Preklady fanfiction Harryho Pottera

V kapitole je použitá pieseň od p. Brahmsa (s pokusom o preklad) a  ten príbeh je z knihy Rozprávky Barda Beedleyho od JKR.   http://www.youtube.com/watch?v=g8hItcjQZVM

Kapitola 14

VVVVVV

DRACO

"Kde bolo, tam bolo..."

"Vážne?"

"Čože?" posadil som sa a priložil ruku k búšiacemu srdcu - jej zapišťanie ma k smrti vydesilo. Hermiona odklonila tých zopár stebiel jačmeňa medzi nami z cesty, potom ich pritisla k zemi a vyhľadala moje oči.

"Vážne začínate príbehy s ´kde bolo, tam bolo´?"

Venoval som jej podivný pohľad.

"A...?"

Chvíľu na mňa hľadela, potom sa usmiala a potom si znova ľahla na chrbát. Prižmúril som na ňu oči.

"Čo?"

"Nič," stále sa zľahka usmievala na tú jasne modrú oblohu. "Aj muklovia začínajú svoje príbehy rovnako."

"Ech. Dobré vedieť," zamrmlal som, znova sa otočil na kučeravé mraky a snažil sa upokojiť svoj srdečný tep. Všade vôkol nás šelestil vietor, hoci medzi mnou a Hermionou bolo len niekoľko stebiel, keď sme ležali na chrbte uprostred poľa. Odkašľal som si.

"Tak či tak... Kde bolo, tam bolo, v ďalekej krajine žil jeden veľmi bohatý  černokňažník, ktorý mal veľa priateľov a usporadúval veľa večierkov. Bol celkom spokojný, až kým sa všetci jeho priatelia nezamilovali a nezačali byť úplne nemožní."

"Čo myslíš tým nemožní?" prerušila Hermiona.

"Nemožní. Neznesiteľní. Nanervylezúci," povedal som.

"Ach," odvetila. "Všetko slová na ´N´."

"Presne. V každom prípade," začal som. "Uvedomil si, že všetci okolo neho, ktorí sa zamilovali, sa začali chovať ako idioti a robili zo seba bláznov. Takže sa ten černokňažník rozhodol, že vybabre s láskou a použil k tomu čiernu mágiu."

"Ach, jéj," mrmlala Hermiona. "Toto nedopadne dobre..."

"Áno, no tak - prestaň hádať," durdil som sa na ňu. "Predbehneš ma."

"Takže to skončí zle."

"Ten príbeh rozprávam ja!"

"Fajn."

"Takže," zafrflal som. "Všetci jeho priatelia sa oženili a mali tucty detí, ktoré sa plietli pod nohy a ten bohatý černokňažník sa len uškŕňal, pretože si bol istý, že všetkých prechytračil. A potom, o niekoľko rokov neskôr, začul, ako o ňom hovoria niektorí jeho sluhovia - a vraveli dosť nečakané veci. Jeden toho černokňažníka ľutoval, ale ďalší si z neho robil srandu, zvedavý, prečo si taký bohatý muž ako on vôbec nedokáže nájsť ženu. Takže sa ten černokňažník v tom okamihu rozhodol, že sa ožení s tou najbohatšou, najkrajšou ženou na svete. Našťastie pre neho presne taká dáma prišla hneď na druhý deň zo susedného kráľovstva na návštevu."

"Aké príhodné," vyhlásila Hermiona. Pozrel som na ňu a všimol si, ako sa cynicky zaksichtila na oblohu. Krivo som sa usmial.

"Ten černokňažník jej začal dvoriť a všetkých prekvapilo, že sa konečne zamiloval. Ale on k nej nič necítil - nič - kvôli kúzlu, ktoré použil. Len to predstieral. Nakoniec tú dámu pri večeri vo svojom dome požiadal, aby sa za neho vydala. Súhlasila, pod podmienkou, že sa uistí, že má srdce - pretože hoci dokázal oklamať všetkých ostatných, ju sa mu oklamať nepodarilo. Takže jej ten černokňažník povedal, že jej musí niečo ukázať a vzal ju do tajnej komnaty pod svojím hradom. A tam, v truhle v strede miestnosti, bolo jeho srdce.

