Preklady fanfiction Harryho Pottera

Len pre našu zábavu a poučenie.

Hádať sa je fajn

Pondelok

Hádať sa je fajn
Vložené: Elza - 17.09. 2011 Téma: Hádať sa je fajn
solace nám napísal:

Hádať sa je fajn!

Originál: Vitázni jó!

Author of original story: Midnights Prophet - Preklad a FanArt: solace

Rating: 14+

Kapitola neprešla beta-readom

This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended.

Pozor, nie je možné otvoriť v novom okne, musíte sa vrátiť späť.

Pondelok

Hermiona Grangerová nebola nikdy trpezlivou čarodejnicou.

To, že musela roky čakať, kým jej konečne ponúkli miesto, o ktoré sa toľko usilovala... bolo dosť skľučujúce. Lenže nemohla za to, že ministerstvo, to prekliate ministerstvo na čele s Kingsleym Shackleboltom, neprišlo na to, aké netušené možnosti sú v nej ukryté. V nej, Hermione Grangerovej, nositeľke Merlinovho radu tretieho stupňa, vojnovej hrdinke, najlepšej priateľke Harryho Pottera. Nie, ministerstvo, to mizerné ministerstvo, zobralo do úvahy len posledný fakt. Nič z jej intelektu, neuveriteľných logických schopností, fenomenálnej pamäte, prispôsobivosti, rýchleho uvažovania alebo vynaliezavosti a prefíkanosti privádzajúcej slizolinčanov k plaču.

Nie, ministerstvo, nech ho spaľuje gubraitský oheň od najnižšieho bodu po prízemie, si to nevšimlo.

Až päť rokov po tom, čo zložila MLOK-y (a je potrebné dodať, že s najlepšími výsledkami v tomto storočí), to ministerstvo konečne zaregistrovalo.

Možno k tomu prispel aj fakt, že s mesačnou pravidelnosťou bombardovala Oddelenie pre presadzovanie čarodejníckeho práva rozličnými nápadmi. Lenže teraz držala v rukách to, na čo tak dlho čakala.

List z ministerstva.

Trasúcimi  rukami zvierala žltý pergamen s pečaťou Ministerstva mágie na zadnej strane. Keď ju pred viac ako rokom vyhľadala Minerva a ponúkla jej miesto v Rokforte, prijala ho. Nemala inú možnosť. Čarodejnícky svet, napriek svojej magickosti, neponúkal toľko lukratívnych pracovných miest, aby sa v nich mohla len tak preberať. Rok po skončení školy prijala na prechodnú dobu miesto v Čarodejníckej literatúre pre veľkých aj malých. Počas druhého roka stráveného v kníhkupectve začala tušiť, ako sa z niečoho prechodného ľahko stane niečo trvalé. I keď milovala knihy, ani trochu netúžila stráviť zvyšok života v obchode, ktorý jej nepatril. A vonkoncom nie pri pokladnici. Nie, rokfortský génius posledného storočia je predsa povolaný robiť lepšie veci.

A tak súhlasila, že nastúpi na voľné miesto po profesorovi Flitwickovi. Momentálne už viac ako rok napĺňala vedomosťami hlavy mladých čarodejníc a čarodejníkov.

Hoci si za posledný rok učenie obľúbila, veď čomu by lepšie rozumela, než príprave učebných plánov a vzdelávaniu druhých, nedokázala sa ovládnuť, aby nereptala. Hlavy plné vedomostí? Nanajvýš v najsmelších snoch! Neprekážalo jej, že niektorí študenti neoplývajú takým intelektom, ako povedzme... nuž..., ako napríklad... ona, ale aby ich ani trochu nezaujímalo, čo preberajú na hodinách, ju skutočne prekvapilo. Vedela, že je to jej chyba. Mala si spomenúť na Rona a Harryho. Obaja jej najlepší priatelia prežili šesť rokov v Rokforte len vďaka jej vedomostiam. Okrem rachotiacej sedmy, čarodejníckeho šachu, metlobalu, porušovania pravidiel a dievčat ich absolútne nič nezaujímalo.

No dobre, občas bojovali proti Voldemortovi, ale aj s tým im pomáhala, takže to nemôže brať do úvahy.

Väčšina študentov zvysoka kašľala na učenie a bolo veľmi ťažké prinútiť ich k disciplíne. Najmä takému človeku, ktorého život sa odohrával na stránkach Denného Proroka. Už roky s úžasom sledovala, ako si novinári nevedia nájsť lepšiu zábavu, než každý mesiac nudiť čitateľov zvláštnym vydaním Vojnových Hrdinov. Naozaj bol až taký záujem o ich súkromný a ľúbostný život? Niežeby ten druhý spomínaný Hermiona mala.

Nič to, dôležité je, že má konečne to, na čo čakala. List!

List, v ktorom ju celkom určite požiadajú, aby pracovala pre ministerstvo, ctené spravodlivé ministerstvo. Konečne sa naplní jej osud a bude môcť bojovať za práva utláčaných. Možno sa jej ospravedlnia, že ju tak dlho neprávom opomínali. Áno, určite sa jej ospravedlnia.

Hermiona si so sebavedomým úsmevom sadla na stoličku. List položila presne do stredu písacieho stola, naklonila sa dozadu a spokojne sa naň zahľadela.

Raňajky vo Veľkej sieni mala za sebou. Tam pred ňu spustila sova starostlivo skrútený pergamen, lenže ona ho nechcela čítať všetkým na očiach. Chuderka Minerva,  čoskoro sa dozvie, že si opäť bude musieť hľadať nového profesora čarovania.... Hermiona si chcela byť istá, že svojím odchodom nikomu neublíži, a tak začala premýšľať nad potenciálnymi kandidátmi, ktorí by ju mohli nahradiť. Nebolo by čestné, keby odišla  z ničoho nič a  nechala Minervu v peknej kaši. Možno v škole vydrží do vianočných prázdnin, a ak by riaditeľka nikoho nenašla... nuž... možno by zostala do konca roka. Avšak od januára bude naisto potrebovať nového učiteľa.

Samozrejme, boli tu aj žiaci. Nikto z nich si ju nepamätal ako študentku, skôr ju poznali zo stránok novín. Keď im prvý týždeň zadala toľko domácich úloh, ako zo všetkých ostatných predmetov dohromady, rýchlo zabudli na hrdinku sladkých romantických príbehov zo zvláštneho vydania Denného Proroka. Snažila sa byť prísna a nestranná, ale takmer v každej triede si našla nejakého obľúbenca. A tretí ročník si ju kompletne podmanil. Nemohla za to. Bola si istá, že jej deti budú chýbať. Začala teda plánovať, ako ich ešte pred odchodom pripraví na skúšky. Boli to ďalekosiahle plány, v ktorých podrobne stanovila, kedy majú začať s prípravou. Len nebolo isté, že rokfortskí študenti túžia práve po takomto darčeku na rozlúčku. Na tejto časti plánu bude ešte musieť popracovať.

