Čo Komnata najviac potrebuje
Autor: Alydia Rackham
ORIGINÁL: http://www.fanfiction.net/s/6532581/20/What_the_Room_Requires
Čo Komnata najviac potrebuje
Preklad: Jimmi
Beta-read: Doda357
Upozornenie: Kapitola obsahuje zvukovú nahrávku.
VVVVVVVVV
DRACO
"Legilimens!"
To slovo sa rozliehalo v mojom vnútri, keď som upieral zrak na špičku prútika profesora Snapa, potom som sa popri ňom pozrel do jeho čiernych, prižmúrených očí. Pohol som trochu telom, na to som sa nadýchol a vydýchol. To kúzlo rachotilo ako výstrel v prázdnej miestnosti. V nasledujúcom okamihu vo mne ako čierny jed vzrástol mrak lží. Zaplnil celú moju myseľ, zachytil to kúzlo, ktoré cvendžalo a umlčal ho.
Snape pomaly sklonil prútik.
"Veľmi dobre," zamrmlal, opatrne skúmal moju tvár. "Maximálne povzbudzujúce."
Neobťažoval som sa s odpoveďou. Len som sa krátko nadýchol a striasol som sa, aby som rozohnal ten tmavý mrak. Ale jeho kúsky stále vo mne pretrvávali, dokonca keď som stál pri žiariacom lustri v Snapovej temnej pracovni.
Keď sa Snape otočil k polici a začal zastrkávať knižky a pergameny do záhybov svojho habitu, rozhliadol som sa po tých impozantných policiach, ktoré boli preplnené lesklými fľaštičkami elixírov - pohľad, ktorý sa mi v poslednej dobe stal rovnako dôverne známy ako moja spoločenská miestnosť. Asi viacej, pretože veľmi málo času som prespal a takmer všetok svoj ušetrený voľný čas som trávil tu, s profesorom Snapom, a zdokonaľoval svoje umenie Oklumencie.
Už som ho predtým vedel dosť slušne, od svojej tety Bellatrix. Pôvodne som mal pred každým utajiť svoje poslanie vraha. Ale teraz, keď som využil všetko, čo som sa už naučil - a podľa všetkého taktiež zužitkovaním veľkého množstva prirodzeného talentu - profesor Snape zlepšil moje schopnosti tak dokonale, že sám raz dokonca poznamenal, že som tým najnadanejším Oklumenikom, ktorého okrem seba pozná.
Čoskoro sme mali zistiť, či to bude stačiť.
Presunul som váhu, prehltol, pokúsil sa dýchať vyrovnane a hlboko, kým som čakal. Každý sval mi oťažel - každý nádych vyžadoval úsilie. Obavy sa usadili na dne môjho žalúdka, z ktorého si spravili svoj domov. Ale dnes večer... Dnes večer som od nich nedokázal odvrátiť svoje myšlienky.
Stál som na kraji akéhosi zrázu - zrázu, ku ktorému som neustále kráčal od okamihu, čo som sa narodil. Vždy som tušil, že ma táto úplná temnota, bezodná priepasť čaká, aby ma lapila. Ale teraz - teraz som nazeral cez ten okraj, dolu do tej priepasti a zdalo sa, že ma chladný vietor udiera do tváre. A tá zívajúca strž ovládla moju myseľ. Hlbšie som sa nadýchol, potlačil ten pomalý, dusiaci pocit. A skoro to vyšlo. Pretože teraz som mal jednu sviečku, jedno malé svetielko uprostred tejto nemej temnoty.
Nešiel som sám.
Sledoval som svojho profesora, keď sa otočil znova k svojmu fľaštičkami pokrytému stolu a začal ho upratovať - tie fľaštičky cinkali, keď ich posúval. Zdvihol som chladnú ruku, aby som sa pokúsil rozmasírovať to napätie v mojom zátylku a asi po stýkrát som ho študoval.
Severusa Snape som poznal odmalička. V skutočnosti som si nedokázal spomenúť, kedy som ho videl prvý raz. Ale vždy sa zdal zlovestný, odstrašujúci - dokonca viac než niektorý z iných spoločníkov, ktorých si moji rodičia radi držali. Ako dieťa ma desil. Keď som začal chodiť do školy, začal som ho obdivovať a chcel som byť ako on - dokázal tak ľahko vystrašiť živú dušu z každého, na koho sa pozrel. Chcel som byť taký hrozivý, taký mocný, taký mrazivý. Až za týchto posledných pár dní som si uvedomil, že som sa na neho pozeral úplne nesprávne.
