Preklady fanfiction Harryho Pottera

10. kapitola – Trpezlivosť ruže prináša

1. časť

Draco sa naozaj pokúšal počkať  tak, ako chcela Hermiona. Naozaj.

Týždeň po tom, čo sa s Hermionou rozprával na streche, mu Pansy poslala sovu a pozvala ho, aby si s nimi večer niečo zahral. To pozvanie, hoci zdráhavo, prijal, lebo vedel, že Hermiona by chcela, aby sa snažil byť v Pansyinej blízkosti. Takže šiel.

Celý večer strávil vo dvojici s Hermionou, robil, čo mohol, aby sa správal odmerane a aby sa jej ani náhodou nedotkol, zatiaľ čo sa celý čas snažil tváriť prirodzene a nezaujato. Okrem toho si chcel uchmatnúť toľko náhodných dotykov, koľko by sa mu mohlo prepiecť.

Rýchlo odišiel prvý, potreboval uniknúť z toho napätia, ktoré mohol cítiť len on a Hermiona.

Po tomto večere čakal ďalších desať dní.

Prvou vecou, ktorú Draco urobil v pondelok ráno, v poslednom októbrovom týždni, bolo, že sa objavil v Šikmej uličke a potom v cukrárni, kde pracovala Pansy.

Keď zastal pred dverami, zaváhal a v duchu si naposledy prehrával všetky možné alternatívy. Myšlienka na to, že ak by všetko šlo hladko, tak by večer mohol byť s Hermionou, mu dodala elán a nakopla ho. Akonáhle otvoril dvere, zacinkal malý zvonček.

V miestnosti nebol nikto, ale za okamih sa zjavila Pansy vo dverách, ktoré, ako Draco predpokladal, viedli do zadnej miestnosti a do kuchyne.

"Draco!" riekla prekvapená, že ho vidí. "Je... je všetko v poriadku?"

"Ahoj," odvetil, jeho vnútornosti sa z tej nervozity úplne zauzlili. "Všetko je fajn. "

Pansy sa usmiala. "Tak potom ako ti môžem pomôcť? Chcel by si kúsok tej najlepšej čokolády, akú dnes ráno máme?"

"Nie, ale ďakujem. Ja – potrebujem sa s tebou porozprávať."

"Och," odvetila a jej úsmev zoslabol, a na tvári sa jej usadil vážny výraz. "Idem sa pozrieť, či si môžem urobiť prestávku."

Stratila sa v zadnej časti a Draco si obzeral obchod v snahe upokojiť si nervy.

"Okej, mám pätnásť minút. Bude to stačiť?" spýtala sa po tom, čo sa znovu objavila.

Prikývol a Pansy si zložila zásteru.

"Poďme niekam... kde budeme mať súkromie," navrhol Draco a otvoril dvere.

"Ehm, okej, na konci ulice je kaviarnička, o takomto čase býva celkom tichá."

"Dobre."

Kráčali v tichosti. Draco sa snažil rozhodnúť, čo presne povie a ako dosiahne svoj cieľ. Pansy cítila narastajúci nepokoj.

Keď si sadli k stolu úplne vzadu, Pansy konečne prelomila ticho. "Draco, čo sa deje? Desíš ma."

"Viem, prepáč."

Zase nič nehovoril, a tak Pansy povedala: "Takže... chcel si so mnou hovoriť, pamätáš?"

"Áno. Len – pokúšam sa vymyslieť, ako najlepšie povedať to, čo chcem."

Venovala mu drobný úsmev. "Proste to... povedz, Draco."

Prikývol a pevne sa na ňu zahľadel. "Zaľúbil som sa."

Pansy zažmurkala a zízala na neho. Srdce sa jej rozbúchalo a jej prvou reakciou bola panika. Chcela prehovoriť, ale Draco jej stále hľadel priamo do očí. Jeho vyrovnaný pohľad jej pomohol upokojiť sa.  Neboli to ale Harryho oči, ktoré boli plné lásky k nej.

Pomaly prikývla. "Okej. To... ja... okej." Po chvíli sa usmiala. "Som v poriadku."

Draco sťažka preglgol.

"Ešte niečo?"

