Preklady fanfiction Harryho Pottera

Autorkina poznámka: Dobre, na túto kapitolu som sa tešila od začiatku, čakala a čakala, kým ju umiestnim na správne miesto a predstavovala si každučký detail až k farbe a zvuku a pocitu z každého okamihu. Dúfam, že budete mať rovnakú radosť z čítania ako ja, keď som sa skutočne tešila z jej písania. Prvou piesňou v tejto kapitole je "The Coast of Galicia" od Celtic Woman a MUSÍTE si ju vypočuť, na vhodnom mieste, aby ste plne ocenili túto kapitolu. Je na YTB. Odporúčam tú verziu, čo má na obrázku obal z albumu, pretože všetky ostatné videá huslistky dokážu rozptyľovať. Ale vážne, je to jeden z najskvelejších kúskov, ktorý som kedy počula. Druhú môžete nájsť, ak si naťukáte "Lavender Blue (Dilly Dilly) from the Disney Gallery in Disneyland." Takže, pre všetkých, ktorí sa poriadne zamilovali do Dramione pairingu tak ako ja - táto kapitola je pre vás.

Poznámka prekladateľa: Všetkým hudby znalým sa ospravedlňujem, ale ako sprievodnú hudbu som zvolila pieseň z úvodu k tejto kapitole. Na tú správnu som narazila až pri preklade AP a celú kapitolu ma sprevádzala česká verzia z Na vlásku. Tak sa mi s ňou spojila, že mi k nej už nič iné nepasuje (tie slová sú úžasné :D). Uznávam, že môže pôsobiť trochu rušivo, ale tie husličky sedia len na kúsok kapitoly. Vy si pokojne vypnite prehrávanie a pustite si na YTB vyššie spomenuté piesne:
Celtic Women: http://www.youtube.com/watch?v=lqU9MvMRsTg

Lavender Blue : http://www.youtube.com/watch?v=KhE57u4EtfE (verzia od M.Žbirku hrá pri 15. kapitole)

16. kapitola

Dlouhé dny hnal jsem se jen za snem
Roky jsem jenom v bludu žil
Ptal jsem se na věci co hloupí jsou
A k smíchu byl
Náhodou z ničeho nic příjdeš
Život můj stihneš převrátit
Vidím tě a jasné je
Že tam jsem kde mám být
Mě se zdá že svítá nám
mlha z hvězd se náhle zvedá
mě se zdá že svítá nám
Tma se vzdává plamínkům
Horké tváře nejspíš mám
Jiný svět už mé sny vítá
Náhle vím že je všechno jinak
Záříš do mých dnů
Září si mých dnů.

-"I See the Light," -Tangled

DEŇ DVADSIATY ŠTVRTÝ

DRACO

"Si v poriadku?"

Zdvihol som hlavu a pozrel na Hermionu, ktorá kráčala vedľa mňa ako vždy, cez ten jačmeň a jasné dopoludňajšie slnko. Zareagoval som na jej znepokojený pohľad krivým úsmevom.

"Len premýšľam."

"O čom?"

"To je tajomstvo."

"Tajomstvo?" zaprotestovala a podivne sa na mňa pozrela. "To nie je fér."

"Prečo nie?" zasmial som sa.

"No..." koktala. "Pretože ja vážne žiadne ďalšie tajomstvá nemám..."

Rozosmial som sa.

"...a ja nemám nič konkrétne, o čom by som premýšľala. "

"Premýšľaj o stopách v Škandále v Čechách," navrhol som. "Čo myslíš, že sa stalo?"

Hrdelne zavrčala.

"Neviem, v polovici som zaspala," zamrmlala a roztiahla ruky, aby nimi pohladila klásky jačmeňa. Znova som sa v duchu vrátil k tomu, čím som sa zaoberal predtým. Sklonil som hlavu, tuho premýšľal, formoval predstavy a predmety vo svojej mysli. Nakrátko som zatvoril oči. Zhlboka som sa nadýchol.

Takže... ohľadne tej láskavosti... zašepkal som Komnate.

"Čo je to?" začul som, ako Hermiona prestala kráčať. Otvoril som oči a tiež som zastavil. Vyrazila vpred.

