All Characters belong to JKR . Autor originálu Broken : inadaze22
"Pocítil niečo blízke ľútosti k žene pred ním. A kým to nekonečne Draca rozrušovalo, to, čo ho znechucovalo najviac zo všetkého, bol mučivý fakt, že niekto či niečo zlomilo dušu Hermiony Grangerovej k nepoznaniu."
Link na originál: http://www.fanfiction.net/s/4172243/27/Broken
Prvú časť kapitoly venujem: denice, JANYE, Lucka, Maenea, anonym, 3lucky, teriisek, Izzy, 32jennifer2, Elza, Pavlina, wanilka, JSark, Chantal, Carma, gama, Ela, Jin, doda357, komete, tonks, guaita, HOPE, Osiris, Natalie, ladyF, Monie, soraki, lucky, Jacomo, jerry, Hanna, Do_MuSh
Tentoraz špeciálne venovanie LadyF a Jacomo.
Kapitola dvadsaťtri: Niekde inde hodiny tikali - časť druhá
Časť 1: Potom možno
Vysoké stojace hodiny v rohu miestnosti zazvonili svoju melódiu, aby signalizovali začiatok novej hodiny.
Hermiona si práve pripomenula, aké namáhavé bolo po hraní sa upokojiť jedného aktívneho chlapčeka a došlo jej, že tlmiť Teddyho bolo skoro ako odškrabnúť si čerstvú chrastu; kontraproduktívne a mierne bolestivé. Ale keď sa asi po hodine 'schovky' zrútili na gauči, prekvapil ju tým, že zaspal v polovici svojej vyžiadanej rozprávky.
Bola o tom, ako po prvý raz stretla jeho mamu.
Teddy si najprv oprel hlavu o jej plece, ale čoskoro ju nadvihol, schmatol vankúš, položil jej ho do lona a oprel si hlavu naň. Kým spal, Hermiona opatrne položila ruku na jeho hlávku a hrala sa s jeho vlasmi, ktoré sa premieňali medzi tyrkysovou a kobaltovou modrou s každým jeho nadýchnutím.
Hranie s Teddym upokojilo jej nervy, uľavilo jej mysli a otupilo bolesť v jej srdci. Zdalo sa, že by urobil aj nemožné, aby u Hermiony vyvolal úsmev; so šťastným úsmevom vyskakoval z náhodných miest a bežal dokolečka, aby sa vyhol zajatiu, keď ho objavila.
Teddy uspel vo svojej misii.
Nedokázala si spomenúť, kedy naposledy bola taká uvoľnená. Uplynulé štyri dni boli dlhým a stresujúcim duševným (a dokonca fyzickým) testom pokroku, ktorý urobila a bolo príjemné len existovať. Nezáležalo na tom, že to 'bytie' v podstate znamenalo hrať sa hry so šesťročným dieťaťom. Bolo to obyčajné a presne to potrebovala.
Tá uvoľnená atmosféra ovplyvnila aj Pansy. Strávila tú hodinu srdečným smiechom zakaždým, keď Teddy vystrelil z nového (a nápaditého) úkrytu. Hermiona sa obzrela na teraz čítajúcu priateľku a láskavo sa usmiala. Počuť Pansyin smiech jej urobilo dobre. Počuť smiať sa samu jej tiež urobilo fajn. Potrebovali sa smiať.
Vzdychla si a znova prehrabla prstami Teddyho farebné vlasy. Nepreriekla sa a nenazvala ho znova Matthewom, pretože Hermionina myseľ znova nadobudla kontrolu nad Hermioninými ústami. Teddy nebol Matthew. Nikdy nebude Matthew. Bol iný, vyzeral inak a znel inak. Keď zvraštil nos, pripomínal jej Remusa. A keď zakopol na koberci a sám na sebe sa zasmial, bol absolútne presná Tonksová. Jeho rodičia.
"Hermiona?"
Keď sa vytiahla z myšlienok, pozrela sa na Pansy. "Áno?"
Zatvorila knihu s počuteľným buchnutím. "Nie je ti niečo?"
Čarodejnica sa na chvíľu zamyslela, než zvraštila nos. Bola v poriadku? Trochu ju bolelo srdiečko a bola k smrti unavená, ale myseľ mala neuveriteľne jasnú. "Áno, myslím, že som."
Pansy sa smutne usmiala. "Bol to dlhý deň, však?"
"Dlhý, ale celkovo nebol taký zlý," zamrmlala, keď sklonila zrak k mierumilovne spiacemu chlapcovi. "Zo všetkého tohto nešťastia vzišlo niečo dobré." A myslela to viac než len v jednom zmysle.
"Naozaj som nečakala, že tými dverami uvidím vojsť Andromedu."
Hermiona sa ostýchavo usmiala. "Prekvapená?"
"Totálne. Čo si myslíš, že sa teraz deje?"
Pozrela sa na Teddyho meniace sa vlasy a zľahka sa dotkla jeho hlávky. "Dúfajme, že bude ako Draco a začne proces posúvania sa vpred."
Zvedavo: "Ako - čo Draco urobil?"
"Zahádzal Luciusov hrob."
Pansy bola zmätená. "Prečo to urobil? Nemajú byť na túto prácu nejakí ľudia?"
Prikývla. "Áno, ale poslal ich všetkých preč."
"Pri Merlinovi, Draco je v tom riadne hlboko."
"Nie, nie je," obhajovala Hermiona a potom sa na chvíľu zastavila. "Je to naozaj komplikované, Pansy, ale bolo to niečo, čo musel urobiť. Jediné, čo som mohla urobiť ja, bolo dívať sa."
Čarodejnica zvraštila nos. "Prečo si mu nepomohla?"
Pokrčila plecami. "Musel to urobiť sám. Nepotreboval, aby som ho držala za ručičku."
Pansy bola niekoľko minút ticho. Vyzeralo to, ako keby upadla do zadumaného mlčania, ale Hermiona ju poznala lepšie. Myseľ tej čarodejnice bola v pohybe. Mohla skoro počuť, ako sa jej myšlienkové pochody valia po dráhe niekam, kam nemali čo zájsť. Jej čiernovlasá najlepšia priateľka položila knihu na stôl a zdvorilo si prekrížila nohy. "Mám otázku."
"Uh - ach," odpovedala opatrne Hermiona.
Uvoľnene sa usmiala. "Nič, s čím by si si mala robiť starosti, ale s Blaisom sme boli zvedaví..." Pansy zmĺkla.
"Zvedaví na čo?"
Trochu znepokojene sa hrala so svojimi vlasmi. "Nuž, ohľadne teba a Draca."
Nastala malá pauza.
"Dobre... v akom zmysle?"
Pansy sa trochu začervenala. "V romantickom."
Hermiona by sa zasmiala, keby nebola taká prekvapená. "V tom sa nič nedeje."
"Vy dvaja sa držíte za ruky," zdôvodňovala.
"A tým mieriš kam? Množstvo ľudí sa drží za ruky s niekým, s kým nie sú romanticky spojení. To nie je vážne."
"Máš pravdu. Množstvo ľudí sa za ruky drží, ale nie Draco Malfoy. Nedokážem si spomenúť na poslednú ženu, ktorej dovolil držať ho za ruku," Pansy sa zachichotala. "Dokonca si nedokážem spomenúť na poslednú ženu, ktorej niekedy dovolil stáť tak blízko pri ňom ako tebe." Zastala a nadvihla kútiky úst. "Dajme tomu, neobviňujem ho za to. Videla si ten druh ženských, s ktorými chodil? Blbane, celá tá banda a on s nimi tak jednal. Ale ty -"
To, čo naznačovala, bolo smiešne, prinajmenšom. "To je absurdné."
"Okrem jeho matky sa k tebe správa lepšie než ku komukoľvek, dokonca lepšie než ku mne."
Hermiona si poškrabala hlavu a nedôverčivo sa zatvárila. "Myslím, že si trochu smiešna."
"A ja si myslím, že ty si trochu slepá," odvetila svojej priateľke, ale pokračovala po tom, čo tie slová nechala na chvíľu visieť vo vzduchu. "Ale on tiež – vlastne nie je tak slepý, pretože je v plnohodnotnom popretí."
"Plno - čo? Popretí? Čoho?"
"Teba, nepochybne," odpovedala Pansy, ako keby to bolo také jasné, keď prevrátila oči.
"Nemá byť v akom popretí, Pansy, mňa najmenej zo všetkého."
"O čom rozprávaš?" Odfrkla si. "Draco si dáva popretia na raňajky!"
Hermiona na chvíľu zízala než vyhlásila. "Sme len priatelia."
"Viem, že možno preháňam a ty možno nie si pripravená ani premýšľať o tejto stránke svojho života, ale si si istá? Myslím, naozaj, si si na sto percent istá, že ty a Malfoy nie ste viac než len priatelia?"
Žiadne zaváhanie. "Nie sme."
Pansyine modré oči sa spojili s jej. "A si si istá, že neexistuje žiadna možnosť byť niečo viac?"
"Sme priatelia a nuž..." Priatelia. Hermiona zmĺkla, keď množstvo zmätených myšlienok o priateľstve a všetkom ostatnom si podrobovalo jej myseľ. Urobila tak veľa chýb, keď prišlo na priateľstvo. Nehovorila, že jej dávne priateľstvo s Harrym a Ronom bola chyba, ale mohla veci zvládnuť lepšie. Mohla veci urobiť inak. Mohla položiť hranice. Mohla si udržať odstup...
Zo všetkých správnych a pravých dôvodov dovolila, aby sa zaplietla do ich životov. Dovolila im naložiť jej na plecia tak veľa záťaže a zavesiť nad jej hlavu očakávania - očakávania, v ktorých občas zlyhala, aby im vyhovela. Zlyhania. Jej život bol plný zlyhaní. Zlyhala v tom byť dcéra. Zlyhala v tom byť matkou. Zlyhala v tom byť priateľkou. Zlyhala byť v tom byť kamarátkou. Hermiona zažmurkala. Nie, nie, to nebola pravda. Urobila isté chyby, ale nezlyhala. Urobila všetko, čo mohla pre svojich rodičov, ale osud si ich s Matthewom vzal. A pokiaľ ide o Harryho a Rona, keď sa všetko povedalo a urobilo, učinila rozhodnutia a oni sa rozhodli tiež.
Jej rozhodnutia ju zaviedli niekam úplne inam a neočakávane. Zaviedli ju do pekla a spiatky. Zaviedli ju na pokraj šialenstva. Tiež ju zaviedli k novému začiatku. Jej rozhodnutia ju zaviedli k Pansy, ktorá začala ako niekto, o kom si Hermiona nemyslela, že mu môže veriť, ale teraz bolo všetko inak. Jej rozhodnutia ju tiež zaviedli k Blaisovi, ktorý bol silný a spoľahlivý a rozumný. Ale, potom, ju zaviedli na to najviac neočakávané miesto. K Dracovi Malfoyovi.
