Preklady fanfiction Harryho Pottera

VI. Rande

Och, ahoj tam. Ja som Draco Malfoy, ako už teraz očividne viete. Čo vy ale možno neviete je, že sa akurát prechádzam po Rokville s láskou môjho života, Hermionou Grangerovou.

Viem! My sme práve na skutočnom rande! To je tak vzrušujúce!

Hm. Ukľudni sa, Draco. Nie je to, ako keby si nikdy predtým nebol na rande. Okay.

Och, a predtým ako sa dostaneme k šiestemu spôsobu ako ohromiť humusáčku, ja viem, že sme sa poriadne nedostali ani cez ten piaty a to kvôli faktu, že som bol, eh, odstavený na vedľajšiu koľaj. Ale vy nie ste takí hlúpi, že ste nepochopili podstatu, teda aspoň dúfam. Požiadajte humusáčku, aby šla s vami von a ohromí ju vaša smelosť. Budem pokračovať v rozvíjaní tejto metódy ohromenia humusáčky zatiaľ čo predstavím nasledujúci spôsob. Och, áno... Viem robiť viacero vecí naraz. Som muž mnohých talentov, ako môžete vidieť.

Tak, tento šiesty spôsob ako ohromiť humusáčku má čo dočinenia s tým, že ju počas prvého rande zasypete láskou a darčekmi.Keďže som tým bohatým mužom, ktorým som, nemám problém kúpiť si Hermioninu lásku. (Myslím, že by to mohlo fungovať, ale nie som si istý...) Samozrejme, keďže som aj tou romantickou osobou, ktorou som, dal by som prednosť normálnemu spôsobu, ako si získať jej lásku. Ale malý darček alebo dva, nemôžu znížiť moje šance... Myslím, že jej dám zlatý náramok. Áno, zlatý náramok husto osádzaný rubínmi. A s jedným smaragdom, len pre symbolický účel. A do vnútra nechám vyryť niečo ako Draco + Herniona navždy. (Alebo si myslíte, že ju to odplaší? Počkajte minútu. Prečo sa pýtam na váš názor? Ja viem, čo robím. Vy ste tí, ktorí sa majú byť držať každého slova, ktoré poviem.)

Tak či tak, Hermionu poznám veľmi dobre, takže viem, čo ocení dokonca ešte viac než nejaký drahý náramok. Správne, šiesty spôsob ako ohromiť humusáčku je kúpiť jej niečo, čo si bude navždy ceniť. Pamätáte si ako Hermiona vyjadrila svoju túžbu prečítať si 100 kúziel, ktoré by mal vedieť každý študent MLOKov? No, neviem či si takúto knihu bude ceniť navždy, ale je to začiatok. Možnože, keď budeme prechádzať Rokvillom, nájdem niečo dosť perfektné na to, aby to preukázalo moju lásku k nej.
…

Hermiona a aj sme stáli tesne pred bránami do Rokvillu. Keďže všetci ostatní dorazili pred nami, cesta do dediny bola úplne opustená. Teraz, predsa len, sme mohli počuť hlasy viacerých študentov, ako sa potulujú po okolí v skupinkách po dvoch, troch, či viac a prívetivo sa rozprávajú.

Hermiona prestala kráčať, čudný výraz na jej tvári. „Nemôžem to urobiť, Draco. Nemôžem klamať všetkým študentom!“

„Predstierame, že sa navzájom nenávidíme. Ako toto môže byť pre teba klamstvo? Počkať... znamená to, že ma máš tiež rada?“ Horlivo som sa opýtal

Vrhla na mňa vražedný pohľad, ale myslel som si, že som rozpoznal rumenec. „Samozrejme, že nie,“ vyštekla. „To, čo som tým myslela, je, že nemôžem ísť s tebou von a predstierať, že to všetko naplánoval Dumbledore. A okrem toho, aj tak nám nikto neuverí.“

„Je mi to jedno,“ zavrčal som. Došli sme až sem a ona sa teraz chystá otočiť a odísť? No tak to si nemyslím. „Ideme do vnútra. Poďme.“

„Nie,“ povedala tvrdohlavo a zložila si ruky na hrudi.

„Grangerová, nenúť ma to urobiť,“ varoval som ju.

