Kapitola prisľúbená Kaitlin. Dúfam, že skúškové dopadne dobre a táto kapitola ti dodá sily do učenia.
Čo Komnata najviac potrebuje
Autor: Alydia Rackham
ORIGINÁL: http://www.fanfiction.net/s/6532581/10/What_the_Room_Requires
Preklad: Jimmi
Beta-read: Rapidez, Doda357
„Len potrebujem trochu viacej času...“ V tejto poviedke je Hermiona tou, ktorá nachádza Draca plakať v kúpeľni. Utečie od nej. Naháňa ho do Komnaty najvyššej potreby, kde čas nič neznamená – a Komnata ich prinúti spoločne čeliť ich najväčším obavám, aby našli dvere von.
Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Alydia Rackham, ktorá napísala túto fanfiction.
Upozornenie: Kapitola obsahuje zvukovú nahrávku
AN: Ďakujem vám, moji milovaní, drahí čitatelia! Vďaka vám mám z tohto také potešenie – a dúfam, že to stále bude potešením aj pre vás! Dajte mi vedieť, či je tomu tak a užite si to! (Pieseň v tejto časti sa volá Uspávanka pani Brownovej a je z filmu Nanny McPhee).
PP: Kto by si ju chcel vypočuť: http://www.youtube.com/watch?v=thwdBmFF1uA Ja som pri preklade som použila uspávanku od Katky Koščovej, ktorá vám hrá na pozadí.
10. kapitola
VVVVVVVV
DEŇ ŠTVRTÝ
HERMIONA
"Dnes vyzerá obloha inak," poznamenala som, keď ranný vietor rozfúkal moje vlasy a zašuchotal jačmeňom.
"Nie, nevyzerá," zafrflal Draco spoza mňa. "Vyzerá rovnako ako vyzerala včera, predvčerom, a predpredvčerom..."
"Nie, pozri," trvala som na svojom, zastala a ukázala na úzky pás mrakov. "Vidíš to? Tamto je iné - vyzerá to ako koberec."
Draco zastal vedľa mňa a hľadel na to.
"To ma má pobaviť?" monotónne sa spýtal.
"Potrebuješ pobaviť?" Neveriacky som sa na neho pozrela. Prevrátil očami.
"Buď to alebo chcem odtiaľto vypadnúť." Oprel si ruky vbok. Strhla som sa. Áno, hovoril so mnou - čo bolo zlepšenie - ale hovoril o tom dostať sa von. Už. Asi preto, že ten desivý les už nebol viacej rovno pred nami.
"Ehm..." S ťažkosťami som sa pokúšala niečo vymyslieť, aby som ho dostatočne rozptýlila a zabudol na únik - ale aby to nebolo niečo, čo by vyznelo hlúpo. "Čo keby sme - čo keby sme šli rovno na sever - alebo nech je to akýkoľvek smerom - až kým už viacej nebudeme môcť vidieť vŕbu?"
"Prečo?" čudne sa na mňa pozrel.
"No... zistiť, či si niektorý z nás nerozpleskne tvár o stenu?"
Čakala som, v obavách z jeho reakcie som sa snažila zakryť svoj úškľabok - ale z tej jasnosti, ktorá mu vstúpila do očí, mi bolo hneď jasné, že si myslel, že môj nápad má cenu. Raz prikývol a otočil sa na sever.
"Fajn, aj tak je to lepšie ako kráčať v kruhu."
"Správne." Pripravila som sa. "Poďme."
A šli sme. Kráčali sme a kráčali, plahočili sa cez časti jačmeňa, ktoré nám sotva boli po kolená a iné, ktoré nám siahali až k ušiam - čo bolo čudné. Čas od času sme zastavili a ohliadli sa späť, aby sme sa uistili, či našu vŕbu stále vidíme. Potom sme znova zamierili preč. Ale dávala som pozor, aby som nepremýšľala o možnostiach, ako sa odtiaľto dostať - mala som hmlisté podozrenie, že keby som to urobila, tak by sme zrazu skončili v ďalšej nočnej more.
Slnko vystúpilo vysoko nad nás a čím ďalej sme šli, tým vietor fúkal silnejšie, strapatil nám vlasy a oblečenie. Ale voňal zemito a božsky.
"Tak a je to," nakoniec som povedala po tom, čo som sa obzrela cez plece.
"Čo?" Draco zastal.
"Už ju ledva vidím," povedala som, žmúrila oči na ten strom. Draco pokrútil hlavou.