"Čo je? Čo vidíš?" spýtal som sa. Pobehla a ja som ju tesne nasledoval -

Až kým sme obaja nedošli ku gramofónu s veľkou červenou trúbou, ktorý si hovel uprostred jačmeňa, ako keby tam vyrástol. Škeril som sa ako idiot.

"Páni!" zavýskala Hermiona. "Pozri sa na to!" Sklonila sa, aby ho zdvihla, ale ja som sa okolo nej prehnal a nadvihol som ho sám. Dával som pri tom pozor, aby kývajúca sa trúba neodpadla.

"Čo - čo robíš?" dožadovala sa Hermiona.

"Beriem si ho."

"Pre-prečo?" vykríkla, v očiach sa jej zablyslo.

"Ja som naň myslel. Je môj," odvetil som a obišiel som ju.

"Ani to nie je fér!" namietala, znela skutočne nahnevane.

"Viem, viem," odvetil som, klusom som utekal nazad do vŕby, pokúšal sa udržať ten drnčiaci nástroj v rovnováhe. "O chvíľu ho uvidíš. Sľubujem."

"Ale Draco -"

"Nechoď dnu, až kým ti nepoviem!" varoval som ju a prestrčil som sa cez vŕbové závesy, plný očakávania a nervozity.

Komnata ma vypočula. Teraz bolo na mne, aby som uviedol zvyšok plánu do pohybu.

VVVVVVV

HERMIONA

Pred tou vŕbou som sa prechádzala celú večnosť. Nuž, najprv mi to len pripadalo ako celá večnosť - ale potom sa to skutočne večnosťou stalo, pretože obloha začala tmavnúť.

"Draco," zavolala som, keď som zastavila. "Čo tam s tým gramofónom vyvádzaš? Veď ho vôbec nie je počuť."

Neodpovedal. Zamračila som sa. Len či ma počul - občas bolo ťažké cez tie závesy niečo začuť...

"Draco?" znova som zavolala a nakoniec som stratila aj posledný zvyšok trpezlivosti. "Draco, viem, že si mi povedal, aby som zostala vonku, až kým ma nezavoláš, ale už mám toho čakania dosť. Idem dnu." Odtlačila som závesy nabok, vkročila dnu -

A zastala.

"Čo... čo robíš?" spýtala som sa, môj pohľad lietal po celej slabo osvetlenej miestnosti. Vôbec nevyzerala rovnako. Na kmeni vŕby stále viseli kresby, ale všetko ostatné bolo zbalené a poukladané v kôpkach vzadu pri hodinách. Až na gramofón, ktorý bol umiestnený v mojom kútiku - a Draco stál vedľa neho, ruky za chrbtom, a vyľakaný výraz na tvári.

"Ja... ešte som ťa nečakal," ozval sa. "Stále sa pokúšam vyriešiť zopár vecí..."

So zvrašteným obočím som vošla hlbšie dnu.

"Vyriešiť čo?"

Pokrčil plecami, pozrel na gramofón, potom si pošúchal zátylok.

"Myslím, že bude fungovať... hoci nie dosť nahlas," povedal a mračil sa pri tom na tú malú krabicu. "Ale je to dobrá hudba a všetko... nedokázal by som nájsť lepšiu, ani keby som tu trčal celú večnosť," zažiaril na mňa plachým úsmevom.

"Čo je to za pieseň?" čudovala som sa, keď som sa postavila vedľa neho a pozrela na náš nový prírastok.

"Je to stará pieseň - napísaná pre husle," vysvetľoval. "Moja... ehm, no, všetci sme na ňu tancovali na sedemdesiatom výročí svadby mojich starých rodičov."

Nadvihla som obočie a pozrela na neho. Hľadel na mňa. Potom sa rozosmial.

"Poď, predvediem ti to." Sklonil sa a zapol prenosku na gramofóne. Platňa sa začala otáčať a trošku škrípať.

"Predvedieš mi čo?" Prižmúrila som na neho oči.

"Nie si ty dnes plná otázok?" šibalsky na mňa nadvihol obočie, čo ma vyplašilo. Vystrel sa.

A práve vtedy z hlasovej skrinky začalo nôtiť husľové sólo. Pôsobilo na mňa dojmom mačky, ktorá sa prebúdza a preťahuje - príjemne, ľahko, rytmicky.