„Urobiť čo?“ Vybafla

„Toto,“ odvetil som a predtým, ako je došlo, o čo ide, chytil som ju okolo pása a prehodil si ju cez rameno hasičským štýlom. (Áno, viem kto je hasič. Čítal som o tom v učebnici na Štúdia muklov, pamätáte?)

Ako som očakával, vypustila hlasný vreskot. „Polož ma, Malfoy! Okamžite ma polož, lebo ti prekľajem tvár!“

Prešla cezo mňa vlna strachu. „Naozaj by si to urobila?“ Nervózne som sa opýtal. „Žartuješ, správne? Neurobila by si nič také, však?“

Hermiona si nahnevane vzdychla. „Pre Merlinove spodky, Malfoy. Mal by si poznať odpoveď na túto otázku.“

„Ty by si nikdy nezničila moju prekrásnu tvár, je tak?“ Rozžiaril som sa.

 „Samozrejme, že by som, ty blbec! A teraz ma polož!“

„Možno by si mohla chcieť prestať kričať,“ informoval som ju a ignoroval som nateraz jej vyhrážky. „Ľudia na nás zazerajú.“

„No samozrejme, že zazerajú, ty idiot, pozri sa ako ma nesieš! Ja viem chodiť, do pekla!“

„Nie je treba začínať s nadávaním, Grangerová,“ povedal som dosť veselo. „A dosť bolo aj tých urážok.“

„Tak ma polož,“ zavrčala.

„Sľúbiš mi, že neutečieš?“ Prosil som.

„Nie.“

„Okay, ty si to chcela.“ Pokrčil som ramená, posunul som ju do pohodlnejšej polohy a ďalej som kráčal, pričom som úspešne ignoroval dav, ktorý na nás civel.

„Fajn, sľubujem!“ Vyštekla a bila ma päsťami do chrbta.

„Prestaň ma biť, ženská!“ Zastal som a pomaly som ju položil na zem. Medzitým som ticho zamumlal kúzlo.

Presne tak ako som očakával, v tej sekunde ako bola na nohách sa pokúsila zdrhnúť. Ale vďaka môjmu dôvtipu, nemohla. Kúzlo, ktoré som použil, vyčarovalo putá, ktoré spojili naše zápästia. Teraz bola ku mne prilepená na dobro.

Viem. Som tak prekliato chytrý.

„Au!“ Vykríkla Hemiona, keď sa pokúšala odo mňa odísť. Pozrela sa dole na svoje zápästie a potom späť na mňa, tvárila sa absolútne zúrivo. Nepotrebovali by ste na to nejakú knihu, aby vám povedala, čo v tom momente cítila.

„Draco Malfoy, ty prekliata fretka! Čo si to do pekla urobil?“ Vybuchla. Jej milé hnedé oči (ktoré práve teraz neboli až také milé) ma zlostne prebodávali. Na jednu divokú sekundu som si myslel, že jej z očí vystrelia laserové lúče a ja padnem mŕtvy alebo niečo také.  

Prikrčil som sa pod jej intenzívnym rozhnevaným pohľadom. Okay, tak možno som koniec koncov nebol až taký chytrý.

„Zbav sa tej veci, okamžite!“ Vybafla. Pri Merlinovi, ona bola taká panovačná. A náročná. Ale ja ju milujem aj napriek jej povahe. Povzdych.

„Nemôžem,“ povedal som miernym hlasom. „Najprv ma musíš pobozkať.“

„Prestaň tu žartovať,“ vrčala. Jej hlas spôsobil, že sa mi zježili chĺpky... v dobrom samozrejme.

„Ja nežartujem,“ protestoval som. „Aby sa to kúzlo zlomilo, musíš ma pobozkať. A ty to musíš myslieť vážne.“

„Čo je toto, nejaký druh zvrátenej rozprávky?“ Opýtala sa nevrlo.

„Iste,“ odvetil som, nebol som si istý, o čom to rozpráva.  

„Som pripravená zavraždiť ťa, Malfoy!“ povedala ostrým hlasom.

„Viem,“ odvetil som šťastne.

Strelila po mne rozhnevaným pohľadom, ale prinajmenšom už na mňa viacej nekričala. Tak či tak, neprestala kričať dostatočne skoro. Hlasitosť jej hlasu zaujala niekoľko ľudí, ktorých poznala a čoskoro sme mali spoločnosť.

