Preklady fanfiction Harryho Pottera

MargaritaVille

napísala: Kyra4

preložila: Jimmi

Originál:   http://www.fanfiction.net/s/4306188/5/MargaritaVille

Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Kyra4,ktorá napísala túto fanfiction.

This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended.

Prístupnosť: M (18. rokov) – kvôli slovníku

5. kapitola

Draco vykukol do vestibulu na piatom poschodí, srdce mu búšilo v ušiach.

Konfrontácia bola takmer okamžitá a bola intenzívna. Vo vestibule boli len dvaja ľudia a on ich oboch poznal.

A ani na jednom mu príliš nezáležalo.

Ach áno, v poriadku, niečo s tými dvoma už zažil. Na Rokforte počas celého štúdia silnú nenávisť a nedôveru. Krátke, neisté prímerie ku koncu vojny, keď konečne začali veriť informáciám - a potom sa ne spoliehať - ktoré im prinášal z tábora smrťožrútov. A potom to maximálne pozvoľné otepľovanie, keď sa najprv vyvinul a potom postupoval jeho vzťah s Hermionou. Pretože jej "Jednotka osobnej ochrany" - ako ich s obľubou nazýval - pomaly dospela k uvedomeniu si, že nie, nemá v úmysle ju využiť alebo jej ublížiť; že mu na nej skutočne záležalo a že to bola dlhodobá záležitosť.

A potom tomu ona priškrtila kohútik.

Iróniou bolo, že jej priateľom trvalo tak - prekliato - dlho, kým uverili, že on nakoniec neurobí presne to isté jej. Potter s Weasleym boli presvedčení, že on bude ten, kto jej vytrhne srdce z hrude a rozdrví ho svojim podpätkom... a potom, nie skôr než sa konečne začali uvoľňovať a veriť mu s ich drahocennou Hermionou, ona to urobila jemu.

Samozrejme, Potter a Weasley to asi takto nevideli. Potterove malé post-scriptum ohľadne Weasleyho vražedných sklonov bolo poriadne veľavravné.

Takže Draco predpokladal, že oni traja - Potter, Weasley a on sám - sa vrátia presne tam, kde začali... a jeho prvý letmý pohľad na tých dvoch mužov v pomenšej, skôr úbohej čakárni na piatom poschodí to potvrdil.

A to dokonca ani nevidel Weasleymu do tváre.

Samotný postoj toho ryšavca povedal všetko Dracovi, čo potreboval vedieť.

Ron stál chrbtom k Dracovi, podľa všetkého hľadel von z jediného okna v miestnosti. Stál tam rovný ako pravítko, maximálne vytiahnutý. Vyzeral dosť napätý, aby praskol, ako keď sa príliš natiahne tetiva. Ruky mal pri bokoch zovreté v päsť, hánky biele.

Neobzrel sa, ale Dracovi bolo jasné, že Ron vedel, že prišiel.

Na druhej strane Harry sedel v ošumelo vyzerajúcom kresle vedľa veľkej, ale smutnej a povädnutej kvetiny. Lakte mal opreté o kolená, hlavu schovanú v dlaniach. Draco nedokázal povedať, či jeho zelené oči boli otvorené alebo zatvorené; ak boli otvorené, jediné, na čo sa Potter mohol pozerať, boli jeho vlastné topánky alebo ešte tá škaredá ošúchaná podlaha.

Postoj ani jedného z mužov neveštil nič dobré pre túto situáciu... pre Hermionu.

Obaja vyzerali ako keby sa - každý svojím vlastným spôsobom - pripravovali na tú najhoršiu správu.

A keď si to uvedomil, zostal paralyzovaný. Nedalo sa povedať, ako dlho by tam stál prikovaný na mieste, keby nebolo ženského hlasu - chladného, rázneho a magicky zosilneného, ktorý mu náhle prehovoril do ucha.