"Začína pomaly," vysvetľoval cez ňu Draco. "A potom, tu v tomto okamihu, začneš pomalé kroky ako raz, dva-tri, raz, dva-tri," povedal, a keď sa k tým husliam pridala harfa či cimbal, Draco tie kroky predviedol, najprv na jednu stranu, potom na druhú, dával pozor na nohy. Tiež som sledovala jeho nohy a chichotala sa - ale potom načiahol ruku.

Prestala som sa smiať, potom sa vyplašila.
"V tomto vážne nie som dobrá..."

Tie husle sa zjavne vyplašili spolu so mnou, ale Draco mi znova venoval ten samoľúby, vyzývavý pohľad a tak som vkĺzla rukou do jeho.

"Ale no tak, to nie je pravda," povedal, keď si ma pritiahol k sebe a zatočil ma. Tie nástroje zneli, ako keby sa tiež roztočili, váhavé, až kým nespomalili a nevyrovnali sa, a nezotrvali na jedinej note presne tak, ako som sa prestala točiť ja a nezostala stáť rovno pred Dracom - a on vsunul pravú ruku okolo môjho pása a moju pravú ruku nežne zovrel vo svojej ľavej. Povytiahol na mňa obočie. Začervenala som sa. A potom...

Husle poskočili do tichej, čulej melódie a on ma viedol presne s ňou. Kroky boli trikrát rýchlejšie, ako predviedol a ja som zhíkla, keď som sa pokúšala udržať krok, ale jeho ruka ma pevne držala a keď som hľadela na jeho nohy, moje vlastné začali reagovať tak ako mali a zrazu sme tancovali.

"Pozri sa na mňa," nariadil. "Hore hlavu - ja ťa vediem."

Zdvihla som tvár. Vyhľadal moje oči. Prestala som dýchať.

Hudba nabrala na sile a on ma naviedol do silnej, širokej otočky a potom do ďalšej, a...

V očiach mi zablyslo, keď hladká čierna látka zrazu zahalila Dracove ramená a paže a ovinula sa mu okolo krku, potom zaviala za ním, vytvorila ten najhonosnejší, najelegantnejší, striebrom vyšívaný habit, aký som kedy videla. Zatočili sme sa ešte trikrát, hlava mi vírila otázkami a...

Hudba sa prehĺbila, zosilnela a tie husle poskočili o oktávu do ostrej, radostnej, ženskejšej verzie tej istej melódie...

Okolo mojich členkov sa začalo niečo trblietať a s každou tanečnou notou to postupovalo vyššie po celom mojom tele, dokonca keď ma Draco stále viedol tými poskakujúcimi krokmi. Riskla som pohľad na seba, na to som vykríkla.

Moja školská uniforma zmizla, nahradili ju tie absolútne najnádhernejšie strieborné bálové šaty, o ktorých som kedy mohla snívať - vyzerali ako keby nejaká šička zošila všetky hviezdy dohromady a ovinula ich okolo mňa v priliehavom živôtiku, v nariasených krátkych rukávoch, ktoré zdôrazňovali moje dlhé, bledé ruky a širokej sukni dokonalej pre otočky. Vzhliadla som na veľkolepo odetého Draca, omráčená, ústa dokorán, neschopná povedať slovka. Len sa usmial, roztočil ma, pustil mi ruku...

Nastal obrovský záblesk svetla a zvuk akoby robustných bubnov...

Melódia sa úplne zmenila na rýchly, tradičný dvojradový tanec, ktorý znel, ako keby vychádzal z celého orchestra rovno nad mojou hlavou...

Silno som zažmurkala. Zrak sa mi vyjasnil.

Draco stál oproti mne, hopkal do taktu s hudbou. To jediné mi bolo povedomé. Všetko ostatné... Ohromene som zhíkla.

Tancovali sme vo veľkej hale – boli tam týčiace sa čierne steny, na bielom strope dva jagavé krištáľové lustre. Podlahy boli pokryté čierno-bielymi dlaždicami šachovnice a okolo pilierov, ktoré ju lemovali, sa vinula nádherne kvitnúca levanduľa.

A Harry Potter, žiarivý v novom slávnostnom habite a v tvári so zdravou farbou, stál v pánskom rade oproti mne po Dracovej pravej strane. S úsmevom od ucha k uchu.