"Kto to bol, profesor?" spýtal som sa do toho ticha.
Snapov chrbát stuhol a ruky na jeho stole sa prestali hýbať. Ale bol som príliš unavený, aby som bol opatrný, a príliš napnutý zármutkom, aby som sa bál. Okrem toho som ho už teraz poznal. Vedel som, že má suchý, ponurý zmysel pre humor - humor, ktorý ma často prekvapil. Vedel som, že bol k študentom nespravodlivý, aby udržal svoje utajenie. A že bol chladný, aby si udržal odstup.
A vedel som, že bol smutný. Smutný kvôli jazvám a tieňom v jeho minulosti. Smutný kvôli chybám, nesprávnym krokom, nesprávnym slovám.
Smutný kvôli tej hroznej veci, ktorú sme sa chystali urobiť.
"O čom to rozprávaš?" spýtal sa Snape, jeho hlas znel ako varovné zavrčanie medveďa. Nechal som obe ruky klesnúť k svojim bokom a potichu som prehovoril.
"Tá žena vo vašej hlave," odpovedal som. "Tá s ryšavými vlasmi - tá, na ktorú myslíte. Zdala sa mi povedomá."
Snape sa neotočil. Nepohol sa. Zamračil som sa, neprítomne si šúchal vnútrajšok svojej ľavej ruky.
"Pripomína mi Pottera," priznal som, neschopný nájsť spôsob, ako to povedať inak.
Snape mlčal tak dlho, myslel som, že už mi neodpovie. Ale potom sa nadýchol.
"Má jej oči."
Zízal som na neho. Ale nič som nepovedal.
"Volala sa Lilly Potterová," nakoniec mi povedal Snape, hlas mal hlboký a vyrovnaný. Ale keď sa otočil, to, čo som videl vpísané v jeho čiernych očiach, mi prerazilo hruďou. Snape zdvihol hlavu, nepatrne, a potom prehovoril s tichým pokojom.
"Ona je dôvodom pre všetko." Zastal. "Minimálne pre mňa."
Dlho, trasľavo som vydýchol a prehltol.
"Chápem," zašepkal som. Len na okamih Snapov kamenný výraz zjemnel.
"Ja viem."
Pokúsil som sa prehltnúť - pokúsil som sa, ale náhla bolesť zaútočila na stred mojej hrude, stiahla ju. Zaťal som päste.
"Dumbledore..." začal som, potom zastal, aby som ovládol svoj hlas. "Dumbledore je váš priateľ, však?"
Snapov pohľad sa zamihotal a nadvihol obočie.
"To záleží na tom, čo myslíš pod pojmom ´priateľ´," monotónne odvetil.
"Veríte mu," ujasnil som. "A on verí vám. Riskoval svoju povesť a svoju pozíciu, aby sa vás zastal."
"Občas, chlapče," zamrmlal Snape, pozrel nadol, aby si narovnal manžetu, "si myslím, že sa mi pokúšaš väčšmi sťažiť život."
Nič som nepovedal. Ale neodvrátil som sa od neho - hľadel som na neho, čakal. Snape si krátko vzdychol.
"Áno," povedal potichu. "Myslím, že... by sa dal nazvať priateľom."
Obaja sme tam stáli v tichu po dlhý čas. Bolo mi zle, pripadal som si vyvedený z rovnováhy - ako keby zem pod mojimi nohami lámala.
"Ako..." začal som, pokúšal som sa vysloviť, čo som mal na mysli. "Ako to zvládnete?"
Celé Snapovo telo sa vystrelo.
"Pamätaním na to, že nakoniec som poslúchol jeho príkazy," vyhlásil, "a nie Voldemortove."
Hlava sa mi vyjasnila. Nohy mi spočinuli na pevnej zemi. Napol som čelo, ale sila vstúpila do mojej hrude. Potom sa Snape načiahol a priložil ruku na bok mojej hlavy - gesto oveľa nežnejšie než aké mi kedy venoval môj otec. Nechal ju tam len chvíľu, potom ju stiahol a vystrel svoje plecia.
"Poďme, pán Malfoy," povedal. "Máme prácu."