Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 26: Keď vôbec nič nevravíš

Bolo chladné a tiché ráno, ale Hermione to nevadilo. Stále kráčali ruka v ruke, obaja unavení, ale šťastní. Nevedela kde nájsť nejaké auto či ako to všetko vysvetliť svojím rodičom, ale bola optimistická a vďačná a proste len spokojná s tým, že je na chvíľu sama s Dracom. Hermiona sa kvôli sebe rozhodla, že je najlepšie nerobiť si príliš mnoho plánov. Posledné mesiace jej ukázali, že veci nikdy nedopadnú tak, ako očakávaš. A nechcela premýšľať o všetkom, čo dnes v noci počula.

Draco zrazu zastavil a ona sledovala jeho pohľad k zasneženému autu, ktoré stálo pred malým domom. Konečne sa dostali k Vydriemu Svätému Drábu.

Ich oči sa stretli a Hermiona prikývla, hoci pociťovala vinu. Tá muklovská rodina bude v šoku, keď si všimne, že im vážne ukradli auto. Ale bola unavená a bolo jej zima a chcela sa len konečne dostať domov, takže sa nesťažovala.

Draco sa pomaly priblížil k autu a začal na ňom rozpúšťať sneh. Hermiona použila kúzlo Muffliato, aby sa uistila, že sa kvôli neskoršiemu hluku nikto nezobudí. Nemohla sa dočkať, kedy sa konečne stratia. Takže kariéra kriminálnika nepripadá do úvahy... Hermiona seba-podceňujúco prevrátila očami. Draco konečne kúzlom otvoril dvere a obaja nasadli do auta. Len švihol prútikom a motor hlasne naštartoval.

Obaja sa napli, ale zjavne si to nikto nevšimol. Draco jej venoval krátky pohľad a konečne sa pohli.

Hermiona si vydýchla úľavou, keď opustili mestečko a znova boli sami v zasneženej noci. Draco zapol kúrenie a v rádiu zneli slávnostné vianočné piesne. Uškrnul sa a Hermiona sa pobavene zaškerila. Tento pekne starý Morris bol ničím v porovnaním s Dracovým žltým Porsche. Zazrel na ňu a nadvihol obočie.

"Čo je?" spýtal sa zvedavo.

Hermiona sa zachichotala.

"Nič. Len som šťastná, to je všetko."

Draco jej venoval úsmev, z ktorého jej srdce vynechalo úder.

"Potom je to fajn."

ooOoo

Jazdili asi hodinu a začínali byť viac a viac unavení. Hermiona nemohla prestať zívať a Draco sa musel veľmi snažiť, aby sa sústredil na cestu a udržal oči otvorené. Bolo príliš teplo, príliš pohodlne a obaja boli priveľmi vyčerpaní.

Draco si odkašľal a Hermiona sa na neho pozrela. Pod očami mal tmavé tiene a mračil sa, evidentne stratený v nejakých nepríjemných myšlienkach.

"Na čo myslíš?" zrazu sa hlúpo spýtala. Odpovedal jej úsmevom.

"V skutočnosti som sa pýtal sám seba, čo bol dobrý nápad opustiť Manor."

Hermiona si vzdychla.

"Ľutuješ svoje rozhodnutie?"

Draco sa prekvapujúco začal chichotať.

"Zatiaľ nie. Nechcel by som si nechať ujsť Potterove srdcelámajúce ospravedlnenie."

Hermiona sa neúprimne usmiala. Rozumela jeho pochybnostiam. Netušil, kto je v skutočnosti Connor a prečo mal toľko dôvodov, aby im naozaj pomohol. Pre Draca to zjavne bolo, nuž... zvláštne a mätúce. Z jeho hľadiska mu to nedávalo zmysel. A ona mu to nemohla povedať bez toho, aby ho ešte viac nezmiatla. Oveľa viac.

"Prečo tomu chlapíkovi tak dôveruješ?" zrazu sa spýtal Draco, ako keby jej čítal myšlienky.

Hermiona sa na neho pozrela s kamennou tvárou.