Ron Weasley, dokonca vyšší než som si ho pamätala, stál po Dracovej ľavici - mal bradu! - a ten istý habit ako Harry - a obaja mali červený karafiát...

A po mojej ľavici tancovala Ginny, ako Harryho partnerka, v nádherných smaragdovozelených šatách...

A po mojej pravici tancovala Padma Patilová, vyzerajúca tak úchvatne ako vždy v... no, v tých istých smaragdovozelených šatách..

A tak ďalej, v dvoch pokračujúcich radách, v jednej rade chalani a v druhej dievčatá oproti sebe, som videla Nevilla Longbottoma, a Lunu Lovegoodovú, a Colina Creeveya, a nesčítane veľa iných našich spolužiakov z Rokfortu. Všetci poskakovali do taktu s hudbou, smiali sa, vymieňali si poznámky so svojimi partnermi a vydávali nohami obrovský hluk. Všetci boli vyobliekaní čo najlepšie, v štýle, ktorý som nevidela od Vianočného bálu.

Ja som tam len omráčene stála a na všetkých zízala. Hoci podvedome som tiež začala poskakovať do taktu s hudbou. Moje oči našli Draca. Žmurkol na mňa.

"Páči sa mi, ako sa pridal tam hore ten orchester. Aj tebe?" spýtal sa, ukázal nahor. Vzhliadla som, kam ukázal a zbadala som celý orchester usadený vo vznášajúcom sa boxe nad našimi hlavami. Musela som sa dajako zaksichtiť, pretože sa nahlas rozosmial.

Práve vtedy hudba zosilnela a Draco nastavil ruky - ako to urobili všetci chalani - a všetky dievčatá urobili krok k nim, aby sa so svojimi partnermi zatočili. Prinútila som nohy odlepiť sa od mramorovej podlahy a chytila som Draca za ramená. Boli silné, pevné a držali ma. Keď moje ruky zacítili látku jeho rukávov, zrazu ma zasiahla realita a na okamih som bola blízko jeho driečnej tváre. Nemohla som dýchať. Zvrtol ma a zaujal miesto, kde som predtým bola ja, ukročil dozadu. Zrazu som sa na neho usmievala, pripadala som si hlúpo a ľahkomyseľne.

"Aby si vedela, tento rok budeme na Vianoce tu," vykríkol Ron ponad ten hluk a hudbu.

"Čože?" povedala som, vyplašená, pretože sme sa museli znova zatočiť. Ron dôrazne prikývol a s Padmou si vymenili široké úsmevy. Napla som sa, aby som ho videla, keď sme sa s Draco zatočili.

"Vianoce. Tu," ukázal Ron na zem po tom, čo pustil svoju partnerku a rozvážne sa na mňa pozrel.

"Ak s tým ty nemáš problém, samozrejme," zdôraznil hlasito Harry z druhej strany Draca, pozrel na mňa a potom sa naklonil poza Draca, aby venoval Ronovi "ty hlupák" pohľad.

"Prečo by s tým mala mať problém?" spýtal sa Ron, keď všetci zastali a dvakrát si tľapli. "Myslíš, že sa obáva, že bude preplnené?"

"Je to jej dom!" vykríkla Ginny na svojho brata cez Draca a mňa.

"Ja..." začala som ohromene a Draco odfrknutím potlačil smiech, keď sme sa znova roztočili. Ginny mi vyslala žiarivý pohľad, keď sme sa vrátili na naše miesta.

"Ale my určite prídeme, ak nás vy dvaja pozvete, Hermiona," usmiala sa. Zízala som na Draca. Jediné, čo robil, bolo, že sa na mňa usmieval ako slniečko.

Potom sa hudba znova zmenila - do hojdavej, energickej, rýchlej medzihry a Draco ma chytil za obe ruky a prehnali sme sa celou uličkou v svižnom tempe bočnými krokmi raz-dva-tri, zvuky ťap-ťap, ťap-ťap nás ohlušovali, keď naši spolužiaci spojili ruky. Držala som sa Dracových prstov ako o život a on sa držal mojich a ...

Zacítila som na jeho ľavej ruke prsteň...?

Na okamih som sa mu pozrela do modrých očí...