"Piate poschodie, čakáreň. Draco Malfoy, vystúpte prosím z výťahu."

Strašne ho to vyplašilo, vyvolalo kliatbu na jeho perách - ale vyburcovalo ho to k činnosti. Vystúpil z výťahu práve keď Harry zdvihol hlavu, zelené oči spojené s Dracovými šedými.

"Potter," zavrčal akože na pozdrav, "nechcel by si mi vysvetliť, čo sa tu sakra presne deje?"

Pri okne zamrmlal Ron niečo hrozivé pod nosom.

"To bolo čo, Weasley?" dožadoval sa Draco, jeho vlastné ruky sa už začínali zovierať.

"Prestaň, Ron," unavene prehovoril Harry, pozrel ryšavcovým smerom a potom znova na Draca. "Malfoy," jednoducho povedal. "Vidím, že si dostal môj odkaz."

"Stálo tam, že si ma pýta Hermiona," krátko povedal Draco.

"Áno, no... pýtala."

Ron sa na toto konečne otočil, jeho tmavomodré oči kypeli agresívnym hnevom. "Bola v delíriu," vyšplechol. "Nevedela, čo si do pekla žiada."

Draco cítil, ako mu srdce vynechalo úder. Začínalo byť ťažké dýchať. V delíriu? Kristeježiši, aké to bolo vážne?

A prečo –

"Prečo o nej -" musel v skutočnosti zastať, prehltnúť a upokojiť sa, než mohol pokračovať - "prečo o nej hovoríš v minulom čase?"

Harry si prehrabol rukou svoje tmavé vlasy, ktoré boli strapaté ako vždy. Vyzeral stupeň či dva za hranicou vyčerpanosti. "Ona, hm, pred pár hodinami nastal obrat k horšiemu. Liečitelia na nej práve teraz pracujú."

Do riti. Ach, do riti, do riti, DO RITI! Prišiel som sem tak rýchlo, ako som mohol, Hermiona, toto mi sakra nerob...

"Neznieš, ako keby si čakal, že sa uzdraví." Hlas mal pozoruhodne vyrovnaný, vzhľadom na to, ako hrozne chcel prasknúť, zlomiť sa; zapotácať sa a prejsť k hystérii.

"Stratila veľa krvi," otupene povedal Harry. "Bola to pasca. Jeden bastard ju zasiahol nožovou kliatbou. Na jej prípade pracuje niekoľko najlepších liečiteľov, čo tu sú, ale..." spojil svoj pohľad s Dracom, ktorý si všimol, že jeho oči sú rovnako otupené ako jeho hlas. "Skrátka neviem."

"A prečo na tom krucinál vôbec záleží tebe?" zavrčal na to Ron. "Vypadni odtiaľto, Malfoy. Vráť sa kdekoľvek si sa do pekla skrýval a pracuj ďalej na svojom opálení, prečo to neurobíš?"

Následne ste mohli počuť padnúť špendlík. Ach, nie. Ach, skurvené peklo, nie. Práve precestoval polovicu sveta, aby zistil, že žena, ktorú kedysi miloval (v poriadku! Do riti! Žena, ktorú stále miloval, hoci mu v zásade povedala, aby šiel do pekla, ták, už si teraz šťastný!) bola na prahu smrti - volala jeho meno v akomsi ... akomsi.... horúčkovom stave a on tu pre ňu nebol.

A teraz ho Weasley vyzýva, aby vypadol!

Chcel toho poďobaného bastarda roztrhať na franforce.

Harry postrehol nárast výbušnosti za Dracovými očami - pozrel sa z neho na Rona a nazad - a vzdychol si. "Už som hore asi tak tridsaťšesť hodín v kuse. Som príliš - krucinál - unavený, aby som sa čo i len pokúšal robiť rozhodcu v týchto pubertiackych hovadinách. Tak len do toho - skočte po sebe. Ja si idem po kávu."

Draco s miernym prekvapením sledoval, ako opúšťa miestnosť.

