Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 6: Bolesti hlavy a odhalenia

Nasledujúce ráno sa Malfoy zobudil, ako bolo jeho zvykom, na svitaní. Z miernej hrče v strede čela mu do tela prúdili vlny bolesti. Strhol sa ako si sadal, a keď odhŕňal zelené zamatové závesy okolo svojej postele s nebesami a zalialo ho svetlo, zhlboka zastonal.  Pretrel si oči, zdvihol sa z postele a rozmýšľal, či by bolo lepšie skočiť do ošetrovne po dávku Hollingworthovho zmierňovača bolestí hlavy alebo prežiť deň  s búšiacou hlavou a vyhnúť sa ďalšej kázni madam Pomfreyovej o hrôzach chlastania.

Rozhodol sa v okamihu, keď cez otvorené okno priletela malá hnedo-žltá sova a pristála na kufri pri nohách postele. Zvedavo na neho hľadela a držala pred sebou paprčku, na ktorej bol malým remienkom s rokfortským znakom pripevnený list. Malfoy si ho vzal, zmätený, kto by mu mohol z Rokfortského hradu chcieť niečo poslať sovou. Zamračil sa na list, len čo rozpoznal nechutne úhľadný rukopis, ktorý sa na ňom rozťahoval v dôkladných riadkoch.

Malfoy:

Príď na raňajky. Potrebujem sa s tebou porozprávať.

H.G.

Kým si myslela, že je, keď mu takto rozkazuje? Bol Malfoy, čistokrvný, slizolinčan, kapitán  metlobalového tímu, navyše hlavný prefekt. Nemá žiadne právo hovoriť mu, čo má robiť. Vzkypel tichým rozhorčením a zvažoval, že odignoruje jej výzvu a nechá ju tam celé ráno sedieť a čakať na neho. Strávil niekoľko úžasných chvíľ predstavovaním si presného odtieňa fialovej, ktorý by Grangerová dosiahla, keď by si uvedomila, že nepríde a nakoniec sa išiel obliecť. Nechcel, aby jeho neskoro-večerná námaha vyšla nazmar a myšlienka na výraz tváre jednej neznesiteľne dobrosrdečnej chrabromilčanky, keď si uvedomí, že je porazená, mu trochu miernila bolesť v búšiacej hlave.

O pätnásť minút neskôr už Malfoy energicky stúpal do Veľkej siene. Strhol sa zakaždým, keď mu skoré ranné slnko zo začarovaného plafónu zasvietilo do  očí. Kradmo skontroloval takmer prázdnu miestnosť.  Rýchlo zaregistroval, že okrem profesorky Aritmancie, ktorá vyzerala nepríjemne čulá ako rybička, jedného šiestaka z Bystrohlavu s nosom ponoreným hlboko do knihy, jeho a Grangerovej boli sami. Keď hovoríme o Grangerovej, nevyzerala, že by si veľmi užívala svetla, rovnako ako on. Jednou rukou si tienila oči  a vyžarovali z nej vlny zlej nálady.

Vzhliadla k nemu hneď, ako vstúpil do miestnosti a s chladným výrazom a odľahčeným srdcom čakala, až kým sa ku nej neprivliekol. Ako sa približoval, zbadal jej pohľad na svoje čelo a pocítil záblesk pochopenie a rozhorčenie naraz.

„Takže je to tvoja vina!“ vyprskla na neho. Zažmurkal a rýchlo si prehrával svoje nedávne činy, aby našiel niečo, čo vykonal, o čom by vedela a čo by v nej mohlo vyvolať prudký odpor, ktorý k nemu práve pociťovala.

„Čo je moja chyba?“ chcel vedieť. Keď zbadal, že vyťahuje prútik, radšej od nej poodstúpil.

„Tá hrozná bolesť hlavy,“ vysvetlila, postavila sa a začala prehliadať hrču na jeho čele. Odbil jej ruku, len čo sa priblížila, aby sa dotkla toho citlivého miesta. Zamračila sa na neho.