"V žiadnom prípade nemôže byť Komnata takáto veľká."
Pokrčila som plecami.
"Kráčala som v tomto poli a mala som pocit, ako keby som vôbec nikam nešla," vzdychla som si. "Vieš, je to trik."
"Sprostý trik."
Vzhliadla som k oblohe.
"Slnko zapadá. Radšej by sme sa mali vrátiť."
"Fajn," povedal Draco - a rozbehol sa.
"Hej!" vykríkla som, ale on nezastavil. Takže, so srdcovým tepom vystreleným dohora, som tiež začala utekať.
Uháňali sme tým jačmeňom a on popri nás šľahal, triasol sa pod našimi nohami a ševelil, keď ich zasiahol. Keď som Draca dobehla, prehliadol si ma... a zrazu to bol závod.
Som súťaživá do posledného dychu. Ale aj on bol - vedela som to zo sledovania metlobalu. Sklonil hlavu a predĺžil kroky. Urobila som to isté.
Z ničoho nič sme utekali dole kopcom - kopcom, na ktorý som si nepamätala, že by sme predtým vyliezli - a potom nahor ďalším malým kopcom, a potom nadol ďalším. Vydala som výkrik, keď som zrýchľovala po hranicu svojej kontroly, ruky sa mi rozleteli, než som sa dostala na dno a znova vyrazila hore. Každú chvíľu ktorýkoľvek z nás mohol zakopnúť o koreň a natiahnuť sa.
"Poďme, Grangerka, ty truľo," posmieval sa Draco, páliaci predo mnou.
"Ja nie som truľo!" vykríkla som nazad. "Nemôžem za to, že ty máš... také... dlhé... nohy!"
Trielili sme po hrebeni ďalšieho kopca a on sa mi vysmieval. Zvýskla som - bolo to skôr zvriesknutie - keď som ho predbehla a potom - Draco zjačal. A padol na tvár.
Šmykom som zastavila a zvrtla sa presne včas, aby som videla jeho bielu hlavu zmiznúť vo vlnách jačmeňa. Vybuchla som smiechom.
"Skvelé! To sa ti podarilo!" Zmĺkla som, pritlačila si ruku na hruď a snažila sa polapiť dych. Neodpovedal. Zneistela som. "Si v poriadku?"
Potom veľmi šťavnato zaklial - hlas mu znel napäto. Už som sa nebavila.
"Draco?" Prihnala som sa k nemu s nádejou, že o neho nezakopnem. Potom vstal. Tak akosi.
Pretackal sa na nohy, ksichtil sa pritom, držal sa rukou za pravé koleno a všetku váhu kládol na ľavú nohu. Z vlasov mu trčala slama.
"Čo sa stalo?" zhíkla som, podišla k nemu. Znova zaklial, pretackal sa nabok a potom ukázal dole a za seba.
"Tá prekliata vec mi zlomila členok," precedil pomedzi zuby. Nazrela som za neho a prižmúrila oči.
Na zemi boli dvierka. Štvorcové drevené dvierka gaštanovej farby podobné poklopu s mosadznou kľučkou. Vykročila som k nim.
"Si si istá, že to chceš urobiť?" varoval ma Draco, už mu došlo, čo ma napadlo. Zastala som. Potom som sa odhodlala.
"Určite. Čo by sa mohlo stať?"
Zabehlo mu.
"Ehm. Tak to ani nebudem komentovať."
Kľakla som si a zovrela tú mosadznú kľučku.
"Grangerka, vážne..." Draco odskákal dva kroky dozadu. "Nemala by si -"
Potiahnutím som ich otvorila. Pánty zaškrípali. Hľadela som do malej diery v tvare štvorca, ktorá bola za nimi.
"Daj si pozor, aby ťa neuhryzla táto jedovatá krabica," povedala som, siahla dnu a vytiahla širokú plochú škatuľu. Zdvihla som ju, aby ju Draco v slnečnom svetle uvidel. Civel na ňu.
"Je to šachovnica," povedal. Prikývla som, potom som sa znova pozrela do diery. Jej dno a steny vyzerali ako z dreva. Inak bola prázdna.
" Je tam ešte niečo?" Draco sa priklonil bližšie. Pokrútila som hlavou.
"Nie. Len toto."
"Skvelé," mrmlal Draco. "Čo s tým máme robiť?"