Z nejakého dôvodu rešpektovala ich priateľstvo o trošku viac než tie ostatné. Bolo to asi tým, že nemal veľa priateľov a bolo to asi tým, že sa ťažko niekomu otváral. Menili sa. Veci medzi nimi sa menili tiež. Nie, bola ublížená, ale nebola slepá. Ale nebola si celkom istá ako a čo sa menilo. Ale, z nejakého dôvodu, nechcela, aby sa veci zmenili priveľmi, pretože bola vystrašená, že stratí ďalšieho priateľa. Takže sa šťastne nepohne z miesta, zostane tam, kde je, aby sa nemusela pohnúť vpred.
"Nechcem, aby sa niečo zmenilo," povedala po pravde Pansy.
"Niektorá zmena je nevyhnuteľná. A pretože to ty si mi robila kázanie o zmene, mala by si to vedieť," odpovedala Pansy. "Zmena ti pomôže dozvedieť sa viac o sebe a o ľuďoch okolo teba."
Vedela o Dracovi veľa, asi viac než vedela o Pansy a Blaisovi. Na ňom bolo tak veľa vrstiev, zopár roztvorila a k iným sa ešte celkom nedostala. Prešla dlhú cestu od myslenia si, že je bezcitná osina v zadku. Cítila sa s ním príjemne a Hermiona nechcela, aby sa z akéhokoľvek dôvodu to pohodlie zmenilo na niečo trápne. Malfoy bol dobrý človek, keď ste ho mali za priateľa a možno bol dokonca lepší priateľ než Pansy. Nuž, v tomto prípade tomu tak nie je. Boli to odlišné typy priateľov.
Pansy bola jej podpora, jej barla; udržiavala Hermionu stáť, keď jediné, čo chcela, bolo rozpadnúť sa. A Draco bol, nuž, bol viacej ako kompas. Nie vždy vedela, kam ide, ale jeho slová jej vždy ukázali správny smer; vždy jej ukázal, kde jej sever. Hermiona bola stratená, až kým jej nevedomky neukázal cestu. Zaviedol ju ku kraju. Prinútil ju konečne vidieť, že kráča po skazonosnej ceste. A keď spadla, skočil za ňou...
Hermiona sa zadumane mračila.
U Merlina, za posledných šesť mesiacov urobil kvôli nej tak veľa; z pomyslenia na to všetko sa jej roztočila hlava. Draco Malfoy ju provokoval, nareval na ňu, načúval jej a rešpektoval ju; prišiel jej na pomoc, zachránil jej život, poskytol jej miesto, kde zostať, stál pri nej, objímal ju po dobu, ktorá sa zdala byť hodinami a chránil ju pred všetkými formami ublíženia. Pri ňom si verila, ale viac než to, verila jemu. Záležalo mu na nej; jeho činy, hoci nenápadné, to dokázali. Hermione úprimne záležalo na ňom; toľko bola pravda. A teraz, keď o tom premýšľala, možno jej na ňom záležalo trošičku viac než normálne, ale nebolo to viac než by si nezaslúžil.
Tá myšlienka samotná ju vystrašila na smrť.
"Hermiona?"
Rýchlo zažmurkala, vrátila sa do reality, kde na ňu Pansy zízala s obavami vo svojich modrých očiach. "Prepáč," zamrmlala trasľavo, keď sa maznala s Teddyho vlasmi. Z nejakého neznámeho dôvodu sa jej prsty neprestali triasť. Čarodejnica zavrčala sklamaním predtým než zamrmlala: "Len som premýšľala."
"Ach, pri Merlinovi, ty sa trasieš, Hermiona. Prepáč mi, nemyslela som to -"
"Nie, to je v poriadku," bola jej roztržitá odpoveď. Nedokázala prestať premýšľať. Ani za nič na svete. A čo bolo horšie, nedokázala prestať premýšľať o Malfoyovi. Krucinál, Pansy.
Niežeby bol tým najlepším človekom. Bol druhý uchádzač o cenu "Najzmätenejší človek nažive"; cenu, ktorú by ona vyhrala ľavou zadnou. Nuž, možno nie ľavou zadnou. Zdalo sa, že sa veci medzi nimi obrátili. Kým sa ona zlepšovala, on sa zhoršoval a ani to nebolo tak, že by za to mohol obviňovať smrť svojho otca.
Teraz, keď konečne mohla o tom premýšľať, jeho zostup započal mesiace pred Luciusovou smrťou. Prehrávala si všetky jeho slová s ktorými sa jej zdôveril, počas celej tej doby. Nebolo ich mnoho, ale vykreslili slušný obraz bolesti, v ktorej bol. Tiež vykreslili slušný obraz toho, čo za muža bol. Možno, nebol taký pokope, ako prinútil svet myslieť si. Možno bol zraniteľný, teraz väčšmi než kedy predtým. A možno - možno bol tiež trošku stratený.
A to bolo utešujúce.
Nebola sama v jej hľadaní návratu k akémusi stavu normálnosti. Mala Malfoya, ktorý pravdepodobne hľadal to isté a vďaka tomu ju podivne hrialo u srdca. Koho lepšieho mať so sebou na tejto ceste než Draca Malfoya? Nebol stelesnením dokonalosti, nebol svätec a mal viac kostlivcov v skrini, než si kedy dokázala predstaviť.
Ten muž bol nezahojený, zlomený, skutočný, ale pravdivý.
Pravdivý.
"Nechávam to tak," riekla Pansy s presvedčením. "Jasne to nie je naša vec snažiť sa určiť, čo sa deje medzi tebou a Dracom."
"Nie, to nie je," zamrmlala neprítomne Hermiona, keď jej nekontrolovane vírila myseľ.
Sedeli mlčky, až kým znepokojená čiernovlasá čarodejnica nakoniec nepovedala: "Možno to nie je moja vec, ale poviem to aj tak. Myslím, že si vystrašená."
Uprela oči na svoju priateľku. "Vystrašená? Z čoho?"
"Zo všetkého - nuž, všetkého, čo sa týka opačného pohlavia."
Hermiona sa zamyslene zamračila. "Možno som." Potom sa znova zamyslela nad jej trápnym ústupom, keď zbadala Malfoya v uteráku a opravila sa. "Nie. Nie možno. Viem, že som."
"Prečo?"
"To je dosť hlúpa otázka, nemyslíš? Mám všetky dôvody sveta, aby som bola."
"Pravda, ale ja rovnako."
"Ty máš Blaisa."
"Ja som mala Blaisa vždy. Len som bola príliš slepá, aby som to videla. Presne ako ty máš Draca, ale si príliš slepá, aby si ho videla - alebo si príliš vyľakaná, aby si ho videla."
Hermiona sa strhla. "Ja- ja sa nechcem o tomto baviť -"
"Nemôžeš to celú večnosť ignorovať. Nemôžeš dovoliť, aby ťa brzdil tvoj strach. Pravda, ty a ja máme všetky dôvody k tomu, aby sme sa báli vzťahov, ale tiež máme všetky dôvody k tomu, aby sme sa pokúsili s tým strachom bojovať. Chceš sa vyliečiť, že?"
Potichu: "Samozrejme."
"Takže, zvíťaziť nad svojím strachom je tiež súčasť liečenia. Nemôžeš si vybrať, s akými stránkami svojho života budeš pracovať a pred tými ostatnými stále utekať. Jednoducho musíš brať jeden problém za druhým tak, ako vychádzajú na svetlo, vieš?" Zastala na chvíľu. "Nemaj pocit, že musíš urobiť to, čo som povedala, ja ťa nenútim. Len sa ťa snažím prinútiť premýšľať. Len chcem, aby si bola šťastná a kým to vždy neznamená mať nejaký vzťah, myslím, že by ti urobilo dobre, keby si otvorila svoje srdce tak veľmi, ako si otvorila svoju myseľ."
Hermiona zízala na Pansy dlhú dobu a snažila sa prísť na to, kedy začala byť tak hrozne rozumná.
A kým sedela na tom gauči a prehrabávala sa prstami v Teddyho tyrkysových vlasoch, urobila zopár rozhodnutí o svojom živote. Mala každý dôvod sveta, aby ignorovala Pansyine slová múdrosti, ale možno bol čas načúvať, možno bol čas zložiť si klapky z očí, možno bol čas znova zaviesť ďalšie slovo do svojho slovníka - ach, do pekla.
Najprv priatelia, a teraz... do pekla. Hermiona sa zhlboka nadýchla. Vzťahy.
Čarodejnica sa prikrčila.
Už si sľúbila, že nabudúce, keď niekomu dá svoje srdce, bude ohľadne príjemcu opatrnejšia. Ale na tej úvahe bolo niečo viac. Nedovolí si dostať sa k niekomu blízko, ak si bude myslieť, že ju zradí. Možno to bolo sebecké, ale ak sa mala niekomu otvoriť, urobí to podľa svojich podmienok.
A nie, nevystaví samu seba situácii, kde by ju mohli zradiť, znova. Toho už stačilo a nebude žiadne ďalšie klamanie, aby chránila niekoho iného; zmrzačila si dušu už dosť kvôli dobru iných. A ani žiadni klamári. Možno získajú jej pozornosť, ale nezískajú ju. Mohla sa na nich pozerať, ale v skutočnosti ich neuvidí. Mohli počuť ako rozpráva, ale nebudú v skutočnosti počuť jej hlas. Môžu stáť rovno pred ňou, ale budú neviditeľní.
Hnedé oči sa premýšľavo prižmúrili.
Ale čo ak neboli falošní a neuskočia pred jej dokonale vybudovanými hradbami? Čo keď sa im nejako podarí pomôcť jej von z jej plášťa obranného postavenia a odstrániť tie tmavé okuliare, ktoré strážia jej oči? Keby sa posadila a na chvíľu zostala, potom možno...
Keby boli trpezliví a odpúšťajúci, pokojní a úprimní, rozumní a dôveryhodní, potom možno. Keby boli silní a pravdiví, pretože len Merlin vedel, že potrebuje počuť pravdu (bez ohľadu na to ako krutú), potom možno...
Keby jej pomohli porozumieť veciam, ktoré jej ušli, potom možno. Keby ju mohli držať za ruku, keď kráčala po ceste uzdravenia, potom možno. Keby mohli silnieť, keď silnela ona, poznávať, keď spoznávala ona a zmeniť sa, keď sa menila ona, potom možno. Keby dokázali porozumieť a prijať jej slzy, potom možno. Keby ju jednoducho mohli objímať tak tuho bez toho, aby sa vyplašili, keď sa roztrasie strachom, potom možno. Keby ju dokázali len objímať dovtedy, kým tie hlasy a výkriky zmĺknu v jej hlave, potom možno...
Možno by mohla znížiť svoje opevnenia a otvoriť sa bez strachu z odmietnutia a zrady. Možno by sa mohla uvoľniť, zvíťaziť nad svojím strachom a dýchať o trochu ľahšie.
Potom možno...
Zvuk otváraných dverí vyplašil Hermionu z jej myšlienok. Obzrela sa cez plece a usmiala sa na dve sestry, ktoré vošli, ruka v ruke. Narcissa mala červenú tvár a líca zmáčané slzami, ale vyzerala lepšie, skoro odľahčene. Andromeda sa usmievala a jej úsmev zosilnel, keď zachytila pohľad na spiaceho Teddyho. "Aký bol?"
Skôr než mohla Hermiona otvoriť ústa, Pansy odpovedala: "Perfektný. Hrali sme sa na 'schovku, nevolá sa to tak?"