„Už sa nečudujem, prečo som to nedokázala zlepšiť. Strávila som pol hodinu, tým, že som sa snažila vyliečiť bolesť hlavy, s ktorou si sa zobudil ty.“ Zamrmlala niekoľko slov, zamierila prútikom na udreté miesto a Malfoy okamžite pocítil, ako bolesť ustupuje. Hermiona si uľavene vydýchla a znovu si sadla. Malfoy sa posadil vedľa nej. 

„Vďaka bohu. Už som si myslela, že mi tieto veci okolo empatie lezú na mozog a buď sa chystám zošalieť alebo vybuchnúť. Malfoy na to nepovedal nič (hoci neskôr zvažoval zvoliť zopár slov, ktoré by mali niečo spoločné s jej sporným časom slove „chystám“ a svojej absolútnej podpore poslednej možnosti), pretože mu náhle doplo, že z jeho slobodnej vôle sedí za chrabromilským stolom vedľa Hermiony Grangerovej. Nevedel, či tým bol zahanbený alebo pobúrený. Možno oboje.

„Nemusíš byť taký podráždený, Malfoy,“ okomentovala to Hermiona bez toho, aby na neho čo i len pozrela a naložila si niekoľko vajíčok na tanier. „Žiadny z tých tvojich odporných slizolinčanov tu ešte nie je a ja určite nikomu nepoviem, že si sa uráčil poraňajkovať s prostou muklorodenou a už vôbec nie, že u chrabromilského stolu.  Tvoja pochybná povesť zostane nepoškvrnená.“   Civel na ňu, pretože to ako interpretovala jeho pocity bolo tak presné a pretože sa vďaka tomu cítil ešte viac uviaznutý v realite.

„Prestaň,“  zamrmlal a natiahol sa po toast.

„Tak nebuď taký čitateľný“ odpovedala mu rázne. Bola na seba pyšná čo ho ešte viac namrzelo.

„Mala si aj nejaký dôvod, aby si ma sem predvolala ako takého domáceho škriatka alebo to bolo len pre potešenie z mojej spoločnosti?“ Bodnutie rozhorčenia pri zmienke o domácich škriatkoch (ktorá bola celkom úmyselná) sa jej na Malfoyove sklamanie nezjavilo na tvári a Hermiona začala rozprávať svojím slabo povýšeneckým hlasom ako na obchodnej konferencii, ktorým bola tak preslávená, a ktorý Malfoyovi v súčasnosti liezol na nervy rovnako ako v prvom ročníku.

„Hľadala som v knižnici niečo o tom elixíre a objavila som, že má veľmi zriedkavý postranný účinok. V tejto oblasti ešte nebolo robených veľa výskumov a tak som našla len málo informácií,“ vysvetlila mu a zarazila sa.

„Ja viem,“ povedal Malfoy skoro žalostne. Dobre si spomínal na včerajšie dlhé zbytočné hodiny hľadania. Hodila na neho čudný pohľad a on mohol cítiť, ako ju jeho odpoveď zmiatla. Aspoň to mu spôsobilo trochu potešenia.

„Volá sa to efekt Iunctus Mens,“ pokračovala, popri čom hľadala v taške precízne poskladaný kus pergamenu s  ošklbaným krajom, ktorý Draco spoznal ako chýbajúcu stránku. „Chlapík menom Cracatus Hopper to študoval v päťdesiatych rokoch.“

„Ja viem,“ zopakoval Malfoy, tentoraz s malým úškrnom. S týmto najnovším prerušením sa jej zmätenie stalo podozrievavejším.  Prižmúrila oči a pozorne si ho obzerala. Nepohodlne sa  zamrvil pod jej medovo-zlatým skúmavým pohľadom.

„Niečo vieš,“ povedala vyčítavo. Pokrčil plecami a ďalej si pozorne natieral svoj toast maslom.

„Možno,“ odpovedal jej vyhýbavo. Svoju hru si ohromne užíval.