Bola tu tiež nová profesorka obrany proti čiernej mágii, Carla, ktorá vyrastala v Taliansku a pred pár rokmi sa presťahovala do Rokvillu. Dievčina opustila prekrásne Toskánsko, aby sa v škótskej vysočine vydala za svoju lásku. Potom, čo na ministerstve zložila s výbornými výsledkami rozdielovú skúšku, stala sa v septembri novou členkou učiteľského zboru. Carla bola mladšia ako Hermiona. Nepatrila síce k najsebavedomejším učiteľom, ale jej prednosťami boli zodpovednosť a dobrosrdečnosť.

Hermiona často rozmýšľala nad tým, do ktorej fakulty by ju pridelil Triediaci klobúk.

Keďže boli takmer rovnako staré, trávila s ňou najviac času. Aj keď počas víkendov a pracovných dní, kedy nemala dozor na chodbách, mohla Hermiona odísť kamkoľvek, napriek tomu sa cítila odrezaná od vonkajšieho sveta. Kvôli tomu, že v internátnej škole nebývali len študenti, ale aj učitelia, mala veľmi málo príležitostí zabaviť sa, prípadne sa dostať do spoločnosti. Carla mala šťastie, že bývala blízko, lenže počas podávania stravy musela byť prítomná a vedľa nej sediacej Hermione sa tak tieto okamihy javili znesiteľnejšie. Nehovoriac o tom, že mladá čarodejnica musela opustiť nielen rozprávkovo nádherný vidiek Toskánska s chutnými vínami a jemným olivovým olejom, ale aj svojich priateľov. Teraz bola Hermiona jej jedinou spoločnosťou široko-ďaleko.

Ďalej tu bol milý, dobrý Hagrid, ktorý ju ešte stále pozýval každý týždeň na čaj a koláčiky. Asi bude musieť nájsť niekoľko nudiacich sa študentov, ktorí budú ochotní robiť hájnikovi spoločnosť, aby ju zastúpili, keď o niekoľko mesiacov opustí školu. Možno by mohla presvedčiť tretiakov...

Potom tu bola dámska časť zboru: profesorky Sproutová, Sinistrová, Hoochová a Vectorová. Keď vlani prišla do Rokfortu, tieto štyri učiteľky sa k nej správali veľmi milo. Boli prvé, ktoré ju prijali s otvorenou náručou a Hermiona im za to bola vďačná. A ešte aj za piatkové stretnutia v Troch metlách...

Hoci tieto príležitosti v poslednom čase poredli, zakaždým prebiehali vo veľmi príjemnom duchu a poskytovali jej jedinú možnosť uvoľnenia počas namáhavých týždňov.

A ešte tu bol Snape. Snape...

Hermiona nechcela myslieť na Snapa.

Tento muž sa od skončenia vojny ani za mak nezmenil. Aj keď bolo pravdou, že už nerobil žiadne výnimky: teraz už nenávidel všetkých rovnako. Ešte aj najnamyslenejší slizolinčania prechádzali okolo jeho učebne v žalároch so stiahnutým krkom, nehovoriac o samotných hodinách. Počas tohto týždňa stretla už troch plačúcich študentov, pravdaže všetkých z Bifľomoru. A to bol ešte len pondelok, krátko po raňajkách!

Hermiona nechápala, ako môže mať tento muž stále také intenzívne vyžarovanie.

Snape v to ráno, smerujúc k profesorskému stolu, prechádzal pohľadom po Veľkej sieni. Zrazu sa jeho oči pristavili na troch chichotajúcich sa dievčinách. Keď Hermiona začula z úst jedného zo smejúcich sa dievčat slová: Lily Potterová a Severus Snape, vedela, že sa niečo stane. Muž však neurobil nič viac, len zastal vedľa tria, ruky si prekrížil na hrudi a zadíval sa na ne. Trom bifľomorčankám stuhli ruky s lyžicami a pokorne žmurkali na profesora. Pritom sa zdalo, že sa im z tvárí pomaly vytráca krv a zanecháva za sebou kriedovobiele masky. Blízko sediaci študenti sa snažili od troch dievčat čo najviac odtiahnuť a tváriť sa, akoby neexistovali. Tieto pocity sa o chvíľu preniesli aj na študentov pri okolitých stoloch a celá Veľká sieň sa pomaly ponorila do úplného ticha. Nikto sa neopovážil ani pohnúť.

Hermiona ohromene pozerala na predstavenie, keď vtom na svojej ruke pocítila niečí dotyk.

„Čo to robí?“ spýtala sa šeptom Carla, pokynúc hlavou smerom k mužovi. Nervózne sledovala  pred ňou prebiehajúcu tichú vojnu, potom sa začala nespokojne vrtieť na stoličke, ako niekto, kto sa chystá každú chvíľu utiecť.

Bifľomor, nič iné!

„Karhá ich,“ odvetila takisto šeptom.

Prešlo len pár sekúnd a jedno z dievčat sa rozplakalo.

Hermiona už mala všetkého dosť. Dve z trojice dievčat boli muklovského pôvodu a s veľkou pravdepodobnosťou nikdy nepočuli o žiadnej bitke, Voldemortovi, ani Severusovi Snapovi, vojnovom hrdinovi, rokfortskom veteránovi zo žalárov a jeho srdcervúcom príbehu. Aj keď si prváčka, Elizabeth Smithová, mohla nájsť na rozpovedanie príbehu aj lepšie miesto, ako Veľkú sieň, stále to boli ešte deti, a toto si nezaslúžili.

Snape to mal u Hermiony už aj tak dosť nahnuté vojnovým ťažením trvajúcim od začiatku školského roka, ktorým sa ju snažil vyštvať zo školy. Keď sa aj ďalšie dve dievčatá poddali a začali slziť, chystala sa zasiahnuť.

Minerva sediaca za vrchom stola si však odkašľala a pritiahla tým všeobecnú pozornosť.

„Profesor Snape, ak vám to neprekáža, chcela by som s vami prebrať niekoľko vecí. Teraz!“ zdôraznila posledné slovo.

Snape naposledy blysol pohľadom po bifľomorčankách a potom sa so spokojným, ironickým úsmevom na tvári pobral k profesorskému stolu.

Hermiona by bola dala neviem čo za to, aby mu ten výraz spokojnosti zotrela z tváre.

„Už máte krajšie ráno, profesor Snape?“ spýtala sa, keď sa ku nej dostal bližšie.

Muž k nej vyslal mrazivý pohľad a nakrčil čelo.

