Preklady fanfiction Harryho Pottera

Len pre našu zábavu a poučenie.

Napraviť chyby

8. kapitola

Napraviť chyby
Vložené: Jimmi - 31.12. 2010 Téma: Napraviť chyby
Kukuričiarka nám napísal:

Napraviť chyby

8. kapitola

ORIGINÁL: http://www.hogwartsnet.ru/mfanf/printfic.php?l=0&fid=3229

Preklad: Kukuričiarka

Beta-read: Bbarka, Jimmi

Niekedy osud prináša druhú šancu, len ju musíme byť schopní využiť...

. Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Ma_ria ,ktorá napísala túto fanfiction.

Pozor, nie je možné otvoriť v novom okne, musíte sa vrátiť späť.

Kapitola 8

Hermiona nemohla zaspať. Znova pozrela na hodiny – polnoc. Večer sa podaril výborne: skvelá večera, príjemný rozhovor s pánom Thomasom, potom sa hrala s Amy v jej izbe, kde bolo toľko hračiek, koľko Hermiona nevidela za celý svoj život.

Ako by mohla zaspať, keď sa jej v hlave motá toľko myšlienok, a protichodné emócie, čo jej preplňujú dušu, sa pokúšajú vyrvať von? Hermiona vstala, vkĺzla do zamatového županu, ktorý objavila v skrini, a začala sa prechádzať po izbe.

„No, a čo má toto všetko znamenať?“ zamračila sa. „To sa akože cíti vinný? A chce vykúpiť svoju vinu? Aké milé, ale mohol by sa aspoň obťažovať prísť na večeru, hlavne keď som tak dobre vyzerala... To je jedno, odkiaľ sa vzalo toto všetko? Tento zámok? Tento... Tak, Hermiona, upokoj sa, už sa zhováraš sama so sebou, to nie je normálne.“

Podišla k zvončeku, čo visel na šnúrke na stene, prudko ho potiahla. Až potom si oneskorene uvedomila, že v dome už asi všetci spia.

Rovno o dve sekundy sa ozvalo zaklopanie a vošiel pán Thomas.

„Počúvam vás, slečna,“ povedal, pričom nebolo badať ani známku nespokojnosti z neskorého vyrušenia.

„Chcem vedieť, čo sa deje,“ nadula pery Hermiona.

„Uisťujem vás, zajtra sa pán vráti a všetko vám vysvetlí.“

„Tak sa mi zdá, že sa nikdy nevráti.“

Pán Thomas sa usmial.

„Verte mi, všetci sa veľmi tešia z vašej návštevy, ja vás len poprosím, aby ste bolihosťom v tomto dome, a úprimne dúfam, že to neoľutujete.“

Nádherne povedané. Hermionu to obmäkčilo.

„Prepáčte mi, prosím, ale nemôžem zaspať. Rada by som si niečo prečítala, ak je to možné...“

Spolubesedník sa nadchol.

„Samozrejme, zavediem vás do knižnice, a sami si vyberiete knihu.“

Ako dnes Hermiona zistila knižnica – to je príliš slabé slovo pre takú veľkú a úžasnú zbierku kníh. Je pravda, že po niektorých udalostiach v jej živote sa príjemné pocity k tomuto miestu trochu otupili, ale láska ku knihám bola silnejšia než láska či nenávisť k mužom, preto sa musela prekonať.

S radosťou prechádzala od jednej veľkej police k druhej a nevedela, pri čom sa pristaviť, kým ju bolestne známy hlas neprinútil zastať.

„Robí to dojem, že? Moja mama veľmi dlho zbierala knihy do tejto knižnice a podľa tvojej reakcie sa dá súdiť, že to stálo za to.“

Nie, nie, nie, nie, nie! Nie teraz, ešte nie je pripravená, nemôže sa len tak otočiť a pozrieť na neho.

„Ahoj, Hermiona.“

Preglgla a pomaly sa otočila.

Sedel na divániku, na sebe mal ľahké domáce nohavice a svetlo-zelenú košeľu. Vlasy, ktoré mu za poslednú dobu dosť odrástli, elegatne padali na spánky, oči mal prižmúrené a pery skrivené do úškrnu.

