Preklady fanfiction Harryho Pottera

http://community.livejournal.com/floofics/22601.html

ooo

Hermiona sa vrátila na ústredie Rádu po zvlášť vyčerpávajúcej misii. Bolo neskoro a skoro všetci obyvatelia spali, takže potichu vošla dnu. Ale nebola jediná, čo bola hore; začula pridusené zvuky vychádzajúce z obývacej izby a šla to preskúmať.

Na gauči sedela Narcissa Malfoyová, úplne sama a potichu vzlykala. Hermiona sa v blízkosti tej ženy cítila nepríjemne, dokonca aj keď prebehla pred viac než dvoma rokmi. Na jej blonďavých vlasoch bolo niečo, čo u Hermiony vyvolávalo obranný postoj. Rozhodovala sa, či prehovoriť k tej žene. Nakoniec o možnosť voľby prišla, keď presunula váhu, podlaha zaškrípala a Narcissa vzhliadla nahor.

Rýchlo si utrela oči a pokúsila sa zakryť skutočnosť, že plakala, ale bolo to zbytočné. Hermiona sa pohla, aby sa posadila na gauč, na opačný koniec ako Narcissa.

Obe chvíľu sedeli mlčky a potom sa Hermiona spýtala: "Ste, hm, v poriadku?"

Narcissa držala hlavu zvysoka. "Áno, samozrejme. Vďaka čomu si mala dojem, že nie som?"

Hermiona chcela prevrátiť očami nad tou jasnou lžou, ale zdržala sa. "Predpokladám, že to bolo len tým, že ste plakali. Ale ak ste si len, povedzme, vyplachovali oči, potom vás nechám samu." Pohla sa, že sa postaví, ale Narcissine oči ju zastavili.

"Nechoď," nakoniec zašepkala.

Hermiona sa znova na gauči usadila.

"To - to je kvôli Dracovi," koktala Narcissa.

Hermiona stuhla pri zmienke mena toho mladého muža, okamžite na stráži. Ale keď sa pozrela na ženu pri svojom boku a všimla si, že jej vypadlo ďalších pár sĺz, nemohla si pomôcť, aby k nej nepocítila ľútosť, napriek tomu, o kom rozprávala.

"A čo... čo s ním?" opatrne sa spýtala Hermiona. Narcissa nikdy nespomenula svoju rodinu okrem toho, čo povedala na stretnutiach a tieto veci boli čisto informatívne. Hermiona si uvedomovala, že musí byť pre túto ženu veľmi ťažké hovoriť o rodine, ktorú v podstate zrádzala.

"Tak sa o neho bojím."

Hermiona čakala na ďalšie, ale Narcissa nič nepovedala, len hľadela do umierajúceho ohňa, ako keby dúfala, že sa tam zjaví jej syn. "Som si istá, že sa bojíte. Ktorá matka by sa nebála o svojho syna, hlavne keď tiahne s takou... nebezpečnou bandou? A okrem toho vždy sa vracia relatívne nezranený."

"Áno, ale zakaždým, keď odchádza - preč, viem, že by to mohlo byť naposledy, čo sa s ním lúčim. A on sa nikdy nedozvie... o mne, o tomto."  Mávla rukou okolo a Hermiona vedela, že myslí Rád a jej vlastnú zradu. Vzdychla si a pozrela sa na Hermionu. "Viem, že si nikdy nebola jeho priateľka, ale musíš pochopiť, tak veľmi som sa kvôli nemu snažila, ale Lucius bol silnejší. Lucius nerozumel, že nechcem, aby sa môj syn stal - tým, čím sa stal. Lucius ho podnecoval a povzbudzoval vo všetkých jeho pochybných úvahách."

"Vy ste museli pre neho urobiť nejaké dobro," navrhla Hermiona, napriek svojej viere, že v Dracovi Malfoyovi nebolo nič dobré.

Narcissa pokrútila hlavou, smutne sa usmievala. "Neviem. Premýšľam..."

Tie dve ženy sedeli mlčky. Potom Narcissa znova začala silne plakať. Hermiona pocítila nutkanie utešiť tú ženu. Keby bola niekým iným, Hermiona by nezaváhala, ale hoci Narcissa prebehla, stále bola chladná a neosobná ku všetkým v Ráde. Všetkých si držala od tela a Hermiona mala podozrenie, že to má všetkým pripomínať, že je nad nimi alebo minimálne, že ona si myslí, že je nad nimi. Keď Narcissino vzlykanie nezoslablo, Hermiona nakoniec tú ženu objala. Narcissa spočiatku stuhla, ale po chvíľke sa do Hermioninho objatia uvoľnila. "Neplačte," povedala Hermiona, ale nevedela, čo iné povedať. Nedokázala vymyslieť nič, čo milé či dobré či povzbudzujúce povedať o Dracovi.

"Občas sa mi o ňom sníva," povedala Narcissa, keď tie vzlyky ustúpili. "Je na jednom z tých smrťožrútskych stretnutí a znova je to môj malý chlapček, má len sedem, a žiada ma, aby som mu prečítala rozprávku. Potom sa zjaví Lucius a udrie Draca, ktorý začne plakať. Potom... sa objaví on, a Draco je starší, a Lucius ho bije stále znova a znova a potom sa Draco na mňa pozrie, jeho oči prosia, vystrašené, prosia ma, aby som mu pomohla. Vždy sa prebudím v studenom pote. Možno je to len tým, že som jeho matka, ale nedokážem zniesť vidieť ho takéhoto. Jeho oči, ach, jeho oči sú také prázdne, keď sa na mňa pozrie. Nedokážem si predstaviť, čo videli, ale vyzerajú mŕtve. Zvykli byť také plné života."