"Áno," prikývla Andromeda s úsmevom. "V ukrývaní je Teddy fakt dobrý. Raz mi trvalo dve hodiny, kým som ho našla. Musela som ho vylákať z jeho úkrytu zmrzlinou." Pustila sestrinu ruku, kľakla si pred Hermionu a pohladila láskavo svojho vnuka. "Teddy, láska." Malý chlapček zastonal a mávol po nej, ako keby bola otravná mucha. "Teddy, zobuď sa," prosila potichu.
Hnedé oko sa pomaly otvorilo. "Nana?"
Usmiala sa. "Chcel by si ísť do parku s -?" Andromeda nikdy svoju otázku nedokončila.
Teddy vyletel. Bol trochu dezorientovaný zo spánku, ale vykríkol vzrušením. "Áno! Môžeme zobrať slečnu 'Minie a slečnu Pansy?" Pozrel sa na Hermionu a Pansy s veľkými očami. "Pôjdete?"
Usmiala sa. "Možno nabudúce, dobre Teddy?"
Zatváril sa trochu váhavo. "Sľubuješ?"
Pansy bola tá, ktorá odpovedala. "My sľubujeme."
Rýchlo ju objal, zoskočil z gauča, objal Pansy a skákal rozjarene ku dverám. Zdvihla sa na nohy a sledovala, ako venoval Narcisse podivný pohľad, než sa dosť nečakane spýtal. "A ty ideš s nami?" Narcissa prikývla. Chvíľu premýšľal. "Rozhojdáš ma naozaj vysoko na hojdačke?" Tá otázka čarodejnicu prekvapila, ale znova prikývla; nepatrný úsmev sa objavil na jej tvári. Bolo to, ako keby bola stratená v spomienkach. Teddy sa uškrnul a okamžite začal štebotať o tom, prečo má tak veľmi rád park.
Hermiona bola taká zaujatá tým rozhovorom, že úplne zabudla na Andromedu. Nuž, to platilo až dovtedy, kým jej nepovedala: "Viem, že dnešok musel byť pred teba ťažký."
Pozrela sa na ruky a spýtala sa: "Čo máte na mysli?"
Andromeda na chvíľu zmĺkla, povzdychla si skôr, než sa priznala. "Harry mi povedal... všetko."
Napla sa len pri zmienke jeho mena, ale nepovedala nič.
"Vieš, prišiel ku mne, keď to prvý raz zistil."
Napäto zamrmlala. "Nie, to som nevedela."
"Nuž, prišiel. Bol taký nahnevaný, taký ublížený, a tak naprosto zlomený, že skoro nedokázal logicky uvažovať. Niekoľko hodín rozprával o tom, ako sa cíti, čím prechádza a čo stratil, ale musela som mu pripomenúť, že nie je jediným človekom, čo utrpel stratu. Musela som mu pripomenúť, že nie je jediným človekom, ktorý je zlomený. Samozrejme, bol tvrdohlavý ako vždy, ale po nejakom čase v Grécku, na moje naliehanie myslím, že sa vrátil do Británie s väčším pochopením."
Odfrkla si.
"Mala by si vedieť, že Harry nie je zlý človek. Spravil niekoľko chýb, rýchlo predpokladal, ublížil ti a zradil tvoju dôveru -"
Hermiona zalapala po dychu. "Ako vy -"
Andromeda ju láskavo prerušila. "O tom mi tiež povedal. Je mu to tak ľúto."
"Nuž, to mi môže povedať sám." Odpovedala tvrdohlavo.
"Nie, nemôže. Nebudeš sa s ním rozprávať."
"A prečo by som mala?" Tá otázka znela zatrpknuto dokonca jej ušiam. Nechcela už viacej byť zatrpknutá, ale bolo ťažké potlačiť tie pocity. "Myslím, že to už nikdy nebude medzi nami rovnaké. Ja som sa pokúsila. Myslela som, že by sme sa možno mohli pokúsiť napraviť to, čo sa pokazilo, ale nie som si istá, či mu môžem vôbec veriť. Povedal to Ginny, dokonca keď som mu povedala, aby to nerobil. Ja -" Upokojujúco sa nadýchla. "Nechcem sa o tomto baviť."
"Prečo nie? Dobre, chápem, že povedal Ginny o vašom synovi, ale prečo je to taký problém?"
Srdce jej uháňalo o závod. Slová staršej čarodejnice boli trochu nečakané na jej vkus, a predsa zostala pokojná a povedala jej: "Nepoznáte obe strany toho príbehu."
Andromeda zamyslene zmĺkla. "Máš pravdu," zmiernila trochu. "Ospravedlňujem sa. Odpusť mi, že som bola taká príkra."
Strnulo slabo prikývla. "Chápem," a potom si vzdychla. "Neviem, aký je váš vzťah s Ginny, ale ja jej neverím, že uchová moje tajomstvá. Nevideli ste ten výraz na jej tvári, keď zistila, že Matthew je Harryho. Myslela som, že mi môj dom roztrhá na kusy. Je to ten druh hnevu, ktorý sa nestratí s dovolenkou a prísľubom svadby v bielom. Jednoducho nezmizne."
"Možno je lepšie, že to vie."
Hermiona sa zamračila. "Ako to môžete povedať?"
"Ľahko, pretože viem, že nie všetko môže zostať tajomstvom naveky."
"Je to moje právo uchovať to ako tajomstvo. Mám právo na súkromie. Nechcem, aby môj život rozoberali na predných stránkach novín. Ani teraz, ani nikdy. Netajím ho z hanby, verte mi, nehanbím sa za Matthewa. Bol to môj syn, a je to moje právo ako matky chrániť jeho pamiatku. Viem, že existujú ľudia, ktorí by roztrhali jeho pamiatku na kusy, keby sa im poskytla tá príležitosť a správne množstvo galeónov. Je to moje právo veriť komukoľvek, komu chcem, je to moje právo povedať to komukoľvek, komu chcem a Harry ma oň pripravil. On -"
"Asi si zaslúži tvoj hnev, ale Hermiona, napriek všetkému, toto nie je o tebe a ňom. Toto nie je o tajomstvách. Toto je o otcovi, ktorý chce stále spoznať svojho syna; toto je o liečení matky a jej posune vpred, toto je o vás dvoch, ktorí prestavujete a znova žijete. Hermiona, on je človek. Robieva chyby, ale tak aj ty. Potrebuješ mu odpustiť," povedala jej rozhodne Andromeda.
"Odpustila som predtým -"
"Odpusť znova. Vy dvaja nemáte čas, aby ste ním na toto plytvali. Je načase v tomto dospieť, pretože nepotrebujete žiaden ďalší žiaľ. Znie to, ako keby si strávila priveľa času ľutovaním."
"Máte pravdu. Potrebujem mu odpustiť, zase." Nie len pre jeho dobro, ale aj pre jej. Znova sa zatáčala tou cestou a nechcela sa vrátiť tam, skadiaľ prišla. "Vy niečo ľutujete, Andromeda?"
Andromeda oprela ruku Hermione na chrbát a odpovedala: "Nie, neľutujem. Myslím, že sa všetko deje z nejakého dôvodu. Tie ťažké časy, ktoré si podstúpila, len posilnili tvoj charakter. Prinútili ťa nájsť silu, keď si si myslela, že žiadna nezostala. Ja som prijala bolesť, uchovala si radosti a odpustila tým, ktorí potrebovali odpustiť, dokonca aj keď si to nezaslúžili. Keby som to všetko musela urobiť znova, nezmenila by som jedinú sekundu." Zastala zamyslene. "Ty to môžeš povedať, Hermiona? Môžeš povedať, že žiješ bez ľútosti?"
"Z väčšej časti... môžem, ale sú chvíle, keď chcem mať znova obracač času, aby som sa mohla vrátiť späť a znova vytvoriť svoj život. Sú časy, kedy premýšľam 'keby tak'-" Hruď jej oťažela. Keby tak.
"Toto, moja drahá, sú tie najsmutnejšie slová na svete."
ooo
(Medzitým)
Časť 2: Rozhodnutia
Jediné, čo bolo počuť, bol zvuk tela narážajúceho o zem a chladné, vypočítavé zatiahnutie. "Dobre, dobre, toto je zaiste zmena okolností."
Posledných štyridsaťpäť sekúnd jeho života sa zlialo dokopy a on si uvedomil, že sa usiluje zastaviť roztočenú myseľ, ale bolo to zbytočné. Ako dopekla dospeli do tohto bodu? Prečo sa do pekla do tohto bodu dostali? Dokázal vidieť Emilovo necitlivé telo na zemi, počuť Hesperove odporne pokojné slová a dokázal im porozumieť, ale Draco nedokázal dýchať.
Zašiel príliš ďaleko. Nie, to kúzlo nebolo príliš vážne. Emil bude chvíľu v bezvedomí, ale potom sa preberie. Ale čo keby to bolo niečo vážnejšieho? Čo keby kúzlo, ktoré mu uniklo z pier, bývalo Avada Kedavra? Čo potom?
V zápale okamihu chcel Draco Emilovi ublížiť. Chcel ho roztrhať na kusy a prinútiť ho žobrať o zľutovanie - zľutovanie, ktoré by on neposkytol. Blondiak zažmurkal. Pri Merlinovi, prekročil hranicu. Naozaj prekročil a teraz neľútostne bojoval, aby zastavil boľavé búšenie svojho srdca v hrudi.
Nebol žiaden vzduch. Nebol žiaden priestor. Bol to len on a ten zvuk tikajúcich hodín.
Tik. Tak.
"Draco?" Nejasne začul Arcturusov hlas.
Zmena. Bola späť a rozbolela ho hlava. Ale čo sa zmenilo? To vnútro? Nie. Ten vonkajšok? Nuž, to všetko bolo stále také zmätené a popletené. Stále to bolo skutočné, stále to bolo nechcené, ale krucinál, bolo to potrebné. Tie bodania zmeny boli už niekoľko hodín preč, preč tak dlho, že skoro zabudol, že vôbec vztýčila svoju odpornú hlavu. Ale čo sa zmenilo? Vedel, že niečo áno, pretože zmena vždy podnecovala takéto okamihy. Bolo to ako keby bolo v jeho hlave poplašné zariadenie, ktoré mu dávalo najavo, že sa prihodila nejaká zmena, že sa nejaká zmena mala udiať alebo že sa nejaká zmena udiať potrebovala.
Čo sa zmenilo?
"Veľmi zaujímavé... to bolo naozaj veľmi zaujímavé," zatiahol Hesper pomaly.
Draco sa skoro zapotácal, keď si uvedomil, že stratil jedinú vec, o ktorú neustále zápasil - kontrolu.
Čo mohol teraz urobiť? Skutok bol vykonaný. Vadilo mu to vôbec? Nie! Vyložene zúril! Ako sa opovažujú prísť do jeho domu - bola jedna vec vyhrážať sa znova jeho matke a Pansy; bolo to niečo, čo čakal. Ale prekročili tú hranicu a - počkať sekundu. Tak toto bolo čudné. Grangerová. A jeho posledná myšlienka predtým, než preklial Emila, sa prehrala znova v jeho mysli. Vážne napadol Emila na jej obranu? Draco podstatne zbledol.