„Ahoj, Draco...“

Pousmial sa, nie tak ostro ako zvyčajne, ale ani tak otvorene, ako by si to priala.

„Páči sa ti tu?“

Hermiona sa len divila svojmu sebaovládaniu. Keby mala o niečo slabší charakter, už by tu stála s roztrasenými kolenami a zapletajúcim sa jazykom, veď presne toto sa dialo len pár hodín dozadu, ale zdá sa, že táto fáza pominula.

„Nie,“ odvetila tvrdo, „všetko je príliš zelené a veľké.“

Draco sa zasmial, vstal a podišiel k nej. Jeho výška v nej vzbudila menšiu paniku.

„Dom mi ostal po mame, mala slabosť pre veľké a zelené veci. Po jej smrti som nič nemenil.“

„Prepáč, ja som ne...“

„Stalo sa to pred piatimi rokmi, nemusíš sa ospravedlňovať.“

Nuž, čo by mala ešte povedať? Ó, Draco, som taká šťastná, že ťa vidím, chýbal si mi, je mi ľúto, že som ťa vtedy vyhnala, a vôbec, je mi to tak ľúto. Vieš, ešte stále ťa ľúbim, vždy som ťa ľúbila, dokonca aj vtedy, keď som ťa nenávidela.

„Rozumiem,“ povedala Hemiona, „je od teba milé, že si nás sem pozval, práve sa nás totiž chystali zabiť smrťožrúti. Nechcem zneužívať tvoju pohostinnosť, ale kým si nájdem nové bývanie...“

„Chcem, aby si tu ostala navždy,“ povedal to takým hlasom, ako keby jej ponúkal šálku kávy.

Áno, samozrejme, súhlasím žiť s tebou v tomto úžasnom zámku, veď čo by mohlo byť lepšie?

„Asi už pôjdem do postele,“ odpovedala Hemriona a takmer rovnou a pevnou chôdzou vyšla z knižnice.

***

Bolo chladno. Samozrejme, veď ako by mohlo byť teplo pri nejakej mramorovej soche v jednej z chodieb obrovského zámku. Buď bola včera v noci Hermiona príliš rozrušená, alebo je cesta od jej izby ku knižnici naozaj zložitá, ale v každom prípade sa nevedela dostať naspäť do izby. Všetky izby naokolo boli zatvorené, takže napokon zmorená blúdením sa upelešila tam, kde stála.

Chlad. Hermiona otvorila oči, bolo ráno a súdiac podľa slnka, ktoré svietilo cez okno, určite nebolo skoré ráno. Odrazu sa dvere, o ktoré sa opierala chrbtom, prudko otvorili, Hermiona stratila rovnováhu a spadla priamo na čiesi nohy.

„Ak si klopala, tak som to nepočul. Ak nie, tak potom čo tu robíš?“ Draco (mal na sebe len nohavice) jej podal ruku.

Včerajšie sebavedomie sa v jednej sekunde vyparilo.

„Ja, hmm...“ Slová, kam sa podeli slová? „Zablúdila som.“

Situácia ho zjavne bavila.

„Len si to predstav, podarilo sa ti zablúdiť priamo k dverám mojej spálne. Ale zároveň si mala riadnu smolu, lebo z knižnice sem vedie tajná chodba, ktorá je omnoho kratšia, čiže som nemal žiadnu šancu všimnúť si ťa.“

Zúfalo bojovala sama so sebou. Ale aj tak vyzerala žalostne, zintenzívňovali to najmä rozstrapatené vlasy a pokrčený župan.

„Budeš sa posmievať, Malfoy, alebo ma odprevadíš do mojej izby? Je mi zima, som unavená a vôbec,“ vzlykla, „nič nechápem.“

Draco chvíľu postál, trochu porozmýšľal a... zazvonil zvončekom. Ako zvyčajne, sťa spod zeme sa zjavil pán Thomas.