"Skrátka viem, že by nikdy neurobil nič, čo by nám ublížilo. Mohol nás zabiť, Draco. Mohol ma odovzdať Voldemortovi alebo ťa zradiť tým, že by mu povedal o našom vzťahu. Neurobil to. Hovorila som s ním a zistila, že má dosť dôvodov, aby nenávidel Voldemorta tak veľmi ako my. Nepoviem ti viac, pretože je to jeho príbeh a ja nemám právo ti to povedať, ale prosím ver mi, keď vravím, že tento chlapík je dôvodom, prečo sme stále nažive - a spolu."

Draco jej venoval uprený pohľad.

"Dobre."

Hermiona  nadvihla obočie.

"Dobre?" spýtala sa prekvapene a Draco prevrátil očami.

"Verím ti. Nemôžem popierať, že som z neho nesvoj a že mám obavy, ale verím ti, a tak myslím, že je to v poriadku."

Hermiona sa odvrátila, aby vyzrela z okna, pretože sa bála, že by mohol zazrieť slzičku v kútiku jej oka.

"Vďaka," zašepkala a Draco mal dosť rozumu, aby nič nepovedal.

Toto bol jeden z tých okamihov, keď ju zmohla jeho reakcia. Uvedomovala si, že sa veľmi zmenil a bola si vedomá faktu, že ho celé tie roky nesprávne hodnotila, ale niečo v Dracovi ju stále ohromovalo.

A zrazu si pomyslela na jeho budúce ja a spomenula si na všetko, čo jej povedal. Zasiahla ju čudná bolesť a nemohla sa nadýchnuť. Hermiona videla v duchu svojich priateľov a pokúsila sa predstaviť si ten hrozný pocit, keby ich stratila. Nedokázala to. Čím viac premýšľala o skoro nemožnej úlohe zničiť Voldemorta, tým viacej si pripadala bezmocná a na pokraji zúfalstva. Čo by mala urobiť?  Bola len tínedžerom, stále skoro dieťa. Čo doteraz vedela o živote? Čo vedela o strate a obetovaní? Nič. Ako mohol niekto ako ona zabrániť vojne? Ako mohla byť schopná zachrániť tých, ktorých milovala? A aj keby si s ťažkosťami dokázala predstaviť zložitosť zabitia Voldemorta, ako sa bude Harry cítiť, keď zistí, že jediná možnosť ako všetkých zachrániť, je zomrieť?

"Na čo myslíš?" zrazu sa Draco zvedavo spýtal a Hermiona sa pokúsila nasadiť úsmev.

"Nič dôležité, len som premýšľala o svojich rodičoch a o všetkom."

Hermiona vedela, že Draco si uvedomuje, že klame, ale nesťažoval sa. Bolo to čudné, ale vždy zjavne vedel, ako s ňou jednať. Ron s Harrym by určite chceli vedieť viac, ale Draco len prikývol a znova sa sústredil na šoférovanie. Občas bol vážne dospelejší než jej najlepší priatelia.

"Porozprávaj mi niečo o svojej rodine," povedal so záujmom a Hermiona si vzdychla.

"Moja rodina žije v mestečku blízko Winchesteru. Nemám tam žiadnych priateľov a asi by som sa nikdy nevrátila, kebyže svojich rodičov vážne nemilujem. Sú... nuž... zubári," povedala s pokrčením pliec.

Draco nadvihol obočie a usmial sa.

"To je všetko? Sú zubári? A čo ich povahy, čo sú to za ľudia?"

Hermiona sa zaškerila.

"Draco, odkedy som bola dieťaťom, vždy som si dokázala ľahko so všetkým poradiť. Neexistovalo nič, v čom by som nebola dobrá - nuž, možno okrem lietania - ale väčšina ľudí vravela, že som génius."

Draco prikývol, zjavne si nie príliš istý, čo mu týmto chce povedať.

"Moja mama mi na moje štvrté narodeniny kúpila odbornú knihu," dodala, ako keby toto vyhlásenie malo všetko vysvetliť.

Draco na ňu s očakávaním pozrel a Hermiona si vzdychla.