Doskákali sme na koniec, krátko, nadšene som sa zasmiala a potom s našimi elegantnými šatami vejúcimi za nami sme vyrazili nazad do rady, zvierali ruky toho druhého a potom sa roztočili nazad na naše miesta presne včas pre dych berúcu prestávku skôr, než orchester vo veselom šialenstve rozbil stratosféru novou výškou.

Chalani skočili k dievčatám a chytili ich okolo pása a náhle celý dav začal krúžiť v obrovskom kruhu dokola a dokola tanečnej sály, všetci sme robili to isté, raz, dva-tri, raz, dva-tri, poskoky podobné tým, ktoré ma Draco učil na začiatku.

Všade vôkol nás sa vírila, točila, miešala a rozmazávala farba a svetlo, a vôňa levandule, a ten podmanivý rev orchestra, keď ma Draco pevne držal a ja som sa tuho držala jeho, a hľadeli sme tomu druhému priamo do očí. Raz za čas som zazrela Harryho, Rona alebo Ginny, a moje srdce sa nadulo radosťou tak silnou, že skoro bolela. Ale keď som sa pozrela do Dracových očí, všetko sa vyjasnilo. Nemusela som premýšľať o tom, kam položiť nohy, dokonca ani vtedy nie, keď sme sa točili rýchlejšie a rýchlejšie a ja som mala závrat.

Zaklonila som hlavu a rozosmiala sa. Smiech zazvonil po celej tanečnej sále, keď sa hudba stupňovala k svojmu vrcholu.

A potom ma Draco roztočil, rozvíril moje šaty, potom pritiahol nazad priamo k svojej hrudi. Ešte raz sme sa takto zatočili, potom ma odtočil znova. Zvýskla som smiechom, keď ma k sebe pritiahol ešte raz. Spoločne sme sa točili, točili, potom naposledy zatočili a on ma roztočil, nechal moje sukne zažiariť ako závoj z diamantov, potom prikročil bližšie a celou pažou ma objal okolo pása...

Husle zahrali svoju poslednú, víťaznú notu.

Stuhli sme, nosy kúsok od seba. Mohla som cítiť jeho búšiace srdce vedľa svojho. Na krátky okamih ani jeden z nás nedýchal. Postrehla som, že mu oči mimovoľne zabiehali od mojich očí k perám a nakoniec na nich zotrval pohľadom.

A potom, za ním, sa tá veľká sieň začala rozpúšťať vo vodopádoch blikotajúcich iskričiek, zanechávala za sebou steny vŕbovej miestnosti. Avšak Dracov elegantný habit zostal, rovnako ako moje nádherné šaty.

Znova sme stáli v našej vŕbovej izbe, úplne potichu a nehybne. Potom ten starý, doškriabaný gramofón začal hrať nádherný, pomalý valčík, čembalo viedlo skupinu sláčikových nástrojov. A tak sa Draco naklonil na jednu stranu a hneď ma prinútil do ľahkého valčíkového kroku.

Z ničoho nič som nemohla dýchať a tvár mi sčervenela. Spoznala som tú melódiu a poznala som slová tej piesne:

Levanduľová modrá, senza senzačná
Levanduľová zelená
Keby som bol kráľom, senza senzačným
Potreboval by som kráľovnú...

Draco stále držal oči upriamené na moje, keď sme sa elegantne točili miestnosťou ako párik na vrchu hracej skrinky. Hľadela som na Draca Malfoya, jeho vlasy a oči žiarili v tom slabom modrom svetle, pokožku mal ako porcelán, ruky teplé na mojich, keď sme plachtili sem a tam po tráve. Všade okolo nás sa zdvíhali malé zlaté svetielka a keď sme sa roztočili, zatočili sa okolo nás ako víly, osvetlili Dracove oči, tú striebornú výšivku na jeho ramenách a tú iskrivú látku na mojich krátkych rukávoch.

Pripadala som si zvláštne, nadpozemsky, ako keby sme plávali a ja som nedokázala vidieť nič iné okrem Draca a tých ligotajúcich sa svetiel, a nedokázala som cítiť nič iné okrem mojich rúk v jeho, mojej ruky na jeho pleci a jeho ruky na mojom páse.

Usmial sa na mňa. Rozžiarilo mu to celú tvár. Uvedomila som si, že reagujem, znova sa úplne stratená červenám.

