňu, ktorá pre Snapove vycibrené zmysly predstavovala skutočné muky. Počas porád ho obzvlášť znervózňovalo, keď musel najmenej hodinu a pol vdychovať vôňu citróna zmiešanú s mangom a ešte niečím, čo bolo natoľko ľahké, natoľko svieže, že sa musel nakloniť k nej čo najbližšie, aby to cítil.
No nie, že by si ju všímal!
Situácia už bola skutočne neúnosná! Snape si nedokázal predstaviť, čo by preňho znamenalo stráviť ďalší rok s touto neznesiteľnou, protivnou, zádrapčivou dievčinou, preto konal. Teraz sa však zdalo, že úplne zbytočne, veď čarodejnica z ministerstva mu prisľúbila, že ho do začiatku novembra budú informovať, a už meškali minimálne týždeň.
Prekliata byrokracia!
V tento deň sa Snapova prvá hodina začínala až o desiatej, takže mu zostávalo more času na úvahy o tom, prečo sa počet učiteľov na škole, napriek všetkému jeho doterajšiemu úsiliu, neznížil. Avšak v priebehu dneška by mal opraviť písomné práce najmenej dvoch ročníkov, ak s nimi nechce meškať.
Takže po ďalšom hlbokom povzdychu vytiahol na svojom písacom stole vrchnú zásuvku a vybral z nej červený atrament.
Druháci...
Znovu vytiahol zásuvku. Dva kalamáre s červeným atramentom. Minimálne.
Práve sa chystal napísať prvú výhradu na pergamen akéhosi bystrohlavčana (Človek by si myslel, že do Bystrohlavu sú zaradení študenti, ktorí sú múdri... už ani Triediaci klobúk nie je tým, čím býval), keď mu hlasný šramot vychádzajúci zo zadnej časti učebne pripomenul, že opäť na čosi zabudol. Už včera si všimol, že sa v jednom zo zásobníkov skrýva prízrak. Presnejšie, zistil to jeden chrabromilský siedmak, pri hľadaní žabích vajíčok (úprimne, čo by hľadali žabie vajíčka medzi rastlinnými prísadami?). Keď otvoril dvere skrine, vypadla z nich kostra. Ešte šťastie, že toto chlapča bolo natoľko „smelé“, že ho dokázala vystrašiť aj obyčajná kostra. Snape začínal pomaly strácať všetku dôveru v schopnosti Triediaceho klobúka.
Vďaka rýchlej reakcii sa prízrak opäť ocitol za zatvorenými dverami, lenže potom ho natoľko zamestnalo vŕšenie sa na chrabromilských študentoch, že úplne zabudol na jeho zneškodnenie. Teraz však nadišiel najpríhodnejší čas.
Pobral sa do zadnej časti učebne. Pomalým pohybom zápästia odomkol dvere skrine. Siahol po prútiku čakajúc, že sa prízrak objaví. Lenže skôr, než stihol čokoľvek urobiť, práve vtedy, keď sa začali otvárať dvere skrine, rozleteli sa vedľa neho dvere na učebni a dovnútra vtrhla hnedá hriva vlasov nasledovaná pohľadom pripomínajúcim fúriu.
„Ako si to predstavujete, vyýýýý...!“ bola by vykríkla profesorka čarovania do ticha panujúceho miestnosti, keby sa im v tom momente nestratila dlážka pod nohami. Chvíľu trvalo, pokým sa v hlave muža ustálila myšlienka, že ohromujúcou rýchlosťou kamsi padajú. Až keď sa pozrel dole, kde sa predtým nachádzala podlaha žalárov, naplno si uvedomil, do akých problémov sa dostali.
Snape v momente konal. Pretočil sa vo vzduchu dole hlavou, ako statný tuleň pri páde do mora, a vrhol sa za dievčinou odsúdenou na smrť.
Oči Hermiony sa rozšírili, namiesto predchádzajúceho hnevu sa v nich zračil strach, keď sa jej chrbát šialenou rýchlosťou približoval k zemi. Habit okolo nej povieval ako vlajka vyvesená počas búrky, a keby do ohluchnutia nejačala, bola by počula, ako sa do jej šiat zapiera vietor. Rukami mávala vo vzduchu, napodobňujúc lietanie, prinieslo to však rovnaký efekt, ako snaha tučniaka letieť. Z metra na meter sa vzdialenosť medzi nimi zmenšovala, lenže tie okamihy sa javili ako večnosť. Všetky svaly muža sa napli, snažil sa čo najviac pritiahnuť ramená k telu, aby zvýšil svoju rýchlosť.
Hermiona sa dostala už do takého štádia hystérie, že predchádzajúci bezmocný trepot rukami nahradila pohybmi imitujúcimi plávanie.
Keď ju Snape napokon dostihol a pokúsil sa ju chytiť za ruku, vrhla sa po ňom, ako topiaci sa po záchrannom lane. Asi by sa bol nahlas rozosmial, keby situácia nebola príliš vážna, a pokiaľ by mu Hermiona jednou rukou natoľko nezvierala hrdlo, že sa nedokázal nadýchnuť. Najdôležitejším problémom bolo, že ešte stále padali.
Nikdy predtým neletel s niekým zaveseným okolo krku, vždy iba sám, a teraz sa mu zdalo, že dve telá bude oveľa ťažšie udržať vo vzduchu, než iba jedno.
„Robte niečo!“ kričala mu Hermiona do ucha.
„Snažím sa!“ Snape sa pokúsil vyslobodiť si pravú ruku z jej smrteľného zovretia a vyloviť z habitu prútik.
Medzitým si Hermiona ovinula nohy okolo jeho drieku.
„Pusťte mi ruku!“ snažil sa prekričať hvižďanie vetra.
„Zbláznili ste sa?“ vykríkla a ešte tesnejšie sa pritisla k jedinej veci v okolí – Snapovmu telu.
Muž sa po krátkom zápase vzdal ďalšieho boja a pokúsil sa sústrediť. Padali tak rýchlo, že potreboval všetky vnútorné sily, aby mohol znásobiť svoje schopnosti letieť bez metly a iných pomocných prostriedkov, a znalosti oklumencie, aby nepristáli na zemi ako dva bezmocné kusy mäsa.
Zatiaľ, čo sa ich rýchlosť postupne spomaľovala, Snapovi sa zdalo, že je okolo nich čoraz temnejšie. Zem nemohla byť ďalej, než dvadsať metrov, keď ich úplne pohltila tma. Tesne pred dopadom prenikla k nemu cez stenu koncentrácie a oklumencie, okrem vône citróna a manga, ešte jedna skutočnosť, jemná vôňa levandule.
Midnights Prophet: ( solace ) | 15.10. 2011 | Kadiaľ? | |
Midnights Prophet: ( solace ) | 08.10. 2011 | Bližšie | |
Midnights Prophet: ( solace ) | 01.10. 2011 | Minulosť | |
Midnights Prophet: ( solace ) | 24.09. 2011 | Zatvorení spolu | |
Midnights Prophet: ( solace ) | 17.09. 2011 | Pondelok | |
. Úvod k poviedkam: ( solace ) | 12.09. 2011 | Úvod k poviedke | |