"Sú skvelí, dobre? Myslím tým, milujem svojich rodičov. Vždy ma podporovali. Ale..." povedala akosi zúfalo "...nikdy sa nezdalo, že by mi naozaj rozumeli."

Hermiona sa uprene zadívala na Draca, aby ho prinútila pochopiť, ale skôr než mohol niečo povedať, už pokračovala vo vysvetľovaní.

"Draco, moji rodičia odo mňa vždy očakávali, že budem vo všetkom najlepšia. Boli vážne pyšní, keď som dostala list z Rokfortu. Ale akosi nemohli uveriť, že ich jediná dcéra je čarodejnica. Myslím, že mali pre mňa iné plány. V jeden večer, predtým než som mala ísť na Rokfort, som ich začula rozprávať sa. Rozprávali sa o mojej budúcnosti a či je to dobrý nápad poslať ma do takej školy. Sľúbila som si, že urobím všetko, aby moji rodičia nikdy svoje rozhodnutie neľutovali. Od prvého dňa som sa usilovne učila, aby som získala tie najlepšie známky, aké sa dali," povedala pomaly a na chvíľu zmĺkla, stratená v myšlienkach.

Hermiona znova pokrčila plecami.

"Ale nech som sa akokoľvek snažila, stále bol medzi nami určitý odstup. Zrazu si zjavne mysleli, že patrím viac na Rokfort a do sveta mágie než do muklovského sveta, kde som sa narodila."

Draco jej venoval ďalší pohľad, ale neprerušil ju.

"A keď som sa stala najlepšou priateľkou Harryho Pottera, zrazu som už svojim rodičom nemohla povedať všetko. Samozrejme, vedeli o Voldemortovi a o zopár iných dôležitých veciach, ale bariéra medzi nami sa len zväčšovala. Kedykoľvek som prišla domov, mala som pocit, ako keby som vstúpila do úplne iného sveta. Na niekoľko týždňov či dní som mohla byť len Jeanny..."

"Jeanny?" zrazu sa spýtal Draco a Hermiona sa začervenala.

"Moje druhé meno je Jean. Takto ma volal otec, keď som bola maličká. Mama mi vždy hovorila Hermiona. Pomenovala ma po nejakej postave v Shakespearovom románe a myslím, že môjmu tatinovi sa to meno nikdy nepáčilo. Mamka si myslela, že znie prestížne," odpovedala s prevrátením očami.

Draco sa láskavo usmial a Hermiona sa znova začervenala.

"Nechcem, aby si si myslel, že moji rodičia sú zlí alebo niečo také. V skutočnosti sú milujúci a záleží im na mne a vždy na mňa budú veľmi pyšní. Len je to, ako keby sme žili v rozličných svetoch a občas je mi... smutno," mdlo dokončila.

"Napadlo ťa niekedy povedať im to?" pokojne sa spýtal Draco.

Hermiona si odfrkla.

"Nie. My sa veľa nerozprávame o pocitoch. Ale to je v poriadku. Vážne."

Usmiala sa a vyzrela z okna. Niekoľko sekúnd uplynulo v tichu.

"Keď som prišla na Rokfort, bola som riadne neistá. Ukrývala som sa za knihy a múdre vyhlásenia, aby ľudia verili, že som múdra a sebavedomá. Ale to, čo som naozaj potrebovala, bol nejaký priateľ. Niekto s kým by som sa mohla porozprávať. Keď som sa spriatelila s Harrym a Ronom, konečne som mala pocit, že si ma vážia ako človeka, ktorým som a nie kvôli mojim úspechom v škole. To kvôli tomu mi na nich tak záleží. To kvôli tomu som dokonca zvažovala, že sa s tebou rozídem, aby som ich nestratila. Boli tými prvými, ktorí ma prinútili cítiť sa nažive. Nuž, než som stretla teba..."

Hermiona sa začervenala. Prečo mu všetky tieto trápnosti hovorí?

"Ale tiež si mala so svojimi priateľmi zopár problémov, však? Myslím, boli časy, keď sa s tebou vôbec nerozprávali," poznamenal zrazu Draco a Hermiona sa na neho prekvapene pozrela.