"Draco?" spýtala som sa, prehľadávajúc jeho tvár.

"Hm?"

"Čo to bolo?"

"To?" Nadvihol obočie a jemne ma zatočil.

"Všetko... to všetko," rozhliadla som sa po izbe skôr, než som sa mu znova pozerala do očí. "Tá... tá tanečná sieň a ten večierok, a tá levanduľa... Bol to sen, správne?"

Pokrčil plecami, na chvíľu sklonil hlavu a ja som videla, ako mu červeň vstúpila na líca. Ale jeho oči zaiskrili, keď sa na mňa pozrel.

"Len maličkosť, ktorou som ťa chcel rozptýliť," povedal. "Napadlo mi, že by si z toho mohla mať radosť."

Moje oči sa roztvorili.

"To... to si vyčaroval ty?"

"No, tak dajako," povedal a znova ma roztočil. "Mal som základný nápad a potom to prevzala Komnata... Len som musel popustiť uzdu svojej fantázii. Zakaždým, keď som sa pokúsil niečo kontrolovať, stratilo sa to."

"To si robil celé popoludnie?" spýtala som sa, keď sme sa točili v kruhu. Pousmial som sa.

"Áno... a bol som nervózny, keď si vošla, pretože som si nebol istý, či to bude fungovať."

"Čo si si predstavoval?" spýtala som sa. "Ako si začal?"

"Keď som tomu prišiel na kĺb, bolo to ľahké," priznal Draco. Prešiel očami po mojej tvári. "Musel som vyrukovať so všetkým a čímkoľvek, čo by ťa možno mohlo urobiť šťastnou."

Zasmiala som sa, určite žartoval. Ale keď som sa stretla s jeho pohľadom, naše oči sa spojili a jeho výraz bol smrteľne vážny. Naše kroky spomalili, až sme tam nakoniec stáli, naše ruky stále spojené, jeho ruka stále okolo môjho pása. Namáhavo som prehltla.

Na chvíľu sa ani jeden z nás nepohol. Potom Draco vzhliadol dohora popri mne. Jeho výraz zostrel.

"Čo je to?" čudoval sa, potom ma pustil a obišiel ma k vŕbovým závesom. Prudko som stočila hlavu, zatajila dych a srdce mi uháňalo v hrudi ako vtáčikovi. Otočila som sa, aby som ho sledovala.

Jeho dlhý plášť za ním zavial, keď sa sklonil a odtlačil nabok vŕbové závesy pravou rukou. Zvonka sa vynoril záblesk svetla.

"Padajúce hviezdy," poznamenal. Stále hľadiac von načiahol ku mne ruku.

Silno ma striaslo, žalúdok urobil premet. Zrazu som mala pocit, že padám, klesám do niečoho, čo nedokážem rozoznať a nedokážem pochopiť, ale presne tak isto som vedela, že je príliš neskoro robiť niečo iné okrem padania. Bolo to také zbytočné ako popierať gravitáciu.

Prikročila som k nemu, keď tie malé svetielka vyrazili pri mojich nohách a vkĺzla som prstami do jeho. Zovrel ruku okolo mojej, teplú a silnú, a preplietol naše prsty. Z nejakého dôvodu som zacítila v očiach slzy. Utrela som si ich voľnou rukou a potom ma Draco vytiahol do noci ožiarenej hviezdami.

Uvítal nás závan jemného, chladného vetríka, ale žiaden vietor nenarušil naše oblečenie alebo vlasy. Draco si presunul moju ruku do druhej ruky a prestrčil ruku pod moju pažu, tak aby som sa mohla o neho oprieť a stáť bližšie k teplu, ktoré vyžarovalo z jeho vysokého tela.

Nad nami bola čierna zamatová obloha, ozdobená žiarivými hviezdami, zažiarila šípkami jasného, krátkodobého svetla. Ani jeden z nás nič nepovedal, keď sme hľadeli, sledovali tú hviezdnu spŕšku rozžiariť naše jačmenné pole a nás dvoch strieborným svetlom. Objala som Draca oboma rukami - a on položil pravú ruku na obe moje, aby ich udržal v teple.

Potom som na sebe vycítila jeho oči. Zdvihla som k nemu tvár.

"Čo je?" spýtala som sa. Jemne sa usmial.