Hermiona pohladila tú ženu po vlasoch, potichu jej vravela, že všetko bude v poriadku - že jej syn nebude zranený. Ale samozrejme, že tomu neverila. Počula historky o Dracovi Malfoyovi. Prinútila sa, aby sa viditeľne nezachvela pri tej predstave.

"On ma nemiluje. Je to môj syn, ale nemiluje ma," povedala Narcissa medzi vzlykmi. "Miluje svojho otca, vždy chcel byť presne taký ako jeho otec. Jeho oči nie sú také prázdne, keď sa pozerá na Luciusa."

"D-Draco vás miluje, Narcissa," odvetila Hermiona, snažiac sa znieť pozitívne. "Som si tým istá."

Zasmiala sa. "Potom ho nepoznáš, že nie?"

"Nie, vôbec nie," priznala, "ale môžem si byť skoro istá, že váš syn vás miluje."

"Ako? Prečo by ma miloval? Nič som pre neho neurobila, nič aby som ho uchránila pred týmto životom."

"Miluje vás, pretože ste jeho matka. To je celé. Nič magické na tom nie je, je to len... ste jeho matka. Miluje vás." Hermiona to povedala s takým presvedčením, že skoro tomu sama uverila. Bolo ťažké povedať úprimne niečo dobré o tom mužovi, a predsa Hermiona naozaj verila, že v každom je trochu dobra. Ak nejaké bolo v Dracovi Malfoyovi, bude spojené s jeho matkou.

Narcissa sa posadila vzpriamene a usušila si slzy v štýle správnej výchovy. Slabo sa na Hermionu usmiala a ošívala sa so svojimi rukami. "Čo ak nepríde domov? Nikdy som mu nepovedala, že ho milujem a chcem, aby to vedel. Chcem, aby vedel o mne, o všetkom."

"Potom mu to povedzte."

"Nemôžem. On sa - on sa mi vysmeje. Naučili ho, že láska je slabosť. Len ma bude nenávidieť ešte viac."

"Nie, Narcissa, vôbec nie. Nevysmeje sa vám za to, že niečo také poviete."

"Nepoznáš ho. Je syn svojho otca."

Hermiona nemohla hovoriť. Ako sa mohol niekto vysmiať prejavom lásky? Od svojej matky? Vyzeralo to ako zlá veta z hororového filmu. Nebol taký krutý, že nie?

"On je váš syn," nakoniec s presvedčením odvetila Hermiona. "Musíte mu to povedať, ak vás to takto zožiera. Ak sa zasmeje - a ja si nemyslím, že to neurobí - potom mu na mesiac schovajte metlu." Narcissa na ňu pozrela, prekvapená a potom sa zasmiala nad beznádejnosťou toho všetkého.

"Zožiera ma to zvnútra odvtedy, čo bol dieťa a Lucius mi zakázal tráviť s ním čas. Tak veľmi ho milujem, Hermiona. On je dôvodom, prečo každé ráno vstanem z postele a je dôvodom, prečo som sa pripojila k Svetlu a je dôvodom, prečo som ešte nezabila svojho manžela či neprišla o rozum. Všetko čo robím, robím pre neho a on o tom ani netuší. Dokonca si ma ledva všimne. Dala by som čokoľvek za čistý okamih s ním, len za úprimný úsmev. Ale on o tom ani nevie." Narcissa smutne pokrútila hlavou. "Musíš ma považovať za patetickú."

"Vôbec nie! Milujete svojho syna;  na tom nie je nič patetické. Láska je nádherná a nie je na nej nič, za čo sa hanbiť. A som si istá, že vie, že ho milujete."

"Ako by mohol? Nikdy som mu slovka nepovedala, nikdy som mu to nedala najavo svojimi činmi."

"Som si istá, že dala, spôsobmi, ktoré si ani neuvedomujete."

"Čo ak sa tentoraz nevráti domov?"

Hermiona zatvorila oči. Bolo to celkom možné, samozrejme. Bol v nebezpečnom svete, obklopený nebezpečnými ľuďmi a on sám bol nebezpečným človekom. Žiadne záruky neexistovali.

"Len mu to povedzte. Nabudúce, keď ho uvidíte. Bude čas."

Narcissa neprítomne hľadela na zhasínajúce dymiace uhlíky v kozube. "Dúfam, že áno."

ooo

Hermionine oči sa rozleteli a chvíľu jej trvalo, kým si spomenula, kde je. Zvuk dažďa bol taký podobný zvuku dohasínajúceho ohňa v jej spomienke. Pozrela sa na muža sediaceho vedľa nej. Tvár mal v dlaniach a znova vzlykal. Na chvíľu zaváhala, ale potom sa načiahla, aby si ho pritiahla do náručia. Dovolil jej, aby mu stiahla hlavu nadol na svoje plece a dokonca sa chytil jej pleca kvôli opore. Objímala ho, prechádzala rukami jeho dokonalými vlasmi a chlácholivo mu vravela, že všetko bude v poriadku. Po chvíli sa jeho ruka načiahla nahor a našla jej ruku a obe ich položil do jej lona. Tuho stískal jej ruku počas svojich vzlykov ako niekto, komu trhajú zub bez anestetika. Vlny bolesti zoslabli a on sa uvoľnil, potom znova zosilneli a on jej stisol ruku. Musela si zahryznúť do pery, aby nezalapala po dychu; jeho ruka bola ako oceľ. Jednako sa nesťažovala, stále mu šeptala, že bude v poriadku.