"Všimol si si to?" spýtala sa užasnuto a Draco sa smutne usmial.

"Spomínam si, že si sa v treťom ročníku pohádala s Weasleym. Niečo kvôli tvojej mačke. Veľakrát som ťa videl samu sedieť v knižnici. Videl som ťa chodiť samu na hodiny. A skoro každý deň si bola navštíviť Hagrida. Všimol som si to kvôli tomu, ako smutne si sa tvárila. Vyzerala si taká osamelá. Raz večer som si ťa všimol, keď si sa vrátila od Hagrida. Vonku bolo už tma a ty si zrazu zastala a pozrela si sa na oblohu. Neviem, čo si tam videla a neviem, o čom si premýšľala, ale zrazu ti tiekla po líci slza. Skôr než ma vôbec napadlo niečo povedať, bola si preč."

Hermiona na neho zízala s otvorenými ústami.

"Ty si niečo také pamätáš?" nakoniec dostala zo seba a Draco pokrčil plecami, slabý úsmev na tvári.

"O tebe si pamätám všetko."

Hermiona neodpovedala. Len sa na neho ohromene pozerala, neschopná nájsť tie správne slová, aby vyjadrila to, čo cíti. Nuž, občas ju jeho reakcie jednoducho omráčili.

ooOoo

Jeho izba na Manore bola veľká a luxusnejšia, ale napriek tomu mal z nej chladný a nepríjemný pocit. Draco nespal celú noc a už bolo ráno. Ale necítil sa vôbec unavený. Časť z neho sa aj tak bála, že zaspí. Vo svojich snoch ich stále videl zomierať. Vo svojich snoch prehrávali svoj boj znova a znova. Vo svojich snoch mohol vidieť ako navždy uniká život z tých zlatých očí. Začul chladný smiech a nakoniec sa zdesený prebudil. Nie, spánok nebol dobrý nápad.

Zhlboka sa nadýchol a šiel sa osprchovať. Vďaka jednému pohľadu do zrkadla zaťal päste. Vyzeral na šestnásť. Draco zatvoril oči a dovolil si sekundu slabosti. Urobí všetko, aby úspešne vykonal svoje poslanie a potom bude môcť zatvoriť oči a byť s ňou naveky.

Sprchoval sa dlhšie než bolo nevyhnutné a potom zišiel dole na raňajky. Jeho rodičia ho už čakali, rovnako ako Pansy s jej rodinou. Venoval im priateľský úsmev a svoje skutočné pocity skryl za masku chladného povýšenectva.

Rozprávali sa o nedôležitých veciach a nakoniec prešli k zásnubnému večierku dnes večer. Prikývol, keď to očakávali a vyslovil svoj názor, keď to bolo potrebné. Z času na čas mu jeho matka a Pansy venovali odhadujúce pohľady, ale on sa len usmial a odviedol maximálne úsilie, aby sa zdalo, že sa zmieril so svojim osudom bez toho, aby bol príliš nadšený. Bolo príliš ľahké oklamať ich.

"Prečo sa vy dvaja nejdete poprechádzať? Mohol by si Pansy ukázať záhradu, Draco," nakoniec navrhla Narcissa a on len súhlasne prikývol.

Pansy sa postavila a opustili Manor. Stále bolo chladno, ale Draco sa tešil z chladného vzduchu na svojej tvári. Snažil sa ignorovať tie tmavé tiene, ktoré ho sledovali, aby sa uistili, že neutečie. Aké hlúpe. Ako keby bol dosť hlúpy, aby utiekol pred nimi. Draco odovzdane  prevrátil očami. Niekoľko minút kráčali mlčky.

"Si v poriadku, Dray? Dnes si akýsi iný," zrazu sa znepokojene spýtala Pansy, jej tmavé oči ho zblízka sledovali.

Draco sa pokúsil o úsmev.

"Iste, všetko je v poriadku. Prepáč, ak som vyvolal tvoje obavy, som len unavený, to je všetko."