"Jeho srdce?" zhíkla Hermiona. "Čo - to nie je možné!"

"No a?" Rozhodil som rukami. "Je to rozprávka!"

"Ach. Správne."

"Tak teda..."

"Áno, určite pokračuj."

"Ďakujem ti. Takže tam ležalo jeho srdce - z toho, že bolo vonku z hrude, kam patrilo a mimo ľudskosti a emócii, úplne zdivočelo a zarástlo. A tak ho tá dáma poprosila, aby si ho vložil nazad. Keď si uvedomil, že to musí urobiť kvôli tomu, aby ona súhlasila, že si ho vezme, ten černokňažník vytiahol svoj prútik, odkryl svoju hruď a vložil si srdce nazad."

"Blééé."

"Pred tým príbehom som ťa varoval..."

"Áno, áno, viem," Hermiona sa zaksichtila. "Hovor ďalej."

"Si si istá? Nezlepší sa to..."

"Teraz som už napätá! Musíš pokračovať!"

"V poriadku..." Vzdychol som si. "Takže si dal srdce nazad, ale keďže to srdce medzitým zdivočilo, tak keď sa tá dáma hodila černokňažníkovi okolo krku, premenilo ho na šialenca a naplnilo ho vražednými a zvrhlými myšlienkami..."

"Ach, počkaj, stoj," Hermiona rýchlo pohla rukou a chytila ma za moju. Stuhol som. Moje oči preleteli k nej. Mala silne zatvorené oči. Jej teplé prsty obkľúčili moje zápästie.

"Zabije ju, však?" Pokožka okolo jej očí sa stiahla. Prehltol som, snažil sa vymyslieť niečo súvislé, čo poviem, keď elektrina uháňala nahor mojou rukou.

"Hm... áno," koktal som. Ruka jej ochabla a padla vedľa mňa, ale nestiahla ju nazad.

"Myslím, že už viacej  nepotrebujem počuť," povedala. 

"Nuž, on... zle dopadne, ak sa budeš vďaka tomu cítiť lepšie," prehovoril som, čiastočne som sa už zotavil.

"Nebudem."

"Prepáč."

"Nie je to tvoja chyba," povedala. "Ja som to chcela."

"Áno, chcela."

Nakrivo sa usmiala, ale jej smutný pohľad stále hľadel dohora. Pozrel som na naše ruky, tak blízko pri sebe. Zahryzol som si do líca, preklial samého seba. Znova som to urobil. A - zrazu – zrazu som pocítil nové nutkanie - ako keď malá kvetinka prerazí cez trhlinu v betóne - nutkanie napraviť to, čo som spôsobil. Krátko, posilňujúco som sa nadýchol. A potom posunul ruku nižšie a zovrel jej prsty.

Otočila hlavu a jej oči sa na mňa rozžiarili. Ale ja som nečakal. Postavil som sa a vytiahol ju nahor so mnou. Stála tam, ohromená, len chvíľu. Potom som ju pustil a kývol hlavou smerom k vŕbe.

"Poďme sa pozrieť, čo pre nás dnes tie dvere majú, dobre?"

Hermionine ústa pracovali, ale nedokázala nič povedať. Pousmial som sa, potom rýchlo prešiel okolo nej s vedomím, že ma bude nasledovať. Nasledovala. A potom začala kráčať vedľa mňa. Rozbehol som sa. Ona tiež. A potom sme bežali, tak rýchlo, ako sme vládali, vietor švihal cez naše oblečenie a vlasy. Zasmial som sa.  A potom, ako zvon z kostola, som začul na oplátku jej smiech.

VVVV

HERMIONA

"Drž to dohora. Hrot, nie rukoväť. Áno. Počkať - nie. Dočerta, Grangerka, držala si ty niekedy prútik?"