„Pozrimeže, Grangerová, ako dnes ráno dobre vyzeráte. Vari nie ste chorá?“ spýtal sa sladkým hlasom.

„Aj vy pôsobíte dobre. Azda ste nevracali?“ odsekla Hermiona.

„Vidím, že sa cítite presne tak, ako vyzeráte. Všakže vám ani dnes neprišiel list?“ spýtal sa.

Hermiona vôbec netušila, odkiaľ Snape vedel o jej veľkolepých plánoch, ale ani pri jednej príležitosti jej nezabudol strčiť pod nos, že ministerstvo o ňu nemá záujem.

„Dnes ešte neprišla pošta,“ skrivila ústa. „Lenže ja mám aspoň šancu, že mi sova niečo prinesie,“ dodala povznesene.

„Myslíte Denného Proroka?“

Skôr, ako Hermiona stihla na jeho cynickú poznámku čokoľvek odseknúť, pohľad jej zablúdil k tvári riaditeľky. Varujúci výraz profesorky McGonagallovej ju umlčal. Vrhla na Snapa ešte jeden vyčítavý pohľad a potom sa s grimasou otočila späť k svojej kaši.

„Neviem, ako to robíš,“ pokrútila hlavou Carla, „že dokážeš využiť každú príležitosť, aby si sa s ním hádala, mňa však pri tom chlapovi striasa zima.“

Carla mala pravdu.

Hermiona sa počas jedla zabávala tým, že sa škriepila so Snapom. Dokonca sa aj obyčajne nudné učiteľské porady javili oveľa osviežujúcejšie, keď sa s ním mohla počas nich hašteriť. Počiatočný súcit a náznak ľútosti zmizol v momente, keď sa s týmto mužom stretla  po prvý raz od skončenia vojny.

Hermiona dorazila minulý rok v septembri do Rokfortu o deň skôr ako študenti. Premiestnila sa k bráne školy a pristála presne uprostred kaluže.

Nuž, takýto príchod si nepredstavovala.

Keď sa vydriapala z menšieho močiara a pokúsila sa vytiahnuť aj ťažkú debnu, pocítila, že ju niekto sleduje. Pomaly sa otáčala dozadu a chystala sa siahnuť po prútiku, keď vtom zbadala Snapa a ruka jej zastala na polceste.

Muž vyzeral presne tak, ako si ho pamätala zo svojich školských čias, až na dvojicu podráždených krvavočervených stôp na krku, ktoré nedokázal zakryť ani vysoký golier habitu. Najmä pri jeho terajšom postoji.

Snape ako tmavý tieň s nechuťou postával v bráne školy, ľahko sa opierajúc o kovovú ohradu. Pohľadom sa spokojne popásal na zablatenom habite dievčiny, nesúhlasne pritom krútiac hlavou .

Nie, Hermiona si rozhodne nenaplánovala takýto príchod.

„Slečna Grangerová,“ pozdravil ju chladne.

Hermiona sa úplne pozabudla a ešte stále civela na Snapov krk. Len zriedkavo mala možnosť vidieť jazvy, ktoré by sa nedali odstrániť  s pomocou nejakého  zbehlého a spôsobilého liečiteľa. Doteraz nevidela nič podobné, samozrejme okrem Harryho jazvy, lenže tú spôsobila veľmi silná, smrteľná kliatba, zatiaľ čo Snapove uhryznutie hada. Nech už boli zuby Nagini akokoľvek nebezpečné a jedovaté, ťažko si dokázala predstaviť, že by liečitelia v svätom Mungovi, alebo trebárs Madam Pomfreyová, neboli schopní stopy po nich odstrániť. Oveľa pravdepodobnejšie sa javilo, že to tak chcel Snape, avšak vzhľadom na vysoký golier habitu, jazvy zrejme netúžil ukazovať pred celým svetom. „Ako dlho sa bude ešte trestať?“ pomyslela si a pohľad sa jej opäť vrátil k mužovej tvári. Profesorove oči sa na chvíľu zlostne zablysli a grimasu, ktorá nasledovala vzápätí, už Hermiona privítala ako starú známu. To stačilo na to, aby sa konečne prebrala z rojčenia.

„Profesor Snape, teším sa, že vás vidím!“ odvetila a pokúsila sa o silený úsmev. Pristátie v kaluži a to, ako neskrývane na ňu zízal, spravilo jej príchod ešte ponižujúcejším, než si vedela predstaviť.

Otočila sa, snažiac sa skryť rozpaky, aby konečne vylovila z blata debnu. Nebolo to však vôbec ľahké. Cenné sekundy stratila tým, že pozorovala Snapa, teraz ju bola nútená ťahať z oveľa hlbšieho miesta kaluže.

„Klamal by som, keby som tvrdil, že sú naše pocity vzájomné.“ Počula spoza svojho chrbta Snapovu odpoveď. Z tónu jeho hlasu jasne vycítila, že sa dobre zabáva na tom, ako nová profesorka zápasí s debnou. „Je skutočne prekvapivé, slečna Grangerová, že ste prežili vojnu, keď nedokážete zoslať obyčajné kúzlo na debnu. Nehovoriac o tom, ako sa z vás mohla stať profesorka čarovania, keď nie ste schopná spraviť ani toľko?“

Hermiona sa snažila nebrať na vedomie, že sa ju Snape, nie príliš zaobalene, pokúša obviniť z toho, že by za svoje miesto mohla vďačiť niečomu inému, okrem vlastného talentu.

„V debne sú také veci, ktoré by mohlo poškodiť zmenšujúce kúzlo. A ako vyplýva z Filibusovho 819-teho záznamu: nikdy nezmenšuj nič, čo kedysi žilo, prípadne javilo známky života, rovnako žiadnu časť tela kedysi existujúcej bytosti, ak nechceš aby sa časom obrátila na prach“, vysvetľovala, pričom centimeter po centimetri postupovala dozadu, ťahajúc ťažkú debnu. „Ale môžem vás uistiť, že ostatné tašky mám vo vrecku habitu,“ pokračovala, teraz už so zubami stisnutými od námahy. Ešte raz potiahla za rúčku debny, čo bola výnimočne hlúpa vec z jej strany, a stratiac rovnováhu nie príliš elegantne pristála na zemi pred Snapom.

Muž sa odtisol od ohrady, prekrížil si ruky na hrudi a ústa mu skrivil posmešný úsmev.

„Vaša schopnosť memorovania je skutočne fascinujúca!“ povedal, pričom bolo nanajvýš jasné,  že tým nie je ani trochu fascinovaný. „Prezraďte mi, slečna Grangerová, všakže sa v tej debne neskrýva tá chlpatá, ryšavá nočná mora, ktorá sa za vašich študentských čias vydávala za mačku?“

Hermiona pozerala rozšírenými očami na muža, ktorý sa očividne čoraz lepšie bavil, pričom sa snažila počítať do desať, aby uchránila Snapea od veľmi silnej, zlej kliatby a seba od ďalšieho poníženia; pretože nič iné by už nedokázalo zastaviť jej slzy, keď sa v tejto bezradnej a nepríjemnej situácii Snape ešte vysmieval jej mačke, ktorá uhynula pred pár mesiacmi.