Pansy si vzdychla.

"Premýšľaš o Grangerovej, správne?" spýtala sa nežne. "Počúvaj, tieto zásnuby sú skrátka falošné. Ak sa obávaš jej reakcie, potom jej na Rokforte poviem pravdu. Som si istá, že to pochopí."

Draco sa miesto odpovede usmial a Pansy sa zachichotala.

"Vďaka, Pansy, ale to je v poriadku. Nerob si s tým starosti. Všetko bude v poriadku."

Pansy len prikývla a mlčky pokračovali v chôdzi. Draca prekvapila jej bystrosť. Bude musieť byť pred ňou opatrnejší.

Pozrel na dievčinu vedľa neho a zrazu ju veľmi ľutoval. Vedel, že ho milovala. Vždy ho milovala. Keď sa v budúcnosti oženil s Hermionou, zničilo ju to. Ponúknuť falošné zasnúbenie kvôli tomu, aby ho chránila, bolo sebaobetovaním. Nedovolí, aby to niekedy oľutovala. Draco nasledoval náhly impulz a chytil ju za ruku.

Pansy sa na neho prekvapene pozrela a on jej venoval starostlivý úsmev.

"Vďaka za všetko," zašepkal a pobozkal ju na chrbát ruky.

Pansy sa začervenala ešte viac, jej červené líca vytvárali pekný kontrast k jej tmavým vlasom.

Opätovala mu úsmev a stisla mu ruku. Bolo to čudné, ale toto prosté gesto ho utešilo tak, ako by to nikdy neočakával. Dúfal, že je Hermiona v poriadku, nech je práve teraz kdekoľvek.

ooOoo

"Nemyslíš si, že tvoji rodičia budú... nuž... trochu prekvapení, keď prídeš domov uprostred prázdnin s chalanom, ktorého si zvykla nenávidieť?" zrazu sa spýtal Draco a Hermiona sa k nemu zamračene otočila.

Bolo už neskoré ráno a oni stále jazdili na prázdnej ceste a snažili sa  ignorovať tú strašnú unavenosť.

"No, budú samozrejme prekvapení, ale ja im to vysvetlím a potom budú šťastní, že nás vidia," odpovedala s pokrčením pliec a Draco s úsmevom pokrútil hlavou.

"Čo je?" spýtala sa stále zamračená Hermiona a Draco si vzdychol.

"Meduška, je ti šestnásť a si dievča. Nemáš sa čo potulovať sama s nejakým chalanom. Tvoji rodičia si myslia, že si na Rokforte, nie? Ako im vysvetlíš túto nečakanú návštevu? Nemôžeš povedať, že sme skoro sami strávili už takmer týždeň, že nie? A určite nebudú veriť, že sme navštívili moju starú mamu."

Hermiona sa zaškerila.

"Myslím, že máš pravdu. Musíme vymyslieť nejaké hodnoverné vysvetlenie."

Draco so zívnutím prikývol.

"Mohli by sme jednoducho povedať, že sme obaja zostali cez Vianoce na Rokforte. Ty si ma chcela predstaviť svojej rodine, a tak sme sa ich rozhodli navštíviť."

Hermiona si vzdychla.

"To znie dobre. Nenávidím klamať im, ale myslím, že nemáme inú možnosť. Nechcem, aby sa zbytočne znepokojovali."

"Je mi to ľúto," zrazu zašepkal a Hermiona sa ne neho prekvapene pozrela.

"Čo?" spýtala sa zmätene.

Draco si vzdychol a prehrabol si prstami vlasy.

"Je mi ľúto, že je všetko také komplikované. Chcem povedať, prajem si, aby som bol len nejaký obyčajný chalan a nie Malfoy. Bolo by to oveľa ľahšie, keby som bol niekto iný."

Hermiona si pobavene odfrkla.

"Ľahšie neznamená lepšie."

Draco sa usmial.

"Nepraješ si, aby som bol milý muklorodený chlapec, ktorého by si mohla predstaviť svojim rodičom?"

Hermiona rozhodne pokrútila hlavou.