Hergot, napadol.
A to bola tá najjasnejšia myšlienka, ktorú mal, odkedy vytiahol svoj prútik. Bola to tiež myšlienka, ktorú mohol najľahšie odpálkovať.
Dobre, takže nemohol poprieť, že bránil Hermionu, ale - nuž, na tom nebolo nič zlé. Bola jeho priateľkou a určite tým jediným človekom, ktorý mu pomohol, keď bol na tom najhoršie. Nebolo nič zlé na napadnutí tých, ktorý napadli ju.
"Malfoy brániaci humusáčku. Je pri tebe príliš dlho, há, Arcturus?" zachichotal sa Hesper.
"Zavri zobák!" zavrčal ten čarodejník.
Draco zastal a prehrával si Hesperove slová v mysli. Slová ako zaujímavé a brániaci poľahky vyčnievali nad ostatnými. A jeho srdce sa rozbúšilo, keď mu svitlo. Hrom do toho, hrom do toho, hrom do toho! Nebolo nič zlé na obrane Grangerovej, ale tou obranou nahral priamo Hesperovi do karát.
Už identifikoval jeho bod zlomu a nebol to ten, ktorý očakával.
Arcturus zaklial, Hesper sa zachichotal, Emil zastonal a hodiny zatikali.
Hrom do toho!
Tučný čarodejník, ktorý bol na nesprávnom konci kliatby svojho synovca, prišiel k vedomiu a práve sa ledva hýbal. Jeho zmätené stony zaplnili miestnosť a upútali pozornosť skoro zúrivého Draca. Bez toho, aby zastal a uvedomil si, že sa chová dosť smiešne,. zdvihol prútik a namieril na Emila, ktorého oči sa roztvorili v hrôze.
"Ja - ja - ja -"
"Priveľmi koktáme?" hrozivo vyprskol Draco.
Emil hľadal svoj prútik. "Som bezbranný. Naozaj by si voči mne použil mágiu?"
Ten mladý svetlovlasý čarodejník zažmurkal a odpovedal dosť chladne. "Rozhodne."
"Draco, prestaň. Nestojí za to," pomaly mu povedal Arcturus.
"A na to si ako prišiel?" Hesper nedal nikomu šancu odpovedať predtým, než vzniesol ďalšiu pomalú otázku. "Okrem toho, prečo by mal prestať? Toto je väčšia zábava," zatiahol chladne Hesper.
"H-H-Hesper? Neurobíš nič?" koktal Emil, keď sa opatrne posadil. Oči mal uprené na Dracov prútik.
"Čo navrhuješ, aby som urobil?" Jeho brat sa pozeral na nechty, úplne nezaujatý. "Ja nie som ten, kto má prútik." Pozrel sa na Emila a uškrnul sa. "Navrhujem ti, aby si začal vymenovávať dôvody, prečo by mladý Draco nemal prevrátiť tvoje črevá naruby. Naozaj nechcem ten koberec zašpiniť. Vieš, že je k nezaplateniu."
"Ale - ale - "
"Ale - ale čo?" posmieval sa mu dosť bezcitne Hesper. "Naozaj by si sa mal snažiť kontrolovať svoj problém s koktaním. Je to maximálne nevhodné."
"Ale to-toto nie je sú-súčasť toho plánu." Emil posledné slovo zašepkal.
Oceľovomodré oči sa presunuli z fučiaceho Draca, potom k zamračenému Arcturusovi a nakoniec k tej usmrkanej kôpke čarodejníka na zemi. "Toho plánu? Už mám po krk tvojich plánov, Emil. Nudili ma, a, úprimne povedané, ty ma nudíš tiež. Draco má pravdu. Bol by z teba úbohý vodca. Nedokážeš dokonca ani dovŕšiť svoj vlastný plán." Chladne sa zachichotal nad dotknutou a bledou tvárou svojho brata.
Draco mal tušenia, o akom pláne hovorí, ale jeho zúrivosť mu nezabránila povedať: "Plán?" Emilove oči sa roztvorili ešte viac, keď začul Dracovu vražedne pokojnú a chladnú otázku.
"Ach, áno. Zabudol som spomenúť Emilov malý plánik o uchopení moci skôr, než budeš schopný niečo podpísať Arcturusovi." Zastal, aby si zastrčil dlhé blonďavé vlasy za ucho. "Musím priznať, že tvoj plán bol dosť brilantný, Emil." Pozrel sa na svojho mladšieho brata odmietavo a pokračoval. "Teda na teba." Hesper vystrel plecia. "Vynútiť si Dracov podpis vyhrážaním sa odstránením ľudí, ktorí sú mu najbližší, bol ten najlepší plán, s ktorým si kedy mohol prísť. Je to predvídateľné, ale ukazuje to, že minimálne myslíš ako Malfoy, aj keď tak nevyzeráš."
"Ja -"
"Nuž?" opýtal sa Draco s prižmúrenými očami.
"Ja - ja -" Emil v hrôze sledoval, keď jeho synovec zdvihol prútik. "Nie! To nebol môj nápad, to bol H-"
"Taká hanba, že? Nedokážeš ani využiť tú dokonalú príležitosť uskutočniť tvoj plán," uškrnul sa Hesper.
Dracovo zovretie prútika zosilnelo. Jeho hlavou sa hnalo milión myšlienok rýchlosťou milión míľ za hodinu. Nedokázal sa na jednu sústrediť dosť dlho, aby ju zachytil. Alebo možno mohol. Možno ignoroval všetky tie myšlienky, ktoré sa chceli nahnať do jeho hlavy po tom poslednom malom uvedomení si. Len premýšľať o tom nútilo jeho hlavu a srdce urputne búšiť a jeho ruka s prútikom túžila prekliať dušu zo všetkých, ktorí mu stáli v ceste.
Bol zaslepený hnevom, hluchý všetkému okrem slov vychádzajúcich z Hesperových úst a ničený zmätkom, obavami, neistotou a množstvom emócii, ktoré takú dlhú dobu necítil.
A to bola ich chyba. Keby sa nepokúsili o túto ich malú hru o moc, potom by stále bol tam, kde bol pred polhodinou. Nebol by v tom mal tak jasno, ako nechcel a nepotreboval. Oči prižmúril na muža pred sebou. Napriek malému hádavému hlásku v zadnej časti jeho hlavy, Draco bol viac než ochotný realizovať svoju pomstychtivú zúrivosť na tom úbohom čarodejníkovi na zemi. Na Emilovi.
Ale prečo? Nebolo to kvôli tomu, že bol tak prekliato unavený z Emilových kecov a nebolo to tým, že sa tento deň dostal na vlastný bod zlomu. Nebolo to kvôli tomu, že potreboval vypadnúť z tejto prekliatej izby skôr, než zošalie a nebolo to tým, že chcel všetko zlomiť. Nebolo to tým, že práve pochoval svojho otca a nepotreboval žiadne tieto sračky. Nebolo to preto, že Emil a Hesper sa vyhrážali jeho matke a sledovali Pansy. Nebolo to ani preto, že plánovali ublížiť Hermione. Nebolo to dokonca kvôli tomu, že všetky tieto sračky urobili úplne bezdôvodne. Muselo to byť niečím iným.
"Draco, drž sa plánu..." Začul Arcturusov hlas, ale znel tak zďaleka.
"Držím," zamrmlal na odpoveď.
"Ach, vy máte tiež nejaký plán. Nuž, nie sme my príliš aktívna banda chlapov!" Hesper vyhlásil radostne, ale niečo v jeho hlase bolo hrozivé. Dracova hlava búšila ešte silnejšie, a začul slabé zapraskanie v ušiach práve, keď Hesper drzo pokračoval. Vycítil, ako sa jeho strýko presúva bližšie a bližšie k nemu, keď jeho sebadôvera narastala. "Nech je známe, že som mu povedal, aby dokonca nešiel po tej -"
Emilove oči sa roztvorili. "Jasne, že povedal!" vykríkol, keď sa pozrel na svojho bublajúceho synovca. "Povedal mi, 'Zbav sa tej humusáčky'. Ja - ona mala prútik na mojom hrdle a vyhrážala sa mi dvadsiatimi siedmimi kúzlami, ktorými mi oddelí hlavu!"
To skutočne znelo ako niečo, čo by povedala Grangerová.
Hesper stál vedľa Draca, keď sa spýtal: "Prečo by som také niečo robil? Zmrzačiť ťa tým, že sa ublíži tvojej malej humusáčke - to je smiešne! Nič nezískam, až na fakt, že by sa svet zbavil jednej humusáčky, ale tých sú tu ďalšie tisícky." Zamračil sa pri pomyslení na také množstvo špinavých muklorodených v čarodejníckom svete, ale pokračoval.
"To je lož! Povedal si mi -"
"Ale Emil, na druhej strane získa výhodu - nad tebou." Skoro zasyčal tie posledné slová Dracovi do ucha. "Chcel si vynútiť tvoj podpis, Draco, a prinútiť ťa podpísať všetko jemu skôr, než to podpíšeš tomu -"
"Je príliš neskoro," úprimne mu riekol Draco, pretože o päť hodín, dve minúty štyridsaťšesť sekúnd jeho úloha v tomto zmätku skončí.
Tik. Tak.
"Nikdy nie je príliš neskoro, nie je pravda, bratku?"
Spomenutý brat neodpovedal; pomaly si čupol, ale zostal blízko pri stene.
Draco sa pozrel na svojho Emila. Nemal tušenia, že by on - dobre, to nebola celkom pravda. Zrejme to vždy prichádzalo do úvahy. Povedať Hesperovi, aby špehoval Pansy a iniciovať útok na Grangerovú sa teraz zdalo byť len miernym vybočením z jeho bežnej taktiky. Pravda, bolo to všetko zbytočné, ale on nikdy nebol človekom pre - pravda ho zasiahla tak silno do tváre, že sa skoro zapotácal.
Preklial nesprávneho strýka.
Hesper po celý čas ťahal za šnúrky. Prinútil Emila myslieť si, že sú spojenci, keď v skutočnosti mal svoje vlastné postranné úmysly.
Hodiny zazvonili, aby označili začiatok ďalšej hodiny.
Ach, sakra. Prečo na to neprišiel skoršie?
Draco mohol ľahko argumentovať, že jeho myseľ bola niekde inde. Pri otcovi a jeho listoch, matke, Grangerovej, pri sebe... Pozrel sa na krčiaceho sa Emila, ktorý mal odvahu stretnúť sa s jeho pohľadom. A práve vtedy sa jeho hnev znova rozhorel, ale nad jeho vlastnou neuvedomelosťou. Ale Draco sa prinútil očistne sa nadýchnuť. Nebol čas na hru o vine. Musel plánovať a taktizovať. Musel prísť na to, ako sa odtiaľto dopekla dostane bez toho, aby prišiel o hlavu, znova. A čo viac než iné, musel prísť na to, ako zmanipuluje Hespera. Draco vedel, že na to musí ísť pomaly, nechať Hespera myslieť si, že ho dostal, nechať Hespera myslieť si, že môže zmeniť Dracov názor na obchody a potom...