Nakoniec sa jeho telo prestalo triasť a dýchanie sa mu vyrovnalo. Myslela by si, že zaspal, keby občas nestisol jej ruku, čím jej pripomenul, že mlčky bojuje s démonmi, ktoré si ona ani nedokázala predstaviť.

"Ja - ja neviem, čo robiť," povedal nezreteľným hlasom, plným bolesti a zúfalstva. Ruku jej nepustil.

"Všetko je v poriadku, Draco. Nemusíš si s tým práve teraz robiť starosti."

"Milujem ju. Prajem si, aby som jej to mohol povedať." Hlas mal zlomený, ale bolo mu to jedno.

Sedeli tak - Hermiona objímajúca vo svojom náručí nebezpečného muža, jeho hlava na jej pleci - hodiny, či minúty či celý obrat zeme. Draco sa neprítomne hral s jej rukou; prešiel prstami pomedzi jej a nežne hladil jej dlaň, skúmajúc každý kúsok jej ruky. Každý dotyk - každý pohyb, čo urobil - vyslali skrz ňu mrazenie a úder blesku a nemohla si byť istá, ale nemyslela si, že to boli zlé mrazenia.

Došlo jej, že utešuje Draca Malfoya. Draco Malfoy bol niekto, koho sa skutočne bála a teraz držal jej ruku, kreslil prstom na jej dlaň malé krúžky. Umožnila mu nájsť... niečo v jej náručí. Pokoj? Rozhrešenie? Odpustenie? Hermiona tie slová opakovala vo svojej hlave, stále nebola schopná tomu úplne porozumieť. Bol to pokrok, rozhodla sa, a bola to jediná možnosť, akou sa to stalo. Našla vzlykajúceho muža a to roztvorilo jej sotva pohromade držiace vlastné rany. Potom ju náhla záplava prinútila vojsť do chatrče, kde bol on a ona sa s ním porozprávala.

Upútali ju tie čisté emócie, ktoré vyžaroval. Keď zistila, kto je, bola ohromená a k jej prekvapeniu, jej empatia k nemu len narástla. Namiesto tých starých známych pocitov nenávisti a zášti, ktoré mala vždy pre neho vyhradené, niečo nové v nej sa dalo najavo. A bolo to viac než empatia. Bolo to niečo ako puto, pocit spolupatričnosti. Ona mu rozumela, len trochu. A myslela si, že on rozumie jej, tiež trochu.

Draco sa pomaly vzpriamene posadil a pozrel sa na ňu - naozaj sa na ňu pozrel, ako keby ju nikdy predtým vo svojom živote nevidel. A asi nevidel. Nikdy nemal dôvod skutočne sa pozrieť. Ale teraz sa zdalo, že sa pozeral a skúmal jej tvár tak, ako skúmal jej ruku; skúmal tú jej dĺžku, šírku a rozlohu, ako keby sa snažil uložiť si do pamäte každý jej kúsok. Hermiona mu umožnila tú dôvernú prehliadku. Nakoniec tvrdé črty jeho tváre zjemneli, jeho plecia sa uvoľnili a nasledoval zvyšok jeho tela.

Zhlboka sa nadýchol a potom sa otočil tvárou k stene, presunul pritom jej ruku zo svojej ľavej strany na pravú. "Ja som sa tak... mýlil. Tak hrozne, nekonečne mýlil. Vždy som chcel byť ako môj otec, už odkedy som bol dieťa. Chcem povedať, bol to môj otec. Bol mojím svetom. Bol silný a urputný a lojálny a tvrdý. Nevedel som nič lepšie, než ho zbožňovať. Nevedel som, že existujú iné spôsoby života. Vybral som si nesprávneho rodiča," zašepkal, keď tuho stisol jej ruku. "Nikdy som nemal chcieť byť ako on, mal som chcieť byť ako ona. Ale ja som nevedel, nevedel som..."

Hermiona nemala žiadne slová. Slzy ju pichli v očiach a nejako cítila všetku bolesť, čo cítil on. Jej strata nebola tá istá, naopak, ale bola stále skutočná. A on bol tu, trúchlil - vylieval si svoju dušu, aby ju zmiešal s padajúcim dažďom a ona nedokázala preliať jedinú slzu. Neplakala, keď jej povedali, že Ron zomrel alebo keď videla jeho telo alebo keď ho pochovávali. Stála vedľa jeho matky, ktorá sa zrútila do vzlykajúcej kôpky pri jej nohách, jej vlastná tvár zostávala podivne suchá. Jeho otec a jeho bratia so sestrou plakali; Harry plakal a ona stále nemohla. Slzy, ktoré ju teraz bodali v očiach boli ako tie slzy, ktoré jej hrozili od jeho smrti, ale nepadli; niečo ich držalo zamknuté na mieste, na rozdiel od Dracových, ktoré stekali tak bohato po jeho smrteľne bledých lícach.