"Draco, ten človek, ktorým teraz si, sa mohol vyvinúť len preto, že si sa narodil ako syn bohatej čistokrvnej rodiny. Všetko, čo na tebe milujem, je výsledkom života, ktorý si až doteraz viedol. Keby sme zrazu zmenili tvojich rodičov alebo miesto, kde si žil, alebo dokonca tvoje schopnosti, potom by už nezostalo nič z chalana, do ktorého som sa zamilovala. Jednoducho by si to už viacej nebol ty. A to je presne podstata veci."

Draco sa na ňu uprene pozrel a Hermiona sa začervenala. Znova sa otočila k oknu a snažila sa upokojiť svoje búšiace srdce.

"Vďaka," zrazu zašepkal. Hermiona mala dosť rozumu, aby nič nepovedala.

ooOoo

"Čoskoro tam budeme," zrazu Hermiona s úsmevom prehovorila a Draco uľavene vydýchol.

"Nemôžem sa dočkať, až z toho auta vypadnem..." unavene zastonal a Hermiona súhlasne prikývla.

Určite potrebovali sprchu, niečo zjesť a peknú, teplú posteľ.

"Mimochodom, a čo auto?" zrazu sa spýtal Draco a Hermiona si zahryzla do pery.

"Nemôžeme ho vrátiť? Myslím, mohli by sme anonymne zavolať na políciu vo Vydrom Svätom Drábe alebo niečo také."

Draco prevrátil očami.

"Rob si, ako chceš."

Hermiona sa miesto odpovede len usmiala.

ooOoo

Po ďalšej hodine konečne stáli pred žltým domom s hnedými okenicami a palisádou. Hermiona bola vzrušená a súčasne vyčerpaná. Spomenula si na luxusnú vilu, v ktorej Draco býval a začervenala sa.

"No, nie je to Manor..." začala s pokrčením pliec, ale Draco jej stisol ruku a usmial sa.

"Je dokonalý."

Hermiona mu s úľavou opätovala úsmev a zazvonila. Chvíľu čakali, ale nič sa nedialo. Draco nadvihol obočie a Hermiona pokrčila plecami. Chcela zazvoniť ešte raz, keď ju zrazu niečo napadlo. Zastonala.

"Čo sa deje?" zamračene sa spýtal Draco.

"Moji rodičia pracujú. Vedú spoločne zubnú ordináciu a nevrátia sa skôr než o piatej popoludní."

"Nemáš kľúč?" unavene sa spýtal Draco a Hermiona pokrútila hlavou.

"Zabudla som ho na Rokforte. Nenapadlo ma, že ho budem potrebovať..."

Draco si vzdychol. Rozhliadol sa a vytiahol prútik.

"Nie, nerob to!" vykríkla Hermiona a on sa na ňu prekvapene pozrel.

"Čo je? Musíme to nejako otvoriť a bude to trvať len sekundu..."

Hermiona pokrútila hlavou.

"Tu nemôžeš použiť mágiu. Winchester je muklovské mesto. Pokiaľ viem, nie sú tu okrem mňa iné čarodejnice či čarodejníci. Okamžite by zistili, kde sme, keby sme použili prútiky."

Draco vrátil so zastonaním prútik späť.

"Budeme sa musieť vlámať po muklovsky, správne?"

Hermiona prikývla, hryzúc si peru.

"Poďme pohľadať otvorené okno. Dúfajme, že nikto nezavolá políciu..." zamrmlal Draco a obišiel dom, aby ho preskúmal.

Hermiona ho nasledovala. Najprv ukradnuté auto a teraz sa chystajú vlámať dnu. Možno už začala kariéru kriminálnika...

Draco ukázal na balkón a Hermiona prikývla.

"Za ním je moja izba."

"Pomôžem ti vyliezť hore," navrhol Draco a kľakol si, aby jej nadvihol nohu.

Hermiona sa na neho nedôverčivo pozrela a on si odfrkol.

"No tak, viem, že to zvládneš. Ja by som ťa nenechal spadnúť, to nevieš?"