"Áno. Ona... ona je tvoja priateľka."

Pansy sa slabučko usmiala. "Hermiona ma varovala, že sa niečo také môže stať. Je to Karen?"

"Čože? Och, nie," odvetil. "Pozri, Pansy. Bude to pre teba trochu šok, ale nemáš na to dôvod. Milujem ju, a chcem by s ňou."

"A čo ti v tom bráni?" spýtala sa a pocítila len vzdialenú ozvenu tupej bolesti.

"Chcem od teba len to, aby si ma vypočula a zvážila, čo ti hovorím."

Pansy prikývla. "Pravdaže."

"Je to Hermiona."

Pansy zažmurkala a cítila, ako jej žalúdok vyletel až do hrdla. Očakávala od neho, že sa usmeje, že sa rozosmeje, že – že nejako naznačí, že sa pomýlil. Alebo možno ona zle počula.

"Čo?"

"Pansy..."

"To myslíš vážne?"

Prikývol.

"Hermiona."

Znova prikývol.

Pansy si ledva všímala, ako jej hučí v ušiach. To nedáva zmysel! "Ako je možné, že je to ona? Kedy sa to stalo, nerozumiem tomu!"

"Práve to ma musíš nechať vysvetliť."

"Počkaj... chodila s tebou?"

"Nie, Pansy. Vôbec nie."

"A predsa si do nej zaľúbený," riekla a prekrížila si ruky na prsiach.

"Len – len mi dovoľ porozprávať ti o tom. Budem sa snažiť zodpovedať tvoje otázky."

Pansy sa nafučala a zdvihla obočie. "Fajn."

"Som si istý, že si pamätáš ten večer, takmer pred siedmimi mesiacmi, keď som prišiel k nej do bytu po tom, čo si mi napísala."

Pansy prisvedčila.

"Rozprávali sme sa v hale. Nakoniec som ju požiadal, aby mi pravidelne písala, aby som bol informovaný o tvojom pokroku a o tom, ako sa ti darí. Napokon súhlasila. S podmienkou, že jej nebudem odpisovať s výnimkou naozaj nevyhnutných situácií. A dokonca aj vtedy som mal komunikovať takými metódami ako Rád počas vojny."

Pansy znovu prikývla. "Písala ti."

"Áno. Zo začiatku robila len to, o čo som ju žiadal – písala o tebe. Naozaj podrobne ma informovala o tom, ako sa máš. Jej listy prichádzali raz, niekedy dvakrát do týždňa, ak sa stalo niečo obzvlášť dobré alebo niečo obzvlášť zlé. Asi o mesiac neskôr sa jej prihodilo niečo skvelé, čo s tebou nesúviselo a ona to v ten týždeň zahrnula do svojho listu. Potom mi začala písať o sebe čoraz viac a viac, oboznamovala ma s tým, čo sa deje v jej živote rovnako ako o tom, čo sa deje v tom tvojom.

Ale to nebolo všetko – zdieľala so mnou svoje myšlienky a názory na zvyčajne búrlivo rozoberané témy. Kládla mi ťažké otázky, ktoré ma vážne donútili zamyslieť sa, a dávala mi svoje odpovede. Skrátka, naozaj som ju spoznal prostredníctvom jej listov. A netrvalo dlho a  som k nej začal niečo cítiť."

"Vďaka listom."

"Hej."

"Zaujímavé," riekla Pansy. "Aj tak mám pocit, že v tomto príbehu je toho viac."

"Áno. Konal sa u vás večierok – ten celkom prvý, ktorý si usporiadala.  Na druhý deň ráno som jej poslal správu, aby sa so mnou stretla v kaviarni dole na ulici. Prišla. Myslela si, že sa niečo napriek môjmu ubezpečeniu stalo. Ja... pozval som ju na večeru."

Pansy zdvihla obočie. "Na večeru."

"Áno. Mali sme ísť len ako priatelia a len ako moje poďakovanie za všetko, čo pre teba urobila, a za všetko, čo pre teba bude robiť."

"Ale páčila sa ti."

"Páčila."

"A ty jej?"