„Hermiona?“ Opýtal sa dôverne známy, nenávidený hlas.

Otočila sa a potiahla ma s ňou. Zapotácal som sa, aby som udržal rovnováhu. Snažil som sa nevyzerať hlúpo, aj keď tie putá boli v prvom rade môj nápad.

„Harry! Ron!“ Zakňučala.

Áno... ona zakňučala nad tým, že videla dvoch ľudí, ktorých ja z Rokfortu najviac nemám rád. Premýšľal so o tom, či by som mohol úspešne umiestniť úder mojou ľavou päsťou na Weasleyho pehavú tvár, keď som si spomenul na ten plán. A pozorne som usporiadal svoju tvár do výrazu chladného, arogantného pohŕdania. Bol to môj povestný výzor, ktorý zvyčajne nútil ľudí, na ktorých môj prenikavý pohľad dopadol, scvrknúť sa.

Ale nie Pottrík a Weslík. Oni na mňa zazerali, mračili sa a cerili zuby. Okay, nie naozaj, ale pohľady, ktoré som od nich dostával, neboli ani prinajmenšom priateľské.

„Hermiona, čo pre Merlinovo meno robíš?“ Opýtal sa ten ryšavec. Na chvíľu som zvažoval, že mu podpálim hlavu, ale potom som si sám pomyslel, že nik by nebol schopný rozoznať plamene od jeho neprístojne červených pačesov. Hej hm, pukám smiechom. 

„Niečo, čím nás poveril profesor Dumbledore,“ odvetila cez zaťaté zuby. „Je tak, Malfoy?“

Skryl som svoje prekvapenie nad ľahkosťou, s akou klamala. „Správne, Grangerová,“ odpovedal som znudeným hlasom.  

„Má to niečo spoločné s hrou, o ktorej nám vravela Ginny?“ Opýtal sa skepticky Potter.

„Nie,“ odvetil som.

V tej istej chvíli, Hermiona povedala: „Áno.“

Civeli sme jeden na druhého... kvôli nášmu pošmyknutiu. Vďakabohu, tí dvaja idioti, ktorých ona nazýva priateľmi, si nevšimli nezrovnalosti medzi našimi odpoveďami.  

„A na čo presne sú tie putá?“ Tlačil nás Weasley.

„Keď si skončil s našim výsluchom, Weslík, tak my si ideme našou cestou,“ zatiahol som.

„Nevolaj ho tak!“ Povedala Hermiona, pričom trhla mojou rukou, tou, ktorá bola tými putami spojená s jej, tými, ktoré som spočiatku považoval za veľmi chytré, ale teraz som ich skrz na skrz oľutoval, kvôli môjmu boľavému zápästiu a odratej ruke.

„Takže?“ Opýtal sa netrpezlivo Weasley.

Pravdepodobne po prvýkrát v živote Hermiona predstierala nevedomosť. „Takže čo?“

„Čo...“ Začal Weasley.

„O čom to rozprávaš?“ Vložiil som sa do toho.

„Čo si hovoril?“ Opýtala sa nahlas Hermiona.

„Čo do...“ Zamumlal Potter a prehrabol si vlasy.

Teraz, ako zvyčajne, bol Weslík úplne zmätený. „Čo?“ Opýtal sa pomaly.

Vzdychol som si. Kútikom oka som videl, alebo aspoň som si myslel, že som videl, Hermionine ústa šklbnúť sa, ako keby sa snažila nerozosmiať sa. Uškrnul som sa nad tým.

„Takže,“ rýchlo odvetila Hermiona. „Naozaj musíme dokončiť to, čím nás riaditeľ poveril, takže vás dvoch uvidím neskôr!“

„Nie neuvidíš,“ reptal Potter. „Ty si stále s ním.“

„Hej,“ ozval sa Weasley. „S tým odporným debilom.“

„To hovoríš o mne?“ Nahlas som sa opýtal.

„Ja nie som stále s ním!“ Rozhorčene povedala Hermiona.