"Toto nie je prútik - je to meč!" Namietala som, keď mi nový nápor vetra zachytil vlasy a fúkol mi ich do tváre. Slnko, na zostupe, ožiarilo pole a Draca nádherným, žiarivým svetlom, v ktorom jeho modré oči vyzerali akosi živšie.

"Skôr je to patyk, vďakabohu - inak by bol môj život v nebezpečenstve," povedal Draco, keď ku mne napochodoval skrz zvlášť vysoký jačmeň, prehodil si svoju drevenú šabľu z pravej ruky do ľavej a potom zovrel môj drevený meč. Nebola som si istá, čo si Miestnosť myslela, keď nám dodala tieto dva drevené meče - možno som bola ja na rade, aby som si zlomila kosť alebo padla na tvár...

"Takto dohora," zdvihol Draco môj meč. "Teraz natoč plecia takto... Nie, takto." Obišiel ma, chytil ma za plecia a stočil ma. Poriadne som sa začervenala - čo bolo hlúpe, ale nemohla som si pomôcť. Nepustil ma, sústredil sa na svoje pokyny.

"Teraz zaujmi postoj, inak ťa budem môcť zvaliť. Presuň túto nohu viacej von," zľahka mi kopol do päty pravej nohy. Urobila som, ako povedal. Prešiel predo mňa a zdvihol svoj meč. Vyľakala má tá náruživosť v jeho očiach.

"Ehm..." mykla som sa dozadu. "Neublížiš mi, že nie?"

"Samozrejme, že ublížim," odpovedal Draco. "Keď nebudeš ten meč držať dohora."

Rýchlo som vystrčila hrot meča dohora, pretože som ho na sekundu nechala klesnúť.

"Takže, existuje sedem obranných postojov," povedal. "Prvý - vonkajší kryt kolena. Druhý - vnútorný kryt kolena. Tretí - vonkajší kryt pleca. Štvrtý - vnútorný kryt pleca. Piaty - vonkajší kryt  nad hlavou. Šiesty - vnútorný kryt nad hlavou. Siedmy - kryt zozadu. Tieto kryty odrazia útoky, ktoré vrhnem na každú pozíciu. Pripravená?"

"Ehm..."

"Pokoj, Hermiona - pôjdem pomaly." Oči mu nebezpečne zaiskrili. "Spočiatku."

Zažmurkala som, potom zízala. Práve ma oslovil krstným  menom?

"Okej, tu je prvý," povedal a švihol mečom na moje koleno skôr, než som mala šancu o tom premýšľať. Rýchlo som vystrčila svoj meč, aby som zablokovala ten jeho. Klep.

"Dobre. Teraz druhý." To isté urobil z druhej strany. Drevo sa mi zachvelo v rukách, keď som zablokovala aj tento. Viedla som si dobre, zablokovala tretí, štvrtý, piaty a šiesty, ale siedmy mi robil trochu problém - musela som sa zložito stočiť, keď sa zvrtol a takmer ma udrel do chrbta.

"Myslela som, že si povedal, že pôjdeme pomaly!" protestovala som. Rozosmial sa.

"Keby sme šli ešte pomalšie, zapustíme korene," odpovedal, prehrabol si rukou rozlietané svetlé vlasy. "Skús to znova."   

Zaťala som zuby a zdvihla meč. Znova sa na mňa vrhol, zahnal sa presne na tie isté miesta ako predtým. Zahryzla som si do pery a podarilo sa mi dať meč na každé miesto len okamih predtým než on.

"To bolo rýchlejšie než predtým," povedal a veselo sa na mňa pozrel. "Vidíš? Rýchlo sa učíš. Poďme znova - a keď to zvládneš, môžem ťa naučiť to, čo robím, keď blokujem ja."

Musela som sa v úžase zasmiať a pokrútila som hlavou.

"Ako toto všetko vieš, Draco? Kto ťa to naučil?"