Aj tak sa len veľmi ťažko dokázala vyrovnať s náhlou stratou Krivolaba, ktorý mal žiť ešte najmenej tridsať rokov, a nie uhynúť ako mladý kocúr plný sily. Hermiona musela prísť až za Hagridom, aby sa jej mačke ušla zodpovedajúca starostlivosť, pretože pojem zverolekár bol v čarodejníckom svete neznámy a Krivolab, ako polovičný knézl, nemohol dostať muklovskú liečbu. Kým sa však dostala do Rokfortu, Hagrid, bojujúci so slzami, jej už mohol len oznámiť, že ak súhlasí, môžu jej kocúra pochovať niekde na tunajších pozemkoch, keďže tu vykonal toľko hrdinských skutkov.

„Nie,“ odvetila nakoniec a sama bola prekvapená, ako rozhodne a rázne znel jej hlas, napriek hrči zvierajúcej jej hrdlo. „V debne je niekoľko prísad do elixírov, zopár rastlín a ešte pomôcky potrebné na moje hodiny čarovania.“ Hermiona sa pokúsila pozrieť na Snapa tak, aby ho ani nenapadlo ešte raz spomenúť meno jej bývalého miláčika. Možno by mal jej pohľad silnejší účinok, keby ho nevysielala sediac na zemi. Zdalo sa však, že Snapovi sa už zunovala nečinnosť.

„Bez ohľadu na to, ako veľmi by ma, po predchádzajúcej improvizovanej teórii, potešila aj nejaká praktická ukážka, bohužiaľ, nemám na to celý deň.“ Z jeho hlasu bolo opäť cítiť, ako mu to v skutočnosti nie je ľúto.“Pani riaditeľka ma poverila, aby som vás odprevadil do riaditeľne. Takže, ak sa milosťpani zdá, že nadišiel vhodný čas, môžeme ísť.“ Nečakajúc na odpoveď sa Snape otočil na päte a pobral sa ku škole.

Hermiona zamračene pozerala za profesorovou vzďaľujúcou sa postavou a to bol práve ten moment, kedy si predsavzala, že pokiaľ bude učiť v Rokforte, nedovolí, aby ju ešte raz ponížil. Nemala už jedenásť rokov, aby sa ho zľakla. Okrem toho jej bol Snape dlžný aspoň toľko, aby sa na jej nešťastie nepozeral so založenými rukami a neurážal ju, ani jej bývalého štvornohého miláčika. Ak už nič iné, mohol byť aspoň zdvorilý, veď budú kolegovia!

Hermiona si ešte stále predriekala nemú žiadosť, keď sa Snape po pár krokoch otočil, dajúc jej jasne najavo, že očakáva, že ho bude nasledovať.

„Predpokladáte, že odtiaľ vstanete ešte dnes?“ zdvihol spýtavo jedno obočie.

„Predpokladáte, že sa ešte tohto roku naučíte správať?“ dokonale napodobnila jeho pohyb Hermiona.

Snape len prižmúril oči a potom sa bez slova opäť otočil na päte, znovu nechajúc Hermionu za sebou.

„Fakt skvelý sprievodca, keď na druhého ani nepočká!“ mrmlala si dievčina popod nos.

Akoby to bol počul, Snape odfrkol ponad plece: „Dúfam, že trafíte aj sama.“

Hermiona nasrdene vstala zo zeme, čistiacim kúzlom si odstránila blato z batožiny a šiat a potom ťahajúc debnu, sa so zdvihnutou hlavou pobrala ku bývalej škole.

„Rutina a roky,“ odvetila nakoniec Hermiona a zahryzla do sendviča.

Z hlasným plieskaním krídel prileteli sovy, spustiac do siene stovky listov a dievčina očarene sledovala ich ladné pristávanie. Jedna jej skutočne priniesla najnovší výtlačok Denného Proroka a druhá list.

Hermiona vrhla na Snapa víťazoslávny pohľad.

On však iba mykol obočím.

Stálo ju veľa úsilia ovládnuť sa a neopustiť čo najrýchlejšie sieň, aby bola čím skôr osamote s dlho očakávaným pergamenom.

Hermiona rada učila, lenže mala pocit, že je predurčená na pomoc ukrivdeným. Spokojnosť, ktorú cítila počas doručenia listu bola taká veľká, akoby jej natierali balzamom každučký kúsok srdca. Návrhy, ktoré mesačne predkladala ministerstvu, slúžili na to, aby zlepšili vzťahy medzi zázračnými tvormi, čarodejmi a čarodejnicami; aby sa nespravodlivé zaobchádzanie so škriatkami, raráškami, či čarodejníkmi muklovského pôvodu nešírilo ďalej v tejto, Malfoyovcami ovplyvňovanej, i tak už dosť skazenej spoločnosti. To, že v budúcnosti bude môcť zasvätiť tejto veci všetku svoju energiu a konečne sa bude môcť ponoriť do práce na ministerstve, vyčarilo na jej tvári ešte širší úsmev.

Hermiona si chcela vychutnať každučký moment tohto výnimočného okamihu.

A tiež aj toho, že mala prvú hodinu voľnú.

Zhlboka sa nadýchla, vytrhla sa zo snenia a konečne otvorila obálku.

Pokým čítala, jej oči kĺzali po riadkoch stále nižšie a nižšie a úsmev na tvári postupne ochaboval. Keď o pár minút dočítala záver, šťastie na jej tvári vystriedal hnev.

Hermiona najskôr neveriacky zízala na pergamen, ktorý sa medzi jej zbelenými prstami čoraz viac krčil. Ani si neuvedomila, kedy začala od hnevu bubnovať po doske stola, ani to, kedy vstala a holými rukami začala svoj kabinet meniť na ruiny. Okrem kníh sa žiadnej z jej vecí nepodarilo uniknúť, aby si na nej nevyliala zlosť; perá poletovali krížom-krážom po miestnosti, okno sa zatriaslo, keď hodila o stenu nezvyčajne ťažkú halloweenskú tekvicu, ktorú mali v deň použiť druháci na precvičovanie zväčšovacieho kúzla. Lepšie neobišli ani práce študentov ležiace na jej stole, ani kalamáre; aj ony skončili v troskách. Jedno krídlo dverí skrine sa so škripotom otvorilo, keď doň s hlasným rinčaním vrazila letiaca váza. Stolička sa pravdepodobne prevrhla vtedy, keď Hermiona vyskočila spoza stola, a teraz sa ju snažila znovu postaviť niekoľkými presne mierenými kopancami do nôh.