Toľko k jeho sľubu o snahe zabrániť Weasleymu, aby ma zavraždil.

Niežeby bol čo i len vzdialene ustaraný, pochopte. Weasley mal plné ústa rečí - vždy taký býval - za ktorými stálo len veľmi málo pravdy.

A práve vyletel na nesprávnu osobu, za hergot nesprávnych okolností.

"Pozri, Weasley," zavrčal, postúpil do miestnosti, šedé oči prakticky vystreľovali iskry zúrivosti. "Ja som neutiekol a do pekla sa neskryl, v poriadku? Odišiel som len preto, lebo mi Hermiona povedala, aby som odišiel! Bol by som urobil čokoľvek pre tú prekliatu neznesiteľnú ženskú! Ona bola tá, čo sa rozhodla, že nechce, aby som sa jej miešal do života - ona sa zbavila mňa, nie naopak!"

"To pretože si sa ju pokúšal kontrolovať," rozhorčene povedal Ron. "Chcela, aby si do pekla ustúpil a veril jej, že dokáže urobiť svoje vlastné rozhodnutia; nechcela, aby si zmizol z povrchu zemského! Mal si ju vidieť, keď si odišiel - tú škodu, čo si narobil! Tri dni ledva vyliezla z postele - tri týždne ledva jedla, až kým sa jej nezatočila hlava a neodpadla v práci! Bola zničená, Malfoy - odvtedy už nebola sama sebou. A čo si ty kurva robil po celý ten čas! Nakráčaš si nazad s opálenou pleťou a v žabkách a s krkom pokrytým cucflekmi!"

Ach, doprčíc! Draco musel vynaložiť vedomé úsilie, aby nezdvihol ruku k línii svojej čeľuste, kde ho noc predtým McBlondínka dosť nadšene označkovala. Tieto som nenechal zmiznúť?

"Viem, že Harry urobil len to, čo považoval za najlepšie, ale myslím, že jeho úsudok bol vážne zatemnený, keď ti poslal tú správu," pokračoval Ron. "Ty sem nepatríš, nie po tom, čo si jej urobil. Nie je vhodné, aby si dýchal ten istý vzduch ako Hermiona!"

Dracova myseľ sa vyložene potácala zo všetkého, čo mu práve Ron povedal o tom, ako jeho odchod ovplyvnil Hermionu, ale do pekla s ním, ak dovolí, aby sa to Weasley dozvedel. Nasadil na tvári ten najchladnejší úškrn, ktorý dokázal zvládnuť.

"Fajn, ak je to, čo povedal Potter o jej stave, pravda, možno ona už dlho nebude dýchať ten istý vzduch ako ja," vyšplechol, hoci povedať také niečo ho bolelo v takmer fyzickom zmysle toho slova. Rona to zabolelo tiež - v skutočnosti sa zapotácal, ako keby ho Draco udrel, pod svojimi pehami zostal bledší než pergamen.

"A vieš čo, Weasley?" útočil ďalej Draco, "ak je to ten prípad, môže si za to sama a s vašou ohromnou pomocou! Ja som sa ju snažil kontrolovať? Ja som neveril jej úsudku? Tak na to vsaď svoj poďobaný zadok, že som spochybnil jej úsudok, keď mi povedala, že berie tú prácu! A pozri, kam ju to priviedlo - rovno sem! Toto je presne to, pred čím som sa ju pokúšal uchrániť. A mohlo sa tomu zabrániť, keby si ste s Potterom podporili mňa namiesto toho, aby ste sa šli pretrhnúť, aby ste jej liezli do zadku ako zvyčajne! Ty si taká múdra, Hermiona. Ty si taká statočná, Hermiona. Ty si tá najlepšia v čomkoľvek, čo skúsiš, Hermiona. Nepočúvaj toho blbca Malfoya, len sa ťa snaží kontrolovať, Hermiona. Nuž do pekla s tebou, Weslík, dúfam, že si šťastný z toho, kde je teraz, pretože VY STE JU TAM POMOHLI DOSTAŤ! A možno mám toho veľa na rováši, ale minimálne toto nemám!"

