Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 3.  Prechádzka s duchmi

Prenasledovali ho. Tým si bol istý.

Len zízal na to, čo muselo byť jej duchom, keď utekala po ulici pred starou vládnou budovou s rukami plnými papierov, desať dní po tom, čo ju videl stáť v mori.

Tento druhý raz bolel viac než ten prvý. Bola to ďalšia scéna na pridanie k jeho bohatému a nekonečnému filmu o nej. Ďalšia scéna k zabudnutiu. Teraz musel zabudnúť na ňu a na jej ducha a čudoval sa tomu chatrnému ľpeniu na realite. Ale horšie než strach zo šialenstva, keď ju sledoval napravovať si tie papiere, bola myšlienka, že jej duch tu bol, aby pracoval a nie aby ho prenasledoval.

Ten duch zastal pred malou reštauráciou presne na druhej strane ulice od miesta, kde on stál ako prikovaný. Oddeľovala ich jedna prázdna ulica a dva chodníky a na tri sekundy zabudol dýchať.

Betón chodníka sa skoro pod jeho nohami uvoľnil, keď začul jej hlas znova po prvý raz za tristosedemdesiat osem dní.

Triasla si rukou s malou skupinkou ľudí a usmievala sa a potom podržala dvere, kým všetci vošli dnu pred ňou. Absurdná otázka, či reštaurácia toho ducha obslúži, sa vymazala, keď sa zrazu otočila, tesne predtým ako vošla a pozrela sa priamo na neho.

Bola skutočná. Bola tu a bola skutočná a on mal pocit, ako keby padal pod vodu neodpúšťajúceho mora.

***

Keď ju uvidel po tretí raz, bolo to na trhu a jej ruky boli plné zeleniny a pomarančov. Sledoval ju, ako rozjíma nad kyticou malých modrých kvetov, ako keby to rozhodnutie malo zmeniť smer jej života. Kúpila si jednu stonku.

Nezábudky. Musel sa usmiať na tou iróniou, keď ju sledoval, ako kladie tie modré kvetiny na pomaranče. Nezábudky, ktoré mu pripomínali jej ružolícu tvár rozosmiať sa nad niečím, čo povedal, keď sa v inom lete predierali preplneným trhom, jej ruky obťažkané množstvom vlčieho maku a jej šťastný úsmev, ktorý prekonal všetky ostatné.

Vzhliadol nahor, aby zistil, že jej oči sú uprené na neho a on mal pocit, že ho prišpendlili na mieste. Nebol si istý, či sa usmieva, ale dúfal, že áno. Chcel sa pohnúť vpred, aby s ňou tentoraz prehovoril, aby počul jej hlas zblízka, možno aby ju znova cítil. Ale tie nutkania uviazli na spodku jeho lebky, vírenie elektriny, ktoré mu pripadalo ako tisícka malých ohňostrojov, špendlíky, ktoré pichali po jeho krku a ramenách. A potom sa pohla smerom k nemu a keď sa priblížila, jej plachý úsmev zvieral a zahrieval jeho telo.

"Ahoj," povedal a teraz vedel, že sa usmieva.

***

Každý krok, čo urobil, keď ju odprevádzal späť do prenajatej izby, bude musieť byť zabudnutý.

Každá nepravidelná dlažobná kocka, každé buchnutie jej plnej tašky do jeho ruky, každé jej uhladenie prameňa vlasov zo svojej tváre. Bude musieť zabudnúť na tieto veci. Možno zajtra alebo by to možno mohlo počkať pár dní. Práve teraz sa vznášal vedľa nej. Čajka spočívajúca na vlnách oceánu.

Rozprávala o svojej práci, o svojej rodine a o Londýne. On hovoril o tom malom meste, ktoré obaja milovali. Povedal jej o obchodoch, ktoré zatvorili a o nových, ktoré otvorili. A ona sa usmiala, keď jej povedal, že kníhkupectvo pridalo ďalšiu miestnosť.

Zostala tichá a zamyslená, keď jej povedal, ktorí mladí milenci sa vzali a ktorí šli proti prianiam svojich rodičov a ktoré páry sa oddelili, aby presedlali na iné páry.

Povedal jej o ľuďoch, ktorí sa odsťahovali, o mladých, ktorí mali zbalené a čakali, pripravení odsťahovať sa do mesta. Akéhokoľvek mesta. Ďaleko od oceánu, kde by mohli uniknúť neustálemu narážaniu vĺn a zvuku prázdna ustupujúcej vody.

Bol opatrný, aby nehovoril o sebe, o nich, čo bolo ľahké, pretože nechcel dúfať. Bude musieť pridať nádej na hromadu vecí, na ktoré potreboval zabudnúť.

Prenajatá izba sa objavila príliš rýchlo a oni dlho zotrvali pri jej bráne, dokonca aj potom, čo im zo zahmleného nočného vzduchu začali cvakať zuby. Oprel sa o obielenú kamennú stenu, kde jej prsty kreslili nepravidelné vzory, ktoré sa pokúšal rozlúštiť. Po dlhej chvíli, keď mu došli výhovorky, sa jeho ruka načiahla, aby ju nežne chytila na nadlaktí a potom skĺzla po hodvábnej holej pokožke pri jej lakti.

"Dobrú noc," povedal jej. Neurobil žiadne plány, že sa zajtra stretnú.

Pomaly kráčal vlhkou nocou, kráčal okľukami k tej malej chalúpke. More znelo vzdialené, ako keď ho počúvate v mušli priloženej k uchu. Chcel ľpieť na tejto surrealistickej noci tak dlho, ako mohol. Aby ešte trochu odložil to zabúdanie.

Spola skrytý vo vrstve hmly zistil, že stojí pred hrobom toho starého muža. Prišiel sem, až keď sa povinnosť zabúdania stala príliš náročnou. Keď si chcel spomenúť na jej ruky, ktoré ho objímali a jej ospalé ranné úsmevy, ten starý muž bol tu, čakal na neho, dával mu povolenie, dokonca aj keď si ho nedokázal dať sám.

Keď tam teraz stál, mrznúci a mlčanlivý, spomenul si, ako tu stála tiež, s ustaranými vlhkými očami a s hŕstkou čiernej zeme vo svojej bielej ruke. Teraz chápal, že toto bol ten deň, keď sa to zabúdanie začalo. Nebol to ten deň, keď odišla. Nie, bol to tento deň, keď začal zabúdať na dary, ktoré stále mal. Deň, keď začal zabúdať umožniť jej, aby ho milovala.

Xxx7