Keď už nebolo čo hodiť o stenu, rozkopať, ani rozbiť, dievčina zostala stáť a zhodnocovala škody. Pri pohľade na tú spúšť, jej však predošlý hnev ešte viac zatemnil mozog. Za to, že jej izba vyzerala, ako keby sa cez ňu prehnala menšia veterná smršť, mohla ďakovať len sebe. Bolo skutočne nezvyčajné, aby vo výbuchoch hnevu takýmto spôsobom ničila vlastné veci. To bolo typické pre Harryho, nie pre ňu. Ona vždy hľadala útechu v plači.

Ale nie dnes.

Prekročiac trosky pristúpila k stolu, kde na počudovanie ešte stále ležal jej list, v celku a neporušený. Kým hlasno dychčiac opäť prebehla pohľadom po riadkoch, pocítila, že ju zákerným spôsobom začína opantávať silnejúca bolesť hlavy.

„Ten... ten prekliaty... špinavec!“ sykla a trúc si sluchy náhlivo vyšla cez dvere, ktoré sa s hrozivým treskom za ňou zabuchli.

~~SS-HG~~

Severus Snape nebol práve trpezlivým čarodejníkom.

Dnešné ráno sa preňho nezačalo najlepšie, a to len prispelo k tomu, že sa nachádzal vo vražednej nálade. A od istej udalosti, ktorá sa odohrala v Astronomickej veži, všetci dobre vedeli, že Snapove nálady treba brať vážne.

Smrteľne vážne!

Zdalo sa, že tejto skutočnosti nepripisovali žiadny význam len na jedinom mieste: ministerstve. Nech Merlinova ničivá sila metá blesky na to prekliate miesto!

Nie, zdalo sa, že na ministerstve ešte nepochopili, s kým majú tú česť.

Snape ešte pred štyrmi mesiacmi žiadal, aby voči Hermione Grangerovej vzniesli obvinenie. Keďže na Minervu nepôsobili ani vyhrážky, ani prosby, nevidel iné východisko, než sa na profesorku sťažovať. Nemal v úmysle deliť sa ďalší rok o zborovňu s touto znervózňujúcou dievčinou. Vlaňajšok mu úplne stačil. Na to, že by školu mohol opustiť on, nechcel ani pomyslieť a situácia už bola nezvládnuteľná. Rokfortský hrad bol jednoducho pre nich dvoch pritesný. A keďže na Grangerovú neplatilo pekné slovo, musel sa uchýliť k slizolinským praktikám.

Jemu, hlave Slizolinu, to skutočne nemohli mať za zlé!

Stále nemohol pochopiť, prečo sa Minerva stráni vyhodiť Grangerovú, o ktorej všetci vedeli, že sa snaží získať miesto na ministerstve. Snape sa spokojne usmial nad iróniou celej situácie: dievčina počas predošlého roka každé ráno vstávala od raňajok zamračená, pretože jej neprišiel list z ministerstva, pričom on čakal na to isté, aj keď v úplne iných súvislostiach.

Nekompetentná čarodejnica na Oddelení pre presadzovanie čarodejníckeho práva mu povedala, že ak zistia opodstatnenosť jeho obvinenia, možno si Grangerovú predvolajú na pohovor, avšak na základe jej terajšieho postavenia (vojnová hrdinka, nositeľka Merlinovho radu, neznesiteľná mudrlantka a neskutočná drzaňa) voči nej nebude možné, len tak ľahko, vzniesť obvinenie.

Snape si ťažko vzdychol a snažil sa zaujať k celej veci optimistický postoj. Čoskoro budú vianočné prázdniny. Už len necelé dva mesiace čakania a konečne si vydýchne. Celý jeden týždeň strávi v pokoji, bez prítomnosti Grangerovej.

Počas ďalšieho ťažkého povzdychu sa snažil sústrediť všetky svoje schopnosti oklumentora, ktorými disponoval, aby jeho optimistické myšlienky vzápätí neprebil pesimizmus.

Naozaj myslel na všetko. Ešte počas leta vyhľadal Blaisa Zabiniho, ktorý bol jeho dlžníkom z čias štúdií v Rokforte, a presvedčil ho, aby zanechal svoj malý výnosný obchod; prenajal ho, najal si niekoho, čokoľvek, len aby prišiel do Rokfortu učiť čarovanie. Aspoň dovtedy, pokiaľ si nenájdu náhradu. Merlin vie, čo všetko ten chlapec predával v jednom z najprosperujúcejších obchodov v Zašitej uličke, ale pomaly sa stával vážnym konkurentom Borgina a Burkesa. Keďže väčšina jeho obľúbených slizolinčanov do dnešných dní spomínala s hlbokou úctou na hlavu svojej fakulty, Snape sa to snažil využiť. Vzhľadom na súčasné okolnosti, nemal na výber. Chlapec bol jedným z Flitwickových najlepších študentov. Drobný profesor ho často spomínal ako prirodzený talent (samozrejme až po Grangerovej), a ani Minerva nemohla mať voči nemu výhrady. Blaise nemal nič spoločné so smrťožrútmi, aj keď sa ho snažili presvedčiť, aby sa ku nim pridal. Na rozdiel od Draca mal toľko rozumu, aby sa nenechal ociachovať.

Samozrejme, Snape by nikdy od nikoho nepožadoval láskavosť, keby nemusel podniknúť zúfalé kroky, aby sa konečne zbavil Grangerovej. Grangerová...

Nuž, dievčina bude musieť urýchlene opustiť priestory Rokfortu.

Odkedy pred rokom vstúpila na jeho územie, správala sa, akoby bol jej vlastníctvom. Po chodbách sa niesla, akoby okrem nej nikto iný na svete neexistoval, na portréty pozerala, sťaby boli namaľované výhradne pre ňu, a pôsobila jednoducho tak, ako keby tento hrad postavili kvôli nej.

Bola voči nemu neustále bezočivá a bolo veľmi prekvapujúce, že jeho dobre cielené urážky mali zo dňa na deň čoraz menší účinok. Dievčina bola jednoducho nadmieru vytrvalá. Namiesto toho, aby sa naučila prehrávať so cťou a aspoň občas sa rozplakala, každý deň sa odznovu púšťala do zabŕdania. Zo všetkého najviac však Snapa pohoršovali veselé ohníčky v jej hnedých očiach, keď sa po vzájomnej výmene názorov na neho usmiala, zobrala sa a odišla. A on potom celý deň rozmýšľal nad čím sa, dočerta, zase uškŕňala.