„Okamžite so sebou prestaň byť tak prekliato spokojný Malfoy!“ vyštekla nahlas, čím pritiahla pozornosť energického profesora a horlivo študujúceho bystrohlavčana, ktorí vyzerali, akoby si až teraz všimli svojráznu dvojicu sediacu pri vyľudnenom chrabromilskom stole. Hermiona sa na nich zahľadela a stíšila hlas na divé šepkanie. „Povedz, čo si našiel.“

„No, čítal som si Hopperove zverejnené práce a jeho osobné poznámky...“

„Ty si čo?“ prerušila ho Hermiona s očami zoširoka otvorenými a náraz jej šoku ho skoro zrazil zo sedadla. Rýchlo sa pozbieral, odhryzol si kúsok zo svojho toastu a strúsil si neexistujúce omrvinky z svojho čistučkého čierneho habitu.

„Veru. Vieš, môj otec sa rozhodol zozbierať niektoré hodnotné originály a Hooperova práca, spolu s jeho osobnými poznámkami kúpenými na jednej aukcii, náhodou bola práve medzi tými, ktoré som si so sebou vzal do školy.“ Z Hermiony vyžarovala trpká závisť a Malfoy si to užíval tak veľmi, že začal trochu považovať ich spojenie za šťastie.

„Ani Rokforstká knižnica nebola schopná získať kópie Hopperovej práce. Vyšli pred rokmi. Pýtala som sa madam Pinceovej.“

„Grangerová, môj otec má podstatne väčší vplyv ako madam Pinceová.“ Pripomenul jej Malfoy samoľúbo. To ju ešte viac rozzúrilo a on si všimol, ako sa jej začali lesknúť oči.

„Chcel si povedať, že má viacej peňazí,“ vyprskla a odstrčila jej vajíčka od seba, akoby stratila chuť. Malfoy mal tak dobrú náladu, že ju nechal urážať svojho otca.

„No späť k môjmu príbehu. Našiel som zmienku o jeho asistentke, ktorá objavila spôsob ako paralyzovať toto mizerné spojenie, alebo čokoľvek čo to je. Myslím, že odpoveď na všetko je v jej denníkoch.“ Hermiona mu venovala úškrn, ktorý dokonca predčil ten jeho.

„Ak by si sa obťažoval skutočne venovať pozornosť drahocennému kusu histórie, ktorý si bezpochyby šmaril na zem, len čo si s ním skončil,“ povedala ostro, „vedel by si, že denníky Delilah Jamesovej sa stratili, keď sa vydala.“ Malfoy si vo svojom vnútri užíval. Vedel, že mohla vycítiť jeho nafúkaný pocit triumfu a rovnako vedomie o tom, že ju to neskutočne vytáča. Z jedného z vreciek jeho habitu si vytiahol svoj pozorne poskladaný kus pergamenu a podal ho Grangerovej pričom ju odkázal na určitý odsek. Pergamen bol starý a zažltnutý a bol to nepochybne Hopperov rukopis. Vyzeralo to ako úvod do výskumného protokolu alebo denníka. 

Delilah mi neodpovedá na sovy. Nikdy neodhalila jej spôsob predo mnou alebo Jamesom a teraz sa obávam, že bude navždy stratený. Delilah nebola nikdy sentimentálna, ale takisto by mi neodoprela takú hodnotnú informáciu, ktorá by mohla mať tak veľký efekt na moje životné dielo. To sa na ňu nepodobá. Viním za to jej manžela, ktorý je oveľa chladnejší a zdržanlivejší, ako by ona niekedy mohla byť a rovnako zvyšok Malfoyovcov, ktorí ma nielenže pripravili o cennú asistentku, ale pripravili celý svet o skvelú myseľ.

„Vzala si Malfoya,“ vyslovila Hermiona meravo.

„Presnejšie môjho prastrýka Blakea,“ odpovedal Malfoy. „Jej denníky sú v rodinnom archíve. Poslal som Matke sovu. Mali by prísť so zajtrajšou poštou.

Hermiona na neho chvíľu hľadela neschopná slova. Potom však pocítil divný nával bolestivého tlaku medzi jeho očami a Hermiona si z povzdychom stlačila koreň jej nosa.

„Myslím, že sa vracia moja migréna,“ zastonala spoza svojich rúk. Malfoy sa iba uškrnul a odhryzol si ďalší lahodný kúsok z toastu.