"Myslím, že je to poriadne jasné, nie?" odvetila som, zavrela dvere a postavila sa tvárou k nemu. Naklonila som hlavu a venovala mu vzdorný pohľad. "Nabijem ťa tak strašne, že ani nebudeš vedieť, koľká bije."
Oči sa mu rozšírili.
"Čože - ty si myslíš, že dokážeš nabiť v šachoch mňa?"
"Ach, nemyslím... ja to viem," odpovedala som, pohodila vlasmi a vykročila okolo neho k vŕbe, ktorá bola ani nie sto metrov od nás. Začula som, ako prerazil trochou jačmeňa, potom znova zaklial.
"Do hája, Grangerka - som mrzák."
"Fajn, čo chceš, aby som s tým urobila ja?" spýtala som sa, keď som sa zvrtla.
"Neviem - niečo!" vykríkol, hopkajúc dopredu na jednej nohe, jasne v bolestiach.
"No, polož mi ruku na plece a opri sa o mňa," navrhla som. Zaksichtil sa.
"Teba sa nedotknem," vyšplechol.
"Dobre," zdvihla som bradu. "Tak si znova spadni." Otočila som sa a pokračovala v chôdzi. Draco sa predieral za mnou. Bojoval s tým vysokým porastom a znova zaklial.
"Prestaň používať takéto slová," vyprskla som, ale neotočila som sa.
"Potom ty prestaň kráčať," vyštekol.
"Nie."
"Áno!"
"Nie!" vypálila som nazad a stočila sa tvárou znova k nemu. "Ty mi tu nemáš čo rozkazovať!"
Hľadel na mňa v totálnom podráždení.
"Čo chceš, aby som povedal?"
"Raz vo svojom živote povedz prosím!" vykríkla som. "Zabilo by ťa to?"
Pohľad, ktorý mi venoval, ma mal určite zabiť, ale keď znova takmer spadol, stratil svoju moc.
"Fajn," zavrčal. "Prosím."
"Prosím čo?" tlačila som.
"Prosím prestaň kráčať."
"Prečo?
Ústa mal uzavreté na zámok. Ale oči mu blúdili sem a tam. Stála som chvíľu na mieste, kde som bola. Potom som si vzdychla. Už som ho zatlačila tak ďaleko, ako to jeho pýcha v tejto chvíli dovoľovala. Podišla som k nemu a otočila sa tvárou k vŕbe, potom pozrela nadol na svoje plece a nahor na neho.
"Len do toho," povedala som, nadvihla obočie a kútiky úst. "Nie som malomocná."
Draco hľadel do zeme, nato sa rozhojdal a musel poskočiť, aby udržal rovnováhu. Potom mu trhlo svalmi na čeľusti, zdvihol pravú ruku a položil mi ju na plece.
Zarazila som sa. Jeho ruka na mne bola teplá a z jeho prsteňa sa odrážalo slnečné svetlo. Vzhliadla som k jeho tvári. A len na okamžik mi môj pohľad opätoval.
Premýšľala som o tom, že mu dám prednášku o tom, že je v poriadku žiadať ľudí o pomoc, ale slová mi zamreli na jazyku a ja som zostala ticho. Nebolo to treba vravieť. V skutočnosti, keby som niečo povedala, priviedlo by ho to do rozpakov a skutočne odradilo od toho, aby v budúcnosti žiadal o pomoc.
A kto vie, aké kruté, povýšené veci mu možno Lucius povedal alebo urobil, keď prejavil nejaký znak slabosti alebo naznačil, že potrebuje pomoc, keď bol skutočne zranený.
Takže namiesto toho som len nadvihla obočie.
"Pripravený?"
Raz prikývol, čím prerušil očný kontakt. Vyrazila som vpred.
Bola to čudná prechádzka - dosť trhaná a nevyrovnaná, pretože ma účinne využíval ako svoje barle. Musela som sa snažiť, aby som udržala rovnováhu a neupustila tú šachovnicu. Z času na čas som potajme vzhliadla na jeho napätý výraz. Nikdy som si neuvedomila, aký je vysoký - bol asi vyšší než Ron.
Prebehlo mnou bodnutie bolesti. Ron. Harry.
Ako dlho som ich už nevidela?
Prehltla som, pomohla Dracovi k vŕbovým závesom, odtlačila ich nabok a on vhopkal po mne dnu. Okamžite odo mňa odišiel, našiel si pohodlie na zemi pri hodinách a opatrne rozviazal topánku.