„Áno si,“ nedal sa Potter. „Chodíš s ním na hliadky, tráviš s ním čas v prefektskej klubovni a teraz s ním aj chodíš do Rokvillu.“

„Čo žiarliš, Potter?“ Zatiahol som, zúfalo som chcel, aby tento rozhovor už skončil.

„Samozrejme, že nie,“ ostro odvetil, sval v jeho čeľusti šklbal. „Hovorím to v Ronov prospech.“

„Takže Weasley žiarli, ale príliš sa bojí priznať to?“ Lišiacky som sa opýtal.

Weasley bol zrazu paradajkovo červený. Teraz jeho tvár príšerne ladila s jeho vlasmi. Pocítil som nutkanie zatieniť si oči pred týmto výhľadom.

„My teraz už naozaj musíme ísť,“ zapišťala Hermiona a ťahala moje zápästie s putami.

„Hej,“ zamumlal Weasley. „Čauko.“ Odplazil sa preč s naštvaným Potterom po boku.

„O čom toto celé bolo?“ Dožadovala sa Hermiona hneď, ako nás viac nemohli počuť.

„Neviem,“ netrpezlivo som povedal, nechcel som rozoberať Weslíkove možné city k nej. Len pomyslenie na to, ako mi niekto iný chce ukradnúť moju ženu, ma nútilo chcieť do niečoho udrieť.

 „Harry ma teraz pravdepodobne nenávidí,“ nervózne povedala. „A Ron taktisto.“

„Je mi to naozaj jedno,“ zamumlal som.

Znova na mňa civela. „Teraz si už šťastný, Malfoy? Pozri, kde nás ten tvoj prekliaty plán dostal. Celá škola od nás očakáva nejakú hru na zjednocovanie fakúlt, prinajmenšom polovica z nich si myslí, že my dvaja... Merlin nedovoľ... spolu chodíme a moji dvaja najlepší priatelia si myslia, že s tebou trávim príliš veľa času!“

„Na tomto tvojom zozname nevidím nič zlé,“ povedal som arogantne, „Okrem tej skutočnosti, že nemám chuť zinscenovať pre školu žiadnu hru.“

Keď neodpovedala, rýchlo som dodal: „Pozri, Hermiona. Všetko sa to dosť rýchlo pominie a čokoľvek sa dnes stalo, budú staré správy. Teraz sa už prestaň znepokojovať. Si v Rokville, v prekrásne sobotné ráno, so mnou. Čo iné by si mohla chcieť?“

Práve sme stáli pred Rokvillskou pobočkou Čarodejníckej literatúry pre malých i veľkých. Jedna časť okna bola venovaná pomoci siedmakom urobiť ich MLOKy. Iste, 100 kúziel, ktoré by mal vedieť každý študent MLOKov, už bolo v predaji. Načasoval som si svoju otázku úplne perfektne.

„Ooch, 100 kúziel, ktoré by mal vedieť každý študent MLOKov!“ Zapišťala. Znova.

„No tak poďme ti jednu kúpiť,“ povedal som a viedol som ju do kníhkupectva. Dokonca som jej gavaliersky otvoril dvere a nechal som ju vojsť prvú.

Po viac ako troch hodinách som sa naučil jednu dôležitú lekciu: Nikdy nenechaj humusáčku, humusáčku, ktorá má neprirodzene veľký obdiv ku knihám, stratiť sa v kníhkupectve. A čo je dôležitejšie, nikdy jej nepovedzte, že môže stráviť koľko času chce, čítaním danej knihy a nikdy jej neponúknite, že jej kúpite hociktoré knihy, po ktorých jej srdce túži. (K tomu poslednému: Hermiona sa pokúsila odmietnúť moje peniaze, ale keď som sa jej vyhrážal, že tie knihy podpálim, ustúpila.)

Teraz sme sa pokúšali výjsť z Čarodejníckej literatúry. Problém bol v tom, že ja, keďže som tým gavalierskym džentlmenom, ktorým som (ako to tí prekliatí chrabromilčania robia?), som sa ponúkol, že jej odnesiem všetkých dvadsaťtri balíkov kníh. Dokonca aj potom, čo som ich očaroval, aby boli ľahšie, boli stále tak ťažké, že moje ruky boli hotové k tomu, aby odpadli (aj keď by som to nikdy nikomu nepriznal). A skutočnosť, že som bol pripútaný k nej, tomu tiež nepomáhala.