„Odprevaďte, prosím, slečnu Grangerovú do jej izby,“ povedal majiteľ zámku absolútne bez emócií, „a pripravte jej horúci čaj.“

„Sviniar!“ Hermiona sa prechádzala po izbe od jedného rohu k druhému a hádzala všetkým, čo jej prišlo pod ruku. „Odprevaďte slečnu Grangerovú do jej izby,“ napodobňovala Dracov hlas. „Hlupaňa, čo si chcela? Aby ťa objal, vzal do svojej izby, posadil do kresla, prikryl vlastnou dekou... Do riti!

Áno, presne po tom totižto túžila.

„Dobre, Draco Malfoy,“ Hermiona rozhodne prikročila k skrini, „chceš sa hrať na  ľadovú kráľovnú, výborne, ale nepochybuj, že sa mi podarí roztopiť ten kus ľadu, čo máš namiesto srdca!“

***

Niekoľko mesiacov čakal na toto stretnutie, bláznil, behal od jedného okna k druhému, hoci vedel, že sa aj tak nič nestane. Niečo sa v ňom zlomilo tej noci, keď sa pod vplyvom elixíru vybral do minulosti, aby ešte raz prežil...

Hneval sa na ňu, strašne sa na ňu hneval, dokonca ju niekedy aj nenávidel, pretože chápal, že keby nebolo toho Obliviate, tak by sa jeho život, ich život, mohol vyvinúť inak. Ibaže v takýchto chvíľach sa vynárali aj nepríjemnejšie spomienky na to, ako ju aj jej city využil. Zjavovala sa príšerná myšlienka, že ráno by sa jej mohol vysmiať a povedať jej, že Malfoyovci sa nikdy nestýkajú s tými s nečistou krvou. A práve táto myšlienka ho postupne presvedčila, že Hermiona konala správne. Musel stráviť tých päť rokov presne tak, ako ich strávil, prejsť peklom, prežiť ho, a napokon pochopiť, že ani meno Malfoy, ani jeho čistá krv, ani bohatstvo či vlasť, za ktorými sa všetci tak hnali, za nič nestoja. Že okrem toho existujú aj také city, ako je sústrasť,  túžba pomôcť, čosi viac, než je egoizmus.

Ale vo chvíli, keď sa už všetko zdalo byť celkom jasné, odrazu objavil celkom nový cit. Bol zvláštny, oveľa silnejší, oveľa bolestivejší než všetky ostatné. Niekedy sa mu kvôli nemu zvieralo srdce, inokedy hrdlo, a niekedy si ruky nevedeli nájsť miesto. Z času na čas začínal veriť v existenciu takého nereálneho a neopísateľného objektu, ako je duša...

A teraz je ona tu  a on stále robí všetko nesprávne. Napríklad včera večer – prečo jej nepovedal, aký je šťastný, že ju vidí, alebo že sa mýlil, a napokon čo cíti. Ale nie, Draco Malfoy nie je takého čohosi schopný. Ani po prebdenej noci, strávenej premýšľaním, sľubovaním, že sa zmení. Ráno zase všetko pokazil.

Ale to už sa dalo ľahšie vysvetliť, lebo jej výzor urazeného dieťaťa a zároveň krásnej ženy ho jednoducho pripravoval o rozum. Chcel si ju privinúť a dlho bozkávať... Ale nie, ešte je skoro, nesmie, nesmie spraviť ďalšiu chybu, veď ďalšiu šancu už nemusí dostať.

Draco sa ponaťahoval a lenivo prešiel pohľadom po zatiaľ prázdnom stole. Včera sa  nestačil navečerať, takže myšlienka  na raňajky bola dnes ráno tou najpríjemnejšou. Iba podozrenie, že dnes bude raňajkovať sám, mu trochu kazilo apetít.

Našťastie sa zlé myšlienky rozplynuli, po schodoch sa skotúľala drobná bytosť a hodila sa mu okolo krku.

„Draco! Tak veľmi si mi chýbal!“

Nežne pohladil dievčatko po vláskoch, ktoré boli rovnako svetlé ako jeho, a rovnako kučeravé a zamotané ako  vlasy jej mamy.

„Ahoj, Maličká.“ Posadil si ju na kolená. „Ako sa máš?“

„Dobre, len som nestihla odpovedať na tvoj posledný list.“

„To nič, teraz si tu a môžeš mi všetko porozprávať sama, dobre?“

„Dobre, ocko,“ veselo sa zasmialo dievčatko. Draco sa strhol.

