Preklady fanfiction Harryho Pottera

September

Siedmeho ležala Hermiona v posteli s chrípkou a strávila väčšinu dňa v horúčkovitom spánku. Keď sa tú noc horúčka zlomila, uvedomila si bodnutie smútku, že zmeškala svoje každodenné stretnutie s Dracom, ktoré bolo občas to jediné, čo ju držalo pri zdravom rozume. Potom otočila hlavu a zbadala na nočnom stolíku krvavočervenú ružu a usmiala sa.

Dvanásteho, počas menšej bitky medzi Rádom a smrťožrútskou bunkou, sa Rodolphus Lestrange pokúsil zaškrtiť Hermionu holými rukami potom, čo sa mu zlomil prútik. Výpadu sa ledva uhla, ale jeho prsty zachytili retiazku, ktorú nosila okolo krku a ona vykríkla bolesťou, keď jej ju strhol z krku. Lestrange zízal na žiarivý prívesok vo svojej ruke, ruža z rubínov a smaragdov iskrila vo svetle kliatob, ktoré lietali všade navôkol a Hermiona s hrôzou sledovala, keď spoznanie, potom pochopenie sa rozvidnelo na jeho tvári, nasledované radostne krutým úsmevom. Skôr než mohla prísť na to, čo urobiť, Ron vystrelil na Lestrangeho smrtiacu kliatbu a on padol k jej nohám s tým neľudským úsmevom na svojej tvári. Vytrhla tú drahocennú ružu z jeho mŕtvych rúk a potom padla na kolená, žalúdok zvierajúci sa v bolesti, pretože sa jej tak strašne uľavilo, keď ho videla zomrieť.

Osemnásteho nebol Draco už týždeň na Grimmauldovom námestí a Hermiona sa pokúšala nesprávať sa znepokojenejšie než sa správal ktokoľvek iný. Tiež sa pokúsila zakryť fakt, že každý deň poobede sedávala samotná v kuchyni a robila maximum pre to, aby to, že jej chýbal, tak nebolelo.

Dvadsiateho prvého bola Hermiona s tímom členov Rádu, ktorí našli smrťožrútske väzenie v podzemí zašlého čarodejníckeho sídla, predčasne si mysliac, že je opustené. Zo šiestich jedincov, ktorých našli v okovách špinavých žalárov, boli traja mŕtvi, dvaja boli rodičia muklorodenej čarodejnice, ktorá plakala tri dni, keď sa dopočula, že budú v poriadku, a posledný bol Draco Malfoy. Na krátky okamih, na nekonečné sekundy, si Hermiona myslela, že je tiež mŕtvy a cítila, ako sa jej vnútornosti zármutkom vyparili. Potom zbadala jeho hruď zdvihnúť sa so zachripeným nádychom a uvedomila si, že krváca, je skoro vyhladovaný na smrť, na smrť šedý, ale nažive. Vo svojom delíriu jediné, čo povedal, bolo: "Vedia, vedia." Po niekoľkých hodinách pod opaterou mladého liečiteľa, ktorý sa nedávno pripojil k Rádu, sa stal zrozumiteľný dosť na to, aby im povedal skôr než odpadol, že jeho maskovanie bolo prezradené. Hermiona tú noc spala schúlená v kresle pri jeho posteli, aby sa nemusel prebudiť sám. Na druhý deň ho neúmyselne prebudila sama, keď vykríkla nad odrazom seba samej v zrkadle na druhej strane izby. Počas noci prameň vlasov, ktorý jej stále padal do očí, úplne obelel, ako sneh, ako smrť.

Dvadsiateho tretieho bol Draco konečne zrozumiteľný dosť na to, aby priznal, že Voldemort, hoci kombináciou mučenia a Veritaséra, dostal z neho to, že Hermiona bola tajným strážcom Grimmauldovho námestia číslo 12. Oznámil to apatickým hlasom a s prázdnou tvárou, ktorú mal stále obrátenú k stene. Počas diskusie, ktorá nasledovala, nikto nevytkol Dracovi jeho úlohu v odkrytí Hermiony, ale vedela, že keď ona mohla v hlasoch všetkých počuť ten hnev a sklamanie, tak mohol aj on. Bolo rozhodnuté všeobecnou zhodou, že už nebolo ďalej bezpečné, aby Hermiona opúšťala dom pre čokoľvek od misií Rádu až po nákupy potravín. Prijala novinky toho, čo sa dalo v zásade preložiť ako jej uväznenie v tom zašlom starom dome, s tým, čo považovala za obdivuhodnú dôstojnosť a rovnováhu. Tiež čakala, kým všetci odídu, než chytila Draca za ruku a cítila, že zovrela jej tak silno, až to bolelo. Otvoril ústa, ale pomyslela si, že počuť ho ospravedlniť sa by jej zlomilo srdce, tak sa rýchlo predklonila, aby ho pobozkala len o trochu silnejšie a zašepkala: "Myslela som, že si v tom podzemí mŕtvy." Cítila, ako jej slza skĺzla z líca na jeho a bozkom ju utrela. "Nemohla som dýchať. Prosím, už znova nezomri." Zatvoril oči, prehltol a stisol jej ruku silnejšie.