"Mala pravdu, moja matka, keď povedala, že v mojich očiach bolo vždy niečo, keď som sa pozeral na svojho otca. Bol to strach zmiešaný s nenávisťou. Musel som tak chcieť byť ako on, že som si nikdy neurobil priestor pre všetky veci, ktoré som v živote chcel. Bola to moja vlastná chyba - už tomu celkom rozumiem - ale časť zo mňa stále vinila jeho, za to, že ma o tie možnosti pripravil, za všetko, čo povedal a čo mi urobil. Za všetko."

Ani jeden z nich chvíľu neprehovoril. Ona len zízala na stenu, chcela konečne cítiť, chcela byť konečne zbavená tej obrovskej ťažoby a viny, ktorou bola prevŕtaná.

"Hermiona?"

Zažmurkala, neschopná okamžite spracovať, že práve použil jej krstné meno. "Áno?"

"Si... v poriadku?"

Smutne sa zachichotala. "Nie."

Posadil sa vzpriamene a pozrel sa na ňu s obavami v očiach. "Prečo?"

"Neviem."

Zamračil sa. "Môžem niečo urobiť?"

"Nie."

"Hovor o tom. To - pomáha."

Zhlboka sa nadýchla. "Zabili ho - vieš. Tvoji ľudia. Bolo to hrozné." Tie slzy znova bodli, ale odmietli volanie gravitácie. "Krv bola všade. Oni ho len nezabili, oni..." Nedokázala to povedať. Nepovie to. Nepovie nahlas, čo videla. Vďaka tomu by to bolo skutočné a ona nevedela, ako by to prežila. "Nepreliala som jedinú slzu. Ani teraz nemôžem. Čo sa so mnou deje? Toto nie je správne; mala by som smútiť za svojím priateľom."

Draco jej stisol ruku a držal ju oboma svojimi. Bola taká malá, lapená v jeho rukách. "Niekedy to, čím prechádzame, nevyžaduje slzy. Mne - mne sa zrútil svet okolo mňa, keď zomrela. Tebe nie. Vedela si, že je tvoj priateľ, že mu na tebe záležalo a on vedel, že tebe záleží na ňom. Je vojna; niekto musí zomrieť."

"Ale prečo on?" vykríkla, zrazu nahnevaná. Vytrhla ruku z jeho zovretia a priložila ju k svojej druhej, ktorú potom nervózne stískala. "Prečo on? Prečo som to nemohla byť ja? Ron nikdy neurobil nič, čím si toto zaslúžil. Minimálne u mňa by mohla byť nejaká výhovorka, dôvod, prečo chceli po celej izbe rozliať moju špinavú krv." Zastala, aby umožnila návalu hnevu prejsť ňou skôr, než sa stratil. "Nie je to fér," dodala porazeneckým hlasom. "Mala som to byť ja."

Draco sa načiahol do habitu a vytiahol odtiaľ vreckovku, štvorec bieleho plátna s jeho iniciálkami. Podal jej ju a ona na ňu hľadela a potom sa na neho nakrivo usmiala.

"Nemám slzy. Pamätáš?"

"Neexistuje dôvod, že umrel miesto teba. Ako som povedal, je to všetko tak neuveriteľne hlúpe. Urobil by som čokoľvek, aby som ti ho vrátil, Hermiona,  urobil. Myslím to vážne. V žiadnom prípade si ma nemohla nájsť náhodou." Jeho hlas bol silnejší, než bol odkedy ho našla. Obsahoval presvedčenie, ktoré sa zdalo, že narastá s každým ďalším slovom. "To, čo si pre mňa urobila... Nikdy na to nezabudnem. Nikdy nechcem zabudnúť." Odsunul jej prameň vlasov z tváre a venoval jej úsmev. Zahrial ju až ku končekom prstov.

"Čo sa stane teraz?" spýtala sa. Nechcela odtiaľto odísť. Bolo tu bezpečne a svet vonku bol šedý, taký šedý. Nemyslela si, že sa niekedy znova ukáže slnko. Ale tu, vo vnútri tejto šedej chatrče, len so štyrmi stenami a lavičkou a v spoločnosti smrťožrúta, si pripadala bezpečnejšie, než si pripadala dlhý čas.

"Posedíme. Až kým neprestane pršať."

"Potom čo? Čo urobíš? Čo urobíme?"

Prižmúril v sústredení obočie, keď sa zamyslel nad jej otázkou. "Musím urobiť to, čo urobila ona." Pozrel sa na ňu a ona videla, že jeho oči sú jasnejšie než boli pred chvíľou. "Vrátim sa do Anglicka a pripojím sa k Rádu. Zaujmem jej miesto. Ak to zistia a zabijú ma, potom nech je tak; konečne jej budem môcť povedať to, čo som nikdy nepovedal. Ak im pomôžem poraziť ich, potom len začnem splácať svoj nevyčísliteľný dlh. Len..." Jeho istota zaváhala, keď záblesk starostí prešiel jeho očami. "Možno by si sa mohla vrátiť so mnou? Keď budeš so mnou, bude asi menšia šanca, že ma prekľajú."