Hermiona mu do rúk vložila nohu namiesto toho, aby mu poskytla odpoveď. Ich oči sa spojili, obaja si spomenuli na podobnú situáciu z nie tak dávnej doby. Hermiona sa začervenala, keď si spomenula na Halloweensky večierok. Draco sa uškrnul.

Jeden plynulý pohyb a Hermiona bola schopná chytiť sa zábradlia na balkóne. Preložila jednu nohu cez zábradlie a nie príliš elegantne dopadla na balkón. Draco sa zachichotal a Hermionu zaliala červeň.

Vyplazila na neho jazyk a on sa namiesto odpovede začal smiať.

Netrvalo jej dlho otvoriť dvere na balkón, ktoré viedli do jej izby. Hermiona zišla dole schodmi a otvorila predné dvere. Draco už čakal, stále bol pobavený.

Hermiona sa na neho s úsmevom pozrela.

"Nech sa páči, ďalej," zašepkala a Draco ju nasledoval do iného sveta.

ooOoo

Dom bol zaplavený svetlom a moderne zariadený bez toho, aby stratil svoje kúzlo. Svetlé koberce a záclony, steny v pastelových farbách, rovnako ako drevené schodisko, ktoré viedlo na prvé poschodie, boli jednoduché, ale elegantné. Draco sa pozrel na Hermionu, ktorá zjavne čakala na jeho názor a usmial sa. Opätovala mu úsmev a jej zlaté oči začali žiariť. Draco sa znova cítil ohromený jej krásou.

"Môžem vidieť tvoju izbu?" spýtal sa zachrípnuto a ona so začervenaním prikývla.

Miloval, keď videl, ako jej červenejú líca.

Hermiona ho chytila za ruku a viedla ho nahor. Boli tam štyri dvere.

"Toto je kúpeľňa, tuto je spálňa mojich rodičov, pracovňa a táto izba je moja," vravela pomaly a nakoniec otvorila drevené dvere.

Draco sa rozhliadol a cítil sa naozaj potešený. Proste to sedelo. Steny boli namaľované jasno modrou, v strede izby bola jednoduchá posteľ a jednu stenu zakrývala obrovská knižnica. Pred oknom bol stôl a košík na mačku pre toho jej škaredého maznáčika. Skriňa bola obyčajná - nie tá obrovská šatňa, čo poznal od svojej matky. Draco sa prešiel dokola a všimol si osobné veci, ktoré dokazovali, že táto izba patrí jej.

Na posteli mala niekoľko plyšových zvieratiek, na stole boli suveníry z jej prázdnin a tri fotografie. Na jednej bola ako dieťa otcovi na pleciach, na druhej s rodičmi na narodeniny. Vyzerali skutočne milo. Ale Dracovu pozornosť upútala tretia fotografia. Bola na nej Hermiona s Potterom, Weasleym a tou malou červenovláskou - Ginny. Hermiona na fotografii bola šťastná a usmievala sa a bola to jediná fotografia, ktorá bola skutočne kúzelnícka. Draco nedokázal popísať ten pocit, ktorý ho nepripraveného nečakane zasiahol.

Otočil sa a prezrel si jej knihy - väčšina z nich klasika, čo tiež ocenil - a konečne sa jeho pohľad stretol s jej a usmial sa.

"Je ohromná," jednoducho povedal a jej tvár sa rozžiarila šťastím. Draco pocítil čudnú bolesť v hrudi.

"Si v poriadku?" zrazu sa znepokojene spýtala a Draco sa vzchopil.

"Iste, len som vážne unavený. Prepáč."

Hermiona prikývla a znova sa usmiala.

"A čo sprcha? Pripravím niečo zjesť, kým budeš v kúpeľni."

Draco vďačne prikývol. S úsmevom sa k nemu priblížila a venovala mu božtek. Jej pery boli také sladké, také nevinné, také milujúce.

"Bez obáv si vezmi, čo potrebuješ. Budem dole v kuchyni, dobre?" nadšene povedala a zmizla.