"Takže čo urobíš s touto situáciou, Draco?" vyrovnane sa spýtal Hesper. "Čo by urobil tvoj otec?" Neposkytol mu ale šancu o tej otázke uvažovať. "Ja viem, čo by urobil. Ty to vieš tiež. Emil ti neuviedol dôvod, prečo by si mu nemal dať to, čo si zaslúži."
Emil začul túto časť a čistý výraz nedôvery na jeho tvári vyvolal u jeho brata úsmev. "Čo to - Nemôžem uveriť, že by si ma takto zradil!"
"Nemôžeš?" Hesperove slová boli chladné ako ľad. "To ukazuje, aký si inteligentný, hmm." Pozrel sa na Draca. V jeho očiach sa diabolsky zablysklo, keď prehovoril: "Spomeň si, čo som povedal predtým. Spomeň si na jeho plán."
"To bol náš plán!" vykríkol Emil.
"On povie čokoľvek, aby sa vyvliekol z tejto prekérnej situácie, ty to vieš."
Draco zvažoval svoje ďalšie činy skôr, než pomaly prikývol.
"Ty takýto nie si, Draco," povedal mu Arcturus sčista-jasna.
Tá veta sa mu odrážala v hlave znova a znova. A zo všetkých tých myšlienok mal zaplnenú hlavu. Lenže toto nebol čas na sebaobjavovanie. Musel si hlavu udržať pokope. Musel počkať, že kým nebude správny čas všetko odhaliť. Musel - Draco zastal. Možno sa Arcturus mýlil. Možno bol typom človeka, ktorý by preklial niekoho ako Emil a možno bol typom človeka, ktorý požieral slabých. Urobil to predtým. Šiel po Grangerovej - až na to, že to bolo iné. Áno, to bolo určite odlišné. Potrebovala nakopnúť do prdele, aby začala kráčať. Urobil jej láskavosť. Ale Emil na druhej strane... Draco nemohol povedať, že po ňom šiel, pretože do tejto situácie sa dostal sám.
Myšlienky v okamihoch, ktoré predchádzali záblesku bieleho svetla, boli skoro vražedné a možno sa nikdy nevzdal skutočnej možnosti predviesť, kým je. Možno bol naozaj krutý. Na druhej strane možno to bolo len vášňou tejto chvíle. Alebo na tom vôbec nezáležalo. A naopak možno záležalo. Možno...
"Nuž?" prerušil Hesper jeho myšlienky.
Draco vystrel plecia a zaťal čeľusť, kým opatrne odpovedal. "Môj otec by ho asi potrestal."
"Presne. A ty?"
Tik. Tak.
Pozrel sa na zem na tú bledú kôpku muža, ktorý na neho zízal s roztvorenými, slzami naplnenými očami. Ach, jeho myseľ nepochybovala, že nechce Emila zabiť. Iste, Emil bol zlý podľa jeho kritérií, ale zabiť ho... Áno, v zápale okamihu, keď ho premohli emócie, preklial toho muža do bezvedomia, ale Draco nebol vrah. Ak niečo o sebe vedel, bolo to toto. Ale no a čo, keď nebol vrah; to neznamenalo, že nebol krutý. Neznamenalo to, že nebol typom človeka, ktorý lovil slabých a nevinných. Len to znamenalo, že nebol dosť krutý, aby zabil.
"Premýšľaj o tom, Draco. Spomeň si na svojho otca," líškal sa Hesper.
To tvrdenie striasol zo seba dosť rýchlo. Bolo mu jasné, že sa Hesper pokúša využiť jeho otca, aby ho zmanipuloval a to nezaberalo. Ten boj zvádzal roky sám so sebou a urobil všetko možné, aby dokázal, že nie je ani náhodou taký ako jeho otec. Nuž, nakoniec, možno bol... a možno to nebola zlá vec. Otec urobil chyby a rovnako aj on. Posledné štyri dni ho prinútili pochopiť, že možno jeho otec nebol takým zlým človekom, takže možno ani on nebol.
"Máš na výber, presne tak ako mal na výber Emil, keď ma poslal špehovať Pansy -"
"Ale ja som ho neposlal -"
"Ticho!" zareval Hesper. "Zvolil si si svoju cestu."
Emil sa rozčúlil. "Ale -" Prikrčil sa, keď po ňom jeho brat strelil zúrivým pohľadom.
"Máš na výber," pripomenul mu Hesper chladne. "Ukáž mu, že nestrpíš neposlušnosť. Ukáž mu, že si veľmi, veľmi vážny. Ukáž mu svoju krutosť."
Krutosť.
Hesper mal pravdu. Otec mal pravdu. Dokonca ten starý hlupák Dumbledore mal pravdu. Draco mal na výber. Pravda, bolo to niečo, čo nie vždy vedel, ale po rokoch čo mal pocit, že v množstve situácii nemá žiadnu voľbu, túto pripomienku potreboval. Draco potreboval pripomenúť, že nie je v pasci, ani od Temného pána, ani od svojho otca, ani od svojej rodiny, ani od kohokoľvek - pokiaľ to sám nedovolí.
Draco bol slobodný robiť svoje vlastné rozhodnutia. Bol slobodný stať sa tým človekom, akým chcel a nie človekom, ktorým každý očakával, že bude. Bol slobodný, a na ňom bola voľba rozhodnúť sa, ako chce stráviť svoj čas. Draco mal na výber a vybral si, keď došlo na iné stránky jeho života: ako na jeho matku, Pansy, Blaisa, prácu, rodinné obchody a dokonca Grangerovú - zvlášť Grangerovú.
Grangerová. Do pekla, nesčítane krát bola terčom jeho krutosti, aj v minulosti aj v súčasnosti, ale nezdalo sa, že by voči nemu cítila nejakú zášť. V skutočnosti sa stali priateľmi napriek jeho slovám a skutkom. A ona sa ho napriek všetkému zastala a stála pri ňom. Možno ona vedela. Možno ona ho nevidela tak, ako sa videl sám. Možno....
Draco sa zamyslene pozrel na svoj prútik. Iste, boli okamihy, keď jeho krutosť premohla jeho rozum, okamihy, keď ho zmiatli tie temnejšie stránky ľudskej povahy a dokonca okamihy, kedy ľahko šiel po niekom oveľa slabšom, než bol on sám, ale očividne v ňom bolo niečo dobré. Jasne nebol čisté zlo. Nebol ten sadistický bastard, ktorý si mnohí mysleli, že je. Draco urobil veci, ktoré urobiť nechcel. On si vybral.
A iste nastanú dni, keď stratí kontrolu a urobí nesprávne rozhodnutia; dni, keď niekomu bezdôvodne ublíži a dni, keď nebude hrdý na svoje činy. Ale bude oveľa viacej dní, keď sa rozhodne správne. Draco sa rozhodol, že sa nerozsype nad každou chybičkou, ktorú kedy urobil, pretože nebol dokonalý, bol z mäsa a kostí.... presne ako jeho otec.
"Akurát tebe zo všetkých ľudí nemusím nič dokazovať."
Hesper sa zamračil. "Čože?"
Pokrútil hlavou. "Mýliš sa. Mýliš sa v množstve vecí, ale v prvom rade sa mýliš vo mne."
"Tak si v popretí, ak si toto myslíš." Potom s úškrnom dodal: "Ty si zrejme v popretí množstva vecí." Na to sa jeho tvár upokojila. "Máš namierené po nebezpečnej ceste, Draco, a čoskoro budeš ako tuto Arcturus. Tiež budeš skazou na rodinnom gobelíne."
"Ak si vážne myslíš, že mi na tom záleží, potom naozaj potrebuješ skontrolovať realitu."
Hesper zafučal hnevom. "Budeš hanbou svojej rodiny -"
Šedé oči sa prudko prižmúrili. "Ty si myslíš, že my sme rodina? Pchá! Si možno môj strýko, ale len podľa mena. Ty nie si moja rodina."
"A kto je?" vrhol späť miesto odpovede. "Arcturus? Tí krvizradcovia, s ktorými sa kamarátiš? Alebo možno považuješ za rodinu tú humusáčku."
Pokojne Draco odpovedal: "Nemyslím si, že sa ťa to nejako týka."
"Ty náš potrebuješ, Draco!"
"Nie, Hesper, vy potrebujete mňa," odvetil. "Neklam sám sebe, vieš, že je to pravda. Podľa teba som ešte neprepísal všetko na Arcturusa a myslíš si, že existuje šanca, že ma presvedčíš, aby som to neurobil. Potrebuješ ma na svojej strane tak veľmi, že sa ma snažíš zmanipulovať, aby si ma tam dostal."
"Čože?!" Hesper predstieral, že je dotknutý. "Ja by som nikdy -"
"Navrhujem ti, aby si skončil, kým máš navrch," nakoniec prerušil Arcturus.
"Skončil? Ja význam toho slova nepoznám." Hesper sa vystrel, a pozrel sa zvrchu na svojho brata.
"Potom by som ti možno mohol odporučiť nejaký slovník?" poradil chladne Draco. Zastal na chvíľu, aby načúval zvukom tikajúcich hodín, prižmúril oči a pokračoval. "Toto nikdy nebolo o Emilovi, že? Toto bolo vždy o tebe a o tom, čo ty chceš najväčšmi. Moc." Kým rozprával, niečo zažiarilo za Hesperovými ľadovo modrými očami, niečo hrozivé, niečo, čo Draco nespoznával, ale pokračoval. "Je návyková, však?"
"Neviem, o čom rozprávaš," s ľahkosťou klamal Hesper.
Draco si odfrkol a hľadel zhora na Hespera. "Emil bol len pešiakom v tvojej hre, že? Postavil si ho, aby kvôli tebe padol. Postavil si ho kvôli jeho povahe a pretože je tak prekliato dôverčivý, že?" Pozrel sa na chvíľu na Emila, ktorý sa mračil na nich oboch. Obrátil oči znova k Hesperovi. "Sľúbil si mu, že ustúpiš nabok, keď ma presvedčí, aby som všetko podpísal tebe. Nuž, som si istý, že je to lož. Som si istý, že si vôbec nemal v úmysle dodržať svoje sľuby." Emilova tvár sčervenela a Hesper sa tváril vyslovene vražedne. "Vytrénoval si ho vo všetkom; povedal si mu všetky tie slová, ktoré musel povedať a prikázal si mu všetky tie veci, ktoré musel urobiť. Nie je to pravda, Emil?" Pozrel sa na toho muža.
"Vlastne -"
"Neodpovedaj na to, ak vieš, čo je pre teba dobré," hrozivo zastrašoval Hesper.
"Nemáš prútik a nikdy si nebol schopný zvládnuť mágiu bez prútika." Arcturus si napravil okuliare. "To vie len zopár ľudí. Väčšine chýba trpezlivosť a talent, aby zvládli takú obratnosť. Takže nemôžeš urobiť nič."
"Vážne?" zavrčal Hesper. "Ale keď odtiaľto odídeme -"
"Si si taký istý, že odtiaľto odídeš ako slobodný muž? Nechcel by si sa o to vsadiť, keďže máš tak rád hry?" Draco posledné slovo povedal ostro, keď si založil ruky. "Takže, Emil, odpovedz mi na otázku."