Po jeho otázke sa musela zastaviť, aby si prehrala, čo práve povedal. Myslel to vážne - vzdal by sa svojho života, aby pomohol poraziť Temného pána. To odhodlanie a sila v jeho hlase, chýbajúce až do tohto okamihu, vypovedali viac než slová, ktoré povedal. Jednako sa musela uistiť. "Čo ťa priviedlo sem? Dnes?"

Zažmurkal, nevediac, z čoho jej otázka pochádzala. "Včera som počul o tomto mieste od skupiny turistov. Rozprávali mi príbeh o sopke, ktorá vybuchla tak náhle a mocne, že ľudia nemali šancu uniknúť. Pripomenulo mi to mňa a chcel som to vidieť z prvej ruky. Prišiel som sám a potuloval sa po uliciach a bolo to, ako keby som mohol počuť ľudí z tej doby a oni ku mne hovorili, vraveli mi, že ešte nie je príliš neskoro, ale ja som im neveril  a potom si sem prišla ty." Rozhliadol sa po chatrči. "Bol som tu hodiny, než si ma našla."

"A teraz? Stále si myslíš, že je príliš neskoro?"

Zamračil sa nad tou myšlienkou. "Ja neviem. Možno nie." Pozrel sa na ňu. "A to že si to vôbec dokážem myslieť, je vďaka tebe. Ktokoľvek iný by ma asi preklial, len čo by zistil, že som to ja a odkočíroval by ma do Azbakanu." Trpko sa zachichotal. "Nie som si istý, či by mi to vadilo. Ale teraz - pomôžeš mi? Pomôžeš mi zmieriť sa s ňou? Myslím to vážne, Hermiona."

"Verím ti, Draco. Vrátim sa s tebou a uvediem ťa k Rádu."

Potom sa zrútim do tejto ničoty, čo cítim, pomyslela  si, ťažko.

Prikývol. "Ďakujem ti. Myslíš, že ma príjmu?"

Trochu sa zasmiala. "Nie, samozrejme, že neprijmú. Nie spočiatku. Bude to chcieť čas, a nejaký dôkaz."

"Aký dôkaz môžem ja poskytnúť?"

"Každodenný. Len buď súčasťou Rádu a rob, ako sa ti povie."

"Ako dobrý malý poskok? To mi znie príliš povedome."

"Nie, samozrejme, že nie. Ja som myslela len - buď tam. Neseď na dvoch stoličkách; nepomáhaj len, keď to tiež pomôže tebe. Naozaj sa oddaj Svetlu; prijmi celú filozofiu a všetky jej dôsledky."

Zízal na ňu. "To nemyslíš vážne."

"Myslím, Draco. Naozaj, naozaj myslím. Nemôžeš očakávať, že z toho vyjdeš dobre polovičato. Spoznajú to a v sekunde ťa roztrhajú."

"Neviem, ako sa také niečo robí. Dokonca nasledovanie Temného pána bolo hlavne zo strachu a z pudu sebazáchovy. Vieš, nechcieť byť mŕtvy alebo mučený - také veci. Neviem, či som sa niekedy niečomu úplne odovzdal."

"Len mysli na svoju matku, na všetko, čo pre teba urobila. Chcela, aby si mal lepší život, nebol zneužívaný a zranený, a nakoniec zabitý svojím pánom, keď sa mu to zapáči. Kedykoľvek si budeš myslieť, že to v sebe nemáš, spomeň si na ňu."

Draco mlčal, premýšľal. Potom, "Áno, to znie správne. Myslím, že to zvládnem urobiť."

Dážď a búrka sa zhoršili, hromy a blesky udierali častejšie a bližšie. Hermiona vedela, že čoskoro nebudú schopní nič vidieť.

"Čo ak ten dážď neprestane?" zašepkala, otočila sa ponad plece, aby vyzrela z okna.

"Raz musí."

"Čo ak je neskoro? Po zotmení?"

"Ja som čarodejník a ty si čarodejnica, spomínaš si? Máme prútiky. Budeme v poriadku. Okrem toho nič sa ti nestane, kým si so mnou."

Nemohla si pomôcť, aby sa neusmiala nad tou iróniou. Zo všetkých chatrčí všetkých miest v Taliansku musela vojsť do tej jeho. Deň predtým by len jeho meno rozbúšilo jej srdce o závod strachom a teraz jej sľuboval ochranu.

"Čo je smiešne?" spýtal sa.

"Nič. Vlastne to, čo si práve povedal. Myslím, premýšľaj o tom. Môžeš vážne uveriť, že si tie slová práve vyslovil?"

Draco sa zamračil a potom sa úsmev pomaly vplazil na jeho tvár, keď si spomenul, čo povedal. "Máš pravdu. Nemôžem tomu uveriť. Je to len  také - prirodzené, myslím. Toto miesto je ako niečo mimo času. Nič, čo bolo pravdou predtým, nie je pravdou teraz."

"Viem, čo tým myslíš," povedala, sotva silnejšie než šeptom. "Tiež to cítim."

Po chvíli povedal: "Sľubujem, že ti nikdy neublížim, Hermiona. Pripadá mi, ako keby si mi jediná poskytla druhú šancu. Nikto - okrem toho starého muža - mi nikdy neponúkol druhú šancu. Ako keby naznačovali, že som si zaslúžil len jednu."