"Len som sa na teba pozeral." Jeho úsmev sa zmenil na láskavý úškrn. "To je dovolené, správne?"

Znova som sa začervenala. Naklonil na mňa hlavu, jeho úsmev sa rozširoval.

"Nespieva sa to v nejakej piesni?" prehovoril. "Taká americká - asi vieš ktorá. ´Jedného dňa, keď budem úplne na dne, keď chladný bude svet, rozžiariť sa dokážem len, keď na teba pomyslím a na to, ako dnes večer vyzeráš."

Srdce sa mi roztrepotalo. Sklonila som na chvíľu hlavu a zachichotala sa.

"Dosť čudné, ale to je možno tá najmilšia vec, ktorú mi kedy kto povedal," priznala som.

"Fajn," zasmial sa. "Ja nie som kompletný idiot, keď príde na dievčatá, aby si vedela."

"Ha! Ty... vravievaš takéto veci aj Pansy?"

Tie slová mi skrátka vypadli z úst. Ale hneď ako som ich povedala, iracionálna hrôza vystrelila skrz mňa a zovrelo mi hrdlo. Dracove oči na mňa nebezpečne zablýskali. Zamračil sa.

"Pansy?" zopakoval, ako keby to slovo nikdy predtým nepočul.

"Áno, ona..." koktala som. "Vy..."

"Nuž, ja..." Dracove obočie sa zvraštilo a pozrel sa inam. "Nikdy som v skutočnosti nemal príležitosť jej niečo také povedať."

"Vážne?" dostala som zo seba, preletelo mnou prekvapenie. "Nie... ani na Vianočnom bále?"

"Ach, vieš, to je na tom to veselé..." Draco si pošúchal zátylok. "No, práve som jej chcel polichotiť - vyzerala fantasticky, ako si spomínam, ale potom som uvidel, ako sa Potter otočil a len zízal na niekoho na schodoch... a ja som sa pozrel a dole schádzalo to najnádhernejšie dievča. To dievča malo na sebe ružové, naberané šaty a na pleciach mu viseli dlhé kučery. Netušil som, že si to ty. Prisahám, že som to netušil. A ja som sa naklonil k Pansy a povedal: 'Kto. Je. To?' Draco si odkašľal a napravil si golier. "Po zvyšok večera so mnou neprehovorila."

"Ach!" vykríkla som, zrazu zaplavená tisíckou rôznych emócií. "Je mi to ľúto!"

"Áno, to by malo," kategoricky vyhlásil Draco, hľadiac na pole. "Bola to úplne tvoja vina."

Vybuchla som smiechom. Potlačil úsmev, potom sa pozrel na mňa.

"Nechcela by si sa posadiť?" spýtal sa. Zažmurkala som.

"Ehm - áno. To by bolo milé..."

Odišiel odo mňa a ja som okamžite pocítila chlad, ktorý za sebou zanechal. Objala som sa rukami, keď odskočil do vŕby, potom sa vynoril s oboma dekami. Jednu rozložil na zem, potom druhú ovinul okolo mojich pliec. Zízala som na neho.

"Čo je?" spýtal sa, ruky mu stuhli na mojich pleciach, obočie zvraštené. Zase som z ničoho nič mala pocit, že sa rozplačem.

"Nič," vydolovala som zo seba, potom sa posadila na deku. Usadil sa vedľa mňa a oprel sa vzadu o ruky, jednu dal za mňa, takže sa naše plecia dotýkali. Zase som sa na neho otočila, ale mal zaklonenú hlavu a pozoroval hviezdy.

"Draco," povedala som a môj hlas neznel tak dôrazne, ako som chcela.

"Hm?" odpovedal, sledoval súhvezdia.

"Boli tam Harry a Ron."

V očiach mu zaiskrilo, ale prikývol.

"Všimol som si. To som skutočne neočakával," povedal.

"Chceš povedať, že si si ich tam nepredstavil?" povedala som zmätená. Na chvíľu sa zamyslel.

"No..." nakoniec povedal. "Myslím, že predstavil."

"Ale oni..." začala som. "Myslím, stáli vedľa teba. A vyzerali ste, že..."

Dracov výraz sa napäl, len trochu, nepohodlím, a mňa zaplavil úžas. Pomaly mi vstúpila do mysle podivná myšlienka - myšlienka, ktorá ma nikdy predtým nenapadla.