Teraz už dychčal, zadýchaný, ako keby bežal maratón. Sila jeho slov a tá zúrivosť za nimi ho skoro zrazila z nôh. Pokiaľ šlo o Rona, ten tam stál s ústami dokorán a vypliešťal oči na Malfoya; slovami toho blondiaka šokovaný do neschopnosti pohnúť sa, minimálne na chvíľu.

Zízali na seba z protiľahlých strán nemocničnej čakárne dlhý, špirálovitý okamih.

Potom, prakticky v tej istej chvíli, ako keby v reakcii na nejaký druh podprahového podnetu, obaja siahli po svojich prútikoch.

"Accio prútiky!"

Draco sa stočil za tým hlasom práve, keď mu vyletel prútik z ruky. A tam bola.

Hermiona.

Do riti.

Stála vo dverách na konci izby, v tých, cez ktoré vyšiel Harry vo svojej zhánke po káve. Opierala sa o zárubňu a držala sa jej jednou rukou, ako keby v úsilí stáť vzpriamene. Jej druhá ruka bola natiahnutá, aby zachytila jeho prútik - a Ronov.

Mala na sebe bledomodrý nemocničný župan, ktorý jej voľne visel do polovice stehien - a podľa pohľadu naň nič iné. Jej vlasy boli rozlietaným, posplietaným chaosom tmavých kučier padajúcich do polovice jej chrbta a jej pokožka... bola biela ako plachta, biela ako duch.

Elegantne zachytila oba prútiky; potom sa pevne pozrela z neho na Rona a nazad.

"Neopovažujte sa jeden druhému ublížiť," vyprskla, znela úplne ako jej panovačné rokfortské ja, keď na ňu Draco a Ron v úžase zízali s otvorenými ústami. "Počula som vás celú cestu po chodbe."

Bolo to surrealistické. Draco takmer čakal, že dodá, že je prefektka a že ak zobudia mladšie deti, nahlási ich oboch príslušným vedúcim fakúlt.

Potom sa pozrela priamo na Draca, spojila svoj pohľad s jeho. Jej oči sa zakalili. Prútiky jej vykĺzli z ruky a dopadli na zem. "Myslím, že si musím okamžite ľahnúť," povedala a on už k nej bežal, keď sa jej kolená podlomili a vyslali ju dopredu.

Bol ale od nej príliš ďaleko, aby ju dosiahol včas.

Bol to Harry, ktorý ju zachytil a ktorý sa dajako zhmotnil za ňou vo dverách. Pustil svoju kávu - vyliala sa zo šálky do tmavého, tekutého oblúka - a strmhlav skočil po Hermione, keď padala, ako keď sa stíhač vrhá po zlatonke.

Zachytil ju v páse a o úder srdca neskôr sedel na zemi s Hermionou, teraz očividne v hlbokom bezvedomí, a kolísal ju v náručí.

Draco sa vrhol na kolená vedľa nich, hlava sa mu krútila, srdce mu búšilo tak silno, že mal pocit, že mu vyskočí z hrude. Hermiona bola taká bledá a taká nehybná, tak veľmi nehybná - už sa blížili liečitelia, utekali a Ron, ktorý už obnovil svoje zmysly, posielal na nich hromy blesky, využíval všetku svoju nie zanedbateľnú silu hlasu. Čo je do pekla toto za nemocnica? Povedali mu, že na Hermione pracujú liečitelia, aktívne na nej pracujú, tak ako pri Merlinovi prešla celú cestu do čakárne úplne sama! Toto bolo totálne neprijateľné, toto bola nedbalosť, toto nahlási, a tak ďalej a ďalej, blá blá blá.