Nehovoriac o tom, že pri každej príležitosti, keď vstúpila do zborovne, priniesla so sebou nezameniteľnú vôňu, ktorá pre Snapove vycibrené zmysly predstavovala skutočné muky. Počas porád ho obzvlášť znervózňovalo, keď musel najmenej hodinu a pol vdychovať vôňu citróna zmiešanú s mangom a ešte niečím, čo bolo natoľko ľahké, natoľko svieže, že sa musel nakloniť k nej čo najbližšie, aby to cítil.

No nie, že by si ju všímal!

Situácia už bola skutočne neúnosná! Snape si nedokázal predstaviť, čo by preňho znamenalo stráviť ďalší rok s touto neznesiteľnou, protivnou, zádrapčivou dievčinou, preto konal. Teraz sa však zdalo, že úplne zbytočne, veď čarodejnica z ministerstva mu prisľúbila, že ho do začiatku novembra budú informovať, a už meškali minimálne týždeň.

Prekliata byrokracia!

V tento deň sa Snapova prvá hodina začínala až o desiatej, takže mu zostávalo more času na úvahy o tom, prečo sa počet učiteľov na škole, napriek všetkému jeho doterajšiemu úsiliu, neznížil. Avšak v priebehu dneška by mal opraviť písomné práce najmenej dvoch ročníkov, ak s nimi nechce meškať.

Takže po ďalšom hlbokom povzdychu vytiahol na svojom písacom stole vrchnú zásuvku a vybral z nej červený atrament.

Druháci...

Znovu vytiahol zásuvku. Dva kalamáre s červeným atramentom. Minimálne.

Práve sa chystal napísať prvú výhradu na pergamen akéhosi bystrohlavčana (Človek by si myslel, že do Bystrohlavu sú zaradení študenti, ktorí sú múdri... už ani Triediaci klobúk nie je tým, čím býval), keď mu hlasný šramot vychádzajúci zo zadnej časti učebne pripomenul, že opäť na čosi zabudol. Už včera si všimol, že sa v jednom zo zásobníkov skrýva prízrak. Presnejšie, zistil to jeden chrabromilský siedmak, pri hľadaní žabích vajíčok (úprimne, čo by hľadali žabie vajíčka medzi rastlinnými prísadami?). Keď otvoril dvere skrine, vypadla z nich kostra. Ešte šťastie, že toto chlapča bolo natoľko „smelé“, že ho dokázala vystrašiť aj obyčajná kostra. Snape začínal pomaly strácať všetku dôveru v schopnosti Triediaceho klobúka.

Vďaka rýchlej reakcii sa prízrak opäť ocitol za zatvorenými dverami, lenže potom ho natoľko zamestnalo vŕšenie sa na chrabromilských študentoch, že úplne zabudol na jeho zneškodnenie. Teraz však nadišiel najpríhodnejší čas.

Pobral sa do zadnej časti učebne. Pomalým pohybom zápästia odomkol dvere skrine. Siahol po prútiku čakajúc, že sa prízrak objaví. Lenže skôr, než stihol čokoľvek urobiť, práve vtedy, keď sa začali otvárať dvere skrine, rozleteli sa vedľa neho dvere na učebni a dovnútra vtrhla hnedá hriva vlasov nasledovaná pohľadom pripomínajúcim fúriu.

„Ako si to predstavujete, vyýýýý...!“ bola by vykríkla profesorka čarovania do ticha panujúceho miestnosti, keby sa im v tom momente nestratila dlážka pod nohami. Chvíľu trvalo, pokým sa v hlave muža ustálila myšlienka, že ohromujúcou rýchlosťou kamsi padajú. Až keď sa pozrel dole, kde sa predtým nachádzala podlaha žalárov, naplno si uvedomil, do akých problémov sa dostali.

Snape v momente konal. Pretočil sa vo vzduchu dole hlavou, ako statný tuleň pri páde do mora, a vrhol sa za dievčinou odsúdenou na smrť.

Oči Hermiony sa rozšírili,  namiesto predchádzajúceho hnevu sa v nich zračil strach, keď sa jej chrbát šialenou rýchlosťou približoval k zemi. Habit okolo nej povieval ako vlajka vyvesená počas búrky, a keby do ohluchnutia nejačala, bola by počula, ako sa do jej šiat zapiera vietor. Rukami mávala vo vzduchu, napodobňujúc lietanie, prinieslo to však rovnaký efekt, ako snaha tučniaka letieť. Z metra na meter sa vzdialenosť medzi nimi zmenšovala, lenže tie okamihy sa javili ako večnosť. Všetky svaly muža sa napli, snažil sa čo najviac pritiahnuť ramená k telu, aby zvýšil svoju rýchlosť.

Hermiona sa dostala už do takého štádia hystérie, že predchádzajúci bezmocný trepot rukami nahradila pohybmi imitujúcimi plávanie.

Keď ju Snape napokon dostihol a pokúsil sa ju chytiť za ruku, vrhla sa po ňom, ako topiaci sa po záchrannom lane. Asi by sa bol nahlas rozosmial, keby situácia nebola príliš vážna, a pokiaľ by mu Hermiona jednou rukou natoľko nezvierala hrdlo, že sa nedokázal nadýchnuť. Najdôležitejším problémom bolo, že ešte stále padali.

Nikdy predtým neletel s niekým zaveseným okolo krku, vždy iba sám, a teraz sa mu zdalo, že dve telá bude oveľa ťažšie udržať vo vzduchu, než iba jedno.

„Robte niečo!“ kričala mu Hermiona do ucha.

„Snažím sa!“ Snape sa pokúsil vyslobodiť si pravú ruku z jej smrteľného zovretia a vyloviť z habitu prútik.

Medzitým si Hermiona ovinula nohy okolo jeho drieku.

„Pusťte mi ruku!“ snažil sa prekričať hvižďanie vetra.

„Zbláznili ste sa?“ vykríkla a ešte tesnejšie sa pritisla k jedinej veci v okolí – Snapovmu telu.

Muž sa po krátkom zápase vzdal ďalšieho boja a pokúsil sa sústrediť. Padali tak rýchlo, že potreboval všetky vnútorné sily, aby mohol znásobiť svoje schopnosti letieť  bez metly a iných pomocných prostriedkov, a znalosti oklumencie, aby nepristáli na zemi ako dva bezmocné kusy mäsa.

Zatiaľ, čo sa ich rýchlosť postupne spomaľovala, Snapovi sa zdalo, že je okolo nich čoraz temnejšie. Zem nemohla byť ďalej, než dvadsať metrov, keď ich úplne pohltila tma. Tesne pred dopadom prenikla k nemu cez stenu koncentrácie a oklumencie, okrem vône citróna a manga, ešte jedna skutočnosť, jemná vôňa levandule.

Za obsah komentárov je zodpovedný užívateľ, nie prevádzkovateľ týchto stránok.
 0 komentárov
Ďakujem
Pre automatický komentár sa musíte prihlásiť.