"Ak všetko, čo som počula, je pravda o tom, akým zlom si, potom si nedokážem predstaviť, čo by sa stalo, ak by si toto úsilie venoval dobru."

"Ak? Povedal som ti, že sa vraciam s tebou."

"Viem. Len je tomu stále ťažké uveriť."

Vzdychol si, prehrabol si rukou vlasy. "Viem. Tiež tomu uverím, keď to uvidím."

Zasmiala sa. "Ale to si ty! Maj trošku viery v samého seba!"

"Už si ma stretla?" spýtal sa, opätoval jej úsmev, naozajstný úsmev. "Ja som Chlapec-ktorý-nedokázal-zabiť. Budem to mať vytesané na svojom náhrobnom kameni, keď zomriem a budem šesť stop pod zemou."

Stále sa smiala. "Hneď vedľa: ´Draco Malfoy: tu leží tá najkrásnejšia fretka, ktorá kedy žila."

Zamračil sa, ale s priateľským zábleskom v očiach. "Ako keby tvoj náhrobný kameň bol oveľa lepší! ´Tu leží Grangerová, jediná osoba na svete, ktorej záležalo na knihe História Rokfortu a ktorá uplietla 500 čiapok a šálov pre úbohého Dobbyho a nikdy nemohla skrotiť svoje neposlušné vlasy.´"

Nedokázala sa prestať smiať. Nesmiala sa už tak dlho; nedokázala si spomenúť, kedy naposledy sa tak úprimne smiala. A ani to nebolo zábavné, ale jednoducho to bolo príjemné.

"Myslím, že ten tvoj tiež spomenie tvoje dievčenské zvyky v starostlivosti o seba, Draco. Vážne, nikto nemá takéto vlasy."

"Ach? Tebe sa moje vlasy páčili, že?"

Zachichotala sa. "Komu nie? Lavender a Parvati o nich rozprávali po celý čas."

Obaja zmĺkli. Dni v Rokforte, hoci nie tak dávno, Hermione pripadali ako iný život.

"Chýba ti škola?" spýtala sa. "Myslím, tie jednoduché dni, keď najväčšou obavou bolo, čo bude na obed a ako veľa bodov tentoraz Snape odpočíta na Elixíroch Chrabromilu? Vieš, predvídateľné veci."

"Áno, občas. Ale škola vôbec pre mňa nebola taká ľahká, aby si vedela. Vedel som, čo sa deje, väčšmi než väčšina, hlavne po štvrtom ročníku."

Zažiaril blesk, ako keby podčiarkol význam za jeho slovami. Nasledoval hrom hneď po ´jedenadvadsať´.

"Čo myslíš, že toto všetko - dnešok - znamená? Myslíš, že to niečo znamená?"

"Áno," potichu odvetil a znova ju chytil za ruku, hladiac ju utešujúco.

"Čo?" spýtala sa.

Pokrčil plecami. "Nie som si istý, vážne."

"No tak, Draco. Čo?"

"Možno - možno by sme to nemali brať na ľahkú váhu. Toto nemôže byť úplná náhoda. Nevravím, že nás dal niekto dokopy, ale niečo mimo nás sem priviedlo oboch. Myslím, aká je šanca, že ty a ja na seba narazíme v Pompejach, Taliansku, v tom istom domčeku, kde sú stovky iných domov rovnakých ako tento? Nie sme akurát v Rokville, ako vieš." Prehrabol si voľnou rukou vlasy. "Myslím, že by to mohlo niečo znamenať." Zastal, tváriac sa zamyslene, potom pokrútil hlavou. "Neviem."

"Nad čím si premýšľal?"

"Že možno keď odídeme, nemáme byť tými istými ľuďmi, ako keď sme sem prišli."

Zízala na vreckovku vo svojej ruke, vyšitú iniciálkami jej nepriateľa a rozhodla sa, že si ju nechá. Bude to dôkaz jej svedectva k nemu a jeho svedectva k nej. Strčila si ju to tašky, keď pustila jeho ruku.

"Hej -" začal, ale potom prestal. Možno pochopil. Potom sa na ňu zamyslene pozrel. "Myslím, že si na rade."

Spýtavo sa na neho pozrela. "Na rade?"

"Áno. Myslím, že by si mala teraz plakať ty."

Zasmiala sa. "Ach, vážne?" Pokrútila hlavou. "Pokúšala som sa. Jednoducho som urobila všetko, čo ma napadlo. Dívala som sa na uplakané filmy; prečítala časti kníh, ktoré ma v minulosti vždy rozplakali. Premýšľala som o tej chvíli znova a znova, a nič nepomáha. Stane sa to. Musí sa, správne? Ale neviem kedy a mám pocit, ako keby som po celý čas kráčala v hmle."

"Môžem pomôcť?" potichu sa spýtal a ona vedela, že chce. Boli tak blízko, a keď tieto slová vyslovil, všetky zvuky prestali. Jediné, čo mohla počuť, bolo jeho dýchanie, jediné, čo mohla cítiť, bol nedostatok tepla okolo ruky, ktorú predtým držal. Potom zažmurkala. Nepočula dážď.