"On - on to urobil. Povedal mi, čo vravieť. Povedal mi, aby som -"
"To stačí. Viem, že priznáš čokoľvek, aby si sa oslobodil," riekol Arcturus.
"Ja hovorím len pravdu," vyhlásil Hesper.
Draco sa skoro Hesperovi zasmial. "A toto je lož. Po celý čas klameš. Myslíš si, že je tu v stávke veľa moci, že?"
"Áno," nevrlo priznal.
"Dokážem tiež pochopiť, prečo ju chceš. Ale možno, keď si sa vyhrážal mojej matke, sledoval mojich priateľov a obťažoval moju - priateľku, tak si mal dávať lepší pozor."
Hesper zazrel. "Nič nevieš."
"Ach, ale myslím, že viem. Viem, že chceš tie obchody a kvôli tomu sa ma snažíš obrátiť voči Emilovi, niežeby na to bolo treba veľa práce. Ale on bol len odrazový mostík, však? Ďalší bol Arcturus. Neviem, ako by si medzi nás vrazil klin, ale pokúsil by si sa. Tvoj plán bol po celý čas dostať sám seba do perfektnej pozície, aby si ma bodol do chrbta."
Hesperove oči sa zlomyseľne prižmúrili. "Si príliš bystrý pre svoje vlastné dobro. Ako dlho to vieš?"
"Odkedy som si uvedomil, že sledovanie a obťažovanie je viac tvoj modus operandi," odpovedal vyrovnane. "Základný fakt je, že obaja ste premrhali hodinou môjho života bojom o neexistujúcu moc. Povedal som, že nemôžete zmeniť môj názor a myslel som to tak. Keby ste ma nechali dokončiť namiesto toho, aby ste sa ma pokúšali zastrašiť či hrať hry s mojou mysľou, bol by som vám mohol povedať, že sme už podpísali všetky potrebné dokumenty a len čo magická zmluva nadobudne účinnosť dnes o polnoci, rodinné obchody sa ma už viacej týkať nebudú.
Hesper a Emil boli na chvíľu ohromení.
"Čože?" neveriacky zažmurkal Emil. "Už je to dokončené, ale ja som si myslel -"
"Jasne si si myslel zle," posmešne odpovedal.
"Tvoj otec pracoval -"
"Nič z tohto nemá s ním nič spoločné," rezolútne povedal Draco Hesperovi.
"Toto má s ním spoločné všetko!" Oceľovo modré oči nebezpečne zažiarili. "On je dôvodom, prečo si v tomto postavení! On bol tým hlupákom, že to zanechal všetko tebe! A ty si to dal krvizradcovi, ktorý je dobrý v číslach? To je nechutné! Tvoj otec nazhromaždil všetku túto moc pre teba, ubližoval ľuďom kvôli tebe, aby si ty bol tam, kde práve teraz si a dokonca zabíjal ľudí kvôli tomu, aby si ty mal túto príležitosť!"
Draco sa spýtal: "Pre koho zabíjaš ty, Hesper?"
Hesperov hnev dosiahol vrcholu veľmi rýchlo. "Čože? Ja som ne- !"
"Kto je teraz v popretí? Nechcel by si zvážiť svoje ďalšie slová, kým vyjdú z tvojich úst?" drzo sa spýtal Arcturus, keď rukou ukázal na hromadu pergamenov. "Pretože my máme dôkazy, ktoré svedčia o inom. Si mimoriadne predvídateľný."
Zvuk zaklapnutia úst bolo jediné, čo na to počuli.
Draco privolal hromadu pergamenov zo stola. Skôr než prehovoril, podal pergameny o dohode Arcturusovi. Už ich prečítal miliónkrát. "Vy dvaja by ste asi mali vedieť, že ak sa objaví akýkoľvek dôkaz o tom, že sa snažíte zinscenovať nejaký prevrat voči Arcturusovi, budete zbavení svojich akcií a prídete o prácu v spoločnostiach. Ďalej, nemáte dovolené vrátiť sa na pozemky Malfoy Manor a -"
Hesper zavrčal. "Vďaka čomu si myslíš, že budeme s niečím takýmto súhlasiť?"
"Nezáleží na tom, či budete alebo nie. Táto záležitosť už bola rozhodnutá. Premrhali ste týždeň, aby ste vymysleli plán, ktorý vôbec nebol dôležitý; plán, ktorý ti nezabezpečí nič iné okrem hodenia do Azbakanu."
"Nemáš žiadne obvinenia -"
"Začnime prenasledovaním." Draco mu hľadel priamo do očí.
Hesper pohodil hlavou dozadu a zasmial sa. "A dostanem maximálne veľmi mierny trest. Nulový čas v Azbakane."
"Pravda, ale potom môžeme prejsť k obťažovaniu."
"Opakujem, nulový čas v Azbakane," uškrnul sa Hesper. "Čeľ tomu, Draco, nemáš nič."
"Pozri, obvinenia z stalkingu a obťažovania stačia na príkaz pre aurorov, aby podnikli raziu v tvojom dome. Aby zaistili dôkazy, samozrejme. Možno majú dôvodné podozrenie, že si použil temné artefakty, aby si spáchal svoje zločiny..."
"To je lož!" vykríkol Hesper.
"Nuž, ale to oni nevedia. A ak náhodou nájdu niečo, čo preukáže iné zločiny, ktoré si spáchal, potom budú mať plné právo prešetriť to..."
"Ja -"
"V skutočnosti sú už pri tvojom dome v Škótsku, len čakajú na príkaz, aby začali prenikať tvojimi štítmi." Draco sledoval, ako sa stráca Hesperov sebavedomý výraz a jeho lícami sa rozširuje príval hrôzy. "A s plánmi tvojho domu, ktorý označuje všetky tvoje tajné komnaty a miesta, len Merlin vie, čo a koho tam nájdu ukrytého." Draco položil pergameny na stôl. Hesper po nich zúfalo schmatol a prezeral si ich obsah.
Oči sa mu rozširovali viac a viac s každou vetou, ktorú prečítal.
"Mám množstvo kópii a rovnako aurori. Vedia presne, kde hľadať, vďaka Arcturusovej detektívnej práci, ale môžeš poďakovať sám sebe za to, že si mi poskytol perfektný dôvod nechať aurorov vpadnúť do tvojho domu," povedal mu Draco.
Pergameny mu vypadli z rúk a Hesper zazeral na svojho brata. "Prečo si -"
"Stupefy!" V okamžiku sa Hesper zredukoval na hromadu oblečenia a končatín na zemi. Draco strčil svoj prútik do vrecka práve, keď Emil v hrôze zalapal po dychu. Ale keď sa dva páry šedých očí sústredili na neho, múdro sa rozhodol nevydať žiaden ďalší zvuk. Draco sa otočil k Arcturusovi skôr, než sa pozrel na Hesperove bezvedomé telo.
Bol koniec. Hotovo. Dokončené. A vďaka Merlinovi, pretože bol pripravený vypadnúť z toho pekla. Zvuk tikajúcich hodín sa mu prakticky zakorenil v pamäti. Tik. Tak. Bol čas; čas očistiť si ruky od všetkého a čas odísť preč. Vydýchol úľavou a uvoľnil si vrchný gombík na košeli v nádeji, že ho to uvoľní, ale nezabralo to.
"Arturus, doručil by si Hespera na ministerstvo a poslal aurorom príkaz, aby začali hľadať? Urobil by som to sám, ale ľahko by som ho zhodil do Temže, než by sme sa tam vôbec dostali."
"Aby som pravdu povedal, ja tiež," odpovedal úprimne Arcturus. "Ale urobím to. A pokiaľ ide o ten príkaz, doručím ho osobne. Vezmem sa tam prenášadlom s Grangerovej šéfom, aby dozrel na celé to pátranie."
Draco sa zatváril zmätene. "Kedy si sa takto rozhodol?"
"Vlastne to bol nápad slečny Grangerovej."
Štyrikrát zažmurkal, než sa spýtal: "Ako vôbec vedela, čo sa deje -"
Arcturus ho prerušil. "Povedal som jej o tom počas nášho malého rozhovoru. Poradila mi, aby som sa ubezpečil, že na scéne bude aspoň jeden kliatborušiteľ, keď začnú dávať dole štíty. A nejako sa jej podarilo získať svojho šéfa, aby súhlasil, že ten prípad sám prevezme, bezplatne. Prepravia všetky dôkazy do ústredia jej firmy, kde ich vytriedi tím kliatborušiteľov skôr, než ich pošlú na ministerstvo."
Draco na neho hľadel niekoľko sekúnd, nemohol tomu uveriť.
"Ako som povedal predtým, je to mimoriadne talentovaná čarodejnica a je ti oddaná." Jeho synovec nijako neodpovedal a Arcturus sa dovtípil, že sa má posunúť ďalej. Šedé oči sa upreli na tretiu osobu pri vedomí v miestnosti. "Takže, čo by som mal urobiť s Emilom?"
To bola otázka, na ktorú odpovedať mohol. "Uprav mu spomienky a potom s ním urob to, čo sa ti hodí."
Po prikývnutí sa Arcturus nadýchol, ale zastal, keď zachytil pohľad na Draca kráčajúceho k dverám. "Kam ideš -?"
"Prediskutujeme tie nedôležité detaily zajtra, ale práve teraz musím vypadnúť z tejto izby. Musím vidieť svoju matku. Musím ísť," odpovedal, keď kráčal bližšie a bližšie k dverám.
"Dnes si si viedol dobre," povedal mu Arcturus.
Zmrzol. "Urobil som všetko, čo si povedal, aby som nerobil. Vybuchol som, keď som ani nemusel."
"Áno, vybuchol, ale bola to prirodzená reakcia. Draco, aj ty si len človek."
Niekoľko minút neodpovedal. Náhle sa otočil a začal odchádzať, ale potom zastal. "Vezmi všetko. Vezmi ten stôl, koberce a tie kreslá - zober tiež moje kreslo. Nechaj si to, predaj to, daj si to do svojej konferenčnej miestnosti, je mi jedno, čo s tým urobíš. Chcem, aby bola táto miestnosť prázdna, keď sa sem zajtra vrátim."
"Dobre."
Draco otvoril dvere, zastal a vydal svoj posledný príkaz. "Ach, a zober preč tiež tie prekliate hodiny."
ooo
(Neskôr ten večer)
Časť 3: Sila gravitácie
Meteorológovia predpovedali túto noc dážď. Stopercentná šanca, ale ona bola tam a stála na kraji móla. Jej myseľ stále sužovali myšlienky, ale jej telo bolo suché. Keď sa šero zmenilo na noc, Hermiona sledovala ako búrkové mraky pokrývajú oblohu a ako z východu zadunel hrom. Jednako nepršalo, len závan vetra, vďaka ktorému sa jej vlasy šialene rozfúkali.
Privinula si šálu okolo tela, chránila sa pred jarným chladom.