Archivované komentáre (pôvodne v archíve)


Re: Pondelok Od: kolous - 09.01. 2015
Páni, tak to je něco. Hermionina povaha je celkem odlišná od originálu, ale nemyslím že je to na škodu, možná právě naopak, tleskám ...

Re: Pondelok Od: mami - 03.05. 2014
Druhých vždy otravuje, keď niekto nie dost taktny příliš platí ukazuje na ich ....nevedomost. Severus je vytoceny z toho, že sa jej vobec nedotkol jeho rokmi vycviceny zmysle pre hrozí :-).

Re: Pondelok Od: kometa - 29.10. 2011
N á d h e r a! Díky, solace, skvělá volba, skvělý překlad, skvělý Severus a Hermiona na zabití
Re: Pondelok Od: solace - 29.10. 2011
Kometo, vďaka za pochvalu. Som rada, že sa ti poviedka páči a čítanie si užívaš. Tiež som na tom bola podobne. :-))

Re: Pondelok Od: Zuzana - 20.09. 2011
Táto Hermiona je neskutočne na nervy lezúca osoba. Takmer sa nečudujem, že ju Snape chcel dostať zo školy preč, len ma mrzí, že to urobil tak hnusne. Som zvedavá čo mohol na ministerstvo napísať aby ju odvolali. Dosť ma to mrzí, ale nakoniec ju predsa len pri tom páde zachraňoval. Tie ich hádky sú zábavné, aj keď ja sa budem tešiť na ich romantické chvíle, ak ovšem nejaké budú
Re: Pondelok Od: solace - 20.09. 2011
Hermiona je zámerne na nervy lezúca. Autorke sa ju podarilo výborne napísať. Má nám liezť na nervy rovnako ako Snapovi. Priznám sa, že som z nej mala rovnaké pocity. Oni dvaja si nezostanú nič dlžní, takže netreba ľutovať ani jedného z nich.:-DD A prídu aj romantické chvíle, ako inak... ;-) Vďaka.

Re: Pondelok Od: JSark - 19.09. 2011
Dobré. Tipujem, že s tým pádom mal čo do činenia ten prízrak, nie? Už len zistiť, kto z nich sa bojí pádu z výšky. Severus má skúsenosti s pádom bez metly alebo iného podporného prostriedku? Čo robil? Skákal z lietadla voľným pádom? :D
Re: Pondelok Od: solace - 19.09. 2011
Dobré? Tak teda ďakujem. ;-) Predpokladáš správne, môže za to prízrak. Kto sa bojí výšok (lietania) asi už tušíš. Severus má skúsenosti aj s lietaním bez metly a iných podporných prostriedkov, pozri HP Dary smrti kapitola "Prepustenie Severusa Snapa". Neskákal tam z lietadla.:-DD Autorka poviedky sa pridŕža všetkých skutočností opísaných v kánone, okrem Severusovej smrti. Čomu ja osobne fandím. ;-)
Re: Pondelok Od: JSark - 20.09. 2011
Viac ako dobré, to je jasné, len som bola unavená, aby som vymýšlala niečo originálnejšie. Len sa mi zdalo, že Hermiona v origináli nebola taká na seba zameraná a namyslená, ako tu. 8o Na Rowlin 7 diel vždy s radosťou zabúdam, dokonca priznávam, že som ho čítala len v tom pirátskom preklade na nete a hoci knihu som si potom kúpila, nedočítala som ju. Takže tie scény zo záveru nemám tak zafixované.
Re: Pondelok Od: solace - 20.09. 2011
S Hermioninou zameranosťou na seba a namyslenosťou máš pravdu, v tomto prípade však účel svätí prostriedky. Citeľné je to v prvej kapitole, neskôr sa ukáže, že to nie je celkom tak. Jazýček však bude mať nabrúsený aj naďalej. ;-)

Re: Pondelok Od: zuzule - 18.09. 2011
Páni, kam to padali? :D Sem zvědavá na příště. 
Re: Pondelok Od: solace - 19.09. 2011
Veru, kam to padali a ešte tak dlho? Dozvieme sa čoskoro. Dúfam, že tvoja zvedavosť nepoľaví. Díky :-)

Re: Pondelok Od: Nade - 18.09. 2011
Zdá se, že profesor trošku zhatil Hermioniny plány na práci na ministerstvu. Ne, že by to nebylo pro jeho plány trochu kontraproduktivní. Jejich popichování bylo celkem komické, ale teprve závěr kapitoly ukázal, že ten pravý fičák teprve začíná. Díky, těším se na další kousek.
Re: Pondelok Od: solace - 19.09. 2011
Nade, zdá sa, že plány zhatil. Otázkou zostáva, či s ňou ministerstvo vôbec nejaké plány malo? Ak by sme uvažovali, že nie, potom by sme konali rovnako ako profesor. ;-) Pravý fičák sa ešte len blíži, máš úplnú pravdu. Vďaka.

Re: Pondelok Od: GwenLoguir - 18.09. 2011
Som...zmätená... veď boli v žalároch...a... Ona sa bojí pádu? A to by ju mohlo zabiť? Leteli by naozaj až tak dlho?! Veľmi hlboko....a kamže to padali? Hm, na Hermionu možno až trochu príliš pyšná a ambiciózna...(kde je to dievčatko s hustou hrivou, čo Harrymu povedalo, že sú dôležitejšie veci ako známky?!) Ale na jej mieste by som ho po tej urážke Krivolaba možno predsa len prekliala...Aspoň by vedel, že sa nemá navážať do mojich zvierat. Ale Severus...omámený Severus, tomu je pri nej asi vážne jeden nechutne veľký hrad primalý. Ten hlod, že “nerobili nič, iba občas bojovali s Voldym“, nemal chybu. A minimálne dva kalamáre... Hm, svoj nos považujem za schopný, aspoň kým ide o jedlo, ale nikdy som nepochopila tie reči o vôňach, ktoré sú spravidla pri snamionkách. A absolútne si neviem predstaviť, s čím by ju mohol zažalovať...
Re: Pondelok Od: solace - 19.09. 2011
Gwen, v prvom rade vďaka. Všetko, na čo neodpoviem sa dozvieš v ďalšej kapitole. Hermiona je pyšná, namyslená a ambiciózna s tým súhlasím. Je to zámer, aby to malo šťavu, a aby mohla so Severusom držať krok. Keď je už aj Rokfort pre nich dvoch primalý, to je už čo povedať, však? Všetky citácie, ktoré si vybrala sa páčili aj mne. Reči o vycibrenom čuchu profesora elixírov, by sa aj mohli zakladať na pravde. Pri svojej práci sa asi na chuťové bunky spoliehať nemôže (na rozdiel od kuchárov), takže mu už ostáva len čuch a zrak. Čuchom musí vedieť rozlíšiť vôňu jednotlivých prísad, veď je predsa majster vo svojom odbore. Zrakom zase jemné odiene farieb a konzistenciu elixírov. Každá malá chyba totiž môže viesť ku katasfrofe.  
Re: Pondelok Od: GwenLoguir - 19.09. 2011
Verím, že má vycibrený čuch Severus, ale nespomína sa iba on, niekedy aj naopak, respektíve súčasne obaja riešia vôňu toho druhého. (alebo vôňu šampónu :D  ). 
Re: Pondelok Od: solace - 19.09. 2011
Áno, zvykne to byť aj naopak Hermiona je unesená jeho vôňou bylín, tráv, santalového dreva a neviem čoho ešte... D No nič to, niektoré autorky majú asi rovnakú slabosť na vône ako ja. V tejto poviedke mne osobne prekáža kombinácia citrón, mango a levanduľa, lebo sa nepoužíva. Mohol tam byť namiesto levandule jazmín, príp. citrón s levanduľou a ešte nejakou inou zložkou. Ale zas nesmiem byť taká detailistka, nech autorka prepáči. )
Re: Pondelok Od: GwenLoguir - 19.09. 2011
:D Mne to nič nehovorí... samostatne niektoré (aj to skôr tie jedlé ako vanilka a škorica), ale dokopy? Nemám šancu si to predstaviť.

