Čo Komnata najviac potrebuje
Autor: Alydia Rackham
ORIGINÁL: http://www.fanfiction.net/s/6532581/20/What_the_Room_Requires
Čo Komnata najviac potrebuje
Preklad: Jimmi
Beta-read: Doda357
Upozornenie: Kapitola obsahuje zvukovú nahrávku.
VVVVVVVVV
DRACO
Hnali sme sa ponurými chodbami bez svetla, dokonale zladení ako dvaja nepokojní duchovia. Chodby sa zdali byť chladné. Po oboch stranách sme míňali portréty, tiché a temné. So Snapom sme zabočili na jednom rohu, potom na druhom - a zastali sme pred týčiacou sa stenou, ktorá viedla k mojej starej priateľke, Komnate najvyššej potreby.
Srdce mi znehybnelo. Myseľ sa mi prázdna zastavila. Pozrel som sa na neho. Zadíval sa mi do očí.
Potom, bez slova, sa otočil a pokračoval ďalej po chodbe - bude šíriť príkazy, aby všetci študenti šli do svojich fakúlt. Nikto sa neocitne v krížovej paľbe.
Vo Veľkej sieni, niekde za mnou, som začul zbor cvičiť na ich vystúpenie na konci roka. A keď som načúval tej neodbytnej melódii, zatvoril som oči a myslel som len na to, čo žiadam.
"Nes moju dušu do noci
Nech cestu mi osvetľuje svetlo hviezd
Vychutnávam si ten pohľad
Keď temnota sa zmocňuje dňa..."
Zjavili sa dvere. Odsunuli sa, preč odo mňa. Vkročil som dnu, do toho chladného modrého svetla, do prachu, do tieňov."
"Ferte in noctem animam meam
Illustrent stellae viam meam
Aspectu illo glorior
Dum capit nox diem…"
Stál som medzi odpadom a všetkým možným pred špicatým vrchom Skrinky zmiznutia. Pevnejšie som sa postavil a čakal som.
"Spievajte pieseň, pieseň života
Žitého bez ľútosti
Povedz tým, tým, čo som miloval
Že nikdy nezabudnem..."
Pánty na dverách zaškrípali. V skrinke sa ukázala medzera. Na zem presiakla čierna hmla, roztiahla sa ako atrament, jej výhonky sa plazili po kameni. Dvere sa otvorili ešte väčšmi. Objavila sa biela ruka. Zhlboka som sa nadýchol, otočil som sa a odpochodoval k dverám Komnaty.
Prešiel som cez ne, plne ich otvoril, aby sa nemohli kývaním zavrieť. Potom som začal rýchlo, vysiľujúco utekať.
"Cantate vitae canticum
Sine dolore actae
Dicite eis quos amabam
Me numquam obliturum…"
Poznal som čas. Poznal som miesto. Hlasy zboru za mnou slabli, keď som uháňal hore schodmi - nahor, nahor, nahor po točitých schodoch astronomickej veže. V nedávnej minulosti som tými schodmi vybehol mnohé noci, aby som sa uistil, že sa z dosiahnutia takej výšky nezadýcham.
Zatáčal som a zatáčal, jedna ruka na zábradlí, druhá držiaca môj prútik, až kým som sa nedostal na drevenú lávku. Štveral som sa stále vyššie, až kým som nezacítil, ako sa mi chladný nočný vzduch neobtrel o tvár.
Prešiel som okolo ukrytej osoby - nie ďaleko odo mňa. Ani som nezažmurkal. Očakával som to.
Vedel som, že je to Potter - ukrytý pod plošinou podľa Dumbledorových pokynov - práve sa vrátili z výpravy, ktorá si vyžiadala strašnú daň. Mohol som cítiť, že tam Potter je, takmer rovnako, ako keby som ho videl.
Tiež som vedel o ňom. Vedel som o ňom všetko. V skutočnosti som o ňom vedel viac, než vedel on sám. A vedel som, že keby k tomu došlo, položil by som svoj život, aby som ho ochránil pred Voldemortom, až kým nenastane správny čas. Keby som to nespravil, všetko, čo som urobil a urobím, aby som ochránil Hermionu a tých, ktorých milovala, by bolo zničené. Rovnaké to bolo pre profesora Snapa kvôli jeho ryšavovlasej žene.
Ach, ako sa situácia obráti, keď vedomie stretne lásku.
Kráčal som vpred cez tie tiene, keď veľký kompas predo mnou prerušil mesačné svetlo. Spomalil som.
Dumbledore stál pri zábradlí, jeho biele vlasy a brada žiarili ako svätožiara strieborného svetla. Jeho dlhý habit šušťal v silných poryvoch vetra, ktoré šľahali okolo veže. Ale dajako sa všetko zdalo byť smrteľne tiché.
Moje oči našli jeho tvár. Vyzeral vyčerpane, bledo a veľmi unavene.
"Dobrý večer, Draco," kývol na mňa. "Čo ťa privádza sem v tento jarný večer?"
Zastal som oproti nemu, svoj prútik som držal len v strednom postoji.