Hermiona bola vonku už - pozrela sa na hodinky a zamračila sa, dve hodiny. Len dve hodiny? Pri Merlinovi, mala pocit, že sedela na tom móle so svojimi myšlienkami dva dni. Pansyine a Andromedine slová vírili, miešali sa a premiešavali sa medzi sebou. Slová ako odpustenie, ľútosť a vzťahy vplávali do jej hlavy v samostatných bublinách. Tá prvá bublina bola malá, druhá bola trochu väčšia, ale tá posledná bola robustná, z nejakého neznámeho dôvodu. Tá posledná bublina bola taká veľká, že sa vďaka nej jej žalúdok víril v neistote. Nebolo to jednoznačné, len niečo, k čomu sa priblíži s opatrnosťou.
Tak prečo o tom stále premýšľala? Strach nabok, čo naozaj chcela? Chcela byť sama? Navždy? Hermiona sa skoro striasla pri tej myšlienke. Nie, to nechcela. Minimálne už viacej nie. Strávila mesiace s páskou na očiach. Strávila veľa mesiacov uviaznutá v emocionálnom a fyzickom väzení a Hermiona si bola istá, že už nikdy nechce vo svojom živote žiaden takýto okamih. Bola si istá, že nechce byť sama alebo dokonca osamelá. Ale ona nebola sama či osamelá, nie doslovne. Musela prejsť dlhú cestu a teraz mala priateľov, ale vzťah... nuž, ten nemala.
Chcela ho? A ešte lepšie, bola ochotná niesť riziká spojené s tým, že sa o seba s niekým podelí?
Keď sa znova pozrela na oblohu, Hermiona sa zamračila. Naozaj nemala čas na nič z tohto - nuž, to bola lož.
Mala všetok čas sveta.
Ale potom štíty oznámili, že má návštevníka. A dosť skoro začula hluk, zvuk jej hosťa, ktorý vstúpil na mólo a škripot dreva, keď sa pomaly približoval. Hermiona sa nepohla. Zasekla ruky vo vreckách svojich džínsov a zízala na temné vody. Sekundy neskôr stál za ňou. Vietor kvílil, hrom dunel, Hermionine vlasy boli božie dopustenie a Draco Malfoy mlčal.
"Šlo so strýkami všetko hladko?"
Prešli tri minúty, kým odpovedal krátkym: "Nie."
"Ach." Konečne sa na neho pozrela a jej hnedé obočie sa nadvihlo len z toho, čo videla. Vyzeral hrozne, skoro ako keby ho doviala víchrica. Malfoy nemal plášť, viazanku mal úplne uvoľnenú a dva vrchné gombíky košele boli rozopnuté. Keby to bol niekto iný, predpokladala by, že sa snaží po ťažkom dni uvoľniť sa. Ale pri Dracovi Malfoyovi vedela, že sa niečo deje. Hermiona bola okamihy od toho, aby sa ho spýtala, či je v poriadku, ale zastavila sa. Bolo zrejmé, že v poriadku nebol, takže prečo sa pýtať? "Si hladný?" Vytiahla si ruky z vreciek a pohla sa späť. "Urobím -" Ruka schmatla jej zápästie a Hermiona sa na neho pozrela v zmätku.
"Zostaň..."
Neprehovorené druhé slovo viselo vo vzduchu medzi nimi. Prosím.
Hermiona nezaváhala, dokonca ani na chvíľu. Veľakrát ho ona požiadala zostať, v časoch, keď vedela, že nič nechce menej, ale on zostal - kvôli nej. Spôsobilo to všetky rozdiely sveta, takže teraz ona to isté urobí pre neho.
Hľadela na mesiac, ktorý bol skoro úplne zakrytý mrakmi a čas pomaly ubiehal.
Prešlo desať minút než si Hermiona uvedomila, že sa ich ruky dotýkajú, pri pätnástej si uvedomila, že ju neprestal držať za zápästie a konečne po dvadsiatich minútach prehovoril. "Dnes som preklial svojho strýka."
Hnedé oči sa roztvorili. Vedela, že tá schôdza mala byť vášnivá, ale nevedela, že dospeje do tohto bodu. "Prečo?" Hermiona čakal tri minúty, ale bolo jasné, že sa nechystá odpovedať, takže položila ďalšiu otázku. "Čo sa stalo?"
"Nuž, jednoducho povedané, pokúsili sa ma prinútiť zmeniť môj názor."
Zvraštila obočie. "To bola zbytočná misia, správne? Ty a Arcturus ste podpísali zmluvu, aby ste sa vyhli akémukoľvek zmätku, ktorý by z toho mohol vzniknúť, správne? Tá magická -"
"Vstúpi do platnosti za niečo cez tri hodiny," prerušil ju Draco chladne, keď otočil hlavu. "Otázka je, ako si o tom vedela ty? Nikdy som ti nepovedal nič o tej zmluve či -"
"Arcturus povedal, asi pred dvoma dňami. Pred pohrebom." A to bolo niečo, o čom nepremýšľala až tohto okamihu, pretože sa toho dialo tak moc. "Zatiahol ma nabok a porozprávali sme sa. Povedal mi, že tvoji strýkovia, Hesper a Emil, stroja proti tebe úklady. Povedal, že asi prídu na to stretnutie bez toho, aby vedeli, že vy dvaja ste už zmluvu podpísali a že sa budú vyhrážať tvojím priateľom a matke, aby ťa prinútili podpísať všetko Emilovi."
"Urobili to - všetko z toho."
Hermiona zastala, konečne pochopila, čo za deň Draco Malfoy mal. Akosi sa kvôli nemu cítila zle a naozaj nemala predstavu, ako by zareagovala ona, keby bola v takej situácii. "Ach, ja -"
"Čo ešte?"
"Hmm... povedal mi, že vykonal nejaké vyšetrovanie na svojho brata a našiel voči nemu kopec dôkazov v tých podozrivých zmiznutiach jeho manželiek, ale že by to neobstálo pred Starostolcom kvôli tomu, ako tie informácie získal. A potom povedal, že keby si našiel legálny dôvod, poslal by si aurorov vykonať raziu v Hesperovom dome, tým dôvodom by bolo, keby sa ti rozhodol vyhrážať." V skutočnosti otvorila znova ústa, aby mu povedala, že sa značne rozprávali o ňom, ale zastavila sa. "Povedal mi, aby som si na seba dávala pozor."
"Nuž, tak v tom si odviedla excelentnú prácu," vyšplechol Draco posmešne.
Hermiona sa zamračila, nepáčil sa jej jeho sarkastický tón. "Čo ti je?" Strelila obranne späť.
"Nepovedala si mi o tvojom stretnutí s mojimi strýkami." Hlas mal hlboký a odhalila v ňom aj trochu hnevu. Nuž, to bolo čudné.
"Nevedela som, že to musím urobiť, Malfoy," odpovedala, keď na neho hľadela s prižmúrenými očami. Hermiona si vykrútila zápästie z jeho ruky. "Videla som ťa celkovo šesť sekúnd po tom, čo sme sa vrátili na Manor. A okrem toho, nebolo to také vážne, Pansy ma našla. Ona -"
Draco sa otočil k nej a dychtivo sa spýtal. "Ale čo keby nenašla, čo potom?"
"Prečo si na mňa taký nahnevaný? Ja som neurobila nič zlé!" Hermiona vykríkla.
Zhlboka sa nadýchol a založil si ruky na hrudi, ale nevydal ani hlásku.
Posadila sa na kraj móla a využila ďalších niekoľko minút, aby upokojila svoj bublajúci hnev. "Pozri, nedotkli sa ma. Len sa ma snažili zastrašiť a vydesiť ma. A možno mali niečo hrozivého za lubom, ale nevyšlo to, takže sa upokoj." Pozrela sa na neho a zachytila jeho vážnu tvár v slabom mesačnom svite. "Zábavné, nikdy som ťa netipovala za príliš ochranný typ."
"Ja ním nie som."
"Mohol by si ma popliesť. Skoro si mi pripomenul Pansy." Keď sa zamračil, uškrnula sa a poťapkala na miesto vedľa seba. "Prečo sa neposadíš? Myslím, že by sa ti zišla prestávka. Bol to dlhý deň." Zastala a premýšľala o všetkých rozhovoroch a o všetkom, čo si v ten deň uvedomila. Premýšľala o Pansy, Teddym, Andromede, Narcisse a dokonca Luciusovi. Premýšľala o tom malom chlapčekovi v jej srdci a tom mužovi vedľa nej. Premýšľala o všetkom. "Príliš dlhý, že?"
Draco neodpovedal, až kým sa neposadil vedľa nej. "Nemáš potuchy."
Tie slová zotrvali vo vzduchu, než ich závan vetra odvial preč. A potom tam bola prázdnota. Pokoj. Kľud. Ticho. Nevedomky jej ruka našla jeho a stisla ju. Draco sa pozeral na Hermionu po dobu, ktorá sa zdala večnosťou, ale nič nepovedal.
Veľa premýšľala o tom, čo povedala Pansy, o tom, že Draco si nikoho nepripustí tak blízko k sebe ako ju. Hermiona pozrela na ich spojené ruky. Možno jej priateľka mala pravdu. Videla ho správať sa k iným dosť bezcitne; v skutočnosti sama bola pri pár príležitostiach na druhom konci jeho bezohľadnosti. Ale tiež bola prijímateľom jeho podivnej láskavosti. Hermiona nevedela kedy či kde či prečo, ale v istom okamihu prestal byť ku nej blb. Nebola si istá, či si to vôbec uvedomil; vedela, že so všetkým, čo sa dialo, si to ani ona nevšimla.
Možno to bolo preto, že sa stali priateľmi. Nuž, možno nie, pretože Pansy povedala, že Draco sa k nej správal lepšie než sa správal k nim. A možno to bola pravda. Neodstrčil ju preč, ani ju neodmietol. V skutočnosti, keď o tom premýšľala, Malfoy ju nikdy naozaj neodmietol. Uvažovala prečo. Teraz, keď o tom premýšľala, Malfoy sa za posledných pár mesiacov postupne menil. Ale prečo? Čo tú zmenu vyvolalo?
Upokojujúci vietor ju vytrhol z myšlienok a znova vzhliadla nahor k oblohe. Hrom zadunel tesne vedľa nich a tie mraky - nuž, boli zase v pohybe.
"Vravia, že má dnes večer pršať. Celú noc." Hermiona nemala potuchy, prečo mu to povedala.
"Ach, vážne?" Znel dosť napäto.
"Áno." Nepovedala nič iné a ani on.
Nuž, to bolo trochu trápne.
Skôr než si to Hermiona uvedomila, mraky sa presunuli dosť na to, aby ho zbadala. Na temnej oblohe sám, zavesený samotnými silami prírody, visel ten najdokonalejší mesiac. Hľadela naň. Na namodravý osvetlený biely kruh v kontraste so zamračenou nočnou oblohou. Bolo to úžasné. Hermiona ďakovala silám vesmíru za spoločnosť a ten spln, v noci, o ktorej meteorológovia vraveli, že bude preplnená búrkami.
Tlak na jej ruke ju prinútil pozrieť sa inam. Na Draca.