Prítomná vrchná liečiteľka si žmolila ruky a vyzerala na pokraji sĺz, keď sa pokúšala vysvetliť, že ju opustila len na chvíľu, len na jeden okamih, aby si odbehla po ďalšiu fľaštičku krv nahradzujúceho séra, Hermiona ho veľmi potrebovala a ona pokojne odpočívala v posteli, v skutočnosti sa zdalo, že dosť hlasno spí a bol to len okamih, nevyhnutná pochôdzka, vážne, pán Weasley, prosím!

Samozrejme, tu to neskončilo. Ron stále kričal, liečiteľka stále prosila; slová lietali rýchlo a zúrivo všetkými smermi. Ale Draco ich už viacej nepočul. Ten hluk, to áno, uvedomoval si ten hluk a ten rozruch, minimálne okrajovo... ale tie slová nie. Lámali sa, ustupovali ako vlny na pobreží; ako vietor cez palmy na jeho súkromnej pláži. Stali sa skrátka... zvukom v pozadí.

Existovala jedna a len jediná vec, ktorej venoval svoju pozornosť a tou bola Hermiona. Tak bledá a nehybná ležala v Harryho náručí, jej tmavé mihalnice vrhali tmavé tiene na jej voskovo bielu tvár... a jej uvoľnený modrý nemocničný župan vo farbe tropickej oblohy bol teraz hrozne nakrivo. Trochu nabraný a tesne stiahnutý okolo jej pása, aby mohol vidieť...

Mohol vidieť...

Ach, boh mu pomáhaj. Ach bože, prosím.

V skutočnosti musel bojovať s nutkaním vracať, keď mu plne došlo, na čo sa to pozerá.

Drahý Merlin, nevedel som. NEVEDEL SOM.

Liečitelia ju teraz dvíhali z Harryho, pripravovali sa preniesť ju nazad po chodbe a on stále nedokázal odtrhnúť oči od jej tela, od jej brucha. Nebola obrovská, ešte nie; mohla byť asi tak v piatom mesiaci, možno maximálne v šiestom... ale nebolo pochýb, vôbec nebolo pochýb. Hermiona bola napokon vždy jediná žena schopná pripraviť ho tak veľmi o rozum, že zabudol všetko o tých blbých malých detailoch ako sú antikoncepčné kúzla.

Bola tehotná.

Bola tehotná, keď odišiel. Po celý čas, čo si on lízal svoje rany v trópoch; opíjal sa, a plával, a rozjímal a kurvil sa celé dni a týždne a mesiace, ona bola.... ona bola....

Nevedel som. Tak mi pomôžte, nevedel som. Nemôžu mi to vyčítať, keď som to sakra NEVEDEL!

A predsa mohli. Samozrejme, že mohli. To kvôli tomuto ho chcel Weasley zabiť, bolo to jasné ako deň, keď skutočne pochopil, čo sa stalo. Z čoho bol vinný, či o tom v tom čase vedel alebo nevedel.

Opustil ju. Nechal ju samu. Tehotnú.

Díval sa na ňu celú cestu po chodbe - liečitelia jej vyčarovali vznášajúce sa nosidlá - až kým ju už viacej nemohol vidieť. Až keď na rohu zabočili, jeho zmätené, zrazu zranené oči sa spojili s Harryho.

"Potter," zachrapčal, a na dlhý čas to bolo všetko. Zjavne bol neschopný spamätať sa dosť nato, aby dokázal stvoriť tú najjednoduchšiu vetu. Najlepšie čo dokázal, o niekoľko úderov srdca neskôr, bolo -

"Ty... ty si, hm,... Potter, ona... bola... bola to -"

Tu ho Harry prerušil. "Malfoy," povedal potichu, pokojne, jeho zelené oči spojené s Dracovými. "Skôr než povieš niečo iné, vedz toto. Ak ťa čo i len napadne spýtať sa ma, či to nosí tvoje dieťa - ak sa ju opovážiš takto uraziť - rovno ti jednu vrazím. Rozumeli sme si?"