"Prišiel som vás pozrieť," zamrmlal som. "Napadlo ma, že by ste možno potrebovali spoločnosť."
Dumbledore sa slabo usmial.
"To je od teba veľmi pozorné. Ďakujem ti."
Hlboko vo svojom vnútri som sa striasol. Pokúsil som sa to nedať najavo vo svojej tvári, ale ten múdry čarodejník oproti mne si to všimol a jeho výraz zažiaril súcitom.
Súcitom.
Ku mne.
Ako keby som ja bol ten, kto mal zomrieť.
Pery sa mi oddelili, aby som niečo povedal. Dumbledore sa pozrel nadol. Zatvoril som ústa. Pripomínal mi Pottera, ktorý bol dole ukrytý a načúval všetkému, čo sme povedali. Zaťal som čeľusť a zatvoril oči, zúriac proti tomu prekliatemu pekelnému mlčaniu, ktoré mi nanútili.
Otvoril som oči, čelo sa mi zvraštilo, keď som sa pozrel na Dumbledora. Pohľad na neho rozmazal môj zrak - požierala ma divoká bolesť. Zdvihol som hlavu, aby som bezmocne prehľadal strechu.
Bol to môj priateľ.
Pohŕdal som ním a od prvého ročníka som ho vždy zosmiešňoval. Napodobňoval som úškrn môjho otca, keď som vravieval jeho meno. Kritizoval som jeho metódy, jeho výber učiteľov a jeho toleranciu k muklorodeným a krvizradcom.
A on ma zachránil. Načiahol svoju ruku a ponúkol mi silu a nádej, keď som sa nadrapoval po okraji temnoty. V poslednej dobe strávil mnoho nocí - nocí, kedy by mal odpočívať - tým, že ma navštevoval po tom, čo som sa s výkrikmi prebudil z nočných morí, rozprával mi príbehy o veľkých čarodejníkoch, udržiaval ma nažive svojimi tajomnými výrokmi, trpezlivými úsmevmi a zrnkami múdrosti.
Srdce mi začalo biť rýchlejšie.
Áno, bol to môj priateľ. Ale to priateľstvo nedostalo šancu vybudovať sa. Nechal som si ujsť všetko - všetko - a teraz bolo príliš -
Otvorili sa ťažké dvere - neďaleko. Moje oči švihli k Dumbledorovej tvári. Jeho pohľad zostril.
"Takže je čas."
Zaťal som zuby a stuhnuto prikývol.
Za očami toho starého čarodejníka sa usídlila odovzdanosť.
"Myslím, že bude najlepšie, ak ti to radšej uľahčím teraz než neskôr," rozhodol Dumbledore. "Nechceme žiadne zblúdilé iskry navyše." A uvoľnil ruku s prútikom - úmyselne zo seba urobil ľahký cieľ. Zdvihol som svoj vlastný prútik - mal som pocit, ako keby som zdvíhal Zem.
"Expelliarmus," zašepkal som.
Svetlo vystrelilo zo špičky môjho prútika. Dumbledorov prútik okamžite vyskočil z jeho ruky, zarinčal na zemi a ukryl sa niekde v tieňoch.
"Veľmi dobre. Veľmi dobre," pochválil ma Dumbledore. Potom urobil prstami gesto, ako keby niečo dvíhal. Zahryzol som si do vnútrajška líca a poslúchol som ho, zdvihnúc prútik do útočiacej pozície.
Začul som kroky na schodoch. Hruď mi stiahlo.
"Draco," potichu povedal Dumbledore. Pozrel som sa mu do očí.
"Sľúb mi, že si toto navždy zapamätáš," šeptal. "Si statočnejší než si veríš a silnejší než vyzeráš, a bystrejší než si myslíš."
Ruka s prútikom sa mi začala triasť. Namáhavo som prehltol. A potom -
Vycítil som ich. Vkĺzli do miestnosti ako dementorove prsty. Obzrel som sa naľavo a moje oči dopadli na tetu Bellatrix, Fenrira Greybacka a niekoľko ďalších smrťožrútov. Bellatrix spomalila a jej oči sa v úžase a tichej radosti upreli na Dumbledora. Tuho som zaťal zuby.
"No!" vykríkla tlmene. "Pozrime sa, kto tu je." Prekradla sa poza mňa, Greyback vedľa nej. Cítil som, ako si oprela bradu o moje pravé plece.
"Výborne, Draco," vydýchla a zacmukala. Ľavá päsť sa mi zaťala tak silno, že som si pomyslel, že sa zlomí.
"Dobrý večer, Bellatrix," pozdravil ju Dumbledore. "Myslím, že by si nás mohla predstaviť."
"S radosťou, Albus," naklonila hlavu, potom vyšplechla zvyšok. "No bojím sa, že nemáme dosť času." Uškrnula sa na neho, čakala. Nepohol som sa. Stočila sa ku mne.
"Urob to!" prikázala, oči dokorán.
"Je taký istý zbabelec ako jeho otec," uchechtol sa Greyback, postaviac sa na moju pravú stranu. Vyceril zuby.