Pozrela sa na neho, znova. Mal na sebe výraz ustaraného, zmäteného a zamysleného muža. Jeho oči boli trochu prižmúrené a jeho dýchanie začínalo byť povrchným chripotom. Čas od času pokrútil hlavou, ako keby mu na myseľ naskočila nechcená myšlienka. Stisla slabo jeho ruku, aby získala jeho pozornosť, ale nezareagoval. Úprimne, tá čarodejnice nevedela, čo sa deje v jeho hlave, ale zrejme ho niečo trápilo. Zvádzal vojnu sám so sebou, a nedarilo sa mu to príliš dobre.
"Vieš, že nie si sám?" povedala mu potichu.
Šedé oči sa stretli s jej dosť rýchlo. "Čože?"
Opatrne mu stisla ruku. "Nie si sám. Nie si jediný, kto bojuje a nie si jediný, kto je zmätený." Keď sa jeho tvár skrútila, Hermiona rýchlo prehodila. "Nepredpokladám, že viem, čo sa ti deje v hlave, ale chcem, aby si vedel, že rozumiem."
"Rozumieš práve teraz?" Zatiahol a potom odfrkol. "Nemáš vôbec potuchy, čo sa deje v mojej mysli, takže by si mala skončiť, kým ešte môžeš, Grangerová."
Zamračila sa a pozrela sa na tú vodu. Bola taká nádherná, že odmietala dovoliť, aby ju jeho posmešný tón naštval. Prečo tu vonku nesedávala častejšie? Tá pravda prišla s jemným vánkom. Ach, správne. Naposledy - ach, pri Merlinovi, naposledy, čo bola vonku, sa skoro utopila. A - Hermiona sa pozrela na Draca. "Prečo si skočil za mnou?"
Tvár sa mu skrivila. "Čože?"
"Keď som spadla, prečo si skočil za mnou?"
Draco si pomaly vytiahol ruku z jej a pokrčil plecami. "Možno mám svoje vlastné dôvody, možno moje dôvody pre ten skok za tebou sa počas mesiacov zmenili, možno som skočil z toho istého dôvodu, prečo si sa ty ukázala v mojom dome v to ráno, čo môj otec zomrel alebo sa možno o tom nechcem baviť."
Nuž, to iste bolo obsiahle vyhlásenie. Hermiona si nebola celkom istá, ako na toto môže odpovedať. Nebola si istá, čo si o tom vôbec myslieť. Nuž, možno to bolo preto, lebo ju to nútilo premýšľať o jej vlastných motívoch. Nuž, mala nejaké? Šla k nemu, pretože to bola jej povinnosť ako priateľa... povinnosť, ktorá sa mohla ľahko prenechať niekomu, kto ho poznal lepšie. Niekomu ako Pansy, či dokonca Blaise. Ale nie, šla k nemu ona.
Hermionu bolela hlava. Hrozne. Podľa všetkého keď prišlo na Draca, premýšľanie jej nerobilo dobre. Očividne vyvolávalo bolesť. Nevedomky ju dnes prinútil priveľmi premýšľať. A vyzeralo to, ako keby tie myšlienky mali ďaleko od toho, aby bolo po nich. Krucinál. Zabije Pansy len čo ju nabudúce uvidí. "Ja - možno máš pravdu. Možno by sme sa o tom nemali baviť." Hermiona si nebola istá, čo sa to s ňou deje, ale muselo to prestať. Hlúpa Pansy s jej hlúpou radou o tom hlúpom slove, ktoré prinútila Hermionu znovu zaviesť do svojho slovníka. Vzťahy. Hlúpe, hlúpe, hlúpe.
Nemohla dýchať. "Pôjdem a... pôjdem."
Draco sa na ňu pozrel skoro zmätený, keď nadvihol obočie. "Si v poriadku, Grangerová?"
Ach, pri Merlinovi, panikárila a nevedela prečo. "Ach, áno, nuž, musím ísť. Utiecť."
"Máš záchvat paniky?"
Zdalo sa, že každý sval v jej tele nečakane stuhol. Ako on - Hermiona na neho chvíľu hľadela, preklínala sa za to, že mu kedysi povedala o svojich prejavoch náhlej úzkosti.
Ľahkomyseľne otočil hlavu nabok a pozrel sa na tú vodu predtým, než navrhol: "Mala by si asi dýchať."
Vzduch medzi nimi bol ťažký, hustý napätím a nevyslovenými slovami.
"A potom by si mala prísť na to, prečo panikáriš."
Hermiona sa zamračila. Aké príznačné vyhlásenie od frustrovaného a tvrdohlavého muža. Bol fontánou rád, ale v okamihu, keď sa niekto na oplátku pokúsil poradiť jemu, uzavrel sa. Ale hrom do toho, keby aspoň nedával zmysel. Kašľať na to. "Možno by si mal počúvnuť svoju vlastnú radu, Malfoy, a namiesto toho, aby si mi vravel, že mám prísť na to, prečo panikárim, ty by si mal prísť na to, čo sa deje s tebou."
"Možno by si sa nemala pliesť do mojich vecí, Grangerová." Posmieval sa, keď sa na ňu mračil.
Prižmúrila oči. "Možno, ak nechceš poradiť, nesnaž sa dávať rady druhým."
Draco sa na ňu chvíľu pozeral skôr, než jeho šedé oči potemneli. Predklonil sa bližšie a odmerane jej polohlasne poradil. "Možno by si mala utiecť. Si v tom dobrá."
"Bingo," strelila späť upäto, keď mu hľadela priamo do očí.
"A to malo čo znamenať?"
"Ja som šprintér, Draco, ale ty si bežec na dlhé trate."
Malfoy na ňu prudko hľadel. "Ach a ty si perfektný človek na to, aby si ma súdila."
"Ja ťa nesúdim."
"Neznie to tak." Začal sa dvíhať.
Hermiona ho chytila za ruku a prinútila ho zostať tam, kde bol. "Ty si ten, kto na mňa zaútočil."
"Ja na teba neútočím."
"Potom prečo tej postoj, Malfoy? Bol si taký, odkedy si prišiel a viem, že to nemá nič spoločné s tvojimi strýkami či tvojím dňom. Má do niečo spoločné so mnou."
Čas odtikával, kým na seba hľadeli. A potom sa niečo stalo. Hermiona skôr vycítila než počula, že vydýchol. Všetky poplašné alarmy zazvonili v jej hlave. Toto nebolo správne. Okamžite sa to napätie rozptýlilo a to, čo za ním zostalo, bolo niečo iné, niečo, čo nedokázala identifikovať.
Hermionine oči sa presunuli k jeho perám, keď si uvedomila, ako blízko boli ich tváre. Možno mohla - ach, to teraz bolo smiešne...
Hnedé oči stretli šedé, znova. Nemohla rozoznať ten výraz v jeho očiach či prísť na to, prečo sa tak akokoľvek slabo mihotali, ale uviazla v nich. Dopadlo medzi nich nebezpečné ticho. Hermiona sa nemohla pohnúť a Draco sa nepohol. Nedýchal alebo to možno nedýchala ona. Nevedela. Nevedela nič.
Nuž - bzučivý zvuk v jej hlave ju prinútil prudko sa strhnúť dozadu. Štíty ju informovali, že mala troch nových návštevníkov. Dvoch z nich čakala, ten posledný bol návštevník, ktorého neočakávala. Malfoy sa tváril absolútne zmätený a ona ťažko prehltla. "Ja, hm, mám hostí." Neohrabane sa postavila. "Pozri, Draco, nemám chuť hádať sa s tebou -"
"Nech by som akokoľvek rád toto zvalil na teba, nebola to celkom tvoja chyba, Grangerová."
To bolo asi to najbližšie k ospravedlneniu, čo mohla dostať.
Stuhnuto prikývla, vystrela plecia, otočila sa na päte a kráčala preč od kraja móla. Zdalo sa, že každý krok sa ozýva v jej hlave, ktorá búšila skoro tak silno ako jej srdce. Elixír proti boleniu hlavy bol presne to, čo potrebovala. Áno, elixír na bolesť hlavy a dobrý nočný spánok jej vyčistia hlavu od všetkého, čo do nej Pansy nasadila.
Hermiona začula za sebou kroky, ale stále kráčala, pretože ju čoskoro dohoní. A mala pravdu. Obzrela sa na Draca, ale nič nepovedal. Čo mohla povedať ona? Bol to čudný večer. Príliš čudný, ak ste sa spýtali jej. Znova zahrmelo. Prichádzala búrka alebo sa to chystala ďalšia búrka? Hermiona zakopla a Dracova ruka vystrelila, aby ju vyrovnala. Ach, áno, určite búrka. Možno prinesie dážď.
Po tom, čo mlčky kráčali po schodoch k jej zadnému vchodu, Hermiona otvorila dvere. Nemala potuchy, prečo tam bol a súdiac podľa toho rýchleho pohľadu, ktorý urobila, aj on vyzeral, že nemá potuchy, prečo je tam. Medzi nimi tak veľa napätia; oveľa viac napätia než by malo byť a oveľa viac napätia než by sa jej páčilo. Malfoy za sebou zatvoril dvere a Hermiona pomaly kráčala do obývačky.
Oheň bol zapálený a traja ľudia sedeli na gauči, potichu sa zhovárali. Pansy ju zbadala prvá. Hermiona si všimla obavy v jej očiach. V náručí mala Apolla, ktorý potichu priadol. Čarodejnica potom štuchla Blaisa, ktorý sa okamžite postavil. A potom...
"Ron? Čo tu robíš?"
Ryšavý čarodejník sa zdvihol z miesta, tváriac sa skoro nervózne. "Ja -" Ale potom jeho modré oči sa pohli poza ňu a prižmúrili sa v zmätku. "Čo tu robí on?"
Hermiona sa pozrela na Malfoya, ktorý sa práve vynoril napravo od nej. Pansy sa uškrnula a Blaise sa zatváril zaujato. Tej prvej určite ublíži a súdiac podľa zamračenia na Dracovej tvári, myslel si niečo podobné. Alebo si tak myslela ona. "Sme priatelia. Bodka. Takže čo tu robíš?"
Trvalo chvíľu, ale Ron sa znova zameral na to, kvôli čomu prišiel. Prehrabol si rukou vlasy a zdvihol veľkú obálku z konferenčného stolíka. "Toto som dostal dnes poobede a, nuž, nevedel som, ako to dostať k tebe, tak som poslal list Blaisovi. A ja -"
"Dobre, čo je to, Weasley?" dosť netrpezlivo vyprskol Draco.
"Na." Ron ignoroval Malfoya a podal tú obálku Hermione.
Otočila ju. Pečať bola zlomená. "Otvoril si ju?"
"Myslel som, že je to list od fanúšičky."
Pansy poťapkala Apolla. Blaise tam stál, bez pohybu. Draco odfrkol a prevrátil oči. Ron sa mračil. Hermiona sa zamračila na nich oboch a nadvihla tú zlomenú pečať. Siahla dnu a vytiahla kus papiera. Žiaden pergamen, ale muklovský papier. To bolo čudné. Prevrátila ho a mala pocit, ako keby niekto vysal všetok vzduch z izby.
"Čo je to, Grangerová?" spýtal sa Draco.
"To - to je -" Začala udýchane, s pocitom, že sa jej dvíha žalúdok.
Vážny Blaise dokončil jej vetu: "Je to kópia Matthewovho rodného listu."
A niekde inde hodiny tikali.