Naozaj si dopisoval s dievčatkom, skoro dvakrát týždenne. A keď ho v jednom z prvých listov Amy poprosila, aby sa vrátil a stal sa jej oteckom, o ktorom tak dlho snívala, Draco viac nemohol mlčať. Dievčatko prijalo novinu, ako by to bola nevyhnutnosť, o ktorej nikdy nepochybovala. Ale jej ďalší list bol pokreslený kvietkami, srdiečkami a macíkmi. Odvtedy  v oslovení písalo „Drahý ocko“ a tieto dve jednoduché slová boli najvrelejšími zo všetkých, ktoré Draco kedy počul vo svojom živote.

„Páči sa ti tu?“ spýtal sa, keď sa mu vrátil dar reči.

„Veľmi! Taký obrovský zámok,“ Amy stíšila hlas, „len to nevrav mame, že som sa včera neskoro do noci prechádzala po chodbách a už som preskúmala celé pravé krídlo.“

„Naozaj?“ zasmial sa Draco. „A našla si cestu späť? Som na teba naozaj hrdý, Maličká.“

„Áno,“ ozval sa hlas z druhého konca jedálne, „nie všetci sme dnes mali také šťastie.“

Draco sa obrátil a pri pohľade na Hermionu, ktorá práve vošla, mal pocit, ako keby mu natiahli na hlavu celofánové vrecko. Jej oblečenie, nemohol si spomenúť, že by jej kupoval čosi podobné. Mala na sebe zvláštne úzke  zamatové nohavice, ktorých výrobcovia zjavne nemali tušenia, kde by sa mal nachádzať pás, ale očividne bol vyššie, než si predstavovali. Ešte mala oblečenú košeľu, ale pri tej si už asi sama Hermiona zmýlila veľkosť – tá košeľa jej bola akási malá a príliš obťahovala jej postavu, navyše si zabudla zapnúť všetky gombíky. To všetko doplňovali poburujúco chrabromilské červeno – oranžové farby.

Draco odrazu pocítil, že je nevyhnutné dať Amy dole zo svojich kolien, inak by sa jej čoskoro sedelo dosť nepohodlne.

„Dobré ráno, Amy,“ usmiala sa Hermiona, podišla a objala dievčatko.

„Ahoj, mami, ako si spala?“

„Proste výborne.“ Ani sa nepozrela na Draca a posadila sa vedľa.

Vedel, že musí čosi povedať, je to jednoduché, stačí sa pozbierať a...

„Budú sa podávať raňajky.“ To by nebolo také zlé, keby sa niekoľko sekúnd dozadu nezjavilo v jedálni pár ľudí z kuchyne s podnosmi.

„Ďakujem,“ usmiala sa Hermiona, odhrnula si vlasy profesionálnym ženským pohybom, ktorý tak bezpochybne zaberá na mužov, „všimla som si.“

Takže, je to vojna. Predsa len bol Draco pravým slizolinčanom a dosť rýchlo mu to došlo. Dokonca si stihol vypracovať taktiku útoku, keď zrazu pochopil, že sa mu príšerne chce pohrať sa. Nie tak rýchlo, najprv...

„Čo by ste povedali na prechádzku v parku?“ spýtal sa už normálnym, pevným, dokonca trochu sebaistým hlasom.

„Súhlasím,“ žmurkla Amy na Draca, nechala raňajky a rozbehla sa hore prezliecť.

„Žiadalo by sa mi ísť do knižnice a niečo si prečítať,“ lenivo povedala Hermiona, pričom  ani neodtrhla zrak od taniera, „smiem?“

„Nie.“

Výborná odpoveď, frajer, 1:0 pre teba, áno, je zmätená, zjavne to nečakala.

„Nie?“ spýtala sa. „Prečo?“

„Pretože sa s tebou chcem prejsť po parku, je také ťažké pochopiť to?“

Zľahka naklonila hlavu a obzerala si ho.