Re: Pondelok Od: Leannka - 17.09. 2011
waw. povahy  Snapea a Hermiony majú v tejto poviedke zaujímavý odtieeň. Od začiatku som čakala všeličo ale ten pád( ktorý moc nechápem) určite nie. Dúfam, že nebudem musieť dlho čakať na pokračovanie. Ďakujem
Re: Pondelok Od: solace - 19.09. 2011
Leannka, ak si pád nepochopila, v ďalšej kapitole pochopíš. Bude to vysvetlené. Inak môže za to prízrak. ;-) Pokračovanie by malo byť cez víkend. Vďaka za komentík.

Re: Pondelok Od: teriisek - 17.09. 2011
Hermiona mě pěkně štve. Dost nezvyklé - a o to víc mě zajímá, jak to bude pokračovat. Vážně mě to zaujalo, jsem strašně zvědavá, co se bude dít dál a co se vlastně už stalo. Díky moc za překlad a budu se těšit na další!
Re: Pondelok Od: solace - 19.09. 2011
Teriisku, Hermiona ťa musí štvať. Mňa štvala tiež.:-) Je to zámer, aby z nej boli čitatelia rovnako znechutení, ako Severus. Aby nám ho bolo ľúto, hoci je pritom rovnako protivný. Pokračovanie bude naozaj zaujímavé. Dík.

Re: Pondelok Od: ell - 17.09. 2011
Můj první dojem po přečtení byl páni to je ale dlouhá kapitola...za to má autorka velké plus.   Co se týká hlavních postav, Hermiona mi tu přijde hodně mimo charakter, ale nijak zvlášť mi to nepřekáží. Severus se mi taky nezdá úplně ve své kůži, ale aspoň neztratil nic ze své milé povahy. Těším se na další překlad
Re: Pondelok Od: solace - 19.09. 2011
Ell, vďaka. Druhá kapitola bude ešte dlhšia, takže opäť plus. ;-) Charakter postáv ide možno trochu mimo, ale ak ti to neprekáža, tak nie je čo riešiť. :-) Hlavné je, že si jeden druhému nezostanú nič dlžní. :-D

Re: Pondelok Od: myska111 - 17.09. 2011
Zajímavá kapitola. Jsem zvědavá kam dopadnou. Hermiona se tu zdá trochu neschopná, tak uvidíme, jak se to vyvine.
Re: Pondelok Od: solace - 19.09. 2011
Hermiona sa ti zdá neschopná? V akom zmysle? (máš na mysli tú scénu s debnou?) Mne práveže príde až "veľmi" schopná, najmä pokiaľ ide o hádky s profesorom elixírov. Dík za komentík. ;-)

Re: Pondelok Od: Katie11 - 17.09. 2011
Zajimavá kapitola. Moc se těším na pokračování
Re: Pondelok Od: solace - 19.09. 2011
Katie, ďakujem. Dúfam, že sa bude páčiť aj naďalej. ;-)

Re: Pondelok Od: Gift - 17.09. 2011
Souhlasim s verinkou, opet velmi zajimava Hermiona:-D. POkud to autorka neprezene, vypada to na slibnou vtipnou povidku!!:-) Diky za preklad.
Re: Pondelok Od: solace - 19.09. 2011
Hermiona musí byť trochu "preexponovaná", aby to medzi dvojicou dostatočne iskrilo. Myslím, že autorka to neprehnala ani v ďalších kapitolách. Práve naopak. ;-) Vďaka, Gift!

Re: Pondelok Od: verinka - 17.09. 2011
Hermiona je otravná vševědka přesvědčená o vlastní dokonalosti je obvykle věc, která slibuje super zábavu A zdá se,  že tohle nebude výjimkou: "No dobre, občas bojovali proti Voldemortovi, ale aj s tým im pomáhala, takže to nemôže brať do úvahy." Co říct - děkuji a těším se na další
Re: Pondelok Od: solace - 19.09. 2011
Verinko, vďaka. Hermiona musí byť otravná, aby bola Severusovým rovnocenným súperom, a aby sme sa bavili. Som rada, že sa ti poviedka páči. :-)

Re: Pondelok Od: denice - 17.09. 2011
Tak tohle je ta nejlegračnější Hermiona, jakou jsem kdy četla. Opravdu moc pěkně napsaná, nejvíc mě dostalo, jak si malovala svoje působení ve škole, jak bude plnit vědomostmi hlavy dychtivých studentů. A za celých pět let jí nedošlo, že její plány na oslnění ministerstva jsou stejně samolibě naivní jako její představy o učitelském povolání. A Severusova snaha ji ze školy odstranit - skvělé! Moc se těším na pokračování. Díky.
Re: Pondelok Od: solace - 19.09. 2011
Denice, vďaka. Teším sa, že sa ti nová poviedka páči. Áno, Hermiona je vtipná a Severus klasicky ironický. Dúfam, že ani v ďalšej kapitole nesklamú. ;-)

Prehľad článkov k tejto téme:

Midnights Prophet: ( solace )15.10. 2011Kadiaľ?
Midnights Prophet: ( solace )08.10. 2011Bližšie
Midnights Prophet: ( solace )01.10. 2011Minulosť
Midnights Prophet: ( solace )24.09. 2011Zatvorení spolu
Midnights Prophet: ( solace )17.09. 2011Pondelok
. Úvod k poviedkam: ( solace )12.09. 2011Úvod k poviedke