"Prisahám ti, mám zlomenú kosť," mrmlal.
Otvorila som ústa, potom som si zahryzla do jazyka. Takmer som ho nepekne nazvala, vysmiala sa všetkému tomu cirkusu, čo kvôli tomu robil. Ale potom som si pripomenula, ako rýchlo utekal, o čo zakopol a ako tvrdo dopadol.
"Vyzerá zlomená?" spýtala som sa, kľakla si len na malú vzdialenosť od neho a položila krabicu do trávy.
"To je to, čo sa snažím zistiť, nie?" odsekol. Tentoraz som si zahryzla do vnútrajška líca. A nasledujúci okamih som zistila, že mal právo byť podráždený.
Keď si opatrne stiahol ponožku a vtiahol zo seba zasyčanie, zbadala som, že jeho členok a vrch jeho nohy boli opuchnuté a začínali červenieť a fialovieť. Strhla som sa.
"To vyzerá hrozne."
"To bolí hrozne," zavrčal, zľahka si ohmatával členok prstami. "Skvelé. Jednoducho skvelé."
"Musí sa na to dať ľad," povedala som, kým som ten členok študovala. Pozrel sa na mňa, ako keby som bola z Marsu.
"Ľad?"
"Áno," prikývla som. "Bez mágie, ak si dáš na zranenie ľad, zmenší to opuch, aby si to mohol zahojiť."
Nadvihol na mňa obočie.
"Nezmysel."
"Je to pravda!" trvala som na svojom. "Keď som bola malá, spadla som a vymkla si zápästie a musela som si dať na ruku mrazenú zeleninu, aby som zabránila opuchnutiu. Okrem toho," pokrčila som plecami, "ochromilo to a zabránilo tomu, aby to tak hrozne bolelo."
Na sekundu som si myslela, že sa bude so mnou stále dohadovať. Ale potom sa jeho obočie z ničoho nič stiahlo a oči mu zjasneli. Zamračila som sa. Bol veľmi bledý a už mu obeleli aj pery. Vystrela som sa. Snažil sa to zamaskovať, ale vážne si ublížil. Potreboval ľad, vankúš a pohodlné miesto na sedenie -
Draco nadskočil a vypustil ďalšiu nadávku. Ale nenapadlo ma umlčať ho. Bola som zaneprázdnená padaním dozadu na ruky a zhíknutím.
Rovno medzi nami sa práve zjavil biely vankúš, modrá deka a tri balíčky ľadu. Nebolo tam žiadne frnk, žiaden dym, žiadne hviezdičky, nič. Neboli tam a potom tam boli.
Dlhú chvíľu sme len vypliešťali oči. Potom sme sa na seba pozreli. Uškrnula som sa.
"Dokonalé," vyhlásila som, znova sa posadila a schmatla vankúš. Draco sa zaklonil dozadu.
"Grangerová -" zdvihol ruku. "Čo chceš urobiť s tým -?"
"Zadusiť ťa," posmešne som povedala. "Uvoľni sa, Malfoy."
"Potom mi povedz, čo ideš robiť."
Neodpovedala som. Namiesto toho som sa posunula k nemu, zdvihla jedno vrecko ľadu a chytila Draca za lýtko.
"Odpáľ!" pleskol ma po ruke.
"Nebuď hlúpy," odpálkovala som jeho ruku preč.
"Nepotrebujem ošetrovateľku. Grangerová, nie - aaaauuuuuu!"
Nadvihla som mu nohu, strčila pod ňu vankúš a naň to vrecko s ľadom, a potom mu nohu položila naň.
"Prepáč, prepáč," zvraštila som tvár. Potom som schmatla zvyšné vrecúška a zastrčila ich nad jeho členok a vrch nohy. Vzhliadla som k nemu. Celú hornú časť tela mal napätú, zuby odhalené a hľadel na ten ľad.
"To bolí viac než predtým!" vykríkol.
"Viem, viem - prepáč," povedala som. "Chvíľu to potrvá, ale čím dlhšie tam budeš mať ten ľad, tým rýchlejšie sa ten opuch zmenší."
"Prečo to vôbec napuchlo?" zaškrípal zubami. "Utekal som cez imaginárnu miestnosť a zakopol na imaginárnych dverách."
"Neviem," priznala som, presunula sa a zdvihla slizolinský vankúš. "Predkloň sa."
"Nie."
"Prosím?"