"Ty... ty si niekedy uvažoval..." riskla som. "Vieš... Aké by to bolo, keby sme boli... vieš..."

Teraz sa na mňa pozeral, načúval, sledoval ma tými jasnými očami. Vánok mu obtrel prameň vlasov o jeho bledé obočie. Mohla som cítiť jeho teplo - niečo obrovské, ale pokojné sa dialo v mojom srdci.

"Čo?" vyzval.

"Keby sme sa stretli v tom prvom vlaku Rokfortu a boli by sme k sebe priateľskí," povedala som. "Alebo keby ti Harry potriasol rukou a všetci by sme sa skamarátili, alebo keby ťa zaradili do Chrabromilu - alebo všetkých štyroch do Bifľomoru..."

Draco sa zachichotal a ja som musela urobiť to isté. Ale čoskoro sa moja vážnosť vrátila, keď znova hľadel na nebesia. Odkašľala som si a sústredila sa na ovinutie deky tuhšie okolo seba a na ústup.

"Asi ťa to nikdy nenapadlo," zamrmlala som.

"Áno, napadlo," odpovedal. Moje oči ho našli.

"Napadlo?"

Prikývol, jeho žiarivé oči stopovali hviezdy.

"Áno. Dokonca keď som bol... vieš, absolútny postrach," uškrnul sa. "Občas som znova premýšľal o tom okamihu, keď som stretol Harryho Pottera a pýtal som sa sám seba, či som niečo nezbabral. Či som nedospel na križovatku vo svojom živote bez toho, aby som o tom vedel a potom som zabočil iným smerom."

"Takže..." pokračovala som, štipkajúc lem deky. "Keby si sa mohol vrátiť späť... Čo by si povedal Harrymu?"

"Úprimne?" vzdychol si. "Bol by som prikradol k nemu, štuchol do neho plecom a povedal: Si nervózny kvôli zaraďovaniu? Mne sa chce vracať."

Zakryla som si ústa, aby som potlačila smiech.

"Vážne?"

"Áno, myslím, že áno," usmial sa pod fúzy. Sledovala som, ako to veselie zmizlo z jeho tváre a potom akási vzdialená bolesť vstúpila do jeho výrazu. "Ak mám byť k sebe úprimný, Grangerka - úplne úprimný, myslím.... myslím, keby to bolo inak s mojim otcom... s Potterom by sme spolu vychádzali celkom dobre." Slabším hlasom dodal. "Aj s Weasleym."

Zažmurkala som, ťažko prehltla, moje oči upriamené na neho.

"To myslíš vážne?"

Otočil sa ku mne, vážny.

"Ak máme byť priateľmi, Hermiona, potom nemám na výber a musím priznať, že máš v hlave dobrý rozum - a niekto s dobrým rozumom by sa nepriatelil s arogantnými blbcami a zadebnenými tupcami." Na chvíľu zaváhal, potom sklonil hlavu a nadvihol na mňa obočie, jeho pohľad do mňa prenikal. "Vidíš niečo v ich vnútri, čo ... čo obdivuješ." Na okamih do jeho očí vstúpila bolesť. "Takže nemôžu byť úplne zlí."

Zasiahlo ma to tak, že som nedokázala prehovoriť. Chvíľu ma sledoval, potom znova venoval pozornosť hviezdam. Dlhú chvíľu sme mlčali.

"Vieš..." zadumane zamrmlal, ako keby dokončoval tú myšlienku. "Možno som si niečo nechal ujsť."

To šokujúco podceňujúce vyhlásenie ma zasiahlo až do hĺbky duše. Nedokázala som si pomôcť - pretože som nemohla zniesť ten tón v jeho hlase - naklonila som sa a bližšie a pritisla som si hlavu na jeho plece.

Nadýchol sa, potom si oprel bradu o temeno mojej hlavy. Zatvorila som oči, načúvala jeho dýchaniu, spokojná s tým, že to tak zostane dlhú chvíľu... alebo hodinu... alebo rok...

Aby ste mali predstavu:

A inak, ten kúsok s padaním... nemôžem si pomôcť, ale v angličtine je zamilovať sa fall in love, čiže doslova (s)padnúť do lásky. Možno to tak bolo myslené. Len možno.