"Ach, nebuď hlúpa," posmieval sa Draco. "Všetci bohatí, namyslení, snobskí ľudia, ktorí žijú v panských sídlach vedia, ako robiť takéto neužitočné sofistikované veci."

Vybuchla som smiechom, potom som sa okamžite pokúsila vyhladiť svoj výraz, keď si pripravil meč.

"Ideme na to?" vyzval ma, so zdvihnutým obočím sledoval moju tvár. Zahryzla som si do pery, aby som sa nezachichotala a prikývla.

"Dobre." Zahnal sa. "Jeden, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem. Skvelé, Hermiona. Ešte raz!"

VVVVV

HERMIONA

"Ach. Do čerta."

"Bez fňukania," zdvihla som prst. "Nezabudni, že si sa sám dostal do šachu."

"Nedostal - pohol som kráľovnou na toto políčko..."

"Presne," uškrnula som a zdvihla bradu. Zízal na šachovnicu, potom zazrel na mňa.

"Fajn. Ale kráľa mi nevezmeš. To nedovolím."

"Chápem," povedala som. "A čo s tým urobíš?"

Draco, ktorý ležal na boku, si oprel prst o bradu a študoval svoje značne preriedené rady čierneho vojska - z ktorého jeden či dve figúrky stále mali kľúčové pozície. Ale nemala som obavy. Sledovala som ho v tom mäkkom modrom svetle, pozastavila som sa na chvíľu, aby som hľadela na jeho ostré črty, svetlé obočie a dlhé mihalnice. Pohodlnejšie som si zastrčila pod hruď jeho slizolinský vankúš, ktorý som používala ako podložku, keď som ležala na bruchu.   

Draco sa pomaly načiahol svojou štíhlou rukou a pohol svojím posledným pešiakom. Pustil ho. Rýchlo som zdvihla svoju kráľovnú a postavila ju rovno pred jeho kráľa.

"Šach mat."

"Dočerta s tebou," vykríkol Draco, keď zvalil svojho kráľa. Rozosmiala som sa.

"Sľubujem, že ťa zajtra nechám vyhrať."

"Nič také neurobíš," zdvihol ruku, potom sa posadil, aby schmatol deku pri svojich nohách. "Horenoska," zamrmlal som.

"Ja nie som horenoska," tvrdila som.

"Áno, si," odsekol nazad, znova sa zvalil na zem.  "Len pretože si ma porazila posledných dvanásťkrát..."

Oprela som si bradu o vankúš, hľadela na zostávajúce šachové figúrky. Pri premýšľaní som si vzdychla. Stále som v tom jeho vankúši mohla cítiť jeho kolínsku...

"Tá farba musí prinášať smolu," povedala som. "Mali by sme si ich prehodiť."

"Smolu? Nikdy," Dracove modré oči našli moje, keď si zastrkal biely vankúš pod hlavu. "Aby si vedela, Black je naše staré rodinné meno. Nemôžem sa mu otočiť chrbtom."

"Black?" Zamračila som sa. "Vážne?"

Pozrel na mňa, potom raz prikývol.

"Matka sa za slobodna volala Blacková."

Ohromilo ma to.

"Potom... Sirius...?" Koktala som, snažila sa vytvoriť súvislú vetu. Draco stuhol, potom sa nadvihol, aby sa podoprel na lakti. Nadvihol obočie, vzal svojho čierneho kráľa a prevracal ho v ruke.

"Áno, jeho matka a môj starý otec boli súrodenci."

"Takže by sa dalo povedať, že on... je tvoj bratanec... Teda bol..." dostala som zo seba, zrazu som v hrdle cítila bolesť. Draco na chvíľu stuhol, potom prikývol.

"Áno. Bratanec mojej matky."

"Mňa... mňa to nikdy nenapadlo..." povedala som a zostalo mi zima. Všetky svaly mi stuhli, ale pomaly som naklonila hlavu a pozrela na neho. "Bolo to... pre teba ťažké, keď on... ?"