A naviac, moja peňaženka bola o dosť ľahšia. Rodina Malfoyovcov môže mať neobmedzené zásoby zlata, ale môj otec stále prísne hľadel na moje vreckové. Budem musieť vymyslieť veľmi dobrý príbeh, aby som vysvetlil, kam sa podelo všetko to zlato. (Hmm, možno by som mu mohol povedať, že som sa rozhodol darovať nejaké peniaze na nejaký druh charity. Vydržte, Malfoyovi nezvyknú nikdy darovať nič charite! Čo do pekla som si myslel?)

Ale viete, všetko to stálo za to. Hermiona bola tak šťastná z jej nových kníh, že prakticky žiarila. 

„Och, tak veľmi ti ďakujem, Draco! Nemôžem sa dočkať, kedy si všetky tie knihy roztriedim a zkatagolizujem do mojej malej knižnice. Ako sa ti vôbec odplatím?“ Opýtala sa zadychčane. Hovorila naozaj rýchlo. Myslím, že knihy ju robia hyperaktívnou.

V tej chvíli som pustil jeden balík na svoju nohu, zanadával som a pustil som na zem aj zvyšné balíčky, čím som si vyslúžil nevraživý pohľad od majiteľa obchodu. Potom som vytiahol svoj prútik a magicky som premiestnil všetko spať do našej spoločenskej miestnosti. 

„To bolo šikovné. Malo ma to napadnúť,“ povedala Hermiona, stále veľmi rýchlo.  

Ha! Nazvala ma šikovným! Víťazne som si uložil tento moment do svojej pamäte a potom som sa otočil k nej. „Takže,“ povedal som. „Pýtala si sa, ako sa mi za to môžeš odplatiť.“

„Och,“ odvetila, jej hlas zaváhal. „Správne. Um, môžeš si tie knihy požičať kedykoľvek budeš chcieť!“

„Uh, díky. Ale nie, ďakujem,“ povedal som, pričom som sa snažil, aby som neprevrátill očami.

„Dobre,“ povedala pomaly. „Môžem si zohnať dve práce a prácu cez víkendy na päť rokov, kým ti to splatím... och, do pekla. Poďakujem ti tým, že ťa pobozkám, nie je to to, čo si chcel?“ Viacmenej škodoradostný úsmev sa usadil na jej peknej tvári.

„Hermiona, musíš sa vôbec pýtať?“ Opýtal som sa s úškrnom.

Ostal som stáť kompletne nehybný, keď sa postavila na špičky a jemne ma pobozkala na pery. Pri Merlinovi, bola odvážnejšia než som si myslel. Predtým ako sa mohla úplne oddeliť, obtočil som ruky okolo nej, sklonil som späť a narazil svojími perami na jej, a pobozkal som ju vášnivejšie, než kedykoľvek predtým. A ona mi bozk ohnivo opätovala, čo zo mňa urobilo jedného veľmi šťastného muža.

Pomaly som ju odtlačil ku polici s knihami, pričom som ignoroval majiteľa obchodu, ktorého som zachytil kútikom oka, ako na nás civel ako ryba na suchu. On zrejme nepoznal správny postup ako jednať s párom tínedžerov, ktorým sa búria hormóny a rozdávajú si to v jeho obchode.

„Draco... prestaň. Nemôžem dýchať,“ lapala po dychu a odtiahla sa preč. Jej pery boli napuchnuté, pleť začervenaná, oči jej žiarili a z jej vlasy bol roztomilo rozcuchaný chaos.

Tiež som vôbec nemohol dýchyť. V skutočnosti som mal pocit, že sa mi trochu točí hlava a na chvíľu všetko, na čo som bol schopný myslieť, bolo vziať ju niekam, kde budeme mať súkromie, aby sme mohli pokračovať v bozkávaní a možno robiť aj niečo málinko viac ako len to bozkávanie. Odolával som nutkaniu jednoducho to spraviť, a nakoniec som sa vrátil späť na zem a potichu som zrušil to kúzlo a putá, ktoré nás držali spojených po celý deň, zmizli.

Nikdy nemusí vedieť, že som sa ich mohol zbaviť kedykoľvek, žiaden bozk nebol potrebný.