„V poriadku.“

Skvelé, víťazstvo, ale príliš ľahké, to je podozrivé.

Hermiona sa opäť pustila do jedla s tým najpokojnejším výrazom, Draco sa na ňu stále díval a pokúšal sa pochopiť, aké myšlienky sa krútia v tej čertovsky múdrej hlave.

Hermiona si prehodila tmavo-červený kabátik, ktorý bol spočiatku svetrom nepochopiteľnej farby, ostala spokojná so svojím vzhľadom a  zišla dole.

Draco tam už bol. Schválne si obliekol príšerne zelený oblek, ale Hermiona si to ani nevšimla. Amy mu čosi živo rozprávala a skákala dokola na jednej nohe.

Podobalo sa to na paródiu na spoločenskú konverzáciu a prechádzky. Draco a Hermiona sa veľmi milo a zdvorilo zhovárali o prírode, o niektorých bezvýznamných politických udalostiach a ekonomickej situácii vo Francúzsku. Do určitého času sa im to dokonca celkom darilo, ale Hermiona všetko prekazila tým, že začala mrznúť. Keď to Draco pocítil, prirodzene ju objal okolo ramien, a vtedy nastal ten zlomový moment, kedy hlasy odrazu prestali zvučať monotónne a bez vášne, a ruky sa začali chvieť, ibaže nie od chladu.

„Pozrite!“ Amy ukázala prstom kamsi v diaľ a odbehla.

„Zdá sa, že bude pršať,“ povedala Hermiona hľadiac na oblohu, „nevrátime sa?“

„Hermiona,“ rezko ju obrátil k sebe, pričom ju stále objímal okolo pliec, „Hermiona, ja už takto nemôžem pokračovať, vzdávam sa.“

S úľavou sa usmiala.

„Ja tiež.“

„Aha, čo som našla!“ Pribehla k nim Amy, v rúčkach zvierala akýsi kvietok.

Hermiona sa okamžite odtrhla od Draca a sklonila sa k dcére.

„Aká krása!“

„Nechceš si pohľadať ďalšie kvietky?“ spýtal sa Draco.

Hermiona naňho ostro pozrela.

„Čo si? Veď vravím, že bude pršať, dieťa by mohlo prechladnúť. Radšej by sme mali vrátiť.“

„Výborne!“ Odvrátil sa a vykročil k zámku.

„Bojíš sa ma!“

„To nie je pravda!“

„Že nie? Tak potom prečo sa mi celý týždeň vyhýbaš, sedíš vo svojej izbe a... Vtedy v parku som si myslel...“

„To sa ti len zdalo!“ Hermiona sa tvrdohlavo odvrátila.

Draco vravel čistú pravdu. Tento týždeň prešiel ako uragán pre nich oboch, on neustále hľadal možnosť porozprávať sa s ňou, avšak ona, naopak, vyvíjala všetko úsilie na to, aby tomu zabránila. Prečo? Ktovie. Dalo by sa snáď porozumieť tomu, čo sa ženie hlavou dvom zamilovaným ľuďom?

„Mne sa to len zdalo?“ zamračil sa Draco. „Čo sa to s tebou deje, Hermiona? Kedy ma konečne prestaneš trestať a začneš mi dôverovať? Prečo každý môj pokus všetko napraviť naráža na ďalšiu prekážku?“

Hermiona si vzdychla a poobzerala sa naokolo, v čom hľadala záchranu. Bola to jej izba. Draco napokon nevydržal a prišiel priamo sem. Nemala by utiecť do kúpeľne a zavrieť sa tam?

„Malfoy...“

„Ak ma ešte raz tak nazveš, zabijem ťa.“ To znelo celkom  vážne. „Pozri sa na mňa, no!“

Hermiona sa otočila a skoro spadla, nečakala, že stojí tak blízko.