Zaškrípal zubami, potom sa zaksichtil a predklonil sa. Rýchlo som zastrčila vankúš medzi neho a koreň. Zaklonil sa a objal sa rukami, kým sa mračil na svoju nohu.
"Toto je ponižujúce," zamrmlal.
"Čo?" dožadovala som sa, keď som sa posadila vzpriamene. "Zraniť sa alebo dovoliť niekomu, aby sa o teba postaral?"
Neodpovedal. Len prehltol a trochu zloby opustilo jeho pohľad. Chvíľu som tam sedela, snažila sa nepovedať niečo iné, potom som sa postavila a cúvla. Rozložila som tú deku na zem, posadila sa na ňu a otvorila krabicu so šachovnicou. Vo vnútri boli dve sady: čierne a biele, rovnaké farby boli na šachovnicovom obrazci na vonkajšej strane. Rozložila som tú krabicu a položila hracou stranou nahor a začala rozostavovať figúrky. So záujmom som si všimla, že to nie sú čarodejnícke šachy. Boli obyčajné, presne ako tie, ktoré som používala, keď som sa hrávala so svojím otcom.
Cítila som, že ma Draco sleduje, raz či dvakrát nadvihol obočie, keď som nastavovala kráľov. Čierne figúrky boli na jeho strane, biele na mojej. Potom, keď som bola spokojná, som sa pretočila, aby som ležala na bruchu, podoprela sa lakťami, hlavu som mala tesne nad šachovnicou. Zdvihla som tvár k Dracovi. Už sa na mňa pozeral.
"Si na ťahu," povedala som. Zamračil sa. Pootočila som hlavu.
"Budeme hrať na dva víťazné z troch. Ktokoľvek prehrá bude musieť v noci spievať," vyzývala som.
"V tom prípade..." povedal, zvrtol sa, aby mohol dočiahnuť na figúrky a posunul pešiaka o dve polia. "Nech hry začnú."
VVVV
DRACO
Mal som bolesti. Skutočné bolesti. Ale statočne som sa pokúšal nedať to najavo. Kedysi som robil povyk kvôli svojim zraneniam - ako pri tej nehode s hipogryfom - ale potom mi vytetovali Temné znamenie. A to ma naučilo, aký je skutočný význam slova utrpenie. Potom, keď som si náhodou privrel ruku do dverí a neskôr ma popálili, keď sa teta Bellatrix hrala s kúzlom na vrhanie iskier, som neuronil ani slzu.
Ale práve teraz bolo určite niečo v neporiadku s mojím členkom - pripadal mi nakrivo alebo na nesprávnom mieste, alebo niečo také. Zlomený. Bolo to také mrzuté. Dnes ráno som sa cítil vynikajúco - ako keby som po prvý raz po mesiaci poriadne vyspal. A nedokázal som si spomenúť na čas pred dneškom, kedy som mal chuť utekať tak rýchlo, ako som dokázal, len zo samotnej radosti z behu.
Potom som musel o niečo zakopnúť a pokoriť samého seba. A Grangerka mi vravela, že trochu ľadu pomôže. Z toho ľadu sa mi chcelo kričať.
Ale nemohol som vykríknuť. Už viacej nie, nie pred ňou. Takže budem predstierať, že hrám šach. A pokúšať sa neodpadnúť.
VVVVV
HERMIONA
"Si na ťahu," zamrmlala som.
"Viem."
"Potom ťahaj."
"Čo je - niekam sa ponáhľaš?"
Nevzhliadla som, aby som zistila, či Draco na mňa hľadí, keď to povedal. Len som si vzdychla, zovrela päste a oprela si ich o bradu a zízala na šachovnicu. Tá hustá tráva bola ešte pohodlnejšia, keď som ležala na bruchu na deke. Bola som ospalá. Draco ležal na boku, hlava a plecia mu klesli do vankúša, ktorý zostal opretý o koreň, hoci sa za posledných pár hodín pomačkal.
"Vôbec si necítim nohu," zamrmlal. Povytiahla som obočie a pozrela na jeho ľadom pokrytú nohu.
"Dobre," odvetila som. "Dúfajme, že ráno to bude lepšie."
Nastal okamih zamysleného ticha a potom prehovoril dokonca tichšie než predtým.
"Myslím, že mi to tú nohu zmrazilo."
Teraz som na neho vzhliadla. Tvár mal stále veľmi bledú, možno ešte viac, mal tmavé kruhy pod očami a medzi obočím mal vrásku sústredenia, ako keby bojoval s horúčkou. Jeho oči samotné niesli málo svetla a pomaly zažmurkal. Zvraštila som čelo.