Jediná vec, čo skutočne potrebujem, si ty, pomyslel si v duchu, ale nepovedal ani slovka.

ooOoo

Draco cítil na svojom tele horúcu sprchu a pokúsil sa konečne uvoľniť. Nedokázal to. Niečo na tomto dome, na tej izbe, na Hermione samotnej ho skrátka znepokojovalo. Cítil sa tu ako na nesprávnom mieste, ako keby na toto harmonické miesto nepatril. Všetko bolo také čisté, také pekné a vítajúce a on tu jednoducho nemal byť. Nezaslúžil si to. Draco pokrútil hlavou a zastavil sprchu. Ovinul si uterák okolo bokov a pozrel sa do zrkadla. On nebol ten, kto tu mal stáť. Nebol tým, koho mala Hermiona predstaviť svojím rodičom. Nebol ten, do koho mala byť zamilovaná.

Draco sa zhlboka nadýchol, pretože zrazu pocítil závrat. Vošiel do jej izby a ešte raz sa rozhliadol. Práve sa ju chystal zničiť, zničiť tento život, ktorý mohla bez neho viesť. Bolesť v jeho hrudi silnela a Draco sa musel posadiť. Bol egoistickým bastardom, že to nechal zájsť takto ďaleko.

Ešte raz sa pozrel na tú magickú fotografiu na jej stole. Weasley mal ruku ovinutú okolo jej pása. Určite by sa z nich stál pár, keby sa do toho nezamiešal on. A hoci len z prostého pomyslenia, že je Hermiona s Weasleym, mu prišlo zle, nemohol si pomôcť, aby si nemyslel, že by to takto bolo akosi správne.

Draco z tašky vytiahol džínsy a tričko a obliekol sa. Nemohol sa zbaviť týchto myšlienok, z ktorých bol slabý a prázdny a nemohol vymazať obrázok Hermiony s nejakým iným chalanom – najpravdepodobnejšie s Weasleym - zo svojej mysle. Ale najhoršia nebola žiarlivosť či bolesť, ktorú cítil, keď o týchto veciach premýšľal, najhoršie bolo, že časť z neho si vážne myslela, že by to takto bolo lepšie. Lepšie pre ňu.

Zhlboka sa nadýchol a zišiel dole schodmi. Draco otvoril dvere na kuchyni a zrazu pocítil silnejšiu bolesť než kedy predtým. Boli tam dva taniere s vajíčkami, slaninou a chlebom a horela modrá sviečka. Hermiona sedela na stoličke, tvár mala položenú na rukách a spala. Ústa mala pootvorené a vyzerala veľmi mlado a veľmi krehko.

Draco zaťal päste. Ochráni ju. Bez ohľadu na to, čo to bude vyžadovať, nedovolí, aby jej niekto ublížil. Postará sa, aby bola v bezpečí a aby viedla život, ktorý mala viesť. Bude sa o ňu starať z diaľky a ak to bolo lepšie pre ňu - a nanešťastie bolo - potom ju opustí. Opustí ju, aby ju udržal v bezpečí.

Draco si nevšimol, že v skutočnosti plače. Bolo to druhý raz, čo kvôli tomuto dievčaťu plakal. Jedinému dievčaťu, ktoré kedy miloval. Jedinému dievčaťu, kvôli ktorému by všetko obetoval. Jedinému dievčaťu, ktoré mu kedy poskytlo pocit, že je úplný.

Kľakol si a pozrel sa do jej spiacej tváre. Nechcel ju zobudiť, ale jeho ruka sa pohla vlastnou silou. Poláskal ju po líci a jeho prsty pohladili jej pery. Chcel znova vidieť tieto oči. Chcel ju počuť povedať jeho meno. Chcel ju objať a schovať si tvár v jej vlasoch. Len chcel byť s ňou tak strašne, že to až bolelo.

Draco sa nahol a zľahka ju pobozkal na čelo. Postavil sa, otočil a opustil kuchyňu. Vedel, že musí odísť okamžite inak nebude dosť silný, aby to urobil. Otvoril pomaly predné dvere a zrazu stál pred dvoma veľmi prekvapenými zubármi...