„Ja...“

„Tak čo,“ vyzeral úplne bezmocne, „čo robím nesprávne?“

„Doteraz neviem,“ Hermiona starostlivo vyberala slová, „prečo to všetko robíš. Ak chceš vykúpiť nejakú svoju vinu, nemusíš, nehnevám sa na teba. Ak sa mi chceš poďakovať, tak to tiež nemusíš, nič od teba nepotrebujem.“

„Ľúbim ťa, do čerta!“ skričal. „A ak to pre teba nie je dostatočný dôvod, tak...“

Draco nestihol dopovedať, lebo ho Hermiona nečakane objala okolo krku a pobozkala ho. Áno, približne o tomto snívali od chvíle, kedy sa pred týždňom videli v knižnici. A práve o týchto slovách sa Hermione snívalo počas piatich dlhých rokov, ibaže tentoraz to bola skutočnosť...

Za obsah komentárov je zodpovedný užívateľ, nie prevádzkovateľ týchto stránok.
Ďakujem
Pre automatický komentár sa musíte prihlásiť.

AK. Automatické poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: margareta - 15.02. 2024
|
Omlouvám se, že nemám víc času, o to víc si vážím vašeho, který jste tomu věnovali.

Archivované komentáre (pôvodne v archíve)


Re: 8. kapitola Od: Kellieta - 01.05. 2012
Ten závěr byl krásný :)

Re: 8. kapitola Od: NessC - 11.02. 2012
Úžasná kapitola, úžasná Hermiona, úžasný Draco, úžasná Amy. Úžasný překlad, za který ti děkuju.

Re: 8. kapitola Od: JSark - 01.01. 2011
No teda, to šlo rýchlo. Takže žili šťastne až kým nepomreli? Díky moc. :)

Re: 8. kapitola Od: Zuzana - 31.12. 2010
Malá je dokonalá. Draco sa mal na Hermu vrhnúť ešte tam v knižnici :) ale čo so zaláskovaným chlapom? Pekný koniec teším sa, že to dopadlo takto.

Re: 8. kapitola Od: teriisek - 31.12. 2010
Pěkná povídka, děkuju moc za překlad:)   Jen poznámka - nevypadl tam na konci nějaký předěl? Jsou v parku a najednou v pokoji, trochu to mate..

Re: 8. kapitola Od: denice - 31.12. 2010
Vtipná závěrečná kapitola, Hermiona je bojovnice, ale Draco se taky nedá - škoda, že už je konec, a tak jen doufám, že šťastně žili ve svém zámku, dokud nezemřeli.

Re: 8. kapitola Od: cyrus - 31.12. 2010
Dakujem, bolo to krasne :)

Re: 8. kapitola Od: anonym - 31.12. 2010
skvelé. ďakujem za poviedku.

Re: 8. kapitola Od: doda357 - 31.12. 2010
Ďakujem za krásne chvíle strávené s touto poviedkou. Zo začiatku to vyzeralo temnejšie, ale postupne sa to rozjasňovalo a ten koniec bol úplne úžasný Istotne si ju ešte minimálne raz prečítam Ďakujem za preklad, bolo to krásne.

Re: 8. kapitola Od: soraki - 31.12. 2010
Ach, Hermiona se konečně projevila jako záludná žena a Draco jako typický chlap DD a malá Amy byla samozřejmě skvělá, ale to jsou všechny děti, že (třeba když spí, to jsou fakt zlatíčka:-D) Děkuji za překlad

Re: 8. kapitola Od: Svetluska - 31.12. 2010
Hezké, jak se Hermiona rozhodla použít ženské zbraně. A malá Amy je úžasná. Díky za krásný překlad.

Prehľad článkov k tejto téme:

Ma_ria: ( Kukuričiarka )31.12. 2010Epilóg
Ma_ria: ( Kukuričiarka )31.12. 20108. kapitola
Ma_ria: ( Kukuričiarka )30.12. 20107. kapitola
Ma_ria: ( Kukuričiarka )29.12. 20106. kapitola
Ma_ria: ( Kukuričiarka )28.12. 20105. kapitola
Ma_ria: ( Kukuričiarka )27.12. 20104. kapitola
Ma_ria: ( Kukuričiarka )26.12. 20103. kapitola
Ma_ria: ( Kukuričiarka )25.12. 20102. kapitola
Ma_ria: ( Kukuričiarka )24.12. 20101. kapitola
. Úvod k poviedkam: ( Jimmi )23.12. 2010Úvod k poviedke