Vycítil som na sebe Bellatrixine oči. Otvoril som dvere v sebe a zaplnil svoju myseľ lžami.
"Radšej s ním skoncujem ja," navrhol Greyback.
"Nie!" vykríkla Bellatrix. "Temný pán poveril jeho!" Naklonila sa ku mne, takmer nešťastne, vážne na mňa pozerala. Nepozeral som sa na ňu - znova som hľadel na Dumbledora, vôbec som nezaváhal. Čakal som. Čakal som, až vycítim tú poslednú, vysokú postavu - kým začujem ďalšie kroky na schodoch...
"Toto je tvoja chvíľa," podnecovala ma Bellatrix. Jej slová sa zmenili v zavytie. "Urob to. No tak, Draco! Teraz!"
"Nie," zahrmel čierny hlas.
Sklonil som prútik a otočil sa, keď sa vysoká, temná postava postavila za mňa.
Snape na mňa pozrel, jeho výraz chránený. Ukročil som mu z cesty.
Znova som videl, že sa Dumbledore pozrel nadol. Snape urobil to isté.
Harry bol tesne pod nami.
Srdečný tep mi vyletel ako raketa. Ak sa toto neudeje rýchlo, Potter by mohol niečo skúsiť a sám sa dostať...
"Severus," povedal Dumbledore, vyzval svojho priateľa, aby sa na neho pozrel. Snape zdvihol oči. Môj pohľad visel na Dumbledorovej tvári - ukladal som si do pamäte ten láskavý, statočný smútok, ktorý tam vpísali desaťročia.
Bellatrix Snapa sledovala so železným výrazom. Nikto nedýchal.
Dumbledore prehovoril posledné slovo - priamo k Severusovi Snapovi.
"Prosím."
Na okamžik sa nikto nepohol.
Potom, ako keď veľká čierna vrana mávne krídlom, Snape zaútočil.
"Avada Kedavra."
Vežou zažiarilo oslepujúce zelené svetlo. Neuskočil som preč, ani si nezakryl oči. Zahrmelo. Dumbledorova tvár stratila všetok výraz. Nahol sa dozadu. Prepadol z veže.
Ten obraz sa mi sám vypálil do pamäte.
Svaly sa mi zmenili na ľad.
Snape sa stočil predo mňa a schmatol ma za plece, ťahal ma preč, smerom k dverám, smerom ku schodom.
Začul som Bellatrix vykríknuť v potešení, začul som vzduch roztrieštiť sa revom Temného znamenia, ktoré vyrazilo k oblohe.
Utekali sme dole - popri Potterovi - Snape a ja sme sa stále držali v čele radu smrťožrútov. Museli sme sa ponáhľať - nemohli sme si dovoliť, aby sa zhromaždili nejakí študenti, inak by bola na chodbách krv.
Keď sme uháňali cez Veľkú sieň, Bellatrix vyskočila na jeden zo stolov a začala drviť poháre a skopávať taniere, chichotajúc sa a kričiac radosťou.
Akýsi auror sa zjavil pri predných dverách - otočil sa, oči dokorán.
Snape sa pohol rýchlejšie než ktokoľvek z ostatných - a aurora odstrelilo dozadu neverbálne Stupefy. Pripravil som si svoj prútik, presne v zhode so Snapom, hľadel som ďaleko dopredu, aby som mohol omráčiť akéhokoľvek okoloidúceho skôr, než ho zabijú.
Ale potom som začul Bellatrix zastaviť. Spomalil som a otočil som sa -
Aby som videl, ako namierila svoj prútik a pazúrovitú ruku smerom k tomu veľkému, nádhernému oknu na protiľahlej stene.
Nie-
Vykríkla neľudským výkrikom triumfu, potom si spokojne pomädlila ruky -
A všetko to sklo vyletelo z okna a prerážalo miestnosťou, kúskujúc a hasiac vznášajúce sa sviečky a zasypávajúc podlahu a stoly.
Nasledoval silný, ľadový vietor a prehnal sa mi oblečením. Bellatrix tancovala na mieste, kde stála, chichotala sa, potom zoskočila zo stola a zavesila sa mi na rameno, ťahala ma, ako keby sme šli na spoločenský tanec. Zaťal som zuby.
Jedného dňa, teta...
Stretli sme troch ďalších ľudí - všetko aurorov - a Snape ich bez námahy omráčil. Keď sme sa dostali na pozemky, Bellatrix ma pustila a rozbehli sme sa dolu kopcom. Nad nami sa týčila temnota lesa.
Ale ja som sa už viacej nebál lesnej temnoty, či hrôzy, ktorá čakala medzi jeho vetvami.
"Ako to zvládnete?"
"Pamätaním na to, že nakoniec som poslúchol jeho príkazy a nie Voldemortove."
Bezpečnejšie som zovrel prútik, zdvihol hlavu a kráčal strmhlav rovno do tej temnoty.
"Spievajte pieseň, pieseň života
Žitého bez ľútosti
Povedzte tým, tým, ktorých som miloval
Že nikdy nezabudnem
Nikdy nezabudnem..."