"Nikdy som ho nepoznal." Draco odhodil figúrku na šachovnicu. Zarachotila. Zvalil sa na chrbát a hľadel do koruny stromu. Zhlboka sa nadýchol a prehltol.

"Možno zmením farbu."

Slzy mi vbehli do očí. Nadýchla som sa pri pokuse prehovoriť, ale hruď sa mi triasla. Pozastavila som sa, potom vyrovnala hlas.

"Čierna nie je vôbec taká zlá," zašepkala som. Pozrel na mňa, potom mi venoval polovičný úsmev, ale neodpovedal. Na to sa vrátil k zízaniu na tie vysoké vetvy. Ale mohla som povedať, že bol teraz úplne hore, premýšľal o tom, čo som povedala. Zdvihla som jeho čierneho jazdca a dotýkala sa ho prstami. Potom som sa znova nadýchla.

"Ružičky dobrú noc šepkajú
Strieborným svetlom zaliate
V slzičkách rosy spinkajú
Pred naším zrakom ukryté
Keď svitanie medzi ne prekukne
Pánbožko s nimi aj teba prebudí
Keď svitanie medzi ne prekukne
Pánbožko s nimi aj teba prebudí"

Sledovala som tie malé zlaté svetielka, pomalšie a opatrnejšie než zvyčajne, zdvihnúť sa a usadiť sa na jeho hrudi. Nepozrel sa na ne, hoci ja som si myslela, že sa pozrie. Viečka sa mu zatrepotali a napätie v jeho čeľusti sa uvoľnilo. Stlmila som hlas, ale pokračovala som.

"Sladko spinkaj, môj milý
Pretože ťa anjeli navštívili
Aby na teba v tichej noci
Dobrý pozor dávali
Aby ťa do výšav vyniesli
Do vysnenej krajiny lásky
Aby ťa do výšav vyniesli
Do vysnenej krajiny lásky"

Zaspal. Stalo sa to v jedinom okamihu. Videla som, ako tie zlaté svetlá do neho prenikli a potom si vzdychol a zaspal. A ja som si rukou zakryla ústa a bojovala s nevysvetliteľnými slzami.

Sirius Black bol Dracovým príbuzným. Ten skvelý, vznešený muž, ktorý zomrel kvôli nám všetkým, mal tú istú krv ako Draco Malfoy. A predsa ho nikdy nepoznal. Pripravili ho o spoločnosť jednej z najskvelejších duší, ktorú som kedy poznala. A predsa, dajako, kúsok tej skvelosti prešiel aj do neho.  

Pred troma dňami by som sa nad tou myšlienkou zasmiala. Ale práve teraz, keď som tu ležala, hľadela na Draca a utierala si oči, verila som tomu. Draco sa zmenil. Netušila som, čo sa mu počas tej búrky stalo, ale jeden pohľad do jeho očí mi povedal, že by som nezvládla spýtať sa. Zážitky poznačia ľudské tváre - to som vedela dosť dobre, aby som rozoznala tie jazvy; jazvy spôsobené emocionálnymi zraneniami, nie fyzickými. A maximálna bolesť, maximálne utrpenie zanecháva špeciálnu stopu. Videla som ju v Harryho tvári, v Lupinovej - dokonca v tvári profesora Snapa, keby som bola k sebe úprimná. A v to ráno po búrke, keď som tam sedela pri východe slnka a ohliadla sa po Dracovi Malfoyovi, videla som ju aj v jeho tvári - vpísanú v jeho ohromujúcich modrých očiach. A neodvážila som sa spýtať prečo.

Ešte nie.

Ale čoskoro.

Pretočila som sa nabok, ľahla si pozdĺž neho, šachovnica medzi nami a oprela som si hlavu o jeho vankúš. Schúlila som sa do klbka tvárou k nemu a oboma rukami držala jeho jazdca.

"Navštívili ťa anjeli," zašepkala som, silnejšie toho koňa zovrela. " Aby na teba v tichej noci dobrý pozor dávali..."