Hermiona sa otočila, aby vyzrela z okna a videla, že hoci tam bolo stále šedivo, už len mrholilo. "Už si pomohol, dajako. Dnešok bol prvý deň, keď som mala pocit, že sa tá hmla zdvihla. Nie celkom, ale čiastočne. A to je niečo."

"Máš so sebou niečo jeho, Hermiona? Možno niečo čo ti dal?"

Otočila sa chrbtom k nemu. "Hmm, ach, áno, tento náramok," povedala, vybrala ho z tašky a ukázala mu ho. "Bol to darček k narodeninám."

"Poďme ho pochovať."

"Čože? Nie! Toto je jediná vec, ktorú mám a ktorú mi dal on!" Stiahla ho späť a zovrela na hrudi, ako keby sa bála, že jej ho vezme.

"Prišla si sem, aby si sa pohla ďalej. Poďme to urobiť. Spolu. Bude to - príhodné, myslím."

Zízala na muža pred sebou, na úplného cudzinca. Postavil sa a načiahol k nej ruku. Pozrela na jeho ruku, potom na jeho tvár. Slabý úsmev zaihral na jeho perách a jeho bledé šedé oči zažiarili niečím iným než slzami, ktoré prelieval, skoro ako keby vyžarovali svoje vlastné svetlo.

Opatrne prijala jeho ruku a on jej pomohol postaviť sa. Vyviedol ju von z domu do toho mrholenia. Šedý svet pretrvával navzdory slabnúcemu dažďu - šedá obloha, šedé budovy, šedé mraky v jej srdci. Ani jeden z nich sa o to mrholenie nestaral.

Prešli pred dom a Draco našiel voľné miesto v zemi.

"Musíme to urobiť rýchlo, aby nás nikto nevidel," povedala Hermiona. "Toto sú staroveké ruiny a to všetko."

"Žiaden problém," povedal a vyhĺbil dieru svojím prútikom. "Môžeme na ten náramok použiť Splývacie kúzlo a odstránime všetky dôkazy, že sme tú zem narušili." Potom sa postavil a otočil sa k Hermione. Hľadela na miesto, kde tá diera zmizla.

"Dokážeš to, Hermiona," povedal potichu, povzbudzujúco. "Jednou vecou, ktorou som si istý, je, že si dosť silná, aby si toto zvládla."

Klesla na kolená a opatrne vložila ten náramok do diery. Oči sa jej zaplnili slzami. Potom si vedľa nej kľakol Draco a potom, čo sa na ňu pozrel, začal ho zakrývať hlinou. Jedna slza spadla z jej zaplavených očí. Keď bola tá diera zakrytá, Draco sa postavil a vytiahol ju nahor so sebou. Chytil ju za ruku a silno držal.

"Chceš niečo povedať?" spýtal sa, skoro šeptom. Dážď stále mrholil, dopadal na kúsok práve rozkopanej hliny. Pokrútila hlavou. "Smiem ja?" zašepkal. Prikývla.

Draco si odkašľal. "Weasley."

Hermiona sa v duchu usmiala.

"Ron. Mocný čarodejník. Syn. Brat. Priateľ." Pozrel sa na temeno Hermioninej hlavy. "Jeho tvrdohlavosť, prudká povaha a zúrivá oddanosť bude chýbať všetkým, čo ho poznali. Niekto iný by mal o ňom teraz hovoriť; ja som nikdy k Ronovi nebol milý. Závidel som mu to, čo mal, pretože to bolo to, čo som ja nikdy nemal - celú rodinu ľudí, ktorí ho milovali. Pravda, nevlastnil veľa majetku, ale mal viac lásky než dokonca jeho rodina dokázala obsiahnuť. Delili sa o ňu s kýmkoľvek, kto ju prijal. Mal skutočných priateľov, ktorí by za neho obetovali život. Mal dievča, ktoré ho milovalo viac než si ktokoľvek iný zaslúžil."

Hermiona vzhliadla k nemu, zmätený výraz na tvári.

Draco pokračoval. "A hoci som ho nepočítal za svojho priateľa, bol to ten najbohatší chlapík, ktorého som kedy poznal."

Draco skutočne znel, ako keby myslel vážne, čo povedal. Bolo to také prosté, tá pravda, ktorú vyložil. Ale stále nedokázala plakať. Namiesto toho si nemohla pomôcť, aby sa nezasmiala nad Dracovou smútočnou rečou - ten koniec jej pripomenul film, ktorý na Vianoce videla. Plecia sa jej triasli a Draco ju objal a pritiahol bližšie k sebe. Uvedomila si, že si asi myslí, že plače. Pozrela sa na neho, jeho vlasy boli teraz mokré od dažďa, oblečeného od hlavy po päty v čiernom. Znova sa zasmiala, tentoraz nahlas  a Draco sa na ňu pozrel.

"Čo je smiešne?"

Pokrútila hlavou. "Nič."

Mlčanie. Obaja sledovali miesto, kde ten náramok pochovali, možno čakali, že sa udeje niečo vážne.

"Poďme dnu. Prší silnejšie," povedal Draco, keď ju ťahal za sebou, jeho ruka stále okolo nej. A v tej chvíli skutočne uverila, že ju ochráni a nielen teraz. Dokonca keď sa vrátia k Rádu, dokonca keď budú bojovať so smrťožrútmi.