"Som si istý, že nie. Nakoniec, nevidel som ju od toho večera v jej byte a ani som s ňou nijako nekomunikoval. Naozaj si nemyslím, že by bolo možné, že ku mne niečo cítila."

"Ale ona súhlasila."

"Až po mojom značnom presviedčaní, áno. Súhlasila."

Pansy sa zachmúrila. "To bolo to rande, na ktoré šla, však?"

"Áno."

"Prečo to potom nazvala rande?"

"Aby si nepredpokladala, že sa ide stretnúť so mnou."

"Ou, stavím sa, že to zabolelo," odvetila Pansy zlomyseľne.

Uškrnul sa. "Nuž, tomuto rozumiem."

"A čo tá večera?"

"Len som sa utvrdil vo svojich citoch a od toho večera len bujneli. Stále mi písala, aj keď chvíľu bola akási odťažitá a znova mi písala len o tebe."

"A... ty ju miluješ."

Draco si vzdychol. "Áno, Pansy."

"Pokračuj, Draco. Som celá nedočkavá."

Zabránil si vyšteknúť na ňu, aj keď veľa nechýbalo. "Potom som ju videl na plese, ktorý usporiadalo Ministerstvo. Rozprával som sa s ňou a poprosil som ju, aby mi znova písala tak, ako pred tou večerou. Súhlasila s tým. Potom som ju požiadal o tanec."

"Pamätám si, že si s ňou tancoval. Trochu ma to naštvalo, ak si dobre spomínam. Nie len ten tanec, ale to, ako ste vy dvaja vyzerali spolu tak... prirodzene. Pohybovali ste sa tak plynule a nenútene, hľadel si na ňu takým spôsobom, že mi to nešlo do hlavy. Obzvlášť keď zvážime, keď ste sa vy dvaja nemali príliš v láske."

"Áno, nuž, očividne sa mi páčila."

"Vedela o tvojich citoch?"

Uchechtol sa. "Myslím, že už je bezpečné povedať, že vedela. Aj keď som nahlas nič nepovedal."

"Požiadal si ju o tanec?"

"Áno, o ďakovný tanec." Akonáhle to vyslovil, uvedomil si, ako smiešne to v skutočnosti znelo.

Pansy s tým zjavne súhlasila. "Ďakovný tanec, ďakovná večera – čo bude ďalšie, ďakovná kefovačka?"

"Pansy!" zvolal.

"Čo si čakal, Draco? Bola som na ňu riadne nahnevaná za to, že s tebou tancovala, pretože som videla, a niečo hlboko vo mne vedelo, že sa niečo deje. A potom som jej tak ľahko odpustila lebo... povedala, že by mi nikdy nič také nespravila."

"Pansy, ona by to nespravila. Prisahám. Je v tom úplne nevinne."

"Klamala! Povedala, že ide na rande a pritom šla na večeru s tebou."

"Áno, dobre, ten jeden raz ti klamala."

"Ak by jednoducho povedala - "

"Čo? Čo mala povedať? Idem s niekým na večeru, ale nemôžem ti povedať s kým? Čo by si si o tom myslela?"

"Draco, ja chápem, že urobila to, o čom si myslela, že musí urobiť."

"A ak by povedala, 'Idem na večeru s Dracom', tak by si…"

"Vyvádzala by som, áno. Ale... aspoň by to bolo úprimné."

"A ona by nikdy neprišla. Nemôžem ti povedať, prečo presne to urobila, lebo to neviem. Ale v jej myšlienkach si bola na prvom mieste ty. Takže potom máš pravdu, klamala ti."

"Nepovedala mi, že ti píše."

"Nemusela to urobiť. Som si istý, že aj tvoja tútorka by so mnou v tomto súhlasila. Ja som ju požiadal, aby mi písala. Bola to láskavosť, ktorú robila pre mňa. Netušila, k čomu to povedie."

"Že sa do nej zamiluješ."

"Presne."

"Pokračuj, prosím ťa," povedala Pansy nahnevane.

"Po tom plese som ju videl u nej doma na tom druhom večierku, ktorý ste zorganizovali. Sotva sme prehodili tri slová."

Pansy sa zaškľabila. "Ak si dobre spomínam, celkom sa k sebe s Blaisom mali."