"Si v poriadku?"
Neodpovedal. To ma nakoniec prinútilo posadiť sa. Prešlo mnou bodnutie nervozity. Nebola som doktorka a nemala som so sebou mágiu. Čo ak si vážne zlomil nejakú kosť? To bolo neuveriteľne bolestivé! A ja ho tu nútim hrať šachy, ako keby sa mu nestalo nič viac než to, že si narazil palec.
"Takže," povedala som, zdvihla šachovnicu tak, aby som nepohla figúrkami a odložila ju nabok. Potom som zdvihla tú hrubú deku a prehodila cez neho. Zamračil sa, ale nič nepovedal. To to spečatilo: bolo to horšie, než som si myslela.
Pokľakla som vedľa neho a pozastrkávala tú deku okolo neho. Hľadel rovno dopredu a nepozrel sa na mňa.
"Dnes večer nemusíš spievať," povedala som, potom som sa pokúsila vyvolať trochu ľahkovážnosti. "Hoci ja som jasne bola na ťahu k šachu."
"To je len tvoje zbožné prianie," zamrmlal, ale trochu z tej tvrdosti okolo jeho očí zjemnelo. Usmiala som sa. A potom som tam zostala. Takmer som sa odsunula, ale pretože si zjavne nevšimol, ako blízko som, pomaly som klesla na miesto a môj lakeť ho buchol do boku. Dlho som tam len sedela, študovala línie jeho tváre.
Muselo sa niečo urobiť. Nemala som lieky proti bolesti ani nič, čo by som mu dala okrem toho ľadu. Čelo sa mi naplo a prehltla som. Spomenula som si, čo moja mama urobila, keď som si vymkla ruku a to mi vtedy zjavne pomohlo. Ale ja som bola ja a toto bol Draco Malfoy. Zahryzla som si do pery. Silno zavrel oči a sprudka sa nadýchol, nohou mu šklblo. Zovrela som ruky a namáhavo prehltla. Dobre, skúsim aspoň jednu časť liečby svojej maminy. Otvorila som ústa a začala spievať - veľmi, veľmi potichu.
"Hajaj búvaj, tak sa spieva.
Vtedy, keď sa zvečerieva.
Po špičkách nás vezme sníček
do svojich bielych rukavičiek."
Reakcia od Komnaty bola okamžitá - vyplašilo ma to. Zlaté, poletujúce svetielka ako víly sa rozleteli dohora z tej trávy a obklopili nás jemným svetlom. Dracova tvár sa uvoľnila a vydal dlhý výdych. Tá zlatá sa usadila na ňom. Stále som spievala.
"... Nech všetky hlávky strapaté,
spia si ako vo vate.
Nech každého v posteli
strážia malí anjeli.…"
Svetielka prenikli do neho, vytvorili chumáč okolo jeho zraneného členka a na jeden okamih ho rozžiarili. Pritisol sa k svojmu vankúšu, potom znova vzdychol. A potom, konečne, som sa odvážila urobiť to, čo robila moja mama, keď som bola zranená. Načiahla som sa, a, takmer v obavách dotknúť sa ho, som mu končekmi prstov uhladila svetlé vlasy zo spánku.
Následne sa stalo niečo nové. Moje prsty zanechali v jeho vlasoch iskrivé cestičky. A keď som nežne hladila jeho ľahučké pramene, tie iskričky sa tiež ponorili do jeho hlavy. Mne sa zahriali končeky prstov. A potom to teplo prestupovalo nahor mojou rukou a do mojej hrude.
"Hajaj búvaj, tak sa spieva," zašepkala som. "...V snoch je vždy čas na zázraky …"
Vo vnútri vŕby znova stemnelo, keď jedno svetielko za druhým zhasínalo, ako keď zhasínajú sviečky v katedrále. V skutočnosti zostalo tmavšie než kedy predtým - ale ja som sa tej tmy nebála. Namiesto toho ma uspávala. Tak som ležala na ľavom boku, trošičku od Draca, schúlená do klbka a opierala som si hlavu neďaleko šachovnice. Vzhliadla som a na chvíľu som si pomyslela, že som zazrela náznak mesiaca vysoko nad hlavou. Cítila som, ako sa mi tvárou mihol slabý úsmev a potom sa moje oči zatvorili a ja som tiež zaspala.