Draco ju zaviedol späť do ich domčeka. Oboch ich usušil a potom sa uistil, či to zahrievacie kúzlo, ktoré použil na svoj plášť stále ovinutý okolo jej pliec, zostalo aktívne.

Keď sa obaja usadili na ich lavičke, Hermiona prehovorila. "Ďakujem ti, Draco. To bolo naozaj... pekné, skutočne."

"Iste. Myslel som to vážne. Pomohlo to nejako?"

"Cítim sa lepšie, ak je to, čo si myslel."

"Iste si smiala viac, než som očakával."

"Bolo to ironické, nemyslíš? Myslím, ty a hovoriť o Ronovi."

"Som rád, že ti to trochu prospelo."

"A o kom si to hovoril? O tom dievčati, čo milovalo Rona."

Pozrel sa na ňu s jasným zmätením."Nuž, myslel som teba."

Hermiona pokrútila hlavou. "Nie, neboli sme viac než priatelia."

Draco sa nepohodlne posunul. "Ach."

"To je okej."

V mlčaní, ktoré nasledovalo, Hermiona nepočula nič iné len dážď, neustále padajúci, udierajúci v rytme, ktorý si až dovtedy nevšimla. Pozitívny rytmus, rytmus nádeje, možno. "Draco, čo urobíme, keď prestane pršať?"

Otočil sa, aby vyzrel z okna  a potom sa pozrel znova na ňu.

"Myslím, že pôjdeme. Len, kedy sa mám s tebou vrátiť?"

"Nuž, stále nám zostáva týždeň dovolenky." Myšlienka, trasúca sa, krútiaca sa myšlienka sa vkradla Hermione do mysli a usídlila sa tam a prinútila ju venovať jej pozornosť. Samozrejme, bola to príjemná myšlienka, takže nebolo treba veľa úsilia, aby ju bolo počuť.

"Môžem týždeň počkať. Nájdem si nejakú dieru, kde sa ukryjem."

"Čo keby... čo keby si si nenašiel?"

Čudne sa na ňu pozrel.

Po ďalšom obrate zeme Hermiona prehovorila. "Už dlho som sa tak nezasmiala, dokonca predtým než zomrel. Áno, zoberiem ťa so sebou k Rádu a nedovolím im, aby ťa prekliali." Pozrela sa na neho, usmievajúc sa cez vlhké riasy. "Sľubujem." Opätoval ten úsmev, skrz stále červené a napuchnuté oči. "Len... musíš pre mňa niečo urobiť."

Prikývol. "Čokoľvek."

"Poď so mnou na zvyšok výletu. Rozosmej ma."

Zažmurkal  a ona vedela, že toto bol konečný test. Urobí - môže - toto urobiť? Kto bol tento muž? Dovolí jej spoznať ho?

Draco sa na ňu pozrel, jeho výraz podivne prázdny. Dal si načas s odpoveďou. "Prečo by si to chcela?"

Pokrčila plecami, teraz rozpačitá zo svojej ponuky. "Budeš v muklovskom svete, kde ťa nikto pravdepodobne nebude hľadať a je to lepšie než sedieť v nejakej diere, nemyslíš?" Došlo jej, že jej ponuku neprijme. Bolo to príliš skoro. Neboli ani priateľmi. Oni -

"Iste," povedal strnule. Pozrela sa na neho a on jej venoval napätý úsmev. "Skutočné prázdniny by boli vážne príjemné. Dokonca aj kebyže ich musím stráviť s tebou," povedal. Hermiona sa na neho spýtavo pozrela, ale videla, že sa teraz oveľa ľahšie usmieva. Slabo ho udrela do ruky, ale on sa strhol a chytil sa za rameno.

"Ach! Si v poriadku?"

"Áno. Len som sa dostal do malej šarvátky s mojím otcom, než som odišiel."

"Bolí to?"

"Len malá sečná rana. Budem v poriadku."

Hermiona sa na neho pozrela. "Takže, pôjdeš so mnou po zvyšok výletu, potom sa spoločne vrátime do Anglicka a ty sa vydáš Rádu."

"Áno." Zastal a na okamih sa odvrátil než sa na ňu uprene pozrel. "Dnes si ma videla v tom najhoršom, Hermiona. Chcem, aby si ma videla v tom najlepšom. Nech je to čokoľvek."

Dážď pokračoval po zvyšok dňa. Hermiona zostala v studenej chatrči so smrťožrútom, až kým obaja neboli príliš hladní, aby mysleli na niečo iné. Nakoniec  sa rozhodli čeliť dažďu, aby sa mohli najesť. Keď dážď búšil do dvoch postáv, ktoré vyšli z toho domu, tá menšia otvorila malý, červený dáždnik, určený len pre jedného človeka a podala ho tej vyššej. Vzal ho, usmial sa na ňu a držal ho nad nimi oboma. Dievča moklo z jednej strany a chlapec ju svojou voľnou rukou objal, aby ju k sebe pritiahol bližšie, preč z dažďa.

Kráčali mlčky starovekými ruinami, nezaujímali sa o to, kam idú či ako sa tam dostanú. Len kráčali vpred, dve postavy schúlené pod malým červeným dáždnikom, fliačik farby v šedom svete.

ooo

Verš na obrázku je z básne ´Červený dáždnik´ do Alicelotus. Link: TU.