"Naozaj? Nevšimol som si," naštvane odvetil.

"Vieš, že poznám, kedy klameš, Draco."

Ignoroval jej poznámku a pokračoval. "Po tom večierku som ju videl na jej narodeniny."

"Prosím?" riekla rozhorčene. Rozpomínala sa – Hermiona v ten večer šla do Čarodejníckej literatúry pre malých aj veľkých.  Keď sa Pansy vtedy vrátila domov, Hermionu obklopovali kopy kníh.

"O tom výpredaji mi písala pred mesiacom, spomenula, že by tam chcela získať nejakú špeciálnu knihu. Keďže som vedel, že tam bude, išiel som. Ona o tom ani len netušila, Pansy, prisahám. Bola veľmi prekvapená, že ma tam vidí."

"Nemyslíš si, že ti povedala o tom výpredaji preto, aby si za ňou prišiel?"

"Nie, nemyslím si. V tom obchode zostala asi hodinu a rozprávali sme sa. Okolo nás bola kopa ľudí. A ona tam zostala hodinu. Hodinu."

Pansy sa zamračila. "A ty ju miluješ."

"Áno."

"A vyvŕbilo sa to, v zásade, z jej listov."

"Keď to vezmeš takto zjednodušene, tak áno."

"Niečo v tých listoch muselo byť."

"Aj bolo. Ona mi nevypisovala len zoznam toho, čo robila každý deň. V tých listoch mi odhalila svoju dušu, ten oheň, ktorý je v nej. Otvorila sa mi, akoby som bol nejaký blízky priateľ a nie len chalan, ktorý k nej bol v škole hnusný. Nie len chalan, ktorý prešiel na stranu Svetla a trucoval v kúte, zatiaľ čo ostatní plánovali ďalší krok. Ja – ani ti neviem vypovedať, ako veľmi bolo čítanie tých listov ako nazeranie do jej najčistejšieho bytia. Každým jedným listom mi vyrážala dych."

"Prečo mi to všetko hovoríš?" zašepkala Pansy, slzy ju zaštípali v očiach.

Zarazil sa pred tým, ako odpovedal: "Nič na svete by ju bez tvojho súhlasu nepresvedčilo, aby sa so mnou vídala."

"Sranda, ale ona sa s tebou už vída."

Draco si povzdychol. "Rozumiem, že máš prirodzene sklon obviňovať ju, zmýšľať o nej v zlom. Ale ona je v celej tejto záležitosti úplne nevinná."

"Pobozkali ste sa?" spýtala sa Pansy.

"Nie, nepobozkali.  Aj keď, pochop, nie preto, že by som nechcel, ale preto, že ona odmietla."

"Nedovolila ti pobozkať ju?" povedala Pansy, pobavená tým, že Dracovi niekto prvýkrát v živote povedal nie.

"Áno."

"To znamená, že si sa jej spýtal, či ju môžeš pobozkať."

"Viac menej áno."

Pansy si zahryzla do pery. "Miluje ťa?"

"Ja... naozaj pochybujem. Z jej pohľadu sme mali večeru, tanec a pár rozhovorov. Ja som mesiace čítal jej listy. Chcem len... ja len... chcem, aby si povedala, že berieš v pohode to, ak sa budeme stretávať. Ja viem, že si toho mala veľa. Prekonala si každú prekážku, vyšla si z toho ako víťaz a navyše si s Potterom. V skutočnosti mi je jedno, či s tým súhlasíš alebo nie. A nehovorím to preto, aby som ti ublížil, ale je to tak. Som do nej blázon a chcem, aby sme dostali šancu. Ale ona s tým nikdy nebude súhlasiť, až kým nebude vedieť, že si ohľadom toho v poriadku, že si s tým vyrovnaná."

Pansy skrúcala svoj obrúsok, ale nepovedala nič.

"Len mi prosím ťa sľúb, že o tom popremýšľaš. Že o tom naozaj budeš rozmýšľať, a budeš pri tom spravodlivá."

"A ona s tebou chce ísť na rande? Chce, aby som povedala, že je to okej?"

"Povedala, že by so mnou bola, ak by nám nič nestálo v ceste. Tiež mi povedala, aby som počkal tri mesiace a ak sa nič nezmení, rozhodne sa."

"Tri mesiace? Kedy ti to oznámila? Ten čas už vypršal?" opýtala sa Pansy.

"Nie tak celkom. Je to už dvadsať dní. Nedokážem sa vyrovnať s tým, že by som mal byť nasledujúceho dva a pol mesiaca v jej blízkosti len tak, ako v ten večer, keď sme hrali tie hry. Vtedy to bolo... ťažké."

"Počkal si dvadsať dní z troch mesiacov, ktoré žiadala."

"Áno. Videl som ju ešte raz, o čom ešte nevieš. Neviem, či si si to všimla, ale v ten večer, keď sme boli v divadle, ju niečo veľmi rozrušilo. Na afterparty. Videl som ju v hale. Plakala." Zaťal zuby. "Blaise tam bol s ňou a – okrem toho, že ma to skoro zabilo – musel som zistiť, prečo plakala. Jednoducho som to nemohol... nevedieť.  Tak som nasledujúci štvrtok, po tom, čo si odišla do práce, šiel k nej domov. Dokonca ma ani nepustila dnu. Vyšli sme na strechu a rozprávali sme sa. Prosím, ak chceš byť nahnevaná, buď nahnevaná na mňa. To ja som sa do nej zaľúbil. Ja – ja len chcem možnosť byť s ňou. Ale potrebujem, aby si s tým súhlasila. Pretože ona nad tým bez tvojho súhlasu ani nebude uvažovať. Tri mesiace... dvadsať dní... rok. To, čo cítim, sa nezmení."

"Lebo ju miluješ," riekla Pansy horko.

"Miluješ Pottera?" spýtal sa Draco.

"Áno."

"Tak potom vieš, aké to je."

Pansy si vzdychla. "Viem aké to je, keď mi niekto absolútne rozumie, keď mám niekoho, s kým môžem zdieľať nielen moje myšlienky a názory, ale aj svoje nápady, túžby a každodenné udalosti..." pozrela sa na Draca. "Okej, budem nad tým rozmýšľať."

"Ona sa nesmie dozvedieť, že si sa so mnou rozprávala."

"Prečo nie?"

"Povedal som jej, že jej dám tri mesiace, pamätáš? Ja si ale myslím, že si na toto pripravená. Čo mám robiť, aby som ťa presvedčil, že ona je v tom nevinne?"

"Ja neviem, súhlasila s večerou, s tancom, strávila s tebou hodinu v kníhkupectve... to znie akoby hrala svoju vlastnú hru."

"Pansy, bola to len hodina. Za sedem mesiacov! Celkovo som s ňou za tých sedem mesiacov bol asi..." Zachichotal sa. "Pravdepodobne asi sedem hodín. Nanajvýš. To naozaj nie je veľa."

"A aj tak sa ti podarilo zaľúbiť sa do nej."

"Pansy... ona pre teba urobila všetko. Podľa všetkého by sa so mnou po celý zvyšok života nestretla, neprehovorila by so mnou... zabudla by, že vôbec existujem, ak by si myslela, že je to pre teba to najlepšie."

"Povedala som, že o tom popremýšľam," odvetila Pansy stručne.

"Ďakujem."

"Musím sa vrátiť do práce."

"Pansy, nehnevaj sa."

"Musím sa vrátiť, Draco. Ospravedlň ma."

Pansy sa namosúrene zdvihla, stoličku zasunula ku stolu tak prudko, že trafila Dracovo koleno. Draco zažmurkal, ale nepovedal nič a Pansy odišla skôr ako bolesť stihla ustúpiť.

Vzdychol si a našuchoril si vlasy. Mohlo to dopadnúť aj horšie. Pansy nekričala, nevrieskala, ani sa mu nevyhrážala, že ho prekľaje. To bola pozitívna stránka. Negatívom bolo, že Pansy si o Hermione myslí to najhoršie – nepredpokladal, že mu uverila, keď jej povedal, že Hermiona neurobila nič zlé – a nedala mu odpoveď na jeho otázku.

Teraz mu nezostávalo nič iné, len čakať.

ooo