Draco otvoril ústa - potom ich zavrel. Takmer si prial, aby mu niekto jednu vrazil; to by pomohlo rozohnať ten pocit desivej surreality, ktorý ho prepadol. Ale kľúčové slovo bolo slovo takmer. A Harry o takmer nehovoril. Harry rozprával o absolútne; bol smrteľne vážny.

V každom prípade to nebola tá otázka, ktorú sa Draco pokúšal položiť.

Skúsil to znova, keď Harry vstal, potom mu ponúkol ruku a následne ho vytiahol. "Potter, ja som ne-... čo bolo... prečo? Napísal si mi tú správu, prečo... prečo si mi to sakra nepovedal! Prečo si mi nenapísal pred mesiacmi, ak ona nie? Toto je... Ja nemôžem... zrejme si mal prostriedky, ako ma zohnať, keď si chcel, tak kurva Potter, PREČO?"

Harry sa teraz opieral, sťažka, chrbtom o stenu; ruky prekrížené na hrudi, vyzeral unavenejší než kedy vyzeral vtedy, keď na ňom prvý raz spočinuli Dracove oči. Vyzeral skoro taký bledý ako Hermiona;, sám takmer na pokraji zrútenia.

"Tebe to nedochádza, Malfoy?" spýtal sa s unavenou prostotou. "Nepovedal som ti to - nemohol som ti to povedať - pretože ja nie som Hermiona. Nebolo na mne, aby som ti to povedal."

"A stále si jej dovolil prijať to miesto," neveriacky povedal Draco, jeho hlas sotva silnejší než šepot. Nohy ho ledva podopierali a uvedomil si, že sa zosúva o stenu oproti Harrymu, až kým jeho poloha nebola takmer zrkadlová ako Harryho. "Dokonca keď to začalo byť na nej vidno, nechal si ju pokračovať, až kým... až kým... povedz mi niečo, Potter. Čo keby pri tom útoku zomrela? Vtedy by si mi to povedal? Alebo by som sa to nikdy nedozvedel?"

Ron medzitým už klesol do jedného z tých obitých kresiel v čakárni a pasívne tú výmenu sledoval. Vyzeral totálne vyčerpaný z toho, čo sa stalo. Konečne je raz v živote ticho, pomyslel si oddelene Draco, keď sledoval Harryho a čakal na odpoveď.

Nakoniec, takým slabým hlasom, že sa musel Draco sústrediť, aby ho počul, Harry povedal: "Ty si odišiel, Malfoy. Ty si odišiel. To bolo tvoje rozhodnutie. Keby si neodišiel, potom by si nepotreboval mňa alebo niekoho iného, aby ti to povedal. Ale ty si odišiel. Mali ste hlúpu malú hádku - takú, akými normálne páry prechádzajú po celý čas - a ty si odišiel. A vážne, viac k tomu nemám čo dodať."

Harry sa odvrátil.

Bola to jediná odpoveď, ktorú mal Draco dostať - a jediná odpoveď, ktorú potreboval. Harry by mu to nikdy nepovedal. Ron by mu to nikdy nepovedal. Nezdalo sa, že by mala Hermiona v úmysle mu to povedať. Keby nebolo tejto krízy, možno by sa to nikdy nedozvedel.

Pretože odišiel.

Tesne v pätách uvedomenia si tejto skutočnosti sa ten nával pocitu na zvracanie vrátil, desaťkrát silnejšie. Odstrčil sa od steny a podarilo sa mu prevrávorať k tej veľkej izbovej kvetine v rohu miestnosti. Tá chudinka vyzerala, ako keby už vytrpela mnoho urážok v priebehu svojho smutného života v čakárni a teraz sa Draco chystal pridať ďalšiu.

Padol na kolená